Hindemith, Paul

Text hesla

Hindemith [-mit], Paul, 16. 11. 1895 Hanau, Nemecko – 28. 12. 1963 Frankfurt nad Mohanom — nemecký skladateľ, hudobný teoretik, huslista, violista a dirigent, zakladateľ nemeckého neoklasicizmu.

Študoval kompozíciu u Arnolda Ludwiga Mendelssohna (*1855, †1933) a hru na husliach u Adolfa Rebnera (*1876, †1967), s ktorým hrával v kvartete. V rokoch 1915 – 23 pôsobil ako prvý koncertný majster frankfurtskej opery, vystupoval aj ako sólista, 1921 – 29 bol violistom Amarovho (neskôr Amarovho-Hindemithovho) kvarteta, ktoré sa orientovalo na súčasnú tvorbu a hralo po celej Európe. V rokoch 1921 – 26 organizoval avantgardné festivaly súčasnej komornej tvorby v Donaueschingene a v Baden-Badene, 1927 – 37 vyučoval hudobnoteoretické predmety a kompozíciu na Vysokej hudobnej škole v Berlíne. Nacistický režim jeho tvorbu neustále bojkotoval, preto Hindemith pôsobil najmä v zahraničí. Od roku 1938 žil vo Švajčiarsku, organizoval hudobný život v Turecku a Egypte. Po niekoľkých turné po USA sa tam v 1940 presťahoval, 1946 získal americké občianstvo. V rokoch 1940 – 53 vyučoval hudobnoteoretické predmety a kompozíciu na Yalovej univerzite v New Havene a prednášal na Harvardovej univerzite v Cambridgei i v Bostone. V roku 1953 sa vrátil do Európy a prijal miesto profesora hudobnej teórie, pedagogiky a kompozície na univerzite v Zürichu. V poslednej fáze života sa venoval dirigovaniu. Hosťoval v Južnej Amerike, Japonsku (s orchestrom Viedenských filharmonikov), v USA, vo Viedni a v niektorých talianskych mestách.

Hindemith bol rozhľadeným a všestranne orientovaným hudobníkom. Nadviazal na tradíciu starých nemeckých majstrov (Heinrich Schütz, Georg Friedrich Händel, Johann Sebastian Bach), podnety hľadal aj u nemeckých romantikov (Johannes Brahms, Max Reger, Gustav Mahler). Pod vplyvom konštruktivizmu Igora Stravinského sa začal zámerne vyhýbať expresívnej citovosti a romantickému pátosu a dospel tak k uprednostneniu asentimentálnych, predklasických kontrapunktických foriem v duchu J. S. Bacha. Za hlavného nositeľa výrazu skladby pokladal melódiu. Uplatňoval výraznú rytmickú motorickosť a ostinátny spôsob rozvíjania línií. Jeho tvorbu výrazne ovplyvnila vlastná interpretačná prax (ako aktívny violista sa venoval aj interpretácii historickej hudby).

Komponoval takmer vo všetkých hudobných žánroch. V komornej hudbe, najmä v 6 sláčikových kvartetách (1919, 1921, 1922, 1923, 1943, 1945), ale aj v ďalších komorných skladbách uplatňoval princípy bachovského kontrapunktu. Z veľkých orchestrálnych skladieb vynikajú Maliar Mathis (Mathis der Maler, 1934) a Harmónia sveta (Die Harmonie der Welt, 1951), v ktorej sa zaoberal filozofickou témou existencie, pričom východisko našiel vo viere nadradenej vedeckému poznaniu, šíriacej medzi ľuďmi posolstvo lásky, pokory a porozumenia. Ďalšie koncertantné orchestrálne diela: Filharmonický koncert (Philharmonisches Konzert, 1932), Symfonické metamorfózy na témy C. M. von Webera (Symphonische Metamorphosen über Themen von C. M. von Weber, 1943), Sinfonietta in E (1950) a i. K neobarokovým dielam patria napr. Symphonia serena (1946), Symphonia in B (1951), Pittsburgská symfónia (Pittsburgh Symphony, 1958), oratóriá Das Unaufhörliche (1931), Rekviem za tých, ktorých máme radi (Requiem denen, die wir lieben, 1946), Messe a capella (1963) a i. Hindemithovu rozsiahlu tvorbu reprezentujú aj opery, napr. Vrah, nádej žien (Mörder, Hoffnung der Frauen, 1921), Nuš-Nuši (Das Nusch-Nuschi, 1921), Svätá Zuzana (Sancta Susanna, 1922) a Cardillac (1926), historické opery Maliar Mathis (Mathis der Maler, 1934/35) a Harmónia sveta (Die Harmonie der Welt, 1957), v ktorých využil hudbu rovnomenných orchestrálnych diel, balety, napr. Nobilissima Visione (1938) a Štyri temperamenty (Die vier Temperamente, 1940), inštrumentálne koncerty pre rôzne obsadenie a i.

Písal aj teoretické a didaktické práce, napr. Náuka o hudobnej skladbe (Unterweisung im Tonsatz I. Teil, 1937), Cvičebnica dvojhlasnej skladby (Übungsbuch für den zweistimmigen Satz, II. Teil, 1939) – platnosť týchto hudobnoteoretických princípov mal v praxi demonštrovať klavírny cyklus prelúdií, fúg, interlúdií a postlúdií Ludus tonalis (1942) a teoretické dielo Svet skladateľa (A Composer’s World, 1952).

Hindemith patril medzi najzaujímavejšie osobnosti európskej hudby 1. polovice 20. stor. Svojimi názormi podporil smerovanie hudby k širšiemu chápaniu tonality (tonalitu nikdy neopustil, hoci termín atonálny figuruje v názve viacerých jeho skladieb). Je nositeľom ceny Johanna Sebastiana Bacha (1951) a Ceny Jeana Sibelia (1955). V roku 1967 bola založená Hindemithova nadácia (Hindemith-Stiftung) so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom, z ktorej podnetu vznikol v 1974 Hindemithov inštitút (Hindemith-Institut).

Text hesla

Hindemith [-mit], Paul, 16. 11. 1895 Hanau, Nemecko – 28. 12. 1963 Frankfurt nad Mohanom — nemecký skladateľ, hudobný teoretik, huslista, violista a dirigent, zakladateľ nemeckého neoklasicizmu.

Študoval kompozíciu u Arnolda Ludwiga Mendelssohna (*1855, †1933) a hru na husliach u Adolfa Rebnera (*1876, †1967), s ktorým hrával v kvartete. V rokoch 1915 – 23 pôsobil ako prvý koncertný majster frankfurtskej opery, vystupoval aj ako sólista, 1921 – 29 bol violistom Amarovho (neskôr Amarovho-Hindemithovho) kvarteta, ktoré sa orientovalo na súčasnú tvorbu a hralo po celej Európe. V rokoch 1921 – 26 organizoval avantgardné festivaly súčasnej komornej tvorby v Donaueschingene a v Baden-Badene, 1927 – 37 vyučoval hudobnoteoretické predmety a kompozíciu na Vysokej hudobnej škole v Berlíne. Nacistický režim jeho tvorbu neustále bojkotoval, preto Hindemith pôsobil najmä v zahraničí. Od roku 1938 žil vo Švajčiarsku, organizoval hudobný život v Turecku a Egypte. Po niekoľkých turné po USA sa tam v 1940 presťahoval, 1946 získal americké občianstvo. V rokoch 1940 – 53 vyučoval hudobnoteoretické predmety a kompozíciu na Yalovej univerzite v New Havene a prednášal na Harvardovej univerzite v Cambridgei i v Bostone. V roku 1953 sa vrátil do Európy a prijal miesto profesora hudobnej teórie, pedagogiky a kompozície na univerzite v Zürichu. V poslednej fáze života sa venoval dirigovaniu. Hosťoval v Južnej Amerike, Japonsku (s orchestrom Viedenských filharmonikov), v USA, vo Viedni a v niektorých talianskych mestách.

Hindemith bol rozhľadeným a všestranne orientovaným hudobníkom. Nadviazal na tradíciu starých nemeckých majstrov (Heinrich Schütz, Georg Friedrich Händel, Johann Sebastian Bach), podnety hľadal aj u nemeckých romantikov (Johannes Brahms, Max Reger, Gustav Mahler). Pod vplyvom konštruktivizmu Igora Stravinského sa začal zámerne vyhýbať expresívnej citovosti a romantickému pátosu a dospel tak k uprednostneniu asentimentálnych, predklasických kontrapunktických foriem v duchu J. S. Bacha. Za hlavného nositeľa výrazu skladby pokladal melódiu. Uplatňoval výraznú rytmickú motorickosť a ostinátny spôsob rozvíjania línií. Jeho tvorbu výrazne ovplyvnila vlastná interpretačná prax (ako aktívny violista sa venoval aj interpretácii historickej hudby).

Komponoval takmer vo všetkých hudobných žánroch. V komornej hudbe, najmä v 6 sláčikových kvartetách (1919, 1921, 1922, 1923, 1943, 1945), ale aj v ďalších komorných skladbách uplatňoval princípy bachovského kontrapunktu. Z veľkých orchestrálnych skladieb vynikajú Maliar Mathis (Mathis der Maler, 1934) a Harmónia sveta (Die Harmonie der Welt, 1951), v ktorej sa zaoberal filozofickou témou existencie, pričom východisko našiel vo viere nadradenej vedeckému poznaniu, šíriacej medzi ľuďmi posolstvo lásky, pokory a porozumenia. Ďalšie koncertantné orchestrálne diela: Filharmonický koncert (Philharmonisches Konzert, 1932), Symfonické metamorfózy na témy C. M. von Webera (Symphonische Metamorphosen über Themen von C. M. von Weber, 1943), Sinfonietta in E (1950) a i. K neobarokovým dielam patria napr. Symphonia serena (1946), Symphonia in B (1951), Pittsburgská symfónia (Pittsburgh Symphony, 1958), oratóriá Das Unaufhörliche (1931), Rekviem za tých, ktorých máme radi (Requiem denen, die wir lieben, 1946), Messe a capella (1963) a i. Hindemithovu rozsiahlu tvorbu reprezentujú aj opery, napr. Vrah, nádej žien (Mörder, Hoffnung der Frauen, 1921), Nuš-Nuši (Das Nusch-Nuschi, 1921), Svätá Zuzana (Sancta Susanna, 1922) a Cardillac (1926), historické opery Maliar Mathis (Mathis der Maler, 1934/35) a Harmónia sveta (Die Harmonie der Welt, 1957), v ktorých využil hudbu rovnomenných orchestrálnych diel, balety, napr. Nobilissima Visione (1938) a Štyri temperamenty (Die vier Temperamente, 1940), inštrumentálne koncerty pre rôzne obsadenie a i.

Písal aj teoretické a didaktické práce, napr. Náuka o hudobnej skladbe (Unterweisung im Tonsatz I. Teil, 1937), Cvičebnica dvojhlasnej skladby (Übungsbuch für den zweistimmigen Satz, II. Teil, 1939) – platnosť týchto hudobnoteoretických princípov mal v praxi demonštrovať klavírny cyklus prelúdií, fúg, interlúdií a postlúdií Ludus tonalis (1942) a teoretické dielo Svet skladateľa (A Composer’s World, 1952).

Hindemith patril medzi najzaujímavejšie osobnosti európskej hudby 1. polovice 20. stor. Svojimi názormi podporil smerovanie hudby k širšiemu chápaniu tonality (tonalitu nikdy neopustil, hoci termín atonálny figuruje v názve viacerých jeho skladieb). Je nositeľom ceny Johanna Sebastiana Bacha (1951) a Ceny Jeana Sibelia (1955). V roku 1967 bola založená Hindemithova nadácia (Hindemith-Stiftung) so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom, z ktorej podnetu vznikol v 1974 Hindemithov inštitút (Hindemith-Institut).

Zverejnené v apríli 2010. Aktualizované 8. januára 2021.

citácia

Hindemith, Paul [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-01-23]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hindemith-paul