Herodes I. Veľký

Text hesla

Herodes I. Veľký, genitív Heroda, v biblických súvislostiach Herodesa, okolo 73 pred n. l. – 4 pred n. l. Jeruzalem — židovský kráľ Judska (37 – 4 pred n. l.). Pochádzal z poprednej edomejskej rodiny (→ Edomejci) násilne obrátenej na judaizmus, jeho otec Antipatros II. (aj Antipas; *okolo 100 pred n. l., †43 pred n. l.), vládca Edomu, bol rímskym správcom Judska, jeho matkou bola arabská princezná Kypros. Zakladateľ herodovskej dynastie, otec Heroda Antipa, Heroda Archelaa, Heroda Filipa (I.), Heroda Boetha (Herodes Filip), starý otec Heroda Agrippu I. a Herodiady. R. 47 pred n. l. ho otec vymenoval za miestodržiteľa v Galilei. Po otcovej smrti (43 pred n. l), z ktorého vraždy bol podozrievaný, sa z politických príčin (aby si získal vnútrožidovskú opozíciu) 42 pred n. l. rozviedol s prvou manželkou Doris a oženil s Mariamne I. pochádzajúcou z rodu Hasmoneovcov (→ Makabejci). Po vpáde Partov do Palestíny (41 pred n. l.), ktorí na trón pomohli dosadiť Antigona (†37 pred n. l.) z rodu Hasmoneovcov, utiekol z Jeruzalema do Ríma, kde ho senát 40 pred n. l. vyhlásil za židovského kráľa s titulom rex socius et amicus populi Romani (spojenecký kráľ a priateľ rímskeho ľudu). O kráľovský titul však musel s Antigonom a jeho prívržencami ešte tri roky bojovať. R. 37 pred n. l. dobyl Jeruzalem (Antigonos bol na rozkaz Marca Antonia popravený) a stal sa kráľom Judska. Na tróne tak vystriedal dynastiu Makabejcov (Hasmoneovcov), ktorej takmer všetkých príslušníkov dal zavraždiť (vrátane svojej manželky Mariamne I.).

Počas konfliktu medzi Marcom Antoniom a Oktaviánom (31 pred n. l.) zradil svojho bývalého priaznivca Marca Antonia a podporil Oktaviána, neskoršieho cisára Augusta, čím si zabezpečil jeho celoživotnú priazeň. V zahraničnej politike bol závislý od Rimanov, s podporou cisára Augusta však vybudoval z Judska silný štát. Vnútornú politiku viedol samostatne, oddelil náboženstvo od štátu a zabránil jeho prenasledovaniu. Bol podporovateľom helenistickej kultúry, staval divadlá a usporadúval hry, ktoré však urážali židovské náboženské cítenie. Dal vybudovať viaceré mestá, napr. Caesareu Palestinae (najväčší prístav v krajine), znovuvybudovať Samáriu (Sebastos, na počesť cisára Augusta-Sebasta, hebr. Šomron), pevnosti Machaerus (dnes Mukawir, Jordánsko), Herodium (v Judsku, tam bol pravdepodobne aj pochovaný), Kypros (pri Jerichu) a Masadu (na okraji Judskej púšte pri Mŕtvom mori, východný Izrael). V Jeruzaleme dal postaviť kráľovský palác a Antoniovu pevnosť, jeho najvýznamnejším stavebným činom však bola obnova jeruzalemského Chrámu (od 20 pred n. l., prestavba trvala 46 rokov). Hoci sa staral o Židov v diaspóre, u Židov v Judsku nebol obľúbený pre nákladné stavby a s nimi spojené vysoké dane, pre svoju oddanosť Rimanom, šírenie helenizmu, ukrutnosť a neviazaný súkromný život, o. i. mal postupne 10 manželiek: Doris, matku Heroda Antipatra; Mariamne I., matku Aristobula, Alexandra a dvoch dcér; mená dvoch ďalších manželiek, jeho neterí, sa neuvádzajú, manželstvá boli bezdetné; Mariamne II., dcéru veľkňaza Simona Boetha, matku Heroda Boetha (Heroda Filipa); Maltake, matku Heroda Archelaa, Heroda Antipa a dcéry Olympie; Kleopatru Jeruzalemskú, matku Heroda Filipa I.; Pallas, matku Fasaela; Fedru, matku Roxany; Elpis, matku Salome.

Jeho despotizmus a chorobný strach z prípadnej uzurpácie trónu ho viedli k dôkladnému potláčaniu akejkoľvek opozície, čo vyvrcholilo vyvraždením členov hasmoneovskej rodiny a jeho viacerých synov. Ku každému, kto mal rodový nárok na jeho dŕžavy, napr. k príslušníkom Dávidovho rodu, sa správal podozrievavo. Ako krvavý vládca vošiel aj do kresťanskej tradície (→ betlehemské vraždenie neviniatok). Po jeho smrti bolo kráľovstvo podľa jeho vôle (testamentu) rozdelené medzi jeho synov (tzv. herodovská tetrarchia): Herodes Archelaos dostal Judsko, Samáriu a Edom, Herodes Antipas Galileu a Pereu a Herodes Filip (I.) najsevernejšiu časť krajiny. V súvislosti s betlehemskými neviniatkami býval častým námetom stredovekých i novovekých výtvarných diel, zobrazovaný s diablom, ktorý ho nahovára na zlé (mozaika Santa Maria Maggiore, Rím, 15. stor.; miniatúra v ilustrovanej knihe Hortus Deliciarum, 12. stor.; freska od Giotta v kaplnke Scrovegniovcov v Padove, 14. stor.).

Text hesla

Herodes I. Veľký, genitív Heroda, v biblických súvislostiach Herodesa, okolo 73 pred n. l. – 4 pred n. l. Jeruzalem — židovský kráľ Judska (37 – 4 pred n. l.). Pochádzal z poprednej edomejskej rodiny (→ Edomejci) násilne obrátenej na judaizmus, jeho otec Antipatros II. (aj Antipas; *okolo 100 pred n. l., †43 pred n. l.), vládca Edomu, bol rímskym správcom Judska, jeho matkou bola arabská princezná Kypros. Zakladateľ herodovskej dynastie, otec Heroda Antipa, Heroda Archelaa, Heroda Filipa (I.), Heroda Boetha (Herodes Filip), starý otec Heroda Agrippu I. a Herodiady. R. 47 pred n. l. ho otec vymenoval za miestodržiteľa v Galilei. Po otcovej smrti (43 pred n. l), z ktorého vraždy bol podozrievaný, sa z politických príčin (aby si získal vnútrožidovskú opozíciu) 42 pred n. l. rozviedol s prvou manželkou Doris a oženil s Mariamne I. pochádzajúcou z rodu Hasmoneovcov (→ Makabejci). Po vpáde Partov do Palestíny (41 pred n. l.), ktorí na trón pomohli dosadiť Antigona (†37 pred n. l.) z rodu Hasmoneovcov, utiekol z Jeruzalema do Ríma, kde ho senát 40 pred n. l. vyhlásil za židovského kráľa s titulom rex socius et amicus populi Romani (spojenecký kráľ a priateľ rímskeho ľudu). O kráľovský titul však musel s Antigonom a jeho prívržencami ešte tri roky bojovať. R. 37 pred n. l. dobyl Jeruzalem (Antigonos bol na rozkaz Marca Antonia popravený) a stal sa kráľom Judska. Na tróne tak vystriedal dynastiu Makabejcov (Hasmoneovcov), ktorej takmer všetkých príslušníkov dal zavraždiť (vrátane svojej manželky Mariamne I.).

Počas konfliktu medzi Marcom Antoniom a Oktaviánom (31 pred n. l.) zradil svojho bývalého priaznivca Marca Antonia a podporil Oktaviána, neskoršieho cisára Augusta, čím si zabezpečil jeho celoživotnú priazeň. V zahraničnej politike bol závislý od Rimanov, s podporou cisára Augusta však vybudoval z Judska silný štát. Vnútornú politiku viedol samostatne, oddelil náboženstvo od štátu a zabránil jeho prenasledovaniu. Bol podporovateľom helenistickej kultúry, staval divadlá a usporadúval hry, ktoré však urážali židovské náboženské cítenie. Dal vybudovať viaceré mestá, napr. Caesareu Palestinae (najväčší prístav v krajine), znovuvybudovať Samáriu (Sebastos, na počesť cisára Augusta-Sebasta, hebr. Šomron), pevnosti Machaerus (dnes Mukawir, Jordánsko), Herodium (v Judsku, tam bol pravdepodobne aj pochovaný), Kypros (pri Jerichu) a Masadu (na okraji Judskej púšte pri Mŕtvom mori, východný Izrael). V Jeruzaleme dal postaviť kráľovský palác a Antoniovu pevnosť, jeho najvýznamnejším stavebným činom však bola obnova jeruzalemského Chrámu (od 20 pred n. l., prestavba trvala 46 rokov). Hoci sa staral o Židov v diaspóre, u Židov v Judsku nebol obľúbený pre nákladné stavby a s nimi spojené vysoké dane, pre svoju oddanosť Rimanom, šírenie helenizmu, ukrutnosť a neviazaný súkromný život, o. i. mal postupne 10 manželiek: Doris, matku Heroda Antipatra; Mariamne I., matku Aristobula, Alexandra a dvoch dcér; mená dvoch ďalších manželiek, jeho neterí, sa neuvádzajú, manželstvá boli bezdetné; Mariamne II., dcéru veľkňaza Simona Boetha, matku Heroda Boetha (Heroda Filipa); Maltake, matku Heroda Archelaa, Heroda Antipa a dcéry Olympie; Kleopatru Jeruzalemskú, matku Heroda Filipa I.; Pallas, matku Fasaela; Fedru, matku Roxany; Elpis, matku Salome.

Jeho despotizmus a chorobný strach z prípadnej uzurpácie trónu ho viedli k dôkladnému potláčaniu akejkoľvek opozície, čo vyvrcholilo vyvraždením členov hasmoneovskej rodiny a jeho viacerých synov. Ku každému, kto mal rodový nárok na jeho dŕžavy, napr. k príslušníkom Dávidovho rodu, sa správal podozrievavo. Ako krvavý vládca vošiel aj do kresťanskej tradície (→ betlehemské vraždenie neviniatok). Po jeho smrti bolo kráľovstvo podľa jeho vôle (testamentu) rozdelené medzi jeho synov (tzv. herodovská tetrarchia): Herodes Archelaos dostal Judsko, Samáriu a Edom, Herodes Antipas Galileu a Pereu a Herodes Filip (I.) najsevernejšiu časť krajiny. V súvislosti s betlehemskými neviniatkami býval častým námetom stredovekých i novovekých výtvarných diel, zobrazovaný s diablom, ktorý ho nahovára na zlé (mozaika Santa Maria Maggiore, Rím, 15. stor.; miniatúra v ilustrovanej knihe Hortus Deliciarum, 12. stor.; freska od Giotta v kaplnke Scrovegniovcov v Padove, 14. stor.).

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Herodes I. Veľký [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-12-12]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/herodes-i-velky