heilóti

heilóti [gr.], jednotné číslo heilót —

1. v období staroveku otroci v Sparte a Messénii. Pôvodne preddórske obyvateľstvo Lakónie a Messénie v južnej časti Peloponézu, ktoré si v 11. – 10. stor. pred n. l. podmanili Dóri. Zostávali pripútaní k pôde, na ktorej pracovali, a bývali v samostatných dedinách. Neboli otrokmi jednotlivcov, ale patrili spartskému štátu. Majiteľom poľnohospodárskych údelov (klérov) odvádzali predpísané dávky obilia, ovocia, hydiny a iných poľnohospodárskych produktov, časť úrody im slúžila na obživu. Okrem toho museli sprevádzať Sparťanov vo vojnách ako ľahkoodenci. Spartskí efori udržiavali heilótov (počtom mnohonásobne prevyšujúcich vládnucich Dórov) v poslušnosti každoročným vyhlásením svätej vojny. Mladí spartskí bojovníci organizovali tajnú činnosť (gr. krypteia), počas ktorej popredných heilótov zabíjali. Napriek tomu sa heilóti neraz pokúsili o povstanie, napr. počas druhej (pol. 7. stor. pred n. l.) i poslednej messénskej vojny (60. roky 5. stor. pred n. l.). Po 369 pred n. l. získala Messénia samostatnosť a Sparťania stratili jej pôdu a možnosť získavať ďalších heilótov. V období krízy (3. – 2. stor. pred n. l.) reformátori v Sparte udeľovali heilótom občianske práva.

2. v prenesenom význame neslobodní, bezprávni ľudia, otroci.