hindská literatúra

hindská literatúra — literatúra písaná v hindskom jazyku, patriaca k novoindickým literatúram. Stará hindská literatúra bola písaná alebo skôr recitovaná v miestnych dialektoch hindského jazyka a takmer celá jestvovala vo veršovanej forme. Najstarším zachovaným písomným dokladom je správa náboženských teoretikov a praktikov (tzv. náthov a siddhov) z 8. stor. v jazyku apabhramša (prákrit zmiešaný s prvkami hindských nárečí). Ďalšie obdobie vývinu hindskej literatúry bolo charakteristické hrdinskými spevmi dvorských básnikov (bardov) 12. – 14. stor. písanými radžastanským dialektom, ktorých písomné verzie sa zachovali len z neskoršieho obdobia, čím mohlo dôjsť k menším obmenám v textoch. K najvýznamnejším patrí Spev o Prithvírádžovi (Prithvírádž Rásó, 12. stor.) od Čanda Bardáího. Niektorí autori, napr. Narpati Nálh v básni Spev o Bísaldévovi (Bísaldév Rásó, presné časové údaje nie sú známe), vykresľovali romantické príbehy súdobých vládcov. Významným literátom prelomu 13. a 14. stor. bol Amír Chusrau, ktorý tvoril v Dillí prevažne v perzskom jazyku, ale časť jeho diela, napr. Hádanky (Pahéliján, 13. stor.), bola napísaná v jazyku blízkom dnešnej hindčine. V ďalších dvoch storočiach prevládali náboženská lyrika a epika hlásajúce myšlienku oddanosti bohu (tzv. bhakti – oddanosť), ktorý je prístupný všetkým bez rozdielu. Hlavným predstaviteľom tvorby v duchu nirgunabhakti (oddanosť bohu bez atribútov) bol Kabír, ktorého myšlienky majú styčné body s názormi zakladateľa sikhizmu gurua Nánaka a niektoré sú zaradené do posvätnej knihy sikhov Ádi Granth (Prvá kniha). Súčasne sa vyvinula súfijská poézia v avadhskom dialekte, ktorej hlavným predstaviteľom bol Malik Muhammad Džájasí (*asi 1470, †asi 1542), autor alegorického eposu Padmávatí (Padmávatí, okolo 1540). Tvorba v duchu sagunabhakti (oddanosť bohu s atribútmi) uctievala niektoré z inkarnácií boha Višnua a rozdeľuje sa na krišnovskú a rámovskú vetvu. Krišnovskú poéziu pestovala v 15. – 16. stor. skupina básnikov Ašta čháp (Osem pečatí) na čele so Súrdásom (*asi 1483, †1563), ktorí básnili o Krišnovom detstve a o jeho láske s pastierkou Rádhou. Písali bradžským dialektom a ich poézia je blízka ľudovej. Po bradžsky spievala bhadžany aj Mírá Báí (asi *1499, †1540), ktorá sa vyhlásila za Krišnovu nevestu. Najväčším predstaviteľom rámovskej bhakti je G. Tulsídás, ktorý v epose Jazero Rámových činov (Rámčaritmánas, dokončený 1579) samostatne a pod vplyvom vtedajšej situácie spracoval tému staroindickej Rámájany. Jazykovo je to veľmi zložité dielo napísané najmä avadhským dialektom, obsahuje však aj prvky bradžského dialektu a sanskritu. V 17. stor. prevládala tzv. formalistická poézia, ktorej predstavitelia venovali pozornosť rozvíjaniu básnických ozdôb. Medzi básnikmi vynikol B. Lál zbierkou ľúbostnej a prírodnej lyriky Sedemsto strof (Satsaí, okolo 1630) napísanou po bradžsky. Moderná hindská literatúra vznikala prevažne pod vplyvom kontaktu so záp. kultúrou, najmä s anglickou romantickou literatúrou. Za zakladateľa modernej hindskej literatúry býva považovaný Hariščandra Bháraténdu (*1850, †1885), autor románov, noviel, poviedok, drám a esejí. Prvý uverejnený spoločenský román bol Skúška učiteľa (Paríkšá guru, 1882) od Šrínivása Dása (*1851, †1887). Nasledovali viaceré krátke romány na aktuálne témy, ako aj dobrodružné, detektívne, historické či pseudohistorické romány. Významný vplyv na ďalší rozvoj literatúry mal fantastický román Čandrakánta (Čandrakánta, začal vychádzať na pokračovanie 1888), ktorého autorom bol Dévakínandan Khatrí (*1861, †1913). Prvými autormi poviedok, ktoré sa začali vyvíjať neskôr, boli Prémčand (vlastným menom Dhanpat Ráj), ktorého román Nirmalá (1925) vyšiel aj v slovenčine (1965), a Džajšankar Prasád (*1889, †1937), autor historických a alegorických drám a jeden z hlavných predstaviteľov romantického smeru v poézii čhájávádu. K ďalším predstaviteľom patrili Sumitránandan Pant (*1900, †1977), autor manifestu čhájávádu, básnickej zbierky Výhonok (Pallav, 1927), Súrjakánt Tripáthí Nirálá (*1890, †1961) a Mahádéví Varmová (Varmá, *1907, †1987). Básnik Baččan (vlastným menom Harivamš Ráj Šrívástav, *1907, †2003), autor trilógie Krčma (Madhušálá, 1935), Krčmárka (Madhubálá, 1936) a Džbán (Madhukalaš, 1937), bol významnou postavou post-čhájávádskeho obdobia a hlavným predstaviteľom smeru hálávád (tzv. pijanskej poézie), ktorého cieľom bolo zabudnúť na strasti a útrapy života prostredníctvom alkoholického opojenia. Na realistickú tradíciu hindskej prózy, ktorú svojimi početnými poviedkami a románmi založil Prémčand, nadviazal pragativád (progresivizmus) s hlavnými predstaviteľmi Jašpálom, revolucionárom, ktorého diela mali silný politicko-sociálny charakter, a synom Prémčanda, Amritom Rájom (*1921, †1996), ktorý za životopis o svojom otcovi Bojovník pera (Kalam ká sipáhí) získal literárne ocenenie. Zároveň sa rozvinul psychologizujúci smer s hlavným predstaviteľom Dž. Kumárom. V Prémčandovej tradícii románu z dedinského prostredia pokračoval od 50. rokov 20. stor. smer áňčalik upanjás (regionálny román) kladúci dôraz na miestny kolorit určitého prostredia, nie však bezpodmienečne dedinského, s hlavným predstaviteľom Rádžéndrom Avasthím (*1930, †2009), autorom typického ančalického románu Kvety džungle (Džangal ké phúl, 1996). Od 1943, keď Saččidánand Híránand Vátsjájan Agjéj vydal zborník poézie siedmich mladých básnikov Sedmoro strún (Tár saptak), sa datuje naí kavitá (nová poézia) zameraná proti tradícii. Na ňu nadviazal prúd akavitá (nepoézia) s tematikou i formou, ktoré boli do toho obdobia odmietané. Z progresivizmu i zo psychologizujúceho smeru v próze čerpal prúd naí kahání (nová poviedka) s hlavnými predstaviteľmi Móhanom Rákéšom (*1925, †1972), Rádžéndrom Jádavom (*1929), Nirmalom Varmom (Varmá, *1929, †2005), Kamléšvarom (*1932), priekopníčkou poviedok Šivání (vlastným menom Gaurá Pantová, *1923, †2003) a držiteľkou vyznamenania indickej vlády za prínos v oblasti hindskej literatúry, Mannú Bhandáríovou (Bhandárí, *1931, †2021). Nová poviedka zastávala predovšetkým slobodný rozvoj ľudskej osobnosti a v 50. – 60. rokoch 20. stor. bola dominujúcim prúdom. Vznikali však aj romány a drámy. V 60. rokoch 20. stor. sa hindská literatúra obracala viac k ľudskej samote a frustrácii. Z týchto nálad vzišla svojrázna forma spoločenskej kritiky, akahání (nepoviedka) predovšetkým o ľuďoch, ktorý strácajú alebo nenachádzajú životné hodnoty. Vyvinulo sa aj niekoľko krátkodobých poviedkarských prúdov ako laghu kahání (minipoviedka), džanvádí kahání (demokratická poviedka) ap. Od 80. rokov 20. stor. prebieha silná individualizácia hinduistickej tvorby. Na literárnu scénu vstúpilo aj viacero spisovateliek, napr. Mridulá Gargová (Garg, *1938), Sunítá Džainová (Džain, *1942) a Čitrá Mudgalová (Mudgal, *1944), ktorých ústrednou postavou poviedok sú hlavne ženy potýkajúce sa s ťažkou realitou každodenného života .