Händel, Georg Friedrich

Text hesla

Händel [hen-], Georg Friedrich, 23. 2. 1685 Halle an der Saale, Nemecko – 14. 4. 1759 Londýn, pochovaný vo Westminsterskom opátstve — nemecký skladateľ, súčasne najvýznamnejší anglický národný skladateľ svojej doby (od 1726 naturalizovaný Angličan), popredný predstaviteľ európskeho hudobného baroka. Hudobníkom sa stal proti vôli svojho otca (mal sa venovať právu). Od 1692 začal študovať v Halle hru na organe, husliach a hoboji i náuku o kontrapunkte u významného pedagóga, skladateľa a organistu Friedricha Wilhelma Zachowa (*1663, †1712). R. 1702 sa zapísal na právnickú fakultu univerzity v Halle a súčasne získal miesto organistu v tamojšej katedrále. V kompozícii sa zdokonaľoval štúdiom skladieb nemeckých a talianskych majstrov, napr. J. J. Frobergera. R. 1703 odišiel do Hamburgu, kde získal miesto huslistu a clavecinistu v opernom orchestri. R. 1704 napísal svoje prvé dielo Pašie podľa sv. Jána, 1705 prvú úspešnú operu Almira a následne operu Nero. R. 1706 – 09 podnikol študijnú cestu do Talianska (žil vo Florencii, v Ríme, Neapole a Benátkach), ktorá mala na jeho tvorbu rozhodujúci vplyv. Tam sa oboznámil s tvorbou A. Corelliho, A. a D. Scarlattiovcov, Bernanda Pasquiniho (*1637, †1710) a B. Marcella. Pod ich vplyvom si osvojil operný, oratórny a inštrumentálny štýl talianskej hudby a 1707 napísal prvé oratórium Il trionfo del Tempo a prvé sakrálne dielo na latinský text Dixit Dominus. R. 1708 vznikla pastorálna serenáda Aci, Galatea e Polifemo, ktorá sa stala základom rozsiahlejších foriem, o. i. oratória La Ressurezione (1708), ale najmä novej opery Agripina úspešne predstavenej 26. 12. 1709 v Benátkach. Händel sa preslávil aj ako interpret a stal sa najuznávanejším virtuózom čembalovej a organovej hry. Po návrate z Talianska sa nakrátko usadil v Hannoveri, 1710 – 12 bol kapelníkom u tamojšieho kurfirsta. Podnikol kratšie cesty do Anglicka, 1712 sa usadil v Londýne a získal doživotnú rentu od kráľovského dvora. Po úspešnom uvedení opery Rinaldo (1711) sa stal dvorským skladateľom v službách Juraja I. (na počesť jeho korunovácie za anglického kráľa 1714 napísal Te Deum), zložil Ódu na výročie kráľovnej Anny (1713), Utrecht Te Deum a Jubilate (1713, pri príležitosti podpísania Utrechtského mieru), niekoľko svetských skladieb, napr. operu seria Il pastor fido a operu Teseo (obidve 1712), a 1715 operu Amadigi di Gaula. Striedavo žil v Londýne a Hannoveri, 1716 so sprievodom Juraja I. navštívil Nemecko a zložil Pašie. Od 1716 bol opäť v Londýne, kde pre kráľa napísal svoju najznámejšiu orchestrálnu suitu Slávnosti na vode (Water Music). R. 1720 – 37 postupne založil a viedol 3 operné spoločnosti, ktoré napriek začiatočným úspechom postupne zanikli (napr. Kráľovská hudobná akadémia — Royal Academy of Music). Händel modernizoval operu, a to často aj proti vkusu publika. Stal sa najväčším reprezentantom talianskej opery serie v Anglicku. K jeho vrcholným operným dielam patria Július Cézar a Tamerlán (obidve 1724), Rodelinda (1725), Riccardo Primo (1727), Siroe (1728), Lotario (1729), Partenope, (1930) Poro (1731), Ezio a Sosarme (1732). R. 1736 vznikli jeho opery Giustino, Arminio, Berenika a Opustená Dido. Po zotavení z mozgovej mŕtvice (13. 4. 1737) zložil opery Faramondo (1737) a Xerxes (1738). Pri príležitosti smrti kráľovnej Karolíny (1737) napísal Smútočný žalm (Funeral Anthem). Z tohto obdobia pochádzajú aj inštrumentálne diela: koncerty pre organ, sonáty pre dvoje huslí a dve flauty, Concerti grossi (1739). Po chladnom prijatí opier Imeneo (1740) a Deidamia (1741) sa Händel rozhodol komponovať výlučne oratóriá: 1741 zložil oratóriá Mesiáš (1742 mal triumfálny úspech v Dubline) a Samson (nová verzia 1743), 1744 Semele a Jozef a jeho bratia, 1745 Herkules a Baltazár. Händel sa v Anglicku postupne stal obdivovaným skladateľom, aj keď jeho dielo vyvolávalo časté diskusie. Posledné oratóriá Júda Makabejský (1747), Alexander Balus (1748), Jozue (1748) a Šalamún (1749) sa stretli s narastajúcou priazňou publika, ktorá vyvrcholila úspechom Hudby k ohňostroju (Music for the Royal Fireworks, 1749). Diela Teodora (1750) a Jefte (1752) sa však nedočkali uznania. Napriek tomu, že sa Händlove diela často uvádzali, jeho situácia bola čoraz horšia. R. 1753 oslepol, napriek tomu ďalej komponoval. Naposledy sa objavil na verejnosti na predvedení oratória Mesiáš (6. 4. 1759). Händel zosobňoval syntézu najvýznamnejších prvkov súvekej európskej hudby, popri J. S. Bachovi bol najinvenčnejším skladateľom barokovej hudby. V jeho dielach, najmä v posledných oratóriách, sa odzrkadľuje duchovný vzostup vedúci k hlbokým meditáciám o pýche, žiarlivosti, viere, politickej i náboženskej tolerancii, ako aj o zmysle ľudského života. Jeho diela dodnes patria k najhranejším v koncertnej praxi.

Text hesla

Händel [hen-], Georg Friedrich, 23. 2. 1685 Halle an der Saale, Nemecko – 14. 4. 1759 Londýn, pochovaný vo Westminsterskom opátstve — nemecký skladateľ, súčasne najvýznamnejší anglický národný skladateľ svojej doby (od 1726 naturalizovaný Angličan), popredný predstaviteľ európskeho hudobného baroka. Hudobníkom sa stal proti vôli svojho otca (mal sa venovať právu). Od 1692 začal študovať v Halle hru na organe, husliach a hoboji i náuku o kontrapunkte u významného pedagóga, skladateľa a organistu Friedricha Wilhelma Zachowa (*1663, †1712). R. 1702 sa zapísal na právnickú fakultu univerzity v Halle a súčasne získal miesto organistu v tamojšej katedrále. V kompozícii sa zdokonaľoval štúdiom skladieb nemeckých a talianskych majstrov, napr. J. J. Frobergera. R. 1703 odišiel do Hamburgu, kde získal miesto huslistu a clavecinistu v opernom orchestri. R. 1704 napísal svoje prvé dielo Pašie podľa sv. Jána, 1705 prvú úspešnú operu Almira a následne operu Nero. R. 1706 – 09 podnikol študijnú cestu do Talianska (žil vo Florencii, v Ríme, Neapole a Benátkach), ktorá mala na jeho tvorbu rozhodujúci vplyv. Tam sa oboznámil s tvorbou A. Corelliho, A. a D. Scarlattiovcov, Bernanda Pasquiniho (*1637, †1710) a B. Marcella. Pod ich vplyvom si osvojil operný, oratórny a inštrumentálny štýl talianskej hudby a 1707 napísal prvé oratórium Il trionfo del Tempo a prvé sakrálne dielo na latinský text Dixit Dominus. R. 1708 vznikla pastorálna serenáda Aci, Galatea e Polifemo, ktorá sa stala základom rozsiahlejších foriem, o. i. oratória La Ressurezione (1708), ale najmä novej opery Agripina úspešne predstavenej 26. 12. 1709 v Benátkach. Händel sa preslávil aj ako interpret a stal sa najuznávanejším virtuózom čembalovej a organovej hry. Po návrate z Talianska sa nakrátko usadil v Hannoveri, 1710 – 12 bol kapelníkom u tamojšieho kurfirsta. Podnikol kratšie cesty do Anglicka, 1712 sa usadil v Londýne a získal doživotnú rentu od kráľovského dvora. Po úspešnom uvedení opery Rinaldo (1711) sa stal dvorským skladateľom v službách Juraja I. (na počesť jeho korunovácie za anglického kráľa 1714 napísal Te Deum), zložil Ódu na výročie kráľovnej Anny (1713), Utrecht Te Deum a Jubilate (1713, pri príležitosti podpísania Utrechtského mieru), niekoľko svetských skladieb, napr. operu seria Il pastor fido a operu Teseo (obidve 1712), a 1715 operu Amadigi di Gaula. Striedavo žil v Londýne a Hannoveri, 1716 so sprievodom Juraja I. navštívil Nemecko a zložil Pašie. Od 1716 bol opäť v Londýne, kde pre kráľa napísal svoju najznámejšiu orchestrálnu suitu Slávnosti na vode (Water Music). R. 1720 – 37 postupne založil a viedol 3 operné spoločnosti, ktoré napriek začiatočným úspechom postupne zanikli (napr. Kráľovská hudobná akadémia — Royal Academy of Music). Händel modernizoval operu, a to často aj proti vkusu publika. Stal sa najväčším reprezentantom talianskej opery serie v Anglicku. K jeho vrcholným operným dielam patria Július Cézar a Tamerlán (obidve 1724), Rodelinda (1725), Riccardo Primo (1727), Siroe (1728), Lotario (1729), Partenope, (1930) Poro (1731), Ezio a Sosarme (1732). R. 1736 vznikli jeho opery Giustino, Arminio, Berenika a Opustená Dido. Po zotavení z mozgovej mŕtvice (13. 4. 1737) zložil opery Faramondo (1737) a Xerxes (1738). Pri príležitosti smrti kráľovnej Karolíny (1737) napísal Smútočný žalm (Funeral Anthem). Z tohto obdobia pochádzajú aj inštrumentálne diela: koncerty pre organ, sonáty pre dvoje huslí a dve flauty, Concerti grossi (1739). Po chladnom prijatí opier Imeneo (1740) a Deidamia (1741) sa Händel rozhodol komponovať výlučne oratóriá: 1741 zložil oratóriá Mesiáš (1742 mal triumfálny úspech v Dubline) a Samson (nová verzia 1743), 1744 Semele a Jozef a jeho bratia, 1745 Herkules a Baltazár. Händel sa v Anglicku postupne stal obdivovaným skladateľom, aj keď jeho dielo vyvolávalo časté diskusie. Posledné oratóriá Júda Makabejský (1747), Alexander Balus (1748), Jozue (1748) a Šalamún (1749) sa stretli s narastajúcou priazňou publika, ktorá vyvrcholila úspechom Hudby k ohňostroju (Music for the Royal Fireworks, 1749). Diela Teodora (1750) a Jefte (1752) sa však nedočkali uznania. Napriek tomu, že sa Händlove diela často uvádzali, jeho situácia bola čoraz horšia. R. 1753 oslepol, napriek tomu ďalej komponoval. Naposledy sa objavil na verejnosti na predvedení oratória Mesiáš (6. 4. 1759). Händel zosobňoval syntézu najvýznamnejších prvkov súvekej európskej hudby, popri J. S. Bachovi bol najinvenčnejším skladateľom barokovej hudby. V jeho dielach, najmä v posledných oratóriách, sa odzrkadľuje duchovný vzostup vedúci k hlbokým meditáciám o pýche, žiarlivosti, viere, politickej i náboženskej tolerancii, ako aj o zmysle ľudského života. Jeho diela dodnes patria k najhranejším v koncertnej praxi.

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Händel, Georg Friedrich [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-03-09]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/handel-georg-friedrich