Hérodotos

Text hesla

Hérodotos, genitív Hérodota, okolo 484 pred n. l. Halikarnas, dnes Bodrum, Turecko – pred 425 pred n. l. pravdepodobne Thurioi (resp. Thúrioi) v Lukánii (pri dnešnej Terranove da Sibari, administratívna oblasť Basilicata) alebo Atény — grécky historik, Cicerónom (O zákonoch I, 5) nazvaný otec dejepisu (pater historiae). Pochádzal z aristokratickej rodiny, po vnútropolitických bojoch musel opustiť Halikarnas a uchýlil sa na ostrov Samos. Neskôr precestoval veľkú časť Blízkeho východu (Egypt, Babyloniu, sýrsko-palestínsku oblasť), čiernomorské pobrežie a Grécko (niekoľko rokov žil v Aténach, kde sa stýkal s Periklom a Sofoklom) a 444 alebo 443 pred n. l. sa stal občanom novozaloženej gréckej kolónie Thurioi v južnej Itálii, kde pravdepodobne aj zomrel; dátum jeho úmrtia (pred 425 pred n. l.) dosvedčujú narážky v Aristofanovej komédii Acharňania (pravdepodobne čerstvá reakcia na uverejnenie Hérodotových Dejín). Na svojich cestách zhromaždil množstvo historického, zemepisného, etnografického a kultúrneho materiálu, ktorý spracúval v jednotlivých častiach a verejne predčítaval. Napokon všetok materiál prepracoval a vytvoril prvé dielo gréckej i svetovej historickej literatúry (bez pevného názvu), stručne nazývané Dejiny (Historiai alebo Historiés apodexis, doslova Výsledok bádania; slovenský preklad J. Špaňár, 1985). Je napísané v iónčine kombinovanej s atickým a dórskym dialektom (tzv. pestrá iónčina, gr. poikilé Ias). Pravdepodobne alexandrijskí gramatici ho rozdelili na 9 kníh nazvaných podľa Múz: Kleió, Euterpé, Tália (Thaleia), Melpomena (Melpomené), Terpsichora (Terpsichoré), Erató, Polyhymnia, Urania, Kalliopa (Kalliopé). Iné členenie: dejiny Perzie Persika I – V (po kapitolu 27) a dejiny grécko-perzských vojen Médika V (od kapitoly 28) – IX. Hlavnou témou Dejín boli vojny medzi Grékmi a barbarmi (najprv lýdsko-grécke, potom grécko-perzské) v 6. a 5. stor. pred n. l. Do hlavného rámca Hérodotos doplnil vsuvky – opis prírodných podmienok jednotlivých krajín (napr. celá II. kniha je venovaná Egyptu), ich historický vývoj pred vznikom vojenského konfliktu, politický systém, náboženstvo, uctievané kulty, ako aj bájne príbehy, rozprávky a novely (odtiaľ predpoklad, že Hérodotos pôvodne skladal samostatné rozprávania o jednotlivých krajinách, tzv. logoi, ktoré neskôr spojil do spoločného historického diela). Okrem autopsie čerpal aj od svojich predchodcov – logografov (predstaviteľov 1. fázy gréckej historiografie, napr. od Hekataia). U Hérodota sa uplatňuje silné presvedčenie o dôležitosti zachovania miery v osudoch vládcov a národov: ak jednotlivec (napr. Polykratés, Xerxés I.) svojou pýchou a spupnosťou vyvolá závisť bohov, je porazený, a tak dochádza k obnoveniu miery. Na Hérodota priamo nadviazali Thukydidés a Xenofón, a tak historické dielo týchto troch historikov súvisle zachytáva takmer tristoročné obdobie gréckych dejín.

Text hesla

Hérodotos, genitív Hérodota, okolo 484 pred n. l. Halikarnas, dnes Bodrum, Turecko – pred 425 pred n. l. pravdepodobne Thurioi (resp. Thúrioi) v Lukánii (pri dnešnej Terranove da Sibari, administratívna oblasť Basilicata) alebo Atény — grécky historik, Cicerónom (O zákonoch I, 5) nazvaný otec dejepisu (pater historiae). Pochádzal z aristokratickej rodiny, po vnútropolitických bojoch musel opustiť Halikarnas a uchýlil sa na ostrov Samos. Neskôr precestoval veľkú časť Blízkeho východu (Egypt, Babyloniu, sýrsko-palestínsku oblasť), čiernomorské pobrežie a Grécko (niekoľko rokov žil v Aténach, kde sa stýkal s Periklom a Sofoklom) a 444 alebo 443 pred n. l. sa stal občanom novozaloženej gréckej kolónie Thurioi v južnej Itálii, kde pravdepodobne aj zomrel; dátum jeho úmrtia (pred 425 pred n. l.) dosvedčujú narážky v Aristofanovej komédii Acharňania (pravdepodobne čerstvá reakcia na uverejnenie Hérodotových Dejín). Na svojich cestách zhromaždil množstvo historického, zemepisného, etnografického a kultúrneho materiálu, ktorý spracúval v jednotlivých častiach a verejne predčítaval. Napokon všetok materiál prepracoval a vytvoril prvé dielo gréckej i svetovej historickej literatúry (bez pevného názvu), stručne nazývané Dejiny (Historiai alebo Historiés apodexis, doslova Výsledok bádania; slovenský preklad J. Špaňár, 1985). Je napísané v iónčine kombinovanej s atickým a dórskym dialektom (tzv. pestrá iónčina, gr. poikilé Ias). Pravdepodobne alexandrijskí gramatici ho rozdelili na 9 kníh nazvaných podľa Múz: Kleió, Euterpé, Tália (Thaleia), Melpomena (Melpomené), Terpsichora (Terpsichoré), Erató, Polyhymnia, Urania, Kalliopa (Kalliopé). Iné členenie: dejiny Perzie Persika I – V (po kapitolu 27) a dejiny grécko-perzských vojen Médika V (od kapitoly 28) – IX. Hlavnou témou Dejín boli vojny medzi Grékmi a barbarmi (najprv lýdsko-grécke, potom grécko-perzské) v 6. a 5. stor. pred n. l. Do hlavného rámca Hérodotos doplnil vsuvky – opis prírodných podmienok jednotlivých krajín (napr. celá II. kniha je venovaná Egyptu), ich historický vývoj pred vznikom vojenského konfliktu, politický systém, náboženstvo, uctievané kulty, ako aj bájne príbehy, rozprávky a novely (odtiaľ predpoklad, že Hérodotos pôvodne skladal samostatné rozprávania o jednotlivých krajinách, tzv. logoi, ktoré neskôr spojil do spoločného historického diela). Okrem autopsie čerpal aj od svojich predchodcov – logografov (predstaviteľov 1. fázy gréckej historiografie, napr. od Hekataia). U Hérodota sa uplatňuje silné presvedčenie o dôležitosti zachovania miery v osudoch vládcov a národov: ak jednotlivec (napr. Polykratés, Xerxés I.) svojou pýchou a spupnosťou vyvolá závisť bohov, je porazený, a tak dochádza k obnoveniu miery. Na Hérodota priamo nadviazali Thukydidés a Xenofón, a tak historické dielo týchto troch historikov súvisle zachytáva takmer tristoročné obdobie gréckych dejín.

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Hérodotos [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-15]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/herodotos