heterofónia

heterofónia [gr.] — rôznozvuk, rôznohlas;

1. orientálna (primitívna) heterofónia — unisonový prednes melódie s drobnými melodicko-rytmickými obmenami s uplatnením improvizačného a variačného princípu, forma primitívneho viachlasu. Jeden zo základných slohových princípov hudobných kultúr národov Ďalekého východu (Japonsko, Indonézia, Indočína, India, Tibet a i.), u ktorých sa dodnes zachováva na vysokom interpretačnom stupni; vždy predpokladá skupinové obsadenie (inštrumentálne, vokálne, príp. vokálno-inštrumentálne) s pestrým, plastickým zvukom (napr. jávsky gamelan, ktorý sa po prvýkrát predstavil v Európe na Svetovej výstave v Paríži 1889 a podstatne ovplyvnil tvorbu impresionistov); vyskytuje sa aj u národov Blízkeho východu (v tureckej, perzskej a arabskej ľudovej hudbe);

2. heterofónia v európskej hudbe — a) staroveká heterofónia bola pravdepodobne známa už u starovekých Grékov (aj keď sa o nej nezachovali priame dôkazy). Podľa Platóna je odpoveďou jedného hlasu v malých rytmických hodnotách na druhý hlas v dlhších rytmických hodnotách; inklinuje k protikladnosti, rôznorodosti rytmických hodnôt a tónových výšok v konsonanciách alebo v disonanciách. Tým vzniká jednoduchý viachlas, ktorý sa uplatňoval vo vokálno-inštrumentálnej a čisto inštrumentálnej hudbe a stal sa jedným zo základov západoeurópskej polyfónie; b) v stredoveku pred vznikom polyfónie označenie niektorých viachlasných hudobných foriem, ktoré vznikli spojením dvoch rozličných melódií do jedného celku (napr. → moteto); c) v súčasnosti spojenie dvoch, prípadne viacerých tonálnych pásem do jedného kompozičného celku.