harfa

Text hesla

harfa [nem.] — strunový brnkací hudobný nástroj. Pochádza z Orientu a svojím stavebným riešením reprezentuje pravdepodobne najstarší hudobný nástroj, na ktorom je viacero strún natiahnutých na jednej rezonančnej skrini. Doklady o existencii oblúkových a uhlových hárf (krk a rezonátor tvorili oblúk, resp. uhol) bez typického oporného stĺpa a s rôznym počtom strún pochádzajú z Mezopotámie (Sumeri, okolo 2400 – 1800 pred n. l.) a z Egypta, odkiaľ sú aj najstaršie vyobrazenia (v období Starej ríše, asi 2700 – 2180 pred n. l., patrila harfa medzi najčastejšie zobrazované hudobné nástroje). Nie je známe, odkedy sa harfa rozšírila v Európe (angl. harp, nem. Harfe, tal. arpa, fr. harpe), najstaršie dôkazy hry na harfe pochádzajú z Britských ostrovov. V 9. a 10. stor. sa presadila rámová harfa z Írska, ktorá bola uzavretá oporným stĺpom. V stredoveku bola harfa obľúbeným nástrojom trubadúrov, truvérov a minnesängrov, mala asi 75 cm a 19 strún. V období renesancie sa vyrábali väčšie, asi 1 m dlhé harfy s 24 – 26 strunami. Barokové harfy boli ešte o 30 cm väčšie. Bohatá renesančná literatúra pre harfu pochádza zo Španielska. Diatonický tónový rozsah harfy bránil jej širšiemu hudobnému uplatneniu. Chromatická harfa s veľkým počtom strún (vedené krížom vo dvoch radoch, ktoré sa navzájom chromaticky dopĺňali) zostrojená v 16. stor. sa pre svoju ťažkú ovládateľnosť neujala. Diatonický rad strún háčikovej harfy z 2. polovice 17. stor. bolo možné prelaďovať do potrebnej tóniny ručne pomocou malých háčikov na krku nástroja. Pokrok vo vývoji harfy znamenalo vynájdenie pedálového mechanizmu s jedným zárezom, ktorý umožňoval prelaďovať struny zošliapnutím pedálov. Všeobecne sa v hudobnej praxi presadila až pedálová harfa so siedmimi pedálmi s dvojitým zárezom, ktorú okolo 1810 zdokonalil S. Érard v Paríži. Moderná pedálová harfa sa skladá zo zhora sa rozširujúcej rezonančnej skrine, prehnutého krku v tvare ležatého písmena S a stĺpa. Výška nástroja je asi 180 cm, má 47 kovových, črevových, prípadne nylonových strún ladených diatonicky v Ces dur (na lepšiu orientáciu sú ces-struny červené a fes-struny modré). Rozsah je 6,5 oktávy: Ces1-fes4 (ges4), notácia v husľovom a basovom kľúči. V dolnej časti nástroja sa nachádza pedálová skrinka so siedmimi pedálmi (pre pravú nohu Des, Ces, B, pre ľavú nohu Es, Fes, Ges, As) a pedálovým mechanizmom s dvojitým zárezom umožňujúcim chromatické zvyšovanie tónov. Zošliapnutím pedála do prvého zárezu sa preladia všetky príslušné struny o poltón vyššie, do druhého zárezu o celý tón vyššie. Príznačným spôsobom hry na harfe je arpeggio a stupnicovité a akordické glissando. V 18. a 19. stor. sa harfa uplatňovala prevažne ako salónny nástroj, a preto pre ňu vzniklo len málo originálnych kompozícií, mnohé skladby sú transkripciami klavírnej literatúry. V orchestri našla významnejšie uplatnenie v impresionizme, najmä v skladbách C. Debussyho. K známym skladateľom pre harfu patril J. K. Krumpholz. V 20. stor. sa harfový repertoár obohatil o viacero komorných kompozícií.

Text hesla

harfa [nem.] — strunový brnkací hudobný nástroj. Pochádza z Orientu a svojím stavebným riešením reprezentuje pravdepodobne najstarší hudobný nástroj, na ktorom je viacero strún natiahnutých na jednej rezonančnej skrini. Doklady o existencii oblúkových a uhlových hárf (krk a rezonátor tvorili oblúk, resp. uhol) bez typického oporného stĺpa a s rôznym počtom strún pochádzajú z Mezopotámie (Sumeri, okolo 2400 – 1800 pred n. l.) a z Egypta, odkiaľ sú aj najstaršie vyobrazenia (v období Starej ríše, asi 2700 – 2180 pred n. l., patrila harfa medzi najčastejšie zobrazované hudobné nástroje). Nie je známe, odkedy sa harfa rozšírila v Európe (angl. harp, nem. Harfe, tal. arpa, fr. harpe), najstaršie dôkazy hry na harfe pochádzajú z Britských ostrovov. V 9. a 10. stor. sa presadila rámová harfa z Írska, ktorá bola uzavretá oporným stĺpom. V stredoveku bola harfa obľúbeným nástrojom trubadúrov, truvérov a minnesängrov, mala asi 75 cm a 19 strún. V období renesancie sa vyrábali väčšie, asi 1 m dlhé harfy s 24 – 26 strunami. Barokové harfy boli ešte o 30 cm väčšie. Bohatá renesančná literatúra pre harfu pochádza zo Španielska. Diatonický tónový rozsah harfy bránil jej širšiemu hudobnému uplatneniu. Chromatická harfa s veľkým počtom strún (vedené krížom vo dvoch radoch, ktoré sa navzájom chromaticky dopĺňali) zostrojená v 16. stor. sa pre svoju ťažkú ovládateľnosť neujala. Diatonický rad strún háčikovej harfy z 2. polovice 17. stor. bolo možné prelaďovať do potrebnej tóniny ručne pomocou malých háčikov na krku nástroja. Pokrok vo vývoji harfy znamenalo vynájdenie pedálového mechanizmu s jedným zárezom, ktorý umožňoval prelaďovať struny zošliapnutím pedálov. Všeobecne sa v hudobnej praxi presadila až pedálová harfa so siedmimi pedálmi s dvojitým zárezom, ktorú okolo 1810 zdokonalil S. Érard v Paríži. Moderná pedálová harfa sa skladá zo zhora sa rozširujúcej rezonančnej skrine, prehnutého krku v tvare ležatého písmena S a stĺpa. Výška nástroja je asi 180 cm, má 47 kovových, črevových, prípadne nylonových strún ladených diatonicky v Ces dur (na lepšiu orientáciu sú ces-struny červené a fes-struny modré). Rozsah je 6,5 oktávy: Ces1-fes4 (ges4), notácia v husľovom a basovom kľúči. V dolnej časti nástroja sa nachádza pedálová skrinka so siedmimi pedálmi (pre pravú nohu Des, Ces, B, pre ľavú nohu Es, Fes, Ges, As) a pedálovým mechanizmom s dvojitým zárezom umožňujúcim chromatické zvyšovanie tónov. Zošliapnutím pedála do prvého zárezu sa preladia všetky príslušné struny o poltón vyššie, do druhého zárezu o celý tón vyššie. Príznačným spôsobom hry na harfe je arpeggio a stupnicovité a akordické glissando. V 18. a 19. stor. sa harfa uplatňovala prevažne ako salónny nástroj, a preto pre ňu vzniklo len málo originálnych kompozícií, mnohé skladby sú transkripciami klavírnej literatúry. V orchestri našla významnejšie uplatnenie v impresionizme, najmä v skladbách C. Debussyho. K známym skladateľom pre harfu patril J. K. Krumpholz. V 20. stor. sa harfový repertoár obohatil o viacero komorných kompozícií.

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Harfa [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-12-01]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/harfa