Hajnáčka

Hajnáčka, Ajnácskő — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v Cerovej vrchovine v časti Hajnáčska vrchovina v rozšírenej doline rieky Gortva, 223 m n. m.; 1 139 obyvateľov, 18,4 % slovenskej, 76,6 % maďarskej národnosti (2021). Územie v doline na nive Gortvy má rovinný reliéf, je odlesnené. Územie vo vrchovine budovanej neogénnymi pieskovcami, z ktorých vystupujú odolnejšie trosky neogénnych lávových prúdov, má prevažne vrchovinný reliéf, je zalesnené dubovo-hrabovými a cerovo-dubovými lesmi, lávové prúdy sú porastené teplomilnými a suchomilnými rastlinnými spoločenstvami.

Obec je písomne doložená v roku 1245 ako Danuskue, 1255 Kues, 1344 Anyaskw, v rokoch 1427 – 31 Anyaskewalya, v roku 1565 Haynachkeallya, 1773 Ajnacskő, Hajnatschko, Hajnacžka, 1786 Ajnacskő, Hajnacko, 1808 Ajnácskő, Hajnácskő, v rokoch 1863 – 1913 Ajnácskő, 1920 – 38 Hajnáčka, 1938 – 45 Ajnácskő, v roku 1945 Hajnáčka.

Vznikla ako majer pod rovnomenným hradom, pôvodne patrila hradnému panstvu Hajnáčka, neskôr viacerým zemianskym rodinám. Výskyt sírnych prameňov podmienil v polovici 19. stor. vznik kúpeľov, ktoré v pol. 20. stor. zanikli.

Archeologické nálezy: mohylník kultúry východoslovenských mohýl, sídlisko pilinskej a kyjatickej kultúry, ako aj z laténskej doby. V Kostnej doline (národná prírodná pamiatka) pri Hajnáčke sa nachádza významné paleontologické nálezisko objavené v roku 1863. Boli tam nájdené kostrové zvyšky stavovcov, najmä cicavcov, rýb, plazov, vtákov a i., patriace do obdobia pliocénu (pred 3,3 – 2,8 mil. rokov). Vyskytujú sa v jemnozrnných siltových pieskoch a tufitoch, ktoré sa usadili v menšom jazere v kráteri niekdajšej sopky maaru. Rôzne živočíchy, ktoré chodili do jazera piť, boli pravdepodobne usmrtené výronmi plynov alebo produktmi sopečného výbuchu.

Stavebné pamiatky: hrad Hajnáčka, postavený na kopci s dominujúcou prírodnou skalou na mieste starej pevnosti (podľa majiteľa sa pravdepodobne pôvodne nazýval Danov kameň – Danuskő, neskôr Ajnácskő). Opevnenie sa prvýkrát spomína počas mongolského vpádu (1241 – 42), najstaršia priama písomná zmienka o hrade je z roku 1245, keď jeho obrancami boli jobagióni hradu Beckov. Do roku 1320 patril Alexandrovi, synovi Welka (Vlka), keď mu ho pre nevernosť kráľ Karol I. Róbert odňal a dal ho Tomášovi zo Sečian. V roku 1427 bol v držbe kráľovnej Barbory, potom viacerých šľachtických rodín. V polovici 15. stor. patrilo do jeho hradného panstva okolo 15 dedín, v 16. stor. bol súčasťou protitureckej obrannej línie. V rokoch 1566 – 93 a nakrátko aj v roku 1645 bol v moci Turkov. V 17. stor. bol prestavovaný, začiatkom 18. stor. bol ešte obývaný, potom postupne pustol; v súčasnosti sú z neho zachované len zvyšky.

V katastri obce sa nachádzajú národné prírodné rezervácie Pohanský hrad a Ragáč a prírodné rezervácie Hajnáčsky hradný vrch, Ostrá skala a Steblová skala, zamerané na ochranu dominantných geomorfologických útvarov a ich charakteristických rastlinných a živočíšnych spoločenstiev.