Herder, Johann Gottfried von

Text hesla

Herder, Johann Gottfried von, 25. 8. 1744 Mohrungen, Vých. Prusko, dnes Morąg, Poľsko – 18. 12. 1803 Weimar — nemecký filozof obdobia prechodu od osvietenstva k romantizmu, teológ, básnik, prekladateľ a literárny vedec. Spočiatku študoval medicínu, neskôr teológiu v Königsbergu (dnes Kaliningrad, Rusko), kde sa stretával s I. Kantom, ktorý ho povzbudzoval k účasti na svojich prednáškach a poskytol mu aj svoje rukopisy, ako aj s ďalšími poprednými tamojšími mysliteľmi, predovšetkým s J. G. Hamannom, ktorý sa stal jeho celoživotným priateľom. Na Herderovo myslenie vplývali aj Ch. de Montesquieu, D. Hume a J.-J. Rousseau.

R. 1764 – 69 pôsobil na cirkevnej škole v Rige, 1765 bol ako už známy teológ vysvätený za evanjelického kňaza. V Rige napísal a publikoval svoje prvé dôležité práce: O novšej nemeckej literatúre. Fragmenty (Über die neuere deutsche Literatur. Fragmente, 3 zväzky, 1767; rok jej vydania pokladajú niektorí autori za začiatok hnutia Sturm und Drang), v ktorej rozoberá vzťah jazyka a literatúry, a Kritické lesy (Kritische Wälder, 1769). R. 1769 – 71 podnikol viacero ciest po Európe, o. i. do Paríža, kde sa spoznal s J. B. d’Alembertom, a do Štrasburgu (1770), kde sa stretol s J. W. Goethem a začala sa ich vzájomná spolupráca. R. 1771 – 75 pôsobil ako dvorný kazateľ a člen konzistória v Bückeburgu. Vydal významnú esej Rozprava o pôvode reči (Abhandlung über der Ursprung der Sprache, 1771/72), za ktorú dostal cenu Berlínskej akadémie vied, ako aj dielo O nemeckej povahe a umení (Von deutscher Art und Kunst, 1773), ktoré obsahuje o. i. state o Ossianovi a W. Shakespearovi. V tom období sa stal jednou z najvýznamnejších osobností, teoretikom a estetikom nemeckého literárno-spoločenského hnutia Sturm und Drang. Od 1776 do smrti pôsobil ako generálny superintendent vo Weimare (miesto získal prostredníctvom Goetheho), kde napísal svoje najvýznamnejšie práce. V eseji O poznaní a cítení ľudskej duše. Poznámky a sny (Vom Erkennen und Empfinden der menschlichen Seele. Bemerkungen und Träume, 1774, vyšlo 1778) tvrdil, že obidve duševné schopnosti (Erkennen – poznanie a Empfinden – cítenie) neexistujú oddelene, ale sú neoddeliteľne prepojené, čistá špekulácia je len úsilím poznávať, pretože skutočné poznanie neexistuje bez vôle, ktorá je energiou duše, pričom ušľachtilou mierou, podľa ktorej človek poznáva, je ľudskosť. Najušľachtilejším poznaním je láska a ľudské súcitenie. Súcit je výrazom elasticity našich vôlí, od stupňa a hĺbky sebapociťovania závisí aj stupeň súcitu s inými, najušľachtilejším všeobecným pociťovaním je poznanie Boha a všetkého tvorstva prostredníctvom jeho pôsobenia a lásky.

V zbierke Ľudové piesne (Volkslieder, 2 zväzky, 1778 – 79), ktorých 2. vydanie 1807 vyšlo pod názvom Hlasy národov v piesňach (Stimmen der Völker in Liedern), poukazoval na krásu ľudovej poézie a podnecoval zbierať ľudové piesne (napr. v Nemecku A. von Arnima a C. Brentana; na Slovensku J. Kollára pri zostavovaní Národných spievaniek). V 4-zväzkovom spise Idey k filozofii dejín ľudstva (Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit, 1784 – 91) ukázal človeka ako produkt prírody a vývoj ľudstva ako vzostupný a objektívny proces podliehajúci prírodným zákonom, čím sa stal jedným zo zakladateľov filozofie dejín. Zákonom dejín je uskutočňovanie možnosti výchovy človeka k humanite, postupné ustupovanie násilia miernosti. Etapy duchovného vývoja uskutočňovaného v dejinách a smerujúceho k humanite ako k cieľu dejinného vývoja sú analogické so životnými fázami: detstvo (Orient), vek chlapca (Egypt), vek mládenca (Grécko), vek muža (Rím), staroba (kresťanský svet). Spis mal veľký význam pre národné obrodenie Slovanov, najmä kapitola týkajúca sa povahy Slovanov a ich nádejnej perspektívy (slovanským národom predpovedal v budúcnosti vedúcu úlohu najmä pre miernosť povahy, zmysel pre ľudskosť, pre pracovitosť a nadanie na tvorbu kultúrnych hodnôt). Zákonitosť vývoja národov Herder opísal obrazne ako otáčajúce sa koleso dejín, na ktorého vrchole boli kedysi Rimania, po úpadku a poklese ich úlohy sa na ich miesto dostali Germáni, ktorých však majú časom vystriedať slovanské národy, aby obrodili staré kultúrne princípy v zmysle prehĺbenia humanity. V obrodenskom období bol preto Herder pokladaný za hlavného slovanského učiteľa. Na jeho filozofický odkaz o úlohe Slovanov nadviazali mnohí slovanskí básnici, spisovatelia a filozofi (N. M. Karamzin, J. Dobrovský, F. Palacký, zo slovenských napr. J. Kollár, P. J. Šafárik, Ľ. Štúr a i.). Podľa J. Kollára sa slovanské národy musia v rámci idey slovanskej vzájomnosti kultúrne zblížiť a zjednotiť, aby bola naplnená Herderova vízia humanistickej misie Slovanov v dejinách. V spisoch Listy na podporu humanity (Briefe zur Beförderung der Humanität, 1793 – 97) a Kresťanské spisy (Christliche Schriften, 1794 – 98) stotožnil kresťanstvo s humanitou, ktorá je podľa neho základnou hybnou silou všetkého ľudského konania, podstatou a cieľom dejín.

V posledných rokoch života vydal Metakritiku ku Kritike čistého rozumu (Metakritik zur Kritik der reinen Vernunft, 2 zväzky, 1799), v ktorej napadol Kantovu Kritiku čistého rozumu, a dokončil spis Kalligone (1800), ktorý je kritikou Kantovej estetickej doktríny v jeho diele Kritika súdnosti. Kantovi nasledovníci Herderovi vyčítali nepochopenie Kantovho učenia a jeho nesprávnu interpretáciu. Herderov osobitný význam však spočíval v jeho schopnosti vidieť za intelektuálne obmedzenia svojej doby, ako aj v jeho schopnosti nájsť nové možnosti interpretácie produktov ľudskej kultúry a dejín. Pre svoj dôraz na možnosť zmeny a prevýchovy človeka je zaraďovaný do obdobia osvietenstva, zároveň je však jedným z prvých kritikov osvietenského precenenia úlohy racionality. Osvietenstvo 18. storočia kritizoval v chápaní ľudskej mysle a osobnosti, v teórii jazyka, v postoji k umeniu a v chápaní dejín a ich vývoja. Hoci niektorí autori vidia v dezinterpretovanom Herderovi predchodcu extrémnych nacionalistov a rasistov 19. a 20. storočia, jeho nacionalizmus bol kozmopolitný a kultúrny, počas svojho života konzistentne oponoval absolutistickej a neliberálnej vláde. Podľa neho vývoj národov určoval ich odlišný charakter a duch národa, ako aj výraz špecifického génia každého národa (nem. Volksgeist). Z jeho tézy o jedinečnosti a neopakovateľnosti každého národného práva vychádzal o. i. z ideových prameňov historizmus (v oblasti práva historická škola zdôrazňujúca zväzok práva s národným životom). Herderovo dielo malo neskôr vplyv na G. W. F. Hegla a O. Spenglera.

Popis ilustrácie

Friedrich Bruckmann: Portrét Johanna Gottfrieda von Herdera, Rijksmuseum, Amsterdam

Text hesla

Herder, Johann Gottfried von, 25. 8. 1744 Mohrungen, Vých. Prusko, dnes Morąg, Poľsko – 18. 12. 1803 Weimar — nemecký filozof obdobia prechodu od osvietenstva k romantizmu, teológ, básnik, prekladateľ a literárny vedec. Spočiatku študoval medicínu, neskôr teológiu v Königsbergu (dnes Kaliningrad, Rusko), kde sa stretával s I. Kantom, ktorý ho povzbudzoval k účasti na svojich prednáškach a poskytol mu aj svoje rukopisy, ako aj s ďalšími poprednými tamojšími mysliteľmi, predovšetkým s J. G. Hamannom, ktorý sa stal jeho celoživotným priateľom. Na Herderovo myslenie vplývali aj Ch. de Montesquieu, D. Hume a J.-J. Rousseau.

R. 1764 – 69 pôsobil na cirkevnej škole v Rige, 1765 bol ako už známy teológ vysvätený za evanjelického kňaza. V Rige napísal a publikoval svoje prvé dôležité práce: O novšej nemeckej literatúre. Fragmenty (Über die neuere deutsche Literatur. Fragmente, 3 zväzky, 1767; rok jej vydania pokladajú niektorí autori za začiatok hnutia Sturm und Drang), v ktorej rozoberá vzťah jazyka a literatúry, a Kritické lesy (Kritische Wälder, 1769). R. 1769 – 71 podnikol viacero ciest po Európe, o. i. do Paríža, kde sa spoznal s J. B. d’Alembertom, a do Štrasburgu (1770), kde sa stretol s J. W. Goethem a začala sa ich vzájomná spolupráca. R. 1771 – 75 pôsobil ako dvorný kazateľ a člen konzistória v Bückeburgu. Vydal významnú esej Rozprava o pôvode reči (Abhandlung über der Ursprung der Sprache, 1771/72), za ktorú dostal cenu Berlínskej akadémie vied, ako aj dielo O nemeckej povahe a umení (Von deutscher Art und Kunst, 1773), ktoré obsahuje o. i. state o Ossianovi a W. Shakespearovi. V tom období sa stal jednou z najvýznamnejších osobností, teoretikom a estetikom nemeckého literárno-spoločenského hnutia Sturm und Drang. Od 1776 do smrti pôsobil ako generálny superintendent vo Weimare (miesto získal prostredníctvom Goetheho), kde napísal svoje najvýznamnejšie práce. V eseji O poznaní a cítení ľudskej duše. Poznámky a sny (Vom Erkennen und Empfinden der menschlichen Seele. Bemerkungen und Träume, 1774, vyšlo 1778) tvrdil, že obidve duševné schopnosti (Erkennen – poznanie a Empfinden – cítenie) neexistujú oddelene, ale sú neoddeliteľne prepojené, čistá špekulácia je len úsilím poznávať, pretože skutočné poznanie neexistuje bez vôle, ktorá je energiou duše, pričom ušľachtilou mierou, podľa ktorej človek poznáva, je ľudskosť. Najušľachtilejším poznaním je láska a ľudské súcitenie. Súcit je výrazom elasticity našich vôlí, od stupňa a hĺbky sebapociťovania závisí aj stupeň súcitu s inými, najušľachtilejším všeobecným pociťovaním je poznanie Boha a všetkého tvorstva prostredníctvom jeho pôsobenia a lásky.

V zbierke Ľudové piesne (Volkslieder, 2 zväzky, 1778 – 79), ktorých 2. vydanie 1807 vyšlo pod názvom Hlasy národov v piesňach (Stimmen der Völker in Liedern), poukazoval na krásu ľudovej poézie a podnecoval zbierať ľudové piesne (napr. v Nemecku A. von Arnima a C. Brentana; na Slovensku J. Kollára pri zostavovaní Národných spievaniek). V 4-zväzkovom spise Idey k filozofii dejín ľudstva (Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit, 1784 – 91) ukázal človeka ako produkt prírody a vývoj ľudstva ako vzostupný a objektívny proces podliehajúci prírodným zákonom, čím sa stal jedným zo zakladateľov filozofie dejín. Zákonom dejín je uskutočňovanie možnosti výchovy človeka k humanite, postupné ustupovanie násilia miernosti. Etapy duchovného vývoja uskutočňovaného v dejinách a smerujúceho k humanite ako k cieľu dejinného vývoja sú analogické so životnými fázami: detstvo (Orient), vek chlapca (Egypt), vek mládenca (Grécko), vek muža (Rím), staroba (kresťanský svet). Spis mal veľký význam pre národné obrodenie Slovanov, najmä kapitola týkajúca sa povahy Slovanov a ich nádejnej perspektívy (slovanským národom predpovedal v budúcnosti vedúcu úlohu najmä pre miernosť povahy, zmysel pre ľudskosť, pre pracovitosť a nadanie na tvorbu kultúrnych hodnôt). Zákonitosť vývoja národov Herder opísal obrazne ako otáčajúce sa koleso dejín, na ktorého vrchole boli kedysi Rimania, po úpadku a poklese ich úlohy sa na ich miesto dostali Germáni, ktorých však majú časom vystriedať slovanské národy, aby obrodili staré kultúrne princípy v zmysle prehĺbenia humanity. V obrodenskom období bol preto Herder pokladaný za hlavného slovanského učiteľa. Na jeho filozofický odkaz o úlohe Slovanov nadviazali mnohí slovanskí básnici, spisovatelia a filozofi (N. M. Karamzin, J. Dobrovský, F. Palacký, zo slovenských napr. J. Kollár, P. J. Šafárik, Ľ. Štúr a i.). Podľa J. Kollára sa slovanské národy musia v rámci idey slovanskej vzájomnosti kultúrne zblížiť a zjednotiť, aby bola naplnená Herderova vízia humanistickej misie Slovanov v dejinách. V spisoch Listy na podporu humanity (Briefe zur Beförderung der Humanität, 1793 – 97) a Kresťanské spisy (Christliche Schriften, 1794 – 98) stotožnil kresťanstvo s humanitou, ktorá je podľa neho základnou hybnou silou všetkého ľudského konania, podstatou a cieľom dejín.

V posledných rokoch života vydal Metakritiku ku Kritike čistého rozumu (Metakritik zur Kritik der reinen Vernunft, 2 zväzky, 1799), v ktorej napadol Kantovu Kritiku čistého rozumu, a dokončil spis Kalligone (1800), ktorý je kritikou Kantovej estetickej doktríny v jeho diele Kritika súdnosti. Kantovi nasledovníci Herderovi vyčítali nepochopenie Kantovho učenia a jeho nesprávnu interpretáciu. Herderov osobitný význam však spočíval v jeho schopnosti vidieť za intelektuálne obmedzenia svojej doby, ako aj v jeho schopnosti nájsť nové možnosti interpretácie produktov ľudskej kultúry a dejín. Pre svoj dôraz na možnosť zmeny a prevýchovy človeka je zaraďovaný do obdobia osvietenstva, zároveň je však jedným z prvých kritikov osvietenského precenenia úlohy racionality. Osvietenstvo 18. storočia kritizoval v chápaní ľudskej mysle a osobnosti, v teórii jazyka, v postoji k umeniu a v chápaní dejín a ich vývoja. Hoci niektorí autori vidia v dezinterpretovanom Herderovi predchodcu extrémnych nacionalistov a rasistov 19. a 20. storočia, jeho nacionalizmus bol kozmopolitný a kultúrny, počas svojho života konzistentne oponoval absolutistickej a neliberálnej vláde. Podľa neho vývoj národov určoval ich odlišný charakter a duch národa, ako aj výraz špecifického génia každého národa (nem. Volksgeist). Z jeho tézy o jedinečnosti a neopakovateľnosti každého národného práva vychádzal o. i. z ideových prameňov historizmus (v oblasti práva historická škola zdôrazňujúca zväzok práva s národným životom). Herderovo dielo malo neskôr vplyv na G. W. F. Hegla a O. Spenglera.

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Herder, Johann Gottfried von [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-12-16]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/herder-johann-gottfried-von