harmonika

Text hesla

harmonika [gr. ] — viachlasný vzduchozvučný jazýčkový hudobný nástroj. Zdrojom tónu je sústava ladených kovových jazýčkov umiestnených v drevených kanáloch; jazýčky sa rozoznievajú buď dychom hráča (ústna alebo fúkacia harmonika), alebo vzduchom z mechov (mechová alebo ťahacia harmonika). Názvom harmonika prvýkrát označil 1762 B. Franklin ním zostrojený hudobný nástroj známy neskôr ako sklenená harmonika. Prvotná harmonika vznikla 1816 v dielni Johanna Davida Buschmanna (*1775, †1852) a nazývala sa aeolina, neskôr bola zdokonalená pod názvom aeolodikon. Priamym predchodcom ústnej (fúkacej) harmoniky a prototypom všetkých harmonikových nástrojov bola aura (10 cm dlhý nástroj s pätnástimi kovovými jazýčkami umiestnenými za vzduchovými kanálikmi, do ktorých hráč fúkal), ktorú 1821 zostrojil Christian Friedrich Ludwig Buschmann (*1805, †1864) a slúžila mu pri ladení organov. R. 1823 ju zdokonalil Christian Messner (*1805, †1874) a nazývala sa Mundharmonika (Mundäoline). Dnešná ústna harmonika má obdĺžnikovitý tvar. Jej hracia skrinka (pôvodne z dreva) je priečne rozdelená kanálikmi v jednom, prípadne vo dvoch radoch, v ktorých je 6 – 128 kovových jazýčkov rôznej veľkosti. Zdvojenie hlasov umožňuje vyludzovať tóny pri vdychu i pri výdychu hráča. Pri dvojradových nástrojoch je každý základný tón zosilnený oktávou spravidla naladenou vyššie (prípadne nižšie), čím vzniká charakteristické prelínanie zvukových vĺn. Hráč pri hre posúva harmoniku medzi perami na obidve strany. Melódia je obvykle zdvojená terciami, prípadne jednoduchými akordmi. Ústna harmonika sa vyrába v rozmanitých konštrukčných a tvarových obmenách s variabilným tónovým rozsahom (napr. diatonická, chromatická, basová, akordická). Jej využitie je veľmi široké, a to od detskej hračky až po koncertný hudobný nástroj, uplatňuje sa v rôznych hudobných žánroch (hudobný folklór, populárna i filmová hudba) a ojedinele aj v koncertantnej hudbe. Skladby pre ústnu harmoniku komponovali napr. H. Villa-Lobos (Koncert pre ústnu harmoniku a orchester a mol, 1955 – 56), Michael Spivakovsky (*1919, †1983), Gordon Jacob (*1895, †1984), Čchü Siao-song (Qu Xiao-song, *1952) a i. Určujúci význam pri uplatnení ústnej harmoniky ako koncertného nástroja mal Kanaďan Tommy Reilly (*1919, †2000), ktorý bol pôvodne huslista. Významní hráči na ústnej harmonike často začínali ako džezoví interpreti, napr. Larry Adler (*1914, †2001) a Jan Verwey (*1936), pre niektorých, napr. pre Paca Garrida (Argentína), Thierryho Crommenu (*1958, Belgicko) a Jušinu Jošida (*1954, Japonsko), bola ústna harmonika od začiatku kariéry koncertným nástrojom. Festivaly ústnej harmoniky sa konajú v Klingenthale (Nemecko), Kuala Lumpure (Malajzia) a i. Vynálezcom mechovej (ťahacej) harmoniky je takisto Ch. F. L. Buschmann, ktorý ju zostrojil 1822 v Berlíne a nazval ju Handäoline. Je prototypom dnešnej harmoniky. Jej ďalším zdokonalením (zväčšením mechov, prispôsobením mechaniky a doplnením klaviatúry, pomocou ktorej sa otvárali a zatvárali vzduchové ventily) bola 1828 zostrojená nemecká Concertina. Napodobňovaním vznikali podobné hudobné nástroje, napr. anglická concertina (gombíková harmonika so šesťbokým telom zostrojená 1829 Ch. Wheatstonom) vyrábaná v rôznych veľkostiach. Viedenský nástrojár Cyrill Demian (*1772, †1847) zlepšil Buschmannovu Handäoline a 1829 si dal patentovať nástroj s názvom akordeón (Accordion), z ktorého vznikol tzv. viedenský model ťahacej harmoniky. Ako jeden z prvých nástrojov mal basový hmatník a akordovú mechaniku s diatonickým tónovým usporiadaním. Nemeckú Concertinu zdokonalili Friedrich Carl Uhlig (*1789, †1874) a Heinrich Band (*1821, †1860); → bandónium. Technický vývoj priniesol niekoľko desiatok obmien, ktoré mali rôzne zvukovo-technické osobitosti i názvy. Od 1891 sa v Európe rozšíril systém poltónového usporiadania diskantu v troch radoch gombíkov, ktorý je v podstate zhodný s dnešným typom nástroja. Mechová (ťahacia) harmonika sa skladá z koženého mecha s viacerými záhybmi, v ktorých sú na bokoch umiestnené kovové jazýčky rozochvievajúce sa jeho sťahovaním alebo rozťahovaním. Jazýčky sú ladené v jednej, prípadne vo viacerých diatonických stupniciach. V obidvoch zvukových sústavách (v melodickej i v sprievodnej) mala pôvodne gombíky. V ľudovej hudbe sa dosiaľ používa gombíková harmonika s ľudovým názvom heligónka, ktorá má melodickú sústavu v diatonickom rade durovej stupnice a v sprievodnej sústave len niekoľko akordov. Technicky dokonalejšia je klávesová harmonika (chromatická harmonika, nazývaná aj akordeón), ktorá má v melodickej sústave pre pravú ruku klávesnicu s rozsahom 2 – 3 oktávy, na ktorých možno hrať chromatiku (podobne ako na klavíri), v sprievodnej sústave je podľa veľkosti nástroja v radoch umiestnených 24 – 140 basov (gombíkov) s jednoduchými, zdvojenými (s malou alebo s veľkou terciou), prípadne akordicky naladenými tónmi (septakordmi); prelaďovať ju možno pomocou špeciálnych prelaďovacích klapiek (registrov). Pri hre má hráč nástroj popruhmi zavesený na ramenách a opretý o hruď. Pravou rukou hrá melódiu, ľavou rukou basy. V našom kultúrnom priestore je najrozšírenejší akordeón s klávesovou klaviatúrou. Akordeón sa stal obľúbeným hudobným nástrojom vo viacerých hudobných žánroch tanečnej aj ľudovej hudby (napr. v Rusku, vo Francúzsku, Švédsku a i.). Tvorbe pre akordeón sa venovali mnohí hudobní skladatelia, napr. P. I. Čajkovskij, D. Šostakovič, A. Berg, R. Harris a i., v slovenskej hudbe J. Hatrík, I. Zeljenka, I. Dibák, M. Novák, V. Bokes, M. Krajčí, P. Zagar, M. Piaček a i., ktorých početné koncertné aj inštruktívne skladby sú súčasťou živého repertoáru slovenských akordeonistov (R. Kákoni, V. Čuchran, B. Lenko a i.).

Text hesla

harmonika [gr. ] — viachlasný vzduchozvučný jazýčkový hudobný nástroj. Zdrojom tónu je sústava ladených kovových jazýčkov umiestnených v drevených kanáloch; jazýčky sa rozoznievajú buď dychom hráča (ústna alebo fúkacia harmonika), alebo vzduchom z mechov (mechová alebo ťahacia harmonika). Názvom harmonika prvýkrát označil 1762 B. Franklin ním zostrojený hudobný nástroj známy neskôr ako sklenená harmonika. Prvotná harmonika vznikla 1816 v dielni Johanna Davida Buschmanna (*1775, †1852) a nazývala sa aeolina, neskôr bola zdokonalená pod názvom aeolodikon. Priamym predchodcom ústnej (fúkacej) harmoniky a prototypom všetkých harmonikových nástrojov bola aura (10 cm dlhý nástroj s pätnástimi kovovými jazýčkami umiestnenými za vzduchovými kanálikmi, do ktorých hráč fúkal), ktorú 1821 zostrojil Christian Friedrich Ludwig Buschmann (*1805, †1864) a slúžila mu pri ladení organov. R. 1823 ju zdokonalil Christian Messner (*1805, †1874) a nazývala sa Mundharmonika (Mundäoline). Dnešná ústna harmonika má obdĺžnikovitý tvar. Jej hracia skrinka (pôvodne z dreva) je priečne rozdelená kanálikmi v jednom, prípadne vo dvoch radoch, v ktorých je 6 – 128 kovových jazýčkov rôznej veľkosti. Zdvojenie hlasov umožňuje vyludzovať tóny pri vdychu i pri výdychu hráča. Pri dvojradových nástrojoch je každý základný tón zosilnený oktávou spravidla naladenou vyššie (prípadne nižšie), čím vzniká charakteristické prelínanie zvukových vĺn. Hráč pri hre posúva harmoniku medzi perami na obidve strany. Melódia je obvykle zdvojená terciami, prípadne jednoduchými akordmi. Ústna harmonika sa vyrába v rozmanitých konštrukčných a tvarových obmenách s variabilným tónovým rozsahom (napr. diatonická, chromatická, basová, akordická). Jej využitie je veľmi široké, a to od detskej hračky až po koncertný hudobný nástroj, uplatňuje sa v rôznych hudobných žánroch (hudobný folklór, populárna i filmová hudba) a ojedinele aj v koncertantnej hudbe. Skladby pre ústnu harmoniku komponovali napr. H. Villa-Lobos (Koncert pre ústnu harmoniku a orchester a mol, 1955 – 56), Michael Spivakovsky (*1919, †1983), Gordon Jacob (*1895, †1984), Čchü Siao-song (Qu Xiao-song, *1952) a i. Určujúci význam pri uplatnení ústnej harmoniky ako koncertného nástroja mal Kanaďan Tommy Reilly (*1919, †2000), ktorý bol pôvodne huslista. Významní hráči na ústnej harmonike často začínali ako džezoví interpreti, napr. Larry Adler (*1914, †2001) a Jan Verwey (*1936), pre niektorých, napr. pre Paca Garrida (Argentína), Thierryho Crommenu (*1958, Belgicko) a Jušinu Jošida (*1954, Japonsko), bola ústna harmonika od začiatku kariéry koncertným nástrojom. Festivaly ústnej harmoniky sa konajú v Klingenthale (Nemecko), Kuala Lumpure (Malajzia) a i. Vynálezcom mechovej (ťahacej) harmoniky je takisto Ch. F. L. Buschmann, ktorý ju zostrojil 1822 v Berlíne a nazval ju Handäoline. Je prototypom dnešnej harmoniky. Jej ďalším zdokonalením (zväčšením mechov, prispôsobením mechaniky a doplnením klaviatúry, pomocou ktorej sa otvárali a zatvárali vzduchové ventily) bola 1828 zostrojená nemecká Concertina. Napodobňovaním vznikali podobné hudobné nástroje, napr. anglická concertina (gombíková harmonika so šesťbokým telom zostrojená 1829 Ch. Wheatstonom) vyrábaná v rôznych veľkostiach. Viedenský nástrojár Cyrill Demian (*1772, †1847) zlepšil Buschmannovu Handäoline a 1829 si dal patentovať nástroj s názvom akordeón (Accordion), z ktorého vznikol tzv. viedenský model ťahacej harmoniky. Ako jeden z prvých nástrojov mal basový hmatník a akordovú mechaniku s diatonickým tónovým usporiadaním. Nemeckú Concertinu zdokonalili Friedrich Carl Uhlig (*1789, †1874) a Heinrich Band (*1821, †1860); → bandónium. Technický vývoj priniesol niekoľko desiatok obmien, ktoré mali rôzne zvukovo-technické osobitosti i názvy. Od 1891 sa v Európe rozšíril systém poltónového usporiadania diskantu v troch radoch gombíkov, ktorý je v podstate zhodný s dnešným typom nástroja. Mechová (ťahacia) harmonika sa skladá z koženého mecha s viacerými záhybmi, v ktorých sú na bokoch umiestnené kovové jazýčky rozochvievajúce sa jeho sťahovaním alebo rozťahovaním. Jazýčky sú ladené v jednej, prípadne vo viacerých diatonických stupniciach. V obidvoch zvukových sústavách (v melodickej i v sprievodnej) mala pôvodne gombíky. V ľudovej hudbe sa dosiaľ používa gombíková harmonika s ľudovým názvom heligónka, ktorá má melodickú sústavu v diatonickom rade durovej stupnice a v sprievodnej sústave len niekoľko akordov. Technicky dokonalejšia je klávesová harmonika (chromatická harmonika, nazývaná aj akordeón), ktorá má v melodickej sústave pre pravú ruku klávesnicu s rozsahom 2 – 3 oktávy, na ktorých možno hrať chromatiku (podobne ako na klavíri), v sprievodnej sústave je podľa veľkosti nástroja v radoch umiestnených 24 – 140 basov (gombíkov) s jednoduchými, zdvojenými (s malou alebo s veľkou terciou), prípadne akordicky naladenými tónmi (septakordmi); prelaďovať ju možno pomocou špeciálnych prelaďovacích klapiek (registrov). Pri hre má hráč nástroj popruhmi zavesený na ramenách a opretý o hruď. Pravou rukou hrá melódiu, ľavou rukou basy. V našom kultúrnom priestore je najrozšírenejší akordeón s klávesovou klaviatúrou. Akordeón sa stal obľúbeným hudobným nástrojom vo viacerých hudobných žánroch tanečnej aj ľudovej hudby (napr. v Rusku, vo Francúzsku, Švédsku a i.). Tvorbe pre akordeón sa venovali mnohí hudobní skladatelia, napr. P. I. Čajkovskij, D. Šostakovič, A. Berg, R. Harris a i., v slovenskej hudbe J. Hatrík, I. Zeljenka, I. Dibák, M. Novák, V. Bokes, M. Krajčí, P. Zagar, M. Piaček a i., ktorých početné koncertné aj inštruktívne skladby sú súčasťou živého repertoáru slovenských akordeonistov (R. Kákoni, V. Čuchran, B. Lenko a i.).

Zverejnené vo februári 2008.

Harmonika [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-06-29]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/harmonika