Hamsun, Knut
Anders Beer Wilse: Portrét Knuta Hamsuna, 1939, Nórska národná knižnica
Hamsun, Knut, vlastným menom Knud Pedersen, 4. 8. 1859 Lom – 19. 2. 1952 Nørholm — nórsky spisovateľ, autor psychologických, lyrických a spoločenskokritických románov preniknutých duchovnou mystikou a láskou k prírode. R. 1882 – 85 a 1886 – 88 žil v USA, kde nadobudol negatívny postoj k Anglosasom, ktorých považoval za zakladateľov priemyselného kapitalizmu ničiaceho odveké morálne hodnoty. V pamflete Z duchovného života modernej Ameriky (Fra det moderne Amerikas aandsliv) vyslovil ostré výhrady proti americkému spôsobu života. Radikálne vystúpil proti predchádzajúcej realistickej generácii, literatúra má podľa neho zobrazovať tajomné zákutia duše. Románom Hlad (Sult, 1890; slov. 1934), ktorý je napísaný formou vnútorného monológu a Hamsun v ňom čerpá z vlastných spomienok na problémy začínajúceho spisovateľa, vytvoril prvý veľký severský román vystihujúci zložitú psychiku moderného človeka. V románe Mystériá (Mysterier, 1892; slov. 1986) premyslenou rozprávačskou technikou zachytil nevyspytateľnosť človeka, a polemizoval tak so súdobým pragmatickým racionalizmom. Po kritickorealistických románoch Redaktor Lynge (Redaktør Lynge, 1893) a Nová zem (Ny jord, 1983) zavŕšil svoje štylistické novátorstvo lyrickými románmi Pan (1894; slov. 1964) a Viktória (Victoria, 1898; slov. 1939) o osudovej nedosiahnuteľnej láske. V tom období napísal viacero drám – trilógiu o meniacom sa vzťahu k pravde v rôznych životných etapách Pri bránach kráľovstva (Ved rigets port, 1895), Hra života (Livets spil, 1896) a Večerné zore (Aftenrøde, 1898), veršovanú historickú hru Munken Vendt (1902) a rozprávkovú hru Kráľovná Tamara (Dronning Tamara, 1903), k napísaniu ktorej ho počas cesty z Fínska do Ruska, Perzie a Turecka inšpirovala návšteva Gruzínska. Zážitky z tejto cesty zobrazil v knihách impresionistických reportáží V rozprávkovej krajine (I æventyrland, 1903) a Pod polmesiacom (Under halvmånen, 1905). Po básnickej zbierke Divoký zbor (Det vilde kor, 1904) sa vrátil k románom, napr. Blúznivci (Sværmere, 1904), Posledná radosť (Den siste glæde, 1912), Benoni (1912) a Deti svojej doby (Børn av tiden, 1913). K vrcholom jeho tvorby patria román Požehnanie zeme (Markens grøde, 1917; slov. 1942), za ktorý dostal 1920 Nobelovu cenu za literatúru, a trilógia Edevart (Landstrykere, 1927; slov. 1968), August (1930) a Ale život ide ďalej (Men livet lever, 1933).
Hamsun patril medzi kontroverzné postavy severskej literatúry. Bol zbožňovaný ako národný hrdina, ale aj nenávidený pre jeho sympatizovanie s nacistickou ideológiou. Po vojne bol odsúdený a internovaný v starobinci a na psychiatrickej klinike. I napriek tomu si však jeho dielo získalo trvalé miesto v nórskej i vo svetovej literatúre. Svoje omyly z posledných rokov života ospravedlňoval v autobiografii Na zarastených chodníkoch (Paa gjengrodde stier, 1949).