Haydn, Joseph

Haydn, (Franz) Joseph, 31. 3. 1732 Rohrau (pri Brucku an der Leitha), Dolné Rakúsko – 31. 5. 1809 Viedeň, pochovaný (od 1820) v Eisenstadte — rakúsky skladateľ a dirigent, najstarší predstaviteľ vrcholného viedenského klasicizmu, brat Michaela Haydna.

Pochádzal z mnohodetnej rodiny dedinského kolára. Základy hudobného vzdelania získal v Hainburgu. Vďaka svojmu výnimočnému hlasu sa 1739 – 49 stal choralistom chlapčenského zboru v Dóme sv. Štefana vo Viedni. Ako 18-ročný stratil hlas, a tým aj miesto v zbore. Dlhší čas sa živil ako mestský hudobník, hrával v hostincoch a príležitostne komponoval hudbu k ľudovým fraškám (napr. Der krumme Teufel, 1752). Neskôr získal miesto korepetítora u učiteľa spevu N. A. Porporu, ktorý mu krátky čas dával hodiny spevu, kompozície a taliančiny. Hudobné vzdelanie si intenzívne dopĺňal ako samouk. Okolo 1757 vznikli jeho prvé divertimentá (op. 1 a 2), neskôr nazývané sláčikové kvartetá, ktorými si získal reputáciu v kruhoch viedenskej aristokracie. Okolo 1758 sa stal kapelníkom grófa Karla Josefa Františka Morzina na zámku Dolejší Lukavec neďaleko Plzne (dnes Dolní Lukavice, okres Plzeň-jih), kde zložil svoju 1. symfóniu (Lukavickú). R. 1761 po rozpustení orchestra prijal miesto druhého kapelníka u grófa M. J. Esterháziho v Eisenstadte (→ Esterháziovci), neskôr v jeho novom sídle v uhorskom Eszterháze (dnes Fertőd, Maďarsko). Zámocký orchester sa rozšíril zo 16 na 30 členov, čo Haydna podnietilo komponovať nielen symfonické a komorné, ale aj operné diela. Ako dirigent vystupoval s esterháziovskou kapelou (o. i. so svojimi dielami) na viacerých miestach, napr. aj v Bratislave. V zime 1781 – 82 sa vo Viedni stretol a spriatelil s W. A. Mozartom. Po smrti M. J. Esterháziho (1790) bol orchester rozpustený a Haydn sa presťahoval do Viedne. V januári 1791 na pozvanie nemeckého hudobného podnikateľa Johanna Petra Salomona (*1745, †1815) prišiel do Londýna, kde dirigoval svoje diela, napísal šesť symfónií (č. 93 až 98), ktoré uviedol s veľkým úspechom, a získal čestný doktorát Oxfordskej univerzity. Súčasne sa oboznámil s vrcholnou oratórnou tvorbou G. F. Händla. Na spiatočnej ceste z Londýna do Viedne sa v júli 1792 zoznámil v Bonne s L. van Beethovenom, ktorý sa 1793 stal vo Viedni nakrátko jeho žiakom. V januári - októbri 1794 navštívil druhýkrát Londýn, kde vzniklo o. i. ďalších šesť symfónií (č. 99 až 104), neskôr spojených do cyklu 12 londýnskych symfónií, ktoré dosiahli triumfálny úspech. R. 1795 sa definitívne vrátil do Viedne. Po návrate ešte skomponoval šesť omší, sláčikové kvartetá, a najmä pod vplyvom G. F. Händla dve veľké oratóriá Stvorenie (Die Schöpfung, 1798) a Štyri ročné obdobia (Die Jahreszeiten, 1801). Posledné roky života strávil obklopený úctou a slávou; bol pokladaný za najvýznamnejšieho skladateľa svojej doby. S publikom sa stretol naposledy v marci 1808 na slávnostnom predvedení Stvorenia.

Haydn vo svojich skladbách nadviazal na starších talianskych a rakúskych skladateľov pôsobiacich vo Viedni, napr. na A. Caldaru, Matthiasa Georga Monna (*1717, †1750) a Georga Christopha Wagenseila (*1715, †1777), najviac ho však ovplyvnil C. Ph. E. Bach. Haydnova rozsiahla tvorba (okolo 1 000 skladieb) obsiahla takmer všetky hudobné žánre. Komponoval tradičné vokálno-inštrumentálne formy svojej doby – oratóriá, omše, kantáty a opery (24; z mnohých sa zachovali len časti), najmä opery buffa so singspielovými prvkami (Svet na Mesiaci, Il mondo della luna, 1777; Pravá vernosť, La vera costanza, 1777/78; Orlando Paladino, 1782, a i.), v ktorých sa prejavuje vplyv Ch. W. Glucka a W. A. Mozarta.

Najvýznamnejšie postavenie v dejinách hudby má jeho inštrumentálna tvorba. Ustálil vzor klasickej symfónie, z jeho 106 symfónií (niektoré s dodatočnými názvami buď podľa inštrumentačných efektov alebo podľa okolností vzniku) sú najznámejšie Ráno (Le matin, 1761), Poludnie (Le midi, 1761), Večer (Le soir, 1761), Rozlúčková (Abschieds-Symphonie, 1772), Lovecká (La chasse, 1781), Oxfordská (Oxford, 1788), Vojenská (Militär, 1794), Hodiny (Die Uhr, 1794), S vírením kotlov (Mit Paukenwirbel, 1795) a i. Zo sakrálnej hudby je najvýznamnejšie Sedem posledných slov Vykupiteľa na kríži (Sieben letzten Worte unseres Erlösers am Kreuze; ako oratórium i ako inštrumentálna skladba 1785, ako sláčikové kvarteto 1787). Jeho komorná tvorba obsahuje 15 divertiment, 68 sláčikových kvartet (napr. 6 Slnečných, 1772; 6 Ruských, 1781; Škovránčie, 1790), 11 trií, 24 koncertov pre klavír, 4 koncerty pre husle, 5 koncertov pre violončelo a i., 52 klavírnych sonát, ako aj variácie, fantázie a i. Experimentoval v nej, pričom poprel starú viedenskú tradíciu a nahradil ju tradíciou úplne novou. Nadviazali na ňu W. A. Mozart a L. van Beethoven a neskôr aj skladatelia 20. stor. (napr. A. Schönberg). Výsadné postavenie v Haydnovom diele, ako aj vo vývine tohto žánru majú sláčikové kvartetá, ktoré písal po celý život (prvé vzniklo 1762, posledné 1803) a povýšil na jeden z najušľachtilejších útvarov európskej hudby. Prehĺbil ich obsah, zrovnoprávnil všetky štyri hlasy a uplatnil nové kompozično-technické postupy. Sláčikové kvarteto tak úplne pretvoril a doviedol až na prah romantizmu. Téma z 2. časti jeho Cisárskeho kvarteta sa stala ústrednou melódiou rakúskej cisárskej hymny (→ Gott erhalte).

Haydn dovŕšil slohotvorné úsilie predchádzajúcich epoch a vytvoril ucelenú koncepciu klasického slohu. Namiesto číslovaného basu dôsledne zaviedol prekomponovaný (tzv. obligátny) sprievod vedúceho hlasu. Rozhodujúco prispel k vykryštalizovaniu ustálenej schémy sonátovej hudobnej formy a vyťažil z nej všetky možnosti v rovine tematickej práce i v rovine tonálnych vzťahov. Ustálil cyklickú sonátovú formu, ktorú stmelil do jedného celku (v symfóniách a kvartetách). Do zvuku symfonického orchestra zaviedol ako samostatnú skupinu dychové nástroje. Expresívna sila jeho hudby spočíva v prirodzenej jednoduchosti, v kantabilite melodiky a v elegantnej ľahkosti či zemitosti rytmickej kresby (vplyv ľudových piesní i tancov susedných, najmä slovanských národov). Svojim symfóniám i kvartetám vtlačil pečať noblesy a povýšil ich na kvalitatívne vyššiu úroveň, čím objavil nový spôsob hudobného myslenia, ktoré zavŕšil neskôr Beethoven. So svojimi mladšími druhmi Mozartom a Beethovenom vytvoril tzv. súhvezdie (trojhviezdie) viedenských klasikov. Tematický súpis Haydnovej tvorby J. Haydn, Thematisch-bibliographisches Werkverzeichnis (skrátene Hoboken Verzeichnis, skr. Hob.; 1957) zostavil Anthony van Hoboken (*1887, †1983).