Vyhľadávanie podľa kategórií: Slovensko – obce, okresy, kraje

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 592 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Ábelová

Ábelová — obec v okrese Lučenec v Banskobystrickom kraji vo vých. časti Krupinskej planiny, 550 m n. m.; 232 obyvateľov (2015); miestne časti: Ábelová, Madačka, Nedelište.

Písomne doložená 1275 ako Abelfeuld, 1460 Abellehota, 1773, 1786 Abelova, 1808 Ábelova, 1863 Abelova, 1873 – 82 Abellehota, 1888 – 1902 Abelova, 1907 – 13 Ábelfalva, 1920 Ábelová, Jabelová, 1927 – 48 Abelová, 1948 Ábelová.

R. 1973 bola k nej pričlenená obec Madačka (1773 Madacska, 1786 Mad[a]czka, 1808 Madácska, Madáčka, 1863 Madácska, 1873 – 1902 Madacska, 1907 – 13 Madácsi, 1920 – 73 Madačka), 1990 obec Nedelište (1773 Negyelistye, 1786 Nedelischtye, 1808 Nedelistye, Nedělisstě, 1863 –1 902 Nedelistye, 1907 – 13 Nederes, 1920 – 90 Nedelište).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Ojedinelý archeologický nález zdobeného meča z neskorej bronzovej doby. Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. klasicistický kostol z 1826 – 29, zrubové domy so slamenou strechou z 19. stor. Pôsobisko Timravy (na bývalej evanjelickej fare pamätná tabuľa z 1962, v budove bývalej školy pamätný dom zriadený 1977).

Abovce

Abovce, maď. Abafalva — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v juž. časti Rimavskej kotliny na nive a terase rieky Slaná, 159 m n. m.; 624 obyvateľov, 23,2 % slovenskej, 67,6 % maďarskej národnosti (2015). Písomne doložená 1339 ako Abafalva, 1382 alia Hanua, 1773, 1786, 1808 Abafalva, 1863 Abafala, 1873 – 82 Abafalva, 1888 Abafalu, 1892 – 95 Abafala, 1898 – 1913 Abafalva, 1920 Abovce, 1927 – 38 Abovce, Abafalva, 1938 – 45 Abafalva, 1945 – 48 Abovce, Abafalva, 1948 – 74, 1990 Abovce. R. 1938 – 45 pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. Stavebné pamiatky: klasicistický kaštieľ Abafiovcov s barokovými prvkami z 1800 – 10, neogotický rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie z 1907.

Abrahám

Abrahám — obec v okrese Galanta v Trnavskom kraji v Podunajskej nížine na nive Gidry, 125 m n. m.; 1 038 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1266 ako Scent Abraan, 1773 Sz[ent] Abraham, 1786 Abraham, Sent-Abraham, 1808 Ábrahám, Sz[ent]-Ábrahám, Abrahám, 1863 Szentábrahám, 1873 – 1913 Ábrahám, 1920 Abrahám. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Jedno z najvýznamnejších archeologických nálezísk na Slovensku. Archeologické nálezy z neolitu (kultúra s lineárnou keramikou, lužianska, želiezovská, lengyelská a badenská kultúra), kostrové pohrebiská z bronzovej doby (nitrianska skupina, unětická a maďarovská kultúra), halštatské sídlisko, rozsiahle žiarové a kostrové pohrebisko zo staršej i z mladšej rímskej doby (226 hrobov, keramika, spony, šperky, zbrane, importy), rímsko-barbarské sídlisko, kostrové hroby z obdobia sťahovania národov, slovanské žiarové pohrebisko s keramikou pražského typu, pohrebisko belobrdskej kultúry z 11. – 12. stor. (101 hrobov).

Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol patriarchu Abraháma z 1782, pri kostole kamenný stĺp s podstavcom so sochou Krista na kríži (1759), secesný kaštieľ postavený 1899 podľa projektu Ö. Lechnera.

Abrahámovce

Abrahámovce — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji na styku Nízkych Beskýd s Bartošovskou kotlinou, 265 m n. m.; 368 obyvateľov (2015). Písomne doložená 1427 ako Abranfalua, 1476 Abran, 1773 Abrahamfalva, Abrahamfalu, Abrahamowez, 1786 Abrahamfalu, Abrahamowce, 1808 Ábrámfalva, Abramovce, 1863 Abrahámfalu, 1873 – 1902 Ábrahámfalu, 1907 – 13 Ábrahámfalva, 1920 Abrahamovce. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Rokokový rímskokatolícky Kostol sv. Anny z 2. pol. 18. stor.; archeologická lokalita (eneolitická mohyla).

Abrahámovce

Abrahámovce — obec v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji na juhozáp. svahoch Levočských vrchov, 714 m n. m.; 263 obyvateľov (2015); miestne časti: Abrahámovce, Pikovce. Písomne doložená 1286 ako Abraham, 1323 (villa) Abrahe, 1367 Abraamfalua, 1786 Abrahamsdorf, Abrahamfalva, Abrahamowcze, 1808 Ábrahámfalva, Abrahamsdorf, Abrahámowce, 1863 Ábrahámfalva, 1873 – 92 Ábrahámfalu, 1895 – 1902 Ábrahámfalupikfalu, 1907 – 13 Ábrahámpikfalva, 1920 Abrahámovce, Pikovce, 1927 – 52 Abrahamovce-Pikovce, 1952 – 82 Abrahamovce, 1982 Abrahámovce. Patrila do Stolice 10 spišských kopijníkov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, povozníctvom a košikárstvom. Archeologické sídliskové nálezy z 13. stor. Stavebné pamiatky: renesančný rímskokatolícky Kostol sv. Šimona a Júdu (pôvodne gotický z 1. pol. 14. stor., neskôr upravovaný, gotický oltár s plastikami a maľbami zo 14. a z 15. stor.).

Abramová

Abramová — obec v okrese Turčianske Teplice v Žilinskom kraji v juhozáp. časti Turčianskej kotliny na úpätí Malej Fatry, 500 m n. m.; 191 obyvateľov (2015); miestne časti: Abramová, Laclavá, Polerieka.

Písomne doložená 1404 ako Abrahamfalva, 1419 Abramfalua, Abrahamfalua, v 15. stor. Polereka vulgo Abrahamova vez, 1736 Abraham falva Slauis Abrahamová, 1773 Abrahamfalva, Abranowa, 1786 Abrahámfalva, Abranowa, 1808 Ábrahámfalva, Abrahámowa, 1863 – 1907 Ábrahámfalu, 1913 Turócábrahámfalva, 1920 Abramová.

R. 1951 k nej bola pričlenená obec Laclavá (písomne doložená 1401 ako Laczloufalua, 1404 Laszlofalva, 1773 Laszlófalva, Laczlawá, 1786 Laszfalwa, Laczlawa, 1808 Lászlófalva, Laszlova, 1863 – 1907 Lászlófalu, 1913 Lászlófalva, 1920 – 51 Laclavá) a 1991 obec Polerieka (písomne doložená 1360 ako de Poreycha, 1361 Paralaka, 1363 Proloeka, 1773 Polerjeka, 1786 Polerieka, 1808 Polereka, Poleriéka, Poleřeka, 1863 Polerjeka, 1873 Polerieka, 1877 – 82 Polerjéka, 1888 Polerieka, 1892 – 1907 Polerjeka, 1913 Mezőpatak, 1920 – 91 Polerieka).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, prácou v lese a povozníctvom. Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol sv. Kozmu a Damiána (1375, prevažne s barokovým interiérom, veža z 1927), renesančná kúria z 2. pol. 17. stor., klasicistická kúria z 1. pol. 19. stor.

Abranovce

Abranovce — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v sev. časti Košickej kotliny na záp. svahu Slanských vrchov, 475 m n. m.; 644 obyvateľov (2015). Písomne doložená 1320 ako Abram, 1431 Abran, Kysabran, Naghabran, 1773 Abrahány, Abrahanowcze, 1786 Abrahany, Abrahamowcze, 1808 Abrány, Abrányfalva, Abrany, Abranowce, Obranowce, 1863 – 1913 Ábrány, 1920 Abranovce. Obyvatelia sa zaoberali prácou v lesoch a poľnohospodárstvom. Klasicistický gréckokatolícky Chrám narodenia presvätej Bohorodičky (1868).

Adamovské Kochanovce

Adamovské Kochanovce — obec v okrese Trenčín v Trenčianskom kraji v Považskom podolí na terasách Váhu a v podhorí Bielych Karpát, 210 m n. m.; 841 obyvateľov (2015); miestne časti: Adamovce, Kochanovce, Malé Bierovce.

Vznikla 1960 zlúčením obcí Adamovce-Malé Bierovce (písomne doložená 1863 ako Adamóc és Kisbiróc, 1895 – 1902 Adamóckisbiróc, 1907 –13 Ádámfalva, 1920 – 60 Adamovce-Malé Bierovce, vznikla 1895 zlúčením obce Adamovce – písomne doložená 1402 ako Adamfalva, 1494 Adamocz, 1518 Adamowcz, 1773 Adamocz, Adamowcze, 1786, 1808 Adamócz, Adamowce, 1873 – 92 Adamóc, a obce Malé Bierovce – písomne doložená 1332 ako Bur, Bir, 1439 Byroucz, 1467 Byrowcz, 1598 Nemes Byrocz, 1773 Birocz, Birowcze, 1786 Kisch-Birócz, Birowčeky, 1808 Kis-Birócz, Malé Bírowce, 1873 – 92 Kisbiróc) a Kochanovce (písomne doložená 1394 ako Kohan, 1413 Kochan, 1473 Kochanocz, 1475 Kochanowcz, 1773 Kochanocz, Kochanowcze, 1786 Kochanócz, 1808 Kochanóc, Kochanowce, 1863 Kochanoc, 1873 – 88 Kohanóc, 1892 – 1902 Kochanóc, 1907 – 13 Vágkohány, 1920 – 60 Kochanovce).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, ovocinárstvom, vinohradníctvom a drevotokárstvom. Stavebné pamiatky: v časti Adamovce neskorobarokový kaštieľ z pol. 18. stor., v časti Malé Bierovce neskorobarokový kaštiel (1750 – 70) s murovanou kaplnkou (1. pol. 19. stor. ) a areálom, v časti Kochanovce barokový rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1758 – 60), evanjelický tolerančný kostol (1784, prestavaný 1904). Rodisko V. Roya (rodný dom s pamätnou tabuľou) a Štefana Križana (*1826, †1894; spisovateľ), pôsobisko Samuela Palumbiniho (*1668, †1735; náboženský spisovateľ), J. Seberiniho a P. P. Roya.

Adidovce

Adidovce — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v juž. časti Nízkych Beskýd v doline Udavy, 204 m n. m.; 221 obyvateľov (2015). Písomne doložená 1568 ako Adzudocz, 1604 Agidocz, 1773 Agyidocz, Agyidowcze, 1786 Agyidocz, 1808 Agyidócz, Adidowce, 1863 – 1913 Agyidóc, 1920 Adzidovce, 1927 Adidovce. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, drevorubačstvom, povozníctvom, výrobou tehál, dreveného náradia a predmetov z prútia. V chotári obce je prírodná rezervácia Iľovnica (rozloha 8,5 ha, vyhlásená 1980) zriadená na ochranu reliktného rastlinného druhu valdštejnka kuklíkovitá. V okolí obce sa počas 2. svet. vojny v septembri 1944 odohrali tuhé boje partizánov s Nemcami. Rímskokatolícky Kostol sv. Cyrila a Metoda (1930 – 31).

Albínov

Albínov — miestna časť obce Sečovce.

Alekšince

Alekšince — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v juž. časti Nitrianskej pahorkatiny, 160 m n. m.; 1 682 obyvateľov (2015). Písomne doložená 1156 ako Alexu, 1275 Elekchy, 1773 Elecske, Alaxinetz, Alaxincze, 1786 Elecschke, Alaxince, 1808 Elecske, Alakssince, 1863 Eletske, 1873 – 1913 Elecske, 1920 Alekšince. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Po 2. svetovej vojne bola v obci vybudovaná tehelňa a chovné rybníky. Archeologické nálezy: halštatské a rímsko-barbarské sídlisko, ranostredoveké radové pohrebisko a sídlisko. Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Anny z 1802, klasicistický kaštieľ zo začiatku 19. stor.

Ambrušovce

Ambrušovce — miestna časť obce Olejníkov.

Aňala

Aňala — miestna časť obce Nesvady.

Andač

Andač — miestna časť obce Zbehy.

Andice

Andice — mestská časť Liptovského Mikuláša.

Andovce

Andovce, maďarsky Andód — obec v okrese Nové Zámky v Nitrianskom kraji na rovine medzi Váhom a Nitrou, 113 m n. m.; 1 417 obyvateľov, 43,9 % slovenskej, 50,1 % maďarskej národnosti (2015). Osídlenie od neolitu. Obec písomne doložená 1421 ako Ondod, 1433 a 1773 Andod, 1786 Andód, 1808 Andód, Ondod, 1863 – 73 Andód, 1877 – 82 Andod, 1888 – 1948 Andód, 1948 Andovce. Archeologické nálezy: sídlisko volútovej a maďarovskej kultúry, sídlisko z rímsko-barbarského obdobia, slovansko-avarské pohrebisko, sídlisko z veľkomoravského obdobia; zaniknutý románsky kostol. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Rozálie (1741, pôvodne klasicistický, 1858 rozšírený, 1910 neogoticky prefasádovaný, zrekonštruovaný 1970 a 2008), kalvária (1928). Rodisko maďarského básnika a jazykovedca G. Czuczora (pamätná tabuľa z 1875, busta z 1998, pamätná izba z 2002 a socha z 2004).

Andrejová

Andrejová, ukrajinsky Andrijova — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v Nízkych Beskydách, 325 m n. m.; 371 obyvateľov, 60,9 % slovenskej, 16,4 % rusínskej, 2,7 % ukrajinskej národnosti (2015). Písomne doložená 1355 ako Andras Vagasa, 1414 Endreuagasa, 1618 Andreova, 1773 Andrejova, Andrejowa, 1786 Andrejowa, 1808 Andrejova, Ondrejowá, Ondřejowá, 1863 – 1902 Andrejova, 1907 – 13 Endrevágása, 1920 Andrejová. Stavebné pamiatky: neoklasicistický gréckokatolícky Chrám ochrany presv. Bohorodičky z 1893, kaplnka z 1925 so zariadením zo staršieho dreveného kostola.

Antol

Antol — miestna časť obce Svätý Anton.

Arad

Arad — miestna časť obce Nová Vieska.

Ardanovce

Ardanovce — obec v okrese Topoľčany v Nitrianskom kraji v severozáp. časti Nitrianskej pahorkatiny na úpätí Považského Inovca, 251 m n. m., 209 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1317 ako Jardan, 1773 Ardanocz, Ardanowitz, Ardanowcze, 1786 Ardanócz, 1808 Ardánócz, Ardánowce, 1863 – 1907 Ardanóc, 1913 Árdánfalva, 1920 – 75, 1990 Ardanovce.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Michala (1503, pôv. neskorogotický, zbarokizovaný 1705 – 07), fara (1787, s klasicistickou úpravou z 1804). Hlinené domy s valbovou strechou z 19. stor., malé stodoly a šopy so stĺpikovou a s rámovou konštrukciou s vypletanými stenami a so slamenými strechami; ľudové kroje.

Ardovo

Ardovo, maď. Pelsőcardó — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji na záp. okraji Silickej planiny v Slovenskom krase, 277 m n. m.; 169 obyvateľov, 52,1 % slovenskej, 47,9 % maďarskej národnosti (2015).

Písomne doložená 1243 ako Erdes, 1318 Ordou, Ordov, 1320 Ardo, 1359 Ardow, 1773 Pelsőcz Ardó, 1786 Ardó, 1873 – 1913 Pelsőcardó, 1920 Ardovo, 1927 – 38 Ardovo, Ardó, 1938 – 45 Pelsőcardó, 1945 – 48 Ardovo, Ardó, 1948 Ardovo.

Obyvatelia sa zaoberali hájnictvom, baníctvom, chovom oviec a pálením uhlia. V blízkosti obce sa nachádza Ardovská jaskyňa s vyvieračkou, jaskynné sídlisko s dokladmi osídlenia v praveku (výskumy uskutočnil J. Böhm, J. Lichardus a Vladimir Jaroslav Fewkes , *1901, †1941) je dôležitým náleziskom z hľadiska stratigrafie a chronológie viacerých kultúr kamennej doby: potiskej, bukovohorskej a želiezovskej s bohatým archeologickým materiálom (keramika, štiepaná kamenná industria, kostené predmety). Nálezy z bronzovej doby patria pilinskej kultúre, z obdobia kyjatickej kultúry pochádza okrem keramiky aj poklad bronzových predmetov a ojedinelý nález bronzových nástrojov.

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. kostol z 1788, roľnícka usadlosť s ľudovým domom z 1852.

Arma

Arma — miestna časť obce Málaš.

Bádice

Bádice — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji na severozápadnom úpätí pohoria Tribeč; 321 obyvateľov (2015).

Písomne bola doložená v 1291 ako Beed, 1773 Bééd, Beadicze, 1786, 1808 Béd, Beadice, 1863 – 73 Beéd, 1877 – 1913 Béd, 1920 Badice, Beadice, 1927 – 39 Bádice, 1945 – 48 Bádice, Béd, 1948 – 60 Bádice.

Patrila Nitrianskemu hradu, od 1379 Lefantovským a Nitrianskemu biskupstvu. V 15. stor. pracoval v obci mlyn patriaci pavlínskemu kláštoru v Lefantovciach (dnes Horné Lefantovce). V 16. stor. tam mali majetky Forgáčovci. V roku 1664 bola obec poplatná Turkom. V rokoch 1960 – 2002 bola súčasťou novovytvorenej obce Podhorany. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Obec je rodiskom Františka Jozefa Turčeka.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Panny Márie Kráľovnej (1903).

Banská Bystrica

Banská Bystrica — krajské a okresné mesto v severozápadnej časti Zvolenskej kotliny na sútoku riek Hron a Bystrica, 368 m n. m.; 78-tis. obyvateľov (2020). Mestské časti: Iliaš, Jakub, Kostiviarska, Kráľová, Kremnička, Majer, Podlavice, Radvaň, Rakytovce, Rudlová, Sásová, Senica, Skubín, Šalková a Uľanka. Je administratívnym, priemyselným a kultúrnym strediskom. Z priemyselných odvetví je zastúpená najmä energetika, drevárstvo, potravinárstvo (pivovary), odevný (Slovenka-Silver, spol. s r. o.) a spotrebný priemysel. Je dôležitou dopravnou križovatkou s cestným uzlom európskej cesty E77 z Ružomberka na Zvolen a ciest prvej triedy I/59 (zo severu), I/14 (zo západu), I/69 (z juhu) a I/66 (z východu). V Banskej Bystrici sa končí rýchlostná cesta R1, smerujúca od Trnavy cez Nitru a Zvolen na východný okraj mesta. Banská Bystrica leží na železničnej trati Zvolen – Vrútky, na ktorú tu nadväzuje jednokoľajová železničná trať Banská Bystrica – Červená Skala. Mesto je významným centrom turistiky (východisko do Nízkych Tatier a Kremnických vrchov) a cestovného ruchu. Je sídlom viacerých inštitúcií s celoslovenskou pôsobnosťou, napr. Slovenská pošta, Úrad priemyselného vlastníctva, Slovenská agentúra životného prostredia a Finančné riaditeľstvo SR. Nachádzajú sa tu vysoké školy (Univerzita Mateja Bela s viacerými fakultami, Teologický inštitút UK), stredné školy, divadlá (Štátna opera, Bábkové divadlo na Rázcestí), múzeá (Múzeum – Pamätník SNP, Stredoslovenské múzeum, Literárne a hudobné múzeum), galérie (Stredoslovenská galéria so stálou expozíciou D. Skuteckého), nemocnica a banky. Banská Bystrica bola pôsobiskom M. Bela, J. Botta, A. Sládkoviča (Radvaň), K. Kuzmányho, Š. Moyzesa, T. Vansovej a i. Je rodiskom V. Figuša-Bystrého, J. Cikkera, I. Bukovčana a iných.

Na území mesta sa nachádzajú národné prírodné rezervácie Plavno a Príboj a prírodné rezervácie Pavelcovo (vyhlásená 1998, rozloha 28,7 ha; zriadená na ochranu prirodzených lesných spoločenstiev s koncentrovaným výskytom tisu obyčajného), Stará kopa (vyhlásená 1997, rozloha 4,5 ha; zriadená na ochranu izolovaného výskytu duba plstnatého a viacerých chránených a ohrozených druhov rastlín a živočíchov), Baranovo (vyhlásená 1993, rozloha 15,8 ha; zriadená na ochranu pôvodných lesných spoločenstiev s vzácnymi biotopmi ohrozených a chránených živočíchov), Uňadovo (vyhlásená 1988, rozloha 3,6 ha; zriadená na ochranu tisu obyčajného) a Urpínska lesostep (vyhlásená 1997, rozloha 5 ha; zriadená na ochranu lesostepi s výskytom množstva vzácnych druhov hmyzu a zachovaných biotopov rastlín).

Obec bola písomne doložená v roku 1255 ako Noua villa Bystrice prope Lypcham, 1263 Byzterchebana, 1287 Bystricia, 1303 Nouisolium, 1340 Byztricia, 1400 Bystrichia, 1424 Bistriciensis civitas alias Novizolium, 1446 Nouozolium, 1773 Neozolium, Besztercz-Bánya, Neüsoll, Banska Bistryca, 1786 Neusohl, Novisolium, Besztercze–Bánya, Banská Bystrice, 1808 Neosolium, Beszterczebánya, Neusohl, Banská Bystřice, 1863 – 1913 Besztercebánya, 1920 Baňská Bystrica, 1927 Banská Bystrica.

Zaznamenané sú stopy osídlenia od neolitu a intenzívnejšie z rímskeho obdobia. Banská Bystrica bola založená ako banské mesto (bane na striebro), keď sa v 13. stor. na mieste pôvodnej slovanskej osady, zničenej za mongolského vpádu, usadili nemeckí kolonisti (→ hostia). V roku 1255 dostala od Bela IV. mestské výsady (právo ťažby zlata, striebra a kovov, právo slobodnej voľby richtára a farára, správnu a súdnu autonómiu), od roku 1405 bola slobodným kráľovským mestom. Od polovice 14. stor. sa tam okrem zlata a striebra začala ťažiť ortuť, olovo (v 15. stor.) a najmä meď. Tú spracúvali v hutách a ešte v 16. stor. bola hlavným dobývaným nerastom. V tomto období patrila Banská Bystrica k najvýznamnejším banským mestám v Uhorsku a po vzniku Turzovsko-fuggerovskej spoločnosti v roku 1494 sa na niekoľko desaťročí stala hlavným mediarskym centrom vtedajšieho sveta. Meď sa z nej exportovala do celej Európy, ale i do Indie (medené bane boli zatvorené v 18. stor.).

Vo februári a v auguste 1526 vypukli v Banskej Bystrici vzbury baníkov (→ banícke povstanie 1525 – 1526). Od 15. stor. sa stala strediskom intenzívnej remeselnej činnosti (v roku 1685 tam bolo 151 remeselných dielní, koncom 18. stor. už okolo 500). Začiatkom 17. stor. vznikli rozpory medzi Nemcami, Slovákmi a Maďarmi o účasti na správe mesta, ktoré pretrvávali aj v nasledujúcom storočí.

Od 2. štvrtiny 16. stor. sa tu šírila reformácia, rekatolizácia sa začala príchodom jezuitov v roku 1648. V tom čase boli v meste dve gymnáziá (rímskokatolícke a evanjelické a. v.). Od roku 1776 bola Banská Bystrica sídlom katolíckeho biskupstva, koncom 18. stor. jedným zo stredísk slovenského národného života. V 18. stor. v meste vznikli manufaktúry (súkenka, papiereň), v 19. stor. zas prvé priemyselné podniky a rozvíjali sa peňažné ústavy. Počas 2. svetovej vojny bola centrom SNP (sídlo SNR, Veliteľstva 1. česko-slovenskej armády na Slovensku, Hlavného štábu partizánskych oddielov, Slobodného slovenského vysielača).

Význam Banskej Bystrice stúpol postavením železnice do Zvolena v roku 1873, Podbrezovej (1884) a Harmanca (1913). Až do roku 1928 bola sídlom Zvolenskej župy, v rokoch 1939 – 1945 sídlom Banskobystrickej župy, v rokoch 1949 – 1960 Banskobystrického kraja, v rokoch 1960 – 1989 Stredoslovenského kraja, od roku 1996 opäť Banskobystrického kraja. Od roku 1955 je Banská Bystrica mestskou pamiatkovou rezerváciou.

Zo stavebných pamiatok je na území Banskej Bystrice čiastočne zachovaný mestský hrad, ktorý bol súčasťou systému mestských hradieb. Hradby boli budované od 14. stor., pôvodne ako priekopa s drevenou palisádou, od 2. polovice 15. stor. už ako kamenné hradby s baštami. V 16. stor. bol hrad upravený na protitureckú pevnosť. V roku 1761 ho poškodil požiar. V 19. stor. bolo opevnenie postupne odstránené a hrad sa otvoril mestu (v roku 1949 bola zbúraná Mühlsteinova bašta z roku 1501), začiatkom 21. stor. bol reštaurovaný. K zachovaným pôvodným častiam hradu patrí brána s barbakánom z 2. polovice 15. stor. (barbakán z roku 1510), niekoľko bášt (Pisárska bašta, nazývaná aj Gallova, Banícka bašta a Farská bašta z 15. – 16. stor.), Matejov dom, Kostol sv. Kríža, radnica a Kostol nanebovzatia Panny Márie. Matejov dom bol pôvodne päťposchodovou neskorogotickou obytnou vežou z roku 1479, ktorá bola neskôr upravovaná. Dnes sa tu nachádza expozícia dejín mesta Stredoslovenského múzea. Kostol sv. Kríža (nazývaný aj Slovenský kostol) bol postavený v roku 1492 a prestavaný v 16. – 18. stor. Radnica, nazývaná praetórium, bola pôvodne neskorogotickou baštou z 15. stor. V rokoch 1564 – 1565 bola renesančne prestavaná majstrom Peregrinusom, v roku 1803 zásadne neskorobarokovo prestavaná na katolícke gymnázium a v roku 1944 znovu úplne prestavaná.

Z architektonického hľadiska je najvýznamnejšou stavbou farský rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie, ktorý je zároveň jednou z najstarších zachovaných pamiatok mesta. Bol postavený približne v polovici 13. stor., rozšírený v 1. tretine 14. stor., od 70. rokov 15. stor. do 1. polovice 16. stor. dali po obvode lode bohatí mešťania vybudovať niekoľko kaplniek. Od roku 1492 do 2. desaťročia 16. stor. bol úplne prestavaný v neskorogotickom štýle, keď sa na stavbe podieľal majster viedenskej stavebnej huty A. Pilgram. Po požiari v roku 1761 bol úplne barokovo prestavaný. Výzdoba a zariadenie interiéru pochádzajú zo 60. – 70. rokov 18. stor. Z pôvodnej neskororománskej stavby kostola sa zachovala spodná časť veže a časť severného múru presbytéria. Z neskorogotických prístavieb vyniká svojou vysokou umeleckou hodnotou najmä Kaplnka sv. Barbory a Kaplnka sv. Jána Almužníka. Kaplnka sv. Barbory bola postavená na severnej strane lode v 2. polovici 15. stor., prestavaná okolo roku 1500 a upravená v 1. štvrtine 16. stor. Kaplnka sv. Jána Almužníka sa nachádza nad sakristiou a bola postavená pravdepodobne okolo roku 1500. Je zaklenutá krúženou rebrovou klenbou, ktorá bola prvá svojho druhu na Slovensku. V kostole sa zachovali fragmenty pôvodnej výnimočne bohatej sochárskej kamenárskej výzdoby neskorogotickej stavby, ktoré dokladajú bohatstvo stredovekého banského mesta. Príkladom sú kamenné figurálne konzoly v Kaplnke sv. Barbory. K najvýznamnejším umeleckým dielam patrí neskorogotický Oltár sv. Barbory z roku 1509, pripisovaný Majstrovi Pavlovi z Levoče, ktorý sa nachádza v Kaplnke sv. Barbory. Unikátne je aj neskorogotické monumentálne figurálne kamenné súsošie Olivovej hory na fasáde kostola (z obdobia tesne po roku 1500), pretože je jediným dodnes zachovaným príkladom svojho druhu v celom bývalom Uhorsku. Ďalšími ukážkami sochárskej výzdoby sú napr. kamenná socha sv. Ondreja (koniec 15. stor. alebo okolo roku 1500) a kamenný reliéf Zvestovanie (začiatok 16. stor.). Iluzívnu barokovú freskovú výzdobu klenieb s mariánskou ikonografiou vytvoril v rokoch 1766 – 1767 A. Schmidt.

Ďalšie pamiatky:

Špitálsky Kostol sv. Alžbety z roku 1303, v 18. stor. barokovo prestavaný.

Pôvodne jezuitský kolegiálny Kostol sv. Františka Xaverského (1702 – 1715; od 1776 katedrálny kostol), klasicisticky prestavaný v 1. polovici. 19. stor.

Klasicistický evanjelický kostol (1803 – 1807), postavený podľa projektu M. Pollacka.

Baroková kaplnka sv. Jána Nepomuckého (1760).

Hodinová veža, ktorá bola v roku 1552 pristavaná k mestskej vážnici z roku 1509. Bola obnovená v rokoch 1654 – 1669, hodiny osadené v roku 1763 a dnešnú podobu získala v roku 1784.

Meštianske domy na námestí SNP: Turzov dom (Mittelhaus), ktorý vznikol v rokoch 1492 – 1540 nákladnou prestavbou dvoch gotických domov na sídlo Turzovsko-fuggerovskej spoločnosti, v roku 1557 bol renesančne prestavaný, v roku 1660 prestavaný a v roku 1954 obnovený podľa návrhu K. Chudomelku (v interiéri zelená izba s neskorogotickými freskami z tretej štvrtiny 15. stor.; expozície Stredoslovenského múzea); Benického dom s renesančnou lodžiou a portálom (prvá tretina 17. stor.); Ebnerov dom (30. roky 17. stor.) a iné.

V 20. stor. vznikli: viacúčelová budova a hotel Národný dom, sporiteľňa (E. Belluš), filiálka Národnej banky (I. Skřivánek), Múzeum SNP (1969, D. Kuzma, sochár J. Jankovič) a iné.

Kaštiele v časti Radvaň: pôvodne renesančný Tihányovský kaštieľ, ktorý bol v 19. stor. klasicisticky a neorenesančne upravený, dnes prírodovedná expozícia Stredoslovenského múzea; kaštieľ Radvanských, ktorý bol pôvodne neskorogotický zo začiatku 16. stor., renesančne prestavaný v 16. stor. a upravovaný v 17. – 19. stor.

Gotický rímskokatolícky farský Kostol sv. Antona a sv. Pavla Pustovníkov v časti Sásová, postavený v 1. tretine 14. stor., prestavaný začiatkom 16. stor. stavebnou hutou, ktorá pracovala na stavbe farského Kostola nanebovzatia Panny Márie, podľa niektorých názorov podľa kompozičnej štúdie A. Pilgrama; v interiéri sa nachádza niekoľko pôvodných neskorogotických oltárov: Hlavný oltár sv. Antona a sv. Pavla Pustovníkov, vznikol okolo roku 1500, a Oltár sv. Heleny a sv. Egídia, ktorého maľby začiatkom 16. stor. vytvoril maliar z okruhu A. Altdorfera).

Banská Štiavnica

Banská Štiavnica — okresné mesto v Banskobystrickom kraji v Štiavnických vrchoch, 621 m n. m.; 10-tis. obyvateľov (2020); mestské časti: Banská Štiavnica, Počúvadlianske Jazero, Sitnianska, Štefultov, Banky. Vyhľadávané turistické stredisko. V katastrálnom území mesta sa nachádza prírodná rezervácia Kamenný jarok (vyhlásená 1993, rozloha 65,1 ha; zriadená na ochranu geologicky a geomorfologicky zaujímavého územia dokumentujúceho geologickú stavbu neovulkanitov na strednom Slovensku; jediný výskyt tisu v Štiavnických vrchoch, výskyt množstva orchideí), chránené areály, Banskoštiavnická botanická záhrada, Arborétum Kysihýbeľ (slúžilo poslucháčom akadémie na praktickú výučbu ako školské polesie už od 1835) a Michalské rašelinisko. Jednokoľajovou železničnou traťou Hronská Dúbrava – Banská Štiavnica (nazývaná tiež Traťou mládeže) je spojené s Pohroním, cestami I. triedy s Hronskou Breznicou a Hontianskymi Nemcami, cestou II. triedy s Levicami, cestami III. triedy s Vyhňami a so Žarnovicou.

Nachádzajú sa tu viaceré múzeá (→ Slovenské banské múzeum), galérie a Slovenský banský archív. V Banskej Štiavnici sa narodil E. Gwerk, J. Kollár, P. Kyrmezer, pôsobil tam J. Augusta, J. Botto, P. Dobšinský, R. Feistmantel, K. Haidinger, J. K. Hell, M. K. Hell, M. Hell, J. Hoffinger, S. Mikovíni, K. Mikszáth, N. Jacquin, J. Palárik, A. Radlinský, A. Ruprecht, A. Scopoli, N. Poda, B. Tablic, I. Tóth, D. Wilckens, A. Wehrle, K. Zipser a i., študoval tam A. Sládkovič, S. Petőfi a i.

Obec bola písomne doložená 1156 ako terra Banensium (falzum), 1217 Bana, 1255 Schebnyzbana, 1275 Bana, Schebnici(a), 1286 Zebnech-Bana vel argenti fodina, 1305 Schelmiczbana, 1352 Sebenych, 1447 Sempnicz, 1497 Schebnӱczia, 1510 Selmecz, 1713 Stawnicza, 1773 Schemniczium, Selmecz-Bánya, Schemnitz, Stawnicza, 1786 Schemnitz, Schemnitzium, Schelmetzbánya, Sstiawnicza, 1808 Schemnicium, Selymeczbánya, Schemnitz, Ssčawnica, Ssťáwnica, 1863 – 73 Selmecbánya, 1954 Banská Štiavnica.

Najstaršie osídlenie v širšej oblasti Banskej Štiavnice je doložené z neskorej kamennej doby. V 3. – 2. stor. pred n. l. osídlili región Kelti, ktorí do 1. stor. n. l. prevádzkovali banícku a hutnícku činnosť. Po tejto etape sa už dôkazy o ťažbe kovov na území Banskej Štiavnice a okolia nevyskytujú a ďalšia prítomnosť baníkov je zaznamenaná až z prelomu 11. a 12. stor. Za vlády Bela III. prišli do širšieho regiónu Banskej Štiavnice prví špecializovaní nemeckí baníci z Tirolska (dovtedy tam boli len slovenskí baníci).

Stredoveké mesto kontinuálne existovalo pravdepodobne od 11. – 12. stor. Osídlenie pôvodne pozostávalo z dvoch celkov: z lokality Bana rozkladajúcej sa na vrchu Glanzenberg, kde prebiehala intenzívna povrchová ťažba (na povrch tam vychádzajú dve najvýznamnejšie rudné žily – Špitáler a Bieber), a z osady Štiavnica (vlastné jadro mesta) v pretiahnutom údolí potoka medzi dvoma kostolmi (farským Kostolom Blahoslavenej Panny Márie, ktorý je súčasťou Starého zámku, a románskym Kostolom sv. Mikuláša, dnešným farským Kostolom nanebovzatia Panny Márie). Splynutím obidvoch osád v 13. stor. vzniklo mesto Banská Štiavnica. Pôvodné názvy svedčia o slovenskom ráze pôvodných obyvateľov (pravdepodobne obec s pôvodne slovanským obyvateľstvom z 10. – 11. stor.). Od druhej polovice 12. stor. sa tam v niekoľkých vlnách usádzali nemeckí kolonisti (hostia; najskôr z Tirolska, neskôr zo Saska), ktorí priniesli vyspelejšiu banskú techniku, najmä hlbinné dolovanie, a osada sa výrazne ponemčovala (od 15. stor. bola nemčina hlavným úradným a písomným jazykom mestskej kancelárie).

Na základe zmienky z 1255 sa predpokladá udelenie mestských výsad 1237 – 38 (originál sa nezachoval), ktoré sa v Uhorsku stali vzorom pre výsady banských miest. Banskoštiavnické banské právo je najstarším banským právom v Uhorsku (→ štiavnické právo). Najstaršia listina, ktorú Banská Štiavnica vydala, pochádza z 1275 a je najstaršou zachovanou listinou na Slovensku vydanou mestom pod (zachovanou) vlastnou pečaťou. Jej pečatný obrazec (v modrom štíte strieborné jednovežové opevnenie s otvorenou bránou a so zlatým baníckym náčiním) sa pokladá za najstarší mestský erb v Uhorsku a zobrazením baníckej symboliky sa zaraďuje medzi najstaršie v Európe.

Ťažba zlata a striebra pretrvala aj v stredoveku a novoveku, Banská Štiavnica bola sídlom banskej komory a v 16. – 19. stor. sídlom Hlavného komorskogrófskeho úradu pre celú stredoslovenskú banskú oblasť, v 16. – 17. stor. aj protiturecká pevnosť. Rozvoj ťažby umožňovala vyspelá banská technika, ktorá v tomto období patrila k najvyspelejším v Európe: od druhej dekády 17. storočia sa na čerpanie vody z baní začali používať aj konské gáple, 1627 bol v Štiavnických Baniach pri Banskej Štiavnici po prvýkrát na svete použitý v baniach pušný prach, 1749 bol postavený prvý vodnostĺpcový stroj J. K. Hella (šachta Leopold v Štiavnických Baniach), na banícku činnosť bolo vybudovaných postupne viac ako 40 vodných nádrží (→ štiavnické tajchy).

V roku 1735 tam bola založená Banícka škola, z ktorej 1762 vznikla prvá vysoká škola v Európe na prípravu banských a hutníckych odborníkov Banská akadémia (→ Banská a lesnícka akadémia), ktorá sa 1807 rozšírila o Lesnícky ústav. V roku 1782 bola Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (23 192 obyvateľov – údaj zahŕňa aj vtedajšie časti – Hodruša, Štiavnické Bane, Banky, Štefultov). Už v 1. polovici 16. stor. sa tu šírila reformácia, 6. 12. 1559 zostavili Confessio Heptapolitana (Montana) pre 7 banských miest. V roku 1649 sa v Banskej Štiavnici usadili jezuiti (do 1774), 1728 prišli aj hieronymitáni pravdepodobne z Tirolska. Následkom postupného úpadku baníctva v priebehu 19. stor. poklesol i počet obyvateľov. Mesto bolo 1873 spojené úzkokoľajnou železnicou s Hronskou Dúbravou, 1948 – 49 bola vybudovaná Trať mládeže. Po vyťažení rúd (19. stor.) nastal rozvoj tabakového, pletiarskeho a drevospracujúceho priemyslu.

Nachádzajú sa tu významné archeologické nálezy (na vrchu Glanzenberg, ruiny mesta a banských stavieb z 12. – 15. stor., v intraviláne doklady osídlenia z 11. – 15. stor.) aj stavebné pamiatky. Mestská pamiatková rezervácia bola 1993 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Na vrchu Glanzenberg sa v 13. – 15. stor. nachádzal opevnený areál hradu (Starý hrad, nemecky Alte Burg) známy z archeologických nálezov (kamenné vežovité stavby, gotická hradná kaplnka). Samotný hrad zanikol okolo polovice 15. stor., viaceré technické objekty v jeho okolí (kováčska vyhňa, skúšobňa rúd) z 15. – 16. storočia a opevnený val zo 16. storočia boli funkčné aj po opustení hradu.

Mestský hrad nazývaný Starý zámok vznikol okolo polovice 15. stor., opevnenie bolo budované v 2 etapách v 15. – 16. stor. (posilnené v 17. stor.). V strede koncentrickej dispozície, ktorú tvorí opevnenie s vežami a baštami (do opevnenia bol včlenený neskororománsky Karner sv. Michala z 1. tretiny 13. stor.), sa nachádzal farský Kostol Blahoslavenej Panny Márie. Pôvodne to bola románska trojloďová bazilika z 1. tretiny 13. stor., pravdepodobne poškodená 1442 – 43, neskorogoticky prestavaná na halovú dispozíciu, presbytérium vysvätené 1515. Loď bola rozostavaná ešte v polovici 16. stor., keď bol kostol vzhľadom na turecké nebezpečenstvo prestavaný (1546 – 59) na pevnostnú citadelu so sídlom kapitána, posádky a zbrojnice.

Farský Kostol nanebovzatia Panny Márie (nazývaný aj Nemecký, pôvodne dominikánsky Kostol sv. Mikuláša) bol pôvodne románska trojloďová klenutá bazilika s priečnou loďou z 1. tretiny 13. stor., ktorá bola krátko po dokončení odovzdaná dominikánom, nazývaný preto aj dominikánsky kostol. Počas 13. – 18. stor. bol prestavovaný a upravovaný, po požiari 1806 prestavaný do súčasnej podoby podľa návrhu J. J. Thalherra. Severovýchodne od kostola bol situovaný kláštor vybudovaný v 15. stor., ktorý bol po zmenách majiteľov (dominikáni definitívne odišli 1536) v 18. stor. prestavaný na jezuitské, neskôr piaristické gymnázium. Po 1914 chátral a 1933 bol zo statických dôvodov zbúraný.

Neskorogotický Kostol sv. Kataríny (nazývaný aj Slovenský, 1488/9 – 91, vysvätený 1500) je jednoloďový, zaklenutý sieťovo-hviezdicovou klenbou. Bola k nemu 1555 pristavaná renesančná predsieň a 1776 baroková Kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Interiér kostola bol zbarokizovaný v 18. stor. Pôvodný, nezachovaný hlavný oltár z 1506 patril k vrcholným dielam neskorej gotiky v strednej Európe. Zachovala sa z neho polychrómovaná socha Madony v interiéri kostola, sochy sv. Barbory a sv. Kataríny a niekoľko tabuľových malieb od Majstra MS, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú vo viacerých európskych múzeách. V kostole sa zachovala aj nástenná maľba Posledný súd približne z roku 1500.

Na cintoríne sa nachádza neskorogotický jednoloďový Kostol Panny Márie Snežnej, tzv. Frauenberský kostol, ktorý bol postavený z prostriedkov fundácie založenej ťažiarom Erasmom Rösslom pôvodne ako kaplnka, 1512 – 14 zaklenutá krúženou klenbou, 1580 prístavbou lode zmenená na kostol.

Radnica bola pôvodne gotickým prízemným objektom zo 14. – 15. storočia (1488 prestavaným na poschodovú budovu) s jednoloďovou Kaplnkou sv. Anny, ktorá sa nezachovala. V 18. stor. bola radnica barokovo prestavaná, vtedy zanikla aj kaplnka, 1787 – 88 prestavaná v klasicistickom štýle podľa projektu štiavnického murárskeho majstra pôvodom z Tirolska J. Pirckera, reštaurovaná začiatkom 21. stor.

Administratívna budova Kammerhof (Komorský dvor, sídlo banskej komory a komorských grófov, dnes Slovenského banského múzea) vznikla na mieste pôvodne opevnených vežových murovaných objektov obytného a hutníckeho charakteru. Neskoršia zástavba po preložení sídla kremnickej komory do Banskej Štiavnice prekryla stredoveké stavby, jej súčasná podoba vznikla prestavbami 1550, 1627 a 1815.

V centre mesta vzniklo v 15. storočí na dovtedy nezastavanom, resp. málo zastavanom priestore pôvodne slúžiacom na spracovanie rúd dnešné Námestie sv. Trojice, na ktorom okrem Kostola sv. Kataríny, radnice a morového stĺpa stoja viaceré meštianske domy bohatých ťažiarov a banských podnikateľov (waldbürgerov). Niektoré z meštianskych domov sú v jadre románske (13. stor.), v neskorších obdobiach (najmä v neskorej gotike a renesancii) prestavané na (z umeleckého hľadiska) významné patricijské rezidencie. Viaceré z týchto domov majú banské diela prístupné priamo z dvorov (štôlne, v neskorších obdobiach využívané ako pivnice). Tento typ domov zviazaných s banským dielom je pre Banskú Štiavnicu výnimočný a špecifický. K najvýznamnejším patrí pôvodne neskorogotický Rubigallov dom (16.– 17. stor.), renesančný Baumgartnerov dom (1556 – 79), renesančný Limpacherov dom (1625 – 27), renesančný Belházyho dom (1616), Berggericht (vznikol v 18. stor. prestavbou renesančného domu zo 16. stor., budova bývalého banského súdu, dnes mineralogická expozícia Slovenského banského múzea) a i.

Zachovali sa aj malé zvyšky mestského opevnenia budovaného po 1540. Svahovitý terén a značná rozloha mesta neumožňovali vybudovanie súvislých hradieb, preto vzniklo výnimočné opevnenie využívajúce celú škálu fortifikačných prvkov. Základnými opornými bodmi bol Starý zámok a novovybudovaný Nový zámok (nazývaný aj Panenský, 1564 – 71). Z opevnenia sa zachovala aj v neskoršom období výrazne prestavaná Piargská brána s priľahlou baštou a opevnenie Kammerhofu.

Ďalšie stavebné pamiatky:

Barokový morový stĺp so súsoším Sv. Trojice z 1764 od D. Stanettiho a banskoštiavnického kamenárskeho majstra Karola Holzknechta (viackrát reštaurovaný v 19. – 20. stor.).

Unikátny architektonický komplex barokovej Kalvárie vybudovanej z iniciatívy pátra Františka Pergera 1744 – 51, spolu 23 objektov, 25 zastavení. Autorom freskovej výzdoby dolného i horného kostola je A. Schmidt.

Jednoloďový klasicistický evanjelický kostol s netypickým eliptickým pôdorysom lode (1794 – 96, podľa návrhu J. J. Thalherra).

Kostol sv. Alžbety – pôvodne špitálsky, gotický zo 14. stor., 1574 prestavaný na bránu, 1879 zbúraná, 1894 – 95 bolo presbytérium pôvodného kostola upravené v neogotickom štýle do súčasnej podoby.

Klopačka – baroková vežovitá stavba z 1681 slúžiaca nielen na zvolávanie baníkov do práce, ale i ako väzenie pre baníkov odsúdených banským súdom a sídlo bratskej pokladnice (nad portálom kamenný reliéf so znakom bratskej pokladnice); upravená v 19. stor. (prízemné krídlo).

Neoklasicistická synagóga (1893); trojpodlažná klasicistická budova evanjelického lýcea (1827 – 30) podľa návrhu F. Hausera; barokový Mariánsky stĺp (1748); pracháreň (polovica 18. stor.); objekty Banskej a lesníckej akadémie; meštianske domy; stavebné objekty Banského múzea v prírode (technické pamiatky – šachty a štôlne).

Beckov

Beckov — obec v okrese Nové Mesto nad Váhom v Trenčianskom kraji v severnom výbežku Podunajskej nížiny pozdĺž Váhu, 190 m n. m.; 1 349 obyvateľov (2015).

Prvýkrát je písomne doložená v roku 1208 ako Blundix, 1264 castrum Blundus, 1352 zmienka o miestnej fare, 1388 ako Galaucz sive Beczkow, 1385 Bolunduz, 1431 Beczkow, 1773 Beczko, Beczkó, 1786 Beczko, 1808 Beczkó, Beckow, 1863 Becko, 1873 – 1913 Beckó, 1920 Beckov.

Obec Beckov vznikla na starobylej považskej ceste spojením podhradskej osady a stredovekého mestečka. Podhradská osada sa vyvinula pri tamojšom slovanskom hradisku (na jeho mieste vznikol v 13. stor. kamenný hrad) v období raného stredoveku (doložená je od 10. stor.). Pravdepodobne už v tomto období sa tam nachádzal kostol postavený na mieste dnešného farského Kostola sv. Štefana kráľa. Hrad bol centrom rozsiahleho panstva, okrem viacerých dedín k nemu patrilo i Nové Mesto nad Váhom. V roku 1392 založil Štibor I. zo Štiboríc pri hrade a v tesnej blízkosti poddanskej osady mestečko Beckov, ktoré dal opevniť kamennou hradbou spojenou s opevnením hradu (podhradská osada ostala mimo týchto kamenných hradieb). Výsady získalo mestečko od Žigmunda Luxemburského. V roku 1520 dostalo mestečko právo výročného trhu (jarmoku). V 17. stor. tu pôsobili cechy súkenníkov a čižmárov, neskôr i mlynárov. Od roku 1689 tam bol františkánsky kláštor. V roku 1598 bolo v Beckove 218 domov, v roku 1828 mal 215 domov a 1 670 obyvateľov. Obyvatelia boli roľníci, vinohradníci, ovocinári a pastieri.

Archeologické nálezy dokumentujú osídlenie z obdobia gravettienskej kultúry, eneolitu, lužickej kultúry, laténskej a rímskej doby a sídliská z 9. – 13. stor.

Najvýznamnejšou pamiatkou a dominantou obce je zrúcanina hradu Beckov, ktorý bol vybudovaný na mohutnom vápencovom brale nad obcou nad inundačným územím rieky Váh. Na jeho mieste existovalo osídlenie od praveku. Archeologický výskum tam doložil intenzívne osídlenie z prelomu letopočtov i veľkomoravské osídlenie z 2. polovice 9. stor. Veľkomoravské hradisko, ktoré tam v tomto období existovalo, historici stotožnili s hradom, ktorý sa spomína v Anonymovej kronike zo začiatku 13. stor. ako hrad Bludinec (latinsky Blundus, Blundix, maďarsky Bolondóc). Toto hradisko nezaniklo a nestratilo svoj význam ani v čase formovania uhorského štátu. Vďaka svojej výhodnej polohe sa pravdepodobne stalo sídlom pohraničnej župy (pohraničného komitátu).

Začiatkom 13. stor. (alebo koncom 12. stor.) vznikol na mieste hradiska po rozsiahlych terénnych úpravách kamenný kráľovský hrad. Vrcholová plocha brala bola obkolesená hradbou nepravidelného pôdorysu s bránou na južnej strane (neskoršie jadro hradu alebo horný hrad) a s palácom lichobežníkového pôdorysu na severnej strane a s druhým obytným objektom na juhozápade. Na konci 13. stor. bola v hornom hrade pri vstupe vybudovaná útočisková veža pravouhlého pôdorysu (bergfried) a vzniklo hradbou opevnené predhradie. Začiatkom 14. stor., keď bol hrad krátko majetkom Matúša Čáka Trenčianskeho, bolo posilnené opevnenie a v predhradí vznikli hospodárske budovy.

V roku 1388 kráľ Žigmund Luxemburský daroval hrad Štiborovi I. zo Štiboríc, ktorému slúžil ako hlavné sídlo jeho rozsiahleho panstva a ktorý ho postupne (v 1. tretine 15. stor.) prestaval na prepychovú neskorogotickú šľachtickú rezidenciu. Prestavba vysokej umeleckej úrovne (zachované kamenárske prvky okien a portálov, pozostatky bohatej maliarskej výzdoby interiérov) výrazne pozmenila celý hrad. V severnej časti horného hradu bol okolo uzatvoreného centrálneho nádvoria vybudovaný samostatný viackrídlový palác s kaplnkou s polygonálnym presbytériom v jeho východnom krídle. Obranu horného hradu posilnili vybudovaním nových bášt. Na hradby predhradia napojili nový hradbový okruh, ktorý ohradil rozsiahle západné predpolie hradu, čím vymedzili plochu vhodnú na založenie nového poddanského mestečka (mestečko Beckov).

Po smrti Štibora II. zo Štiboríc v roku 1434 sa hrad stal od roku 1437 majetkom Bánfiovcov, ktorí počas 16. stor. uskutočnili renesančnú prestavbu. Nadstavali a oblúčkovou atikou zjednotili paláce v hornom hrade, dobudovali hospodárske objekty vo východnej časti horného hradu a vybudovali novú polygonálnu delovú baštu, ktorá sa opierala o východnú stenu hradného brala. Výstavbou barbakánu zdokonalili obranu vstupnej brány.

V roku 1599 hrad odolal útoku Turkov (vypálili však mestečko pod hradom). Od konca 16. stor., po vymretí Bánfiovcov, mal hrad viacerých vlastníkov (napr. Medňanskovci, Pongrácovci). V roku 1729 vyhorel a nebol obnovený; konzerovaný a reštaurovaný bol až v priebehu 2. polovice 20. stor.; dnes sa tam nachádza múzeum.

Iné pamiatky: zvyšky kamennej hradby (14. – 15. stor.), pôvodne gotický rímskokatolícky farský Kostol sv. Štefana kráľa (1. polovica 15. stor., barokovo prestavaný v 17. stor.), barokový kláštor františkánov s rímskokatolíckym Kostolom sv. Jozefa z rokov 1690 – 1692, evanjelický kostol z roku 1792 (prestavaný 1945), tri neskororenesančné kúrie zo 17. stor., klasicistický kaštieľ z 2. polovice 18. stor., židovský cintorín z 18. stor., trojičný stĺp z 1. polovice 19. stor. V renesančnej kúrii Ambrovec (aj Ambrovská kúria, 17. stor.) múzeum (expozícia Trenčianskeho múzea sprístupnená v roku 1988) uschováva materiály dokumentujúce dejiny hradu, mestečka Beckova a významných rodákov, ako aj expozíciu tradičných remesiel a historického nábytku.

V katastri obce sa nachádzajú prírodné rezervácie Beckovcké Skalice (vyhlásená 2003, rozloha 29,6 ha; zriadená na ochranu zvyškov antropogénnych pasienkov a riedkeho lesa v oblasti Beckovskej brány) a Sychrov (vyhlásená 1984, rozloha 0,48 ha; zriadená na ochranu suchomilného a teplomilného trávnatého spoločenstva s bohatou populáciou hlaváčika jarného).

Beckov je rodiskom J. Ambru, D. Sinapia-Horčičku, J. M. Hurbana, A. a L. Medňanskovcov a D. Štúra.

Bíňa

Bíňa, maď. Bény — obec v okrese Nové Zámky v Nitrianskom kraji na Podunajskej nížine pri sútoku Hrona a Sikenice, 130 m n. m.; 1 442 obyvateľov, 16,2 % slovenskej, 80,2 % maďarskej národnosti (2019); miestne časti Bíňa a Kolónia. Na území obce sa nachádza prírodná rezervácia Bíňanský rybník (vyhlásená 2000, rozloha 35,1 ha), ktorá bola zriadená na ochranu biotopu vodného vtáctva na paneurópskej migračnej trase vtákov.

Obec vznikla zlúčením Malej Bíne (písomne doložená 1135 ako Byn, 1295 Been, 1349 Obeen, 1773 Kis-Bény, 1786 Kisch-Bény, 1808 Kis-Bény, Malá Bíňa, 1863 – 95 Kisbény) a Veľkej Bíne (doložená 1401 ako Nagbeen, 1773, 1786 Nagy-Bény, 1808 Nagy-Bény, Welká Bíňa, 1863 – 95 Nagybény) koncom 19. stor. (1898 – 1913 Bény, 1920 – 38 Bíňa, Bény, 1938 – 45 Bény, 1945 – 48 Bíňa, Bény, 1948 Bíňa). Obyvatelia sa pôvodne zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom.

[IMG-3]

Obec je významnou archeologickou lokalitou. Nachádzalo sa tu opevnené hradisko s rozlohou viac než 100 ha, ktoré bolo pravdepodobne vybudované v období 750 – 850 (podľa starších výskumov je datované do 10. stor.). Mohutné zemné opevnenie pozostávalo z troch sústredných prstencov zemných valov, ktoré boli na západe ohraničené riekou Hron. Zvyšky opevnenia sa v obci nachádzajú aj v súčasnosti, najlepšie sa zachoval vonkajší val, ktorý je najdlhší, čiastočne sa zachoval kratší stredný val a najkratší vnútorný val, ktorý chránil akropolu tvoriacu jadro osídlenia, úplne zanikol. V roku 1964 bol južne od obce v polohe Berek pri záchrannom archeologickom výskume objavený unikátny depot 108 neskororímskych zlatých mincí (solidov) z konca 4. a z 5. stor. uložených v hlinenej nádobke vázového tvaru. Do zeme bol uložený okolo polovice 5. stor. a súvisí pravdepodobne s rímskym tribútom Hunom. Významné osídlenie počas veľkomoravského obdobia preukazujú viaceré sídliská a pohrebiská, našli sa tu o. i. aj depoty sekerovitých hrivien. Predpokladá sa, že na akropole sa už počas veľkomoravského obdobia nachádzala sakrálna stavba.

[IMG-2]

Na mieste akropoly bol pravdepodobne začiatkom 13. stor. založený premonštrátsky kláštor (konvent) Blahoslavenej Panny Márie. Podľa starších názorov bol kláštor benediktínsky a založený v 12. stor., prítomnosť premonštrátov je však písomne doložená v 2. polovici 13. stor. Kláštor bol od 1545 opustený, budovy postupne zanikli (ich ruiny sa spomínajú ešte v 19. stor.), zachoval sa z nich len kláštorný kostol – Kostol Blahoslavenej Panny Márie postavený kamenármi, ktorí okolo roku 1200 pracovali na výstavbe kráľovského hradu a katedrály v Ostrihome. Výstavba kostola sa začala v 1. desaťročí 13. stor. a dostavaný bol pravdepodobne najneskôr v 2. desaťročí 13. stor. Pôvodne bol neskororománsky s ranogotickými prvkami. Ide o dispozičný typ jednoloďového kostola s východnou časťou rozšírenou o bočné priestory, čím vznikol krížový pôdorys s tromi polygonálnymi apsidami zaklenutými konchami. Na západnej strane sa nachádza dvojvežová fasáda a rozsiahla predsieň, na južnej strane je pristavaná baroková sakristia. Kostol bol v čase svojho vzniku pravdepodobne celozaklenutou stavbou, zachovala sa však len jedna pôvodná rebrová krížová klenba v medziveží. Na konci 17. stor. bol kostol do značnej miery v ruinách, v 1. polovici 18. stor. bol obnovený a barokovo upravený, 1861 – 62 prestavaný, 1896 – 98 výrazne neorománsky rekonštruovaný, 1945 deštruovaný nemeckými i sovietskymi vojskami. Pri komplexnej rekonštrukcii v období 1952 – 55 pod vedením A. Piffla ostal zachovaný pôdorys a obvodové murivá, kostol bol však obnovený do nie celkom pôvodnej podoby (najrozsiahlejšie zmeny sa uskutočnili v západnej časti).

[IMG-1]

V blízkosti kostola sa nachádza Kaplnka 12 apoštolov, románska tehlová rotunda pravdepodobne z konca 20. rokov 13. stor., ktorá je v interiéri členená dvanástimi nikami. Sú v nej zachované fragmenty stredovekých fresiek z obdobia okolo roku 1220. Reštaurovaná bola v roku 2006. V obci sa nachádza aj Súsošie Sv. Trojice z 2. polovice 18. stor.

Bratislava

Bratislava — hlavné mesto Slovenska a administratívne stredisko Bratislavského kraja v juhozápadnej časti štátu na obidvoch brehoch rieky Dunaj na styku Podunajskej nížiny, Malých Karpát a Záhorskej nížiny v blízkosti hraníc s Maďarskom a Rakúskom, 169 m n. m. (stred mesta); 426-tis. obyvateľov (2017). Bratislava má 17 mestských častí (Čunovo, Devín, Devínska Nová Ves, Dúbravka, Jarovce, Karlova Ves, Lamač, Nové Mesto, Petržalka, Podunajské Biskupice, Rača, Rusovce, Ružinov, Staré Mesto, Vajnory, Vrakuňa, Záhorská Bystrica) zoskupených do 5 okresov: Bratislava I, Bratislava II, Bratislava III, Bratislava IV, Bratislava V. Je sídlom prezidenta, vlády, NR SR, ministerstiev, konzulárnych zastupiteľstiev a veľvyslanectiev, vedeckým centrom, sídlom SAV, strediskom vysokého a stredného školstva. Je to tiež mesto s najväčším počtom divadiel, kín, múzeí, galérií a výstavných siení na Slovensku, turistické a športové centrum a významná dopravná križovatka (železničný a cestný uzol). Nachádza sa tu medzinárodné letisko (Letisko M. R. Štefánika) a riečny prístav (jeden z najväčších na Dunaji). Dunaj je na území Bratislavy premostený piatimi mostami – Mostom Lafranconi (diaľničný most), Mostom SNP (cestný most), Starým mostom (určený na električkovú dopravu, pre cyklistov a chodcov), Mostom Apollo (cestný most) a Prístavným mostom (diaľnično-železničný most). V Bratislave je najvýznamnejšia koncentrácia priemyslu na Slovensku zastúpeného najmä automobilovým, chemickým, petrochemickým, strojárskym, elektrotechnickým, elektronickým, textilným, polygrafickým, potravinárskym a energetickým priemyslom.

Nachádza sa tu Zoologická záhrada (založená 1960, plocha 96 ha, asi 178 druhov živočíchov) a Botanická záhrada UK (založená 1942, plocha 5,5 ha, asi 5-tis. domácich a cudzokrajných druhov rastlín). V meste má sídlo aj Slovenská akadémia vied. V Bratislave sa každoročne usporadúvajú viaceré kultúrne a spoločenské akcie a výstavy (Bratislavské hudobné slávnosti, Bratislavské jazzové dni, Bienále ilustrácií Bratislava, medzinárodná výstava kvetov Flóra, knižný veľtrh Bibliotéka a i.). Je tiež rodiskom, pôsobiskom a miestom odpočinku mnohých významných osobností.

Prírodné pomery

Podunajskú nížinu a Záhorskú nížinu spája na juhu Devínska brána (lat. Porta Hungarica), na severe Lamačská brána. Bratislava leží na rozhraní teplej a miernej klimatickej oblasti s priemernou ročnou teplotou 9,6 °C, priemernou teplotou v júli nad 20 °C, v januári -1,6 °C a s ročným úhrnom zrážok 650 – 670 mm, maximum v júli (70 – 72 mm), minimum vo februári (39 – 40 mm). Malé Karpaty ako významná horská prekážka prúdenia vzduchu spôsobujú značný rozdiel v rozložení smerov a rýchlosti vetra: v Podunajskej nížine prevládajú severozápadné, v Záhorskej nížine juhovýchodné vetry. Dunaj, druhý najväčší veľtok Európy, vchádza na územie Slovenska cez Devínsku bránu, kde má väčší spád, pri výstupe z brány sa spád zmenšuje, v dôsledku čoho dochádza k akumulácii nánosov a Dunaj sa rozvetvuje. Pod Zimným prístavom sa oddeľuje ľavostranné rameno Malý Dunaj. Priemerný ročný prietok Dunaja v Bratislave je 2 000 m3/s, maximum v máji – júni. Pôda v nížinách sa intenzívne poľnohospodársky využíva, na svahoch Malých Karpát má tradíciu vinohradníctvo.

Dejiny

Najstaršie stopy osídlenia Bratislavy pochádzajú zo staršieho paleolitu (archeologické nálezy z Dúbravky a Mlynskej doliny) a z mezolitu (Šúr, Dúbravka). Nálezy z neolitu patria ku kultúre s lineárnou keramikou (Staré Mesto, Mlynská dolina, Devínska Kobyla, Devín) a k lengyelskej kultúre (Mlynská dolina, Dúbravka, Devínska Kobyla, Záhorská Bystrica, Lamač). V eneolite sídlil na území Bratislavy ľud bolerázskej skupiny i badenskej kultúry (Staré Mesto, Hradný vrch, Dúbravka, Devín). Sídliská i pohrebiská sú doložené i zo staršej bronzovej doby (únětická, wieselburská a maďarovská kultúra), zo strednej bronzovej doby (ľud mohylovej kultúry) a z mladšej bronzovej doby (velatická kultúra). Sídliská a pohrebiská z halštatskej doby (kalendenberská kultúra) sú doložené na Hradnom vrchu, v Starom Meste, na Devíne, vo Vajnoroch a i. V laténskej dobe dosiahla Bratislava vrchol pravekého vývoja. V 5. alebo vo 4. stor. pred n. l. prišli na juhozápadné Slovensko Kelti, ktorí na území Veľkej Bratislavy vybudovali niekoľko sídlisk, z ktorých najrozsiahlejšie sa nachádzalo na území dnešného Starého Mesta. Toto keltské mesto (oppidum) bolo správnym strediskom širšej oblasti, jeho súčasťou bolo aj sídlisko na mieste dnešného Bratislavského hradu, pod jeho správu patrili keltské sídliská vo Vajnoroch, v Devíne, Záhorskej Bystrici, Devínskej Novej Vsi, Dúbravke a i. Na území Bratislavy sa našlo niekoľko pokladov zlatých a strieborných keltských mincí (→ biatek), doklady o ich razbe (dávkovacie platničky na mince a tégliky na mincový kov), ako aj nástroje a šperky. Dôležité refúgium Keltov s dokladmi o výrobe bronzových predmetov bolo na Devíne. Keltské oppidum prekvitalo najmä v 1. stor. pred n. l. a jeho zánik pred prelomom letopočtu (pravdepodobne 60 – 58 pred n. l.) súvisel s vpádom Dákov pod vedením kráľa Burebistu.

Po prelome letopočtu prichádzali na územie Bratislavy prvé germánske kmene Markomanov a Kvádov (doteraz najstaršie preskúmané sídlisko z 1. stor. n. l. bolo v Dúbravke, ďalšie vo Vajnoroch, v Trnávke, Devínskej Novej Vsi, Záhorskej Bystrici a i.). V tom období sa posúvali hranice Rímskej ríše na severe a začiatkom n. l. sa severnou hranicou rímskeho impéria stala rieka Dunaj. Hoci Rimania územie na ľavom brahu Dunaja nikdy trvalo neobsadili, vybudovali tam niekoľko dočasných táborov a pevností (rímske vojenské stavby na Bratislavskom hrade a na Devíne, rímska stanica v Stupave, rímsky kúpeľ vo vidieckej usadlosti v Dúbravke – Villa rustica, rímsky objekt na Laurinskej ulici za zadným traktom Primaciálneho paláca a i.). Na pravom brehu Dunaja, ktorý bol integrálnou súčasťou rímskeho impéria, boli odkryté pozostatky rímskeho vojenského mesta Gerulata (Rusovce). Nálezy z obdobia sťahovania národov (4. a 5. stor. n. l.) sú známe z Vajnôr, Devína, Rusoviec a Devínskej Novej Vsi, kde bolo preskúmané longobardské pohrebisko.

Okolie Bratislavy patrí k územiam s najstarším slovanským osídlením na Slovensku. Najstaršie slovanské nálezy sú známe z 5. – 6. stor. (osada i žiarové pohrebisko v Dúbravke), zo 7. – 8. stor. sú známe slovansko-avarské pohrebisko v Devínskej Novej Vsi, ďalšie v Záhorskej Bystrici a takmer vo všetkých mestských častiach. Hradný vrch bol Slovanmi osídlený najneskôr koncom 8. stor., čoho dokladom sú odkryté základy trojloďovej veľkomoravskej baziliky v jeho východnej časti a hroby z 9. stor. Postupne bol opevnený tak, že sa v nasledujúcich storočiach stal politickým, cirkevným a správnym centrom juhozápadného Slovenska. Mimoriadny strategický význam mal vo veľkomoravskom období (9. stor.) aj Devín i ďalšie dve hradiská situované nad Devínskou Novou Vsou.

Bratislava je písomne doložená 907 ako Braslavespurch, Brezalauspurc, 1002 Poson, 1042 Brezesburg, 1045 Bosenburg, 1048 Brecesburg, 1052 Poson, Brezisburg, Bresburc, Preslawaspurch, 1098 Prespurch, 1107 Bosan, 1108 Presburch, Bosania, Prespurch, Bresburch, Prespuerch, Brespurg, Posonia, Possen, 1109 Bosan, Presburch, 1142 Poson, 1143 Bosonium, 1146 Bosan, 1147 Prespurch, 1151 Posonium,1163 – 64 Posonium, 1172 Poson, 1189 Bosonium, Brezburc, Bosonium quod Prespurc teutonica nuncupatur, Brisburc, Posonium, 1194 Poson, 1197 Posony, 1217 Posonia, 1773 Posonium, Posony, Presburg, Pressporek, 1786 Pressburg, Posony, Pressporek, Posonium, Pisonium, 1808 Posonium, Posony, Pozsony, Pressburg, Pressporek, 1863, 1877 – 1913 Pozsony, 1873 Poson, 1919 Bratislava.

Od 9. stor. predstavovala správne centrum s hradom, od 10. stor. osídlenie v rámci dnešnej Bratislavy vzrastalo a vývoj smeroval k vzniku stredovekého mesta. V 11. stor. bol na hradnom kopci postavený kostol s patrocíniom (asi) najsv. Spasiteľa, pri ktorom sídlila kolegiátna kapitula na čele s prepoštom. Už v 11. stor. bol v sídlisku východne od hradu menší Kostol sv. Martina a na hradnom svahu rotunda (pravdepodobne) sv. Mikuláša s cintorínom. V roku 1204 pápež povolil presťahovať prepoštstvo z hradu do podhradnej osady (burgus) a novopostavený prepoštský (kapitulný) kostol (1221) dostal dvojité patrocínium (najsv. Spasiteľa a sv. Martina). V podhradnej osade bol aj ženský kláštor, ktorý v roku 1235 dostali cisterciánky (z Heiligenkreuzu) a po nich koncom 13. stor. klarisky. Počas mongolského vpádu (1241 – 42) bolo sídlisko (mesto) pod hradom vyplienené a po obnovení opätovne v rokoch 1271 a 1273 spustošené vojskami českého kráľa Přemysla Otakara II. V roku 1278 sa spomína mestský richtár Jakub a 12 prísažných, v roku 1280 zasa spoločenstvo mešťanov. Základné mestské privilégium potvrdil mestu v roku 1291 Ondrej III. Je to jediné mestské privilégium v Uhorskom kráľovstve z 13. stor., v ktorom sa darované výsady výslovne udeľujú aj Židom bývajúcim v meste. V 2. polovici 13. stor. vznikol na okraji mesta františkánsky konvent a existovali aj ďalšie tri fary (sv. Michala, sv. Ondreja, sv. Vavrinca) pre obyvateľov predmestí. Koncom 13. alebo začiatkom 14. stor. bol vedľa zničenej rotundy novopostavený Kostol sv. Mikuláša a na predmestí špitál spravovaný rehoľou antonitov. Synagóga je písomne doložená v roku 1335. Pri brode cez Dunaj stála už v roku 1254 Vodná veža, ktorá bola mýtnicou. V roku 1288 dostalo mesto Krásnu Ves (Széplak, Schöndorf) s Kostolom sv. Gotharda, 1390 Vydricu, 1412 Blumenau (neskorší Lamač) a osadu Sellendorf (zaniknutá). V majetku hradu ostala len osada na južnom a východnom svahu Hradného vrchu (pri Kostole sv. Mikuláša). V 13. stor. boli na okraji románskeho mesta (rozlohou tvorilo len asi polovicu neskoršieho gotického mesta) viaceré vežové domy.

Súvislé mestské hradby s bránami a vežami boli postavené koncom 13. a začiatkom 14. stor. (zo štyroch brán sa dodnes zachovala iba Michalská brána a fragmenty hradbových múrov). Už v 2. polovici 14. stor. boli predmestia omnoho väčšie ako gotické mesto medzi hradbami (16 ha). V 14. stor. rozšírili Anjouovci najmä hospodárske privilégiá mesta (právo výročného trhu a trhová sloboda, mýtne slobody, oslobodenie od tridsiatku). Mesto prosperovalo najmä za vlády Žigmunda Luxemburského, ktorý mu potvrdil všetky staršie donácie a výsady a udelením nových privilégií ho vyzdvihol na popredné politické a hospodárske mesto Uhorska: 1402 dostalo právo skladu, 1405 sa na základe kráľovského dekrétu stalo slobodným kráľovským mestom, 1430 dostalo právo raziť mince, 1436 právo používať mestský znak. Jeho ďalší rozmach nastal za vlády Mateja I. Korvína, ktorý 1459 povolil pečatiť mestské listiny červeným voskom, 1464 vydal pre Bratislavu zlatú bulu, v ktorej mestu potvrdil všetky privilégiá od predchádzajúcich panovníkov, 1468 posilnil právomoc mestskej rady udelením práva meča a 1465 na základe povolenia pápeža Pavla II. zriadil v Bratislave Univerzitu Istropolitanu, prvú univerzitu na našom území. V 15. stor. vznikli ďalšie dve predmestia – Nové Mesto a Dunajské Mesto. Koncom 15. stor. mala Bratislava okolo 8-tisíc obyvateľov, ktorí sa zaoberali najmä vinohradníctvom, remeslami a obchodom.

Od 10. stor. bola Bratislava na rozhraní troch etník – Slovákov, Nemcov a Maďarov. Od 2. polovice 13. až do začiatku 20. stor. tam boli početne najsilnejšou národnosťou Nemci. Osobitný význam nadobudla po bitke pri Moháči a po nástupe Habsburgovcov na uhorský trón (1526 Ferdinand I.), keď sa po obsadení Budína Turkami uhorská šľachta sťahovala na sever, na územie dnešného Slovenska. V roku 1530 Turci ohrozovali aj Bratislavu a čiastočne ju poškodili ostreľovaním. V roku 1531 boli v očakávaní tureckého útoku zbúrané tri predmestské kostoly ležiace neďaleko hradieb (sv. Michala, sv. Ondreja, sv. Vavrinca), ako aj kláštory a nemocnice spred hradieb. Materiál z nich sa použil na spevnenie a opravu hradieb. Turci však Bratislavu nikdy nedobyli. Bratislava sa postupne stala sídlom centrálnych uhorských inštitúcií a v roku 1536 bola krajinským zákonom ustanovená za (dočasné) hlavné mesto, čo však fakticky trvalo skoro 250 rokov. Po obsadení Stoličného Belehradu Turkami sa stala korunovačným miestom uhorských kráľov. Ako prvý tam bol v Dóme sv. Martina korunovaný za uhorského kráľa neskorší rímsko-nemecký cisár Maximilián II. (1563). Na tento účel sa dóm používal až do roku 1830, bolo v ňom korunovaných jedenásť kráľov vrátane Márie Terézie a sedem kráľovien – manželiek kráľov, z habsburskej dynastie. Do 2. polovice 18. stor. bola Bratislava sídlom Uhorskej komory a Uhorskej miestodržiteľskej rady a až do polovice 19. stor. sídlom uhorského snemu (posledné zasadanie, na ktorom bolo zrušené poddanstvo a niektoré výsady šľachty, sa konalo 1847 – 48). Súčasne bola sídlom ostrihomského arcibiskupa, prímasa Uhorska. V 2. štvrtine 16. stor. sa počet jej obyvateľov odhadoval na 6- až 7-tisíc a začiatkom 18. stor. na 9-tisíc.

Veľký rozkvet mesta nastal koncom 17. stor. po vyhnaní Turkov z Uhorska. Od roku 1720 až do 80. rokov 18. stor. sa počet obyvateľov viac ako strojnásobil (33-tisíc). V roku 1715 bolo v Bratislave 350 remeselníckych dielní, v roku 1765 tam pracovalo 800 majstrov, v roku 1785 už 1 000 remeselníckych majstrov, 1 800 tovarišov a 500 učňov. V 70. a 80. rokoch 18. stor. sa všetky uhorské ústredné inštitúcie (okrem snemu) presťahovali do Budína. V čase protireformácie prišli do Bratislavy viaceré cirkevné rehole (jezuiti, trinitári, milosrdní bratia, alžbetínky a i.). Cirkevným centrom evanjelikov a. v. sa stala štvrť v okolí Panenskej ulice. Pôvodný gotický ráz mesta sa zmenil v 17. – 18. stor., keď bolo vo vnútornom meste postavených viacero barokových kostolov a množstvo šľachtických palácov (napr. Primaciálny palác, v ktorom bol 26. decembra 1805 podpísaný Bratislavský mier) a za hradbami vtedajšej mestskej zástavby v zeleni parkov letné paláce šľachty i cirkevných hodnostárov: Grasalkovičov palác (dnes sídlo prezidenta SR), Aspremontov palác (sídlo dekanátu Lekárskej fakulty UK), letný arcibiskupský palác (sídlo Úradu vlády SR). Koncom 18. stor. malo mesto už vyše 30-tisíc obyvateľov, a preto sa začalo s búraním hradieb, ktoré prekážali jeho rastu. Po úpravách dunajského nábrežia v južnej časti mesta vznikla promenáda (dnešné Hviezdoslavovo námestie) a pozdĺž severných hradieb dnešné Námestie SNP.

V tomto období sa Bratislava stala i významným kultúrnym centrom. Rozvíjal sa divadelný a hudobný život. V meste účinkovali profesionálne talianske a nemecké divadelné spoločnosti (prvá divadelná scéna bola zriadená 1656 pri evanjelickom lýceu), od 1747 mala Bratislava stálu divadelnú scénu (spočiatku v časti paláca Uhorského snemu na Laurinskej ulici, neskôr v objekte v Streleckej priekope, 1764 – 75 v Zelenom dome), od 1776 na dnešnom Hviezdoslavovom námestí vlastnú divadelnú budovu. V kostoloch sa pestovala chrámová, v šľachtických palácoch svetská hudba, vystupovali tam významní hudobníci (napr. J. Haydn, L. van Beethoven, W. A. Mozart), 1828 bol založený Cirkevný hudobný spolok (Kirchenmusikverein). V Bratislave pôsobili, resp. z nej pochádzali významní skladatelia (napr. J. N. Hummel). V rokoch 1721 – 22 tam M. Bel vydával prvý pravidelne vychádzajúci týždenník v Uhorsku Nova Posoniensia, od 1764 (až do 1929) vychádzal Pressburger Zeitung, 1780 – 88 Magyar Hírmondó, 1783 – 87 Prešpurské noviny (Presspurské nowiny). Existovali tam viaceré významné tlačiarne (napr. belnaiovská). Mesto sa stalo významným vzdelávacím centrom: pôsobili tam dve gymnáziá (katolícke, založené 1626 ako jezuitské kolégium, a bratislavské evanjelické lýceum), 1784 – 90 na hrade generálny seminár, po jeho zrušení seminár ostrihomskej arcidiecézy (1790 – 1802), 1784 – 1919 právnická akadémia (preložená z Trnavy) a ješiva, jedna z najvýznamnejších škôl tohto druhu v Európe, od 1859 verejná vysoká rabínska škola. Koncom 18. stor. sa Bratislava stala jedným z najdôležitejších centier slovenského národného obrodenia. Z prostredia generálneho seminára vyšla prvá generácia bernolákovcov, na bratislavskom evanjelickom lýceu študovali celé generácie národných buditeľov (→ štúrovci) a významných slovenských osobností. Okolo polovice 19. stor. mala Bratislava 42 238 obyvateľov, z toho 22 518 Nemcov, 7 584 Slovákov, 4 840 Židov a 3 145 Maďarov.

Prudkému rozvoju priemyslu a obchodu v 19. stor. pomohlo vybudovanie prvej konskej železnice (1837 – 46), ktorá spojila Bratislavu s Trnavou (1872 – 73 bola prebudovaná na spojenie s Považím), ako aj železničné spojenie s Viedňou (1848) a s Budínom (1850). V roku 1890 bol postavený prvý železný most cez Dunaj, 1895 mestská električková trať. V roku 1900 bolo v Bratislave už vyše 50 väčších priemyselných podnikov s účasťou zahraničného i domáceho kapitálu, napr. továreň Dynamit-Nobel, pivovar Stein, Patrónka (Rothova muničná továreň), Stollwerck, neskôr vznikli Kablo, rafinéria minerálnych olejov Apollo, Siemens a Danubius. Pred 1. svetovou vojnou tam sídlilo veliteľstvo V. armádneho zboru, ktorého veliteľ, arcivojvoda Friedrich, mal sídlo v Grasalkovičovom paláci. V roku 1912 bola založená Alžbetínska univerzita.

Veľký rozvoj Bratislavy nastal po vzniku Československa (1918), keď sa v roku 1919 stala hlavným mestom Slovenska a sídlom Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. V roku 1928 sa stala aj sídlom Krajinského úradu a vznikali tu kultúrne inštitúcie s celonárodnou pôsobnosťou (UK, SND a i.). V roku 1919 mala 83 200 a v roku 1930 už 123 844 obyvateľov. Po vyhlásení slovenskej autonómie 6. októbra 1938 sa stala sídlom autonómnej vlády, slovenského snemu a 14. marca 1939 na šesť rokov hlavným mestom vojnovej Slovenskej republiky. V roku 1940 bolo zo 133 506 obyvateľov Bratislavy 66 835 Slovákov. Od roku 1945 bola Bratislava opäť súčasťou ČSR. Po vzniku (tzv.) Veľkej Bratislavy (1. apríla 1946) bolo k mestu pričlenených i sedem dovtedy samostatných obcí (Petržalka, Prievoz, Rača, Lamač, Devín, Dúbravka, Vajnory). V 2. polovici 20. stor. sa počet obyvateľov Bratislavy viac ako strojnásobil, v hromadnej bytovej výstavbe kvalita ustúpila kvantitatívnym požiadavkám; boli vybudované veľké sídliská (Štrkovec, Trávniky, Ostredky, Pošeň, neskôr Petržalka, Dúbravka, Lamač, Dolné Hony a i.) a pripojené dovtedy samostatné obce Devínska Nová Ves, Jarovce, Podunajské Biskupice, Rusovce, Vrakuňa, Záhorská Bystrica a Čunovo. V súčasnosti je Bratislava najvýznamnejším kultúrnym a vzdelávacím centrom Slovenska.

Kultúrno-vzdelávacie inštitúcie

Divadlá: Slovenské národné divadlo s umeleckými súbormi Opera SND, Balet SND a Činohra SND (sídlia v historickej budove SND a v novej budove SND), ďalej Nová scéna, Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava, Divadlo West, Štúdio L + S, ASTORKA Korzo ’90, Stoka, Aréna, GUnaGU, Bratislavské bábkové divadlo a viaceré ďalšie amatérske a poloprofesionálne tanečné a divadelné súbory;

hudobné telesá: Slovenská filharmónia, Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala, SĽUK, Lúčnica, Gymnik a i.;

múzeá: Slovenské národné múzeum (Archeologické múzeum SNM, Historické múzeum SNM, Hudobné múzeum SNM, Múzeum kultúry Chorvátov na Slovensku SNM, Múzeum židovskej kultúry na Slovensku SNM, Múzeum kultúry Karpatských Nemcov SNM, Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku SNM, Prírodovedné múzeum SNM), Múzeum mesta Bratislavy (Múzeum dejín mesta, Múzeum farmácie, Múzeum historických interiérov, Múzeum hodín, Múzeum vinohradníctva, Múzeum zbraní, Múzeum Johanna Nepomuka Hummela, Múzeum Janka Jesenského, Múzeum Arthura Fleischmanna, Hrad Devín, Antická Gerulata Rusovce), Múzeum obchodu, Múzeum polície SR, Múzeum colníctva a finančnej správy, Múzeum školstva a pedagogiky, Múzeum telesnej kultúry v SR, Tenisové múzeum, Krajanské múzeum Matice slovenskej, Slovenské plynárenské múzeum, Múzeum dopravy, Železničné múzeum SR, Múzeum petržalského opevnenia, Vodárenské múzeum, Múzeum Divadelného ústavu, Múzeum Jána Cikkera, Múzeum fotografie, Židovské komunitné múzeum a i.;

galérie: Slovenská národná galéria, Galéria mesta Bratislavy, Danubiana Meulensteen Art Museum, Galéria Horský park, Kunsthalle Bratislava, Galéria Nedbalka a i.;

knižnice: Univerzitná knižnica, Ústredná knižnica SAV s Lyceálnou knižnicou, Slovenská lekárska knižnica, Centrum vedecko-technických informácií SR, Slovenská ekonomická knižnica, Slovenská pedagogická knižnica, Mestská knižnica, Knižnica Archívu mesta Bratislavy a i.;

archívy: Slovenský národný archív, Archív mesta Bratislavy, Štátny archív v Bratislave;

vysoké školy: Univerzita Komenského, Slovenská technická univerzita, Ekonomická univerzita, Vysoká škola múzických umení, Vysoká škola výtvarných umení, Akadémia Policajného zboru, Slovenská zdravotnícka univerzita;

Stavebné pamiatky

Medzi národné kultúrne pamiatky patrí Bratislavský hrad, hrad Devín, Dóm sv. Martina, budovy Univerzity Istropolitany a bratislavského evanjelického lýcea a pamätník Slavín.

Staré Mesto (mestská pamiatková rezervácia)

Zo stredovekého opevnenia mesta sa zachovali zvyšky kamenných hradbových múrov, ktoré sa budovali od 13. stor. (v 18. stor. čiastočne zbúrané). Opevnenie malo pôvodne 4 brány, z ktorých sa zachovala len Michalská brána. Pochádza pôvodne zo 14. stor., neskôr bola viackrát prestavovaná, posledná baroková úprava je z roku 1758. Na jej vrchole je medená socha archanjela Michala s drakom. Dnes sa vo veži nachádza Múzeum zbraní Múzea mesta Bratislavy. V predbrání je baroková lekáreň U červeného raka s Múzeom farmácie Múzea mesta Bratislavy.

Dóm sv. Martina je najväčšou sakrálnou stavbou mesta. Pôvodne to bol kapitulský prepoštský a mestský farský kostol, v rokoch 1563 – 1830 aj korunovačný kostol uhorských kráľov, od 1995 konkatedrála, od 2008 katedrála. Jedinečná gotická pamiatka (14. – 15. stor.) bola postavená na mieste staršieho románskeho sakrálneho objektu (z 13. stor.) ako trojloďová hala (juhovýchodné nárožie staršej stavby z 13. stor., severný obvodový múr z 1370 – 1400, južný z 1401 – 11, osemboké piliere po 1435, sieťová klenba v strednej lodi dokončená 1452 podľa plánov staviteľa viedenskej svätoštefanskej huty H. Puchspauma) s presbytériom (1461 – 97, na sieťovej klenbe sú svorníky s erbmi kráľa Mateja I. Korvína, krajín, miest a magnátov), s predsieňou (po 1510), s vežou so symbolom uhorskej kráľovskej koruny na vrchole (pôvodne súčasť mestského opevnenia, plnila zároveň funkciu obrannej bašty, 1849 neogoticky prestavaná podľa návrhu I. Feiglera st.) a s kaplnkami (južná Kaplnka kráľovnej Žofie, postavená po 1400; na severnej strane dómu Kaplnka sv. Anny z 2. polovice 15. stor., neogoticky upravená 1854; baroková Kaplnka sv. Jána Almužníka z 1727 – 32 s náhrobkom kardinála I. Esterháziho od J. R. Donnera z 1732). Na severnej strane chrámu je hlavný portál (upravený 1893 – 95 v neogotickom slohu, pôvodný z 2. pol. 15. stor. sa zachoval len vo fragmentoch). V rokoch 1865 – 67 bol dóm regotizovaný (J. Lippert). V interiéri sa nachádza bronzová gotická krstiteľnica (1409), renesančná drevená Pieta (1642) na neogotickom oltári pri južnom vchode, jazdecké súsošie sv. Martina so žobrákom (1734 – 35, J. R. Donner) i epitafy (J. Schomberga, M. Pálfiho, P. Pázmaňa a i.). Pod dómom sa nachádzajú krypty, do ktorých boli pochovávaní bratislavskí prepošti a kanonici, ale aj mešťania, v 16. – 18. stor. ostrihomskí arcibiskupi a významní hodnostári uhorského štátu. Pochovaný je tam aj slovenský spisovateľ, bratislavský kanonik J. I. Bajza.

Na Hlavnom námestí sa nachádza komplex budov Starej radnice (dnes Múzeum dejín mesta Múzea mesta Bratislavy) z 13. – 20. stor. Jej dnešný štvorkrídlový pôdorys s ústredným dvorom vznikol postupným pripájaním budov k pôvodnému gotickému vežovému domu richtára Jakuba (severné krídlo a časť západného krídla s vežou, 13. stor.), ktorý mestská rada prebudovala na radnicu. V 15. stor. bol pripojený Pawerov dom, koncom 16. stor. Ungerov dom zo 14. stor. na priečelí so soškou sv. Ladislava, v 16. stor. bolo postavené východné krídlo so žalárami v pivniciach, 1867 bol pripojený rokokový Aponiho palác, 1868 bola na mieste jeho zbúraného severného krídla a časti Ungerovho domu postavená nová radná sieň (I. Feigler ml., 1910 zbúraná), po 1911 zadný trakt budovy obrátený do Primaciálneho námestia.

Pred Starou radnicou na Hlavnom námestí stojí kamenná Maximiliánova fontána (nazývaná aj Rolandova, podľa legendárneho rytiera) postavená 1572 na počesť Maximiliána I., prvého uhorského kráľa, ktorý bol korunovaný v Bratislave. Vedľa sa nachádza aj gotický rímskokatolícky Kostol zvestovania Panny Márie (františkánov) s kláštorom a s dvojpodlažnou Kaplnkou sv. Jána Evanjelistu s hrobkou rodiny richtára Jakuba. Kostol bol vysvätený v roku 1297 a v 18. stor. barokovo upravený.

Medzi významné sakrálne stavebné pamiatky v Starom meste patrí aj gotický kostol a kláštor klarisiek zo začiatku 14. stor., ktorý sa dnes využíva ako koncertná sieň a príležitostná galéria, ďalej tiež neskororenesančný rímskokatolícky Kostol najsv. Spasiteľa (jezuitský; pôvodne evanjelický z 1636 – 38, od 1672 patrí jezuitom), neskororenesančný rímskokatolícky Kostol Loretánskej Panny Márie (uršulínky) s kláštorom (pôvodne evanjelický z 1658), jednoloďový barokový rímskokatolícky Kostol sv. Mikuláša (1661, od 1950 využívaný pravoslávnou cirkvou) či gotická Kaplnka sv. Kataríny (1311 – 25) s klasicizujúcim priečelím (I. Feigler st., okolo 1840).

Z profánnych stavieb v Starom meste vynikajú najmä viaceré paláce. Klasicistický Primaciálny palác (1778 – 81, M. Hefele) je dnes sídlom primátora Bratislavy. V jeho interiéri sa nachádza séria vzácnych tapisérií z 1. polovice 17. stor. s výjavmi z antickej legendy o láske Héry a Leandra vyrobených v anglickej kráľovskej manufaktúre v Mortlake, ako aj freska od F. A. Maulbertscha v Kaplnke sv. Ladislava (1780 – 81). Bývalý barokový palác Uhorskej kráľovskej komory (1753 – 56, G. Martinelli; prístavba od F. A. Hillebrandta z 1772) a priľahlý barokový palác de Pauliho (1775 – 76, F. A. Hillebrandt) sú sídlom Univerzitnej knižnice. Rokokový Mirbachov palác (1768 – 70, M. Höllrigl) je dnes sídlom Galérie mesta Bratislavy. Ďaľšími významnými palácmi sú napr. barokový Jesenákov palác (1. pol. 18. stor.), neskororenesančný palác M. Esterháziho (pol. 17. stor.) na Kapitulskej ulici, barokový palác L. Pálfiho (pred 1747), barokový palác J. Esterháziho (okolo 1740 – 43), Balašov palác (1754 – 62), neskorobarokový Čákiho palác (1775, Matej Walch) či rokokový Erdődyho palác (1770, Matej Walch). Z meštianskych domov je významná renesančná Segnerova kúria (1648).

Mimo mestskej pamiatkovej rezervácie

Medzi významné pamiatky sakrálnej architektúry patria:

barokový rímskokatolícky Kostol sv. Jána z Mathy (trinitárov, nazývaný aj Kostol Sv. Trojice, Kostol Najsv. Trojice, trojičný; 1717 – 25) na klenbe s iluzívnou freskou od Antonia Galli-Bibienu z 1744 – 45;

barokový rímskokatolícky Kostol sv. Štefana (kapucíni; 1711 – 17) s kláštorom (1708 – 12);

barokový rímskokatolícky Kostol navštívenia Panny Márie (milosrdných bratov; 1723 – 28) s oltárnymi maľbami od M. Speera a so sochami od A. Rigeleho;

barokový rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety (alžbetínok) s kláštorom (1739 – 43);

rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (kanonistiek Notre-Dame) s kláštorom (1747 – 54);

klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Ladislava (postavený 1830 – 32 spolu s mestským špitálom podľa projektu I. Feiglera st.);

klasicistický Veľký evanjelický kostol (1776, M. Walch);

klasicistický Malý evanjelický kostol (1778, M. Walch);

secesný rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety, nazývaný aj Modrý kostolík, a gymnázium (1909 – 13 a 1906 – 08, Ö. Lechner);

Medzi významné svetské stavby patria:

barokový Grasalkovičov palác (okolo 1760, dnes sídlo prezidenta SR);

barokový bývalý letný arcibiskupský palác (17. – 18. stor., dnes sídlo Úradu vlády SR);

barokový Aspremontov palác (1770, dnes sídlo Dekanátu Lekárskej fakulty UK);

bývalé vodné kasárne (1759 – 63, dnes sídlo Slovenskej národnej galérie);

budova Slovenského národného divadla (1884 – 86, F. Fellner, H. Helmer);

secesná budova bývalej Eskontnej a zmenárenskej banky (1906 – 11, Albert Körössy, Géza Kiss);

Reduta (1911 – 19, dnes sídlo a koncertná sieň Slovenskej filharmónie);

budova Starej tržnice (1910, Endre Makay, Gyula Laubner, František Nechyba, Jenő Dobisz).

Po vzniku Československa: budovy Tatra banky (1922 – 25, M. M. Harminc, dnes sídlo Ministerstva kultúry SR), Umeleckej besedy slovenskej (1924 – 26, A. Balán, Jiří Grossmann), Policajného riaditeľstva (1925, F. Krupka), Všeobecného penzijného úradu (1925 – 27, J. Merganc, dnes sídlo Predsedníctva SAV), vysokoškolského internátu Lafranconi (1928 – 33, K. Šilinger), Zemedelského múzea (1924 – 30, M. M. Harminc, dnes Slovenské národné múzeum), hotela Carlton (1928 – 30, M. M. Harminc), Rektorátu UK (1931 – 37, F. Krupka);

funkcionalistická architektúra medzivojnového obdobia, ktorá dosiahla vrchol v 30. rokoch 20. stor. a jej kvalita je porovnateľná so svetovým vývojom: prvá výšková skeletová 12-podlažná budova Manderla (1934 – 35, Christian Ludwig a A. Danielis), obchodné domy Baťa (1931, V. Karfík), Bohuslav Brouk (1936, Christian Ludwig, A. Danielis, dnes Duna; 1979 – 85 bol k nemu pristavaný Dom odievania, Peter Minarovič, J. M. Bahna), Zemská úradovňa pre poistenie robotníkov (1932) a Okresná sociálna poisťovňa (1937 – 39, A. Balán, Jiří Grossmann) na Bezručovej ulici, komplex polyfunkčných budov bývalého Ústredného družstva a Zväzu roľníckych vzájomných pokladníc (1934 – 39, E. Belluš) na Námestí SNP, budova bývalej Československej národnej banky (1937 – 38, E. Belluš, dnes sídlo Generálnej prokuratúry SR), budova bývalej Slovenskej národnej banky a Divadla P. O. Hviezdoslava (1942 – 55, E. Kramár, Š. Lukačovič, dnes Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava).

Po 2. svetovej vojne: Nová radnica (1947 – 48, E. Belluš), hotel Devín (1949 – 54, E. Belluš, Ernest Krampl, V. Uhliarik), vysokoškolský internát Mladá garda (1951 – 55, E. Belluš), areál STU (1950 – 85), komplex Slovenskej televízie (1965 – 78, V. Čurilla, J. Struhař) s 29-podlažnou budovou tvorby programov, v tých časoch najvyššou v Česko-Slovensku, Krematórium s urnovým hájom (1965 – 69, F. Milučký), športová hala na Pasienkoch (1962, J. Chovanec), komplex obchodného domu (bývalý Prior) a hotela Kyjev (1964 – 78, I. Matušík), budova Slovenského rozhlasu v tvare obrátenej pyramídy (1970 – 85, Š. Ďurkovič, Š. Svetko, B. Kissling), nová budova NR SR (1986 – 94, Ľ. Jendreják a kolektív);

architektúra neskorej moderny a postmoderny: hotel Fórum (1986 – 89, J. Hauskrecht a kolektív), centrála Všeobecnej úverovej banky (1996, J. M. Bahna, Ľubomír Závodný a kolektív), Slovenskej sporiteľne (1994 – 95, I. Marko, prestavaná 2014 –15), nová budova Národnej banky SR (1998 – 2002, M. Kusý, Pavol Paňák a kolektív) a i.

Cintorín a pamätník Červenej armády Slavín (1957 – 60, J. Svetlík) na kopci nad Bratislavským hradom, v areáli ktorého sa nachádza umelecká výzdoba od L. Snopka, J. Kostku, J. Kulicha, T. Bártfaya, R. Pribiša, J. Kréna, D. Castiglioneho a A. Trizuliaka.

Mosty: Starý most (1889 – 90, François de Sales Cathry, pôvodne Most Františka Jozefa, prvý most priehradovej konštrukcie, prestavaný 1945 – 46 a 2013 – 16), oceľový dvojúrovňový lanový Most SNP s jedným šikmým pilónom (1967 – 72, J. Lacko, A. Tesár), Prístavný most (1977 – 85), Most Lafranconi (1985 – 92), Most Apollo (2002 – 05, Miroslav Maťaščík).

Brezno

Brezno — okres v Banskobystrickom kraji v strednej časti Slovenska; rozloha 1 265 km2, 62 616 obyv. (2015), hustota zaľudnenia 49 obyv. na km2, administratívne stredisko Brezno. Os územia tvorí dolina Hrona v Horehronskom podolí lemovanom zo severu Nízkymi Tatrami, z juhu Veporskými vrchmi a Muránskou planinou. Do okresu patrí 30 obcí, z ktorých mestom je len Brezno.

Bzovík

Bzovík — obec v okrese Krupina v Banskobystrickom kraji na Krupinskej planine, 340 m nad morom; 1 137 obyvateľov (2017).

Písomne doložená 1135 ako Bozoük, 1245 Bozok, 1331 Bozook, 1439 Kis Bozok, 1773 Bozók, Bozok, Bzowík, 1786 Bosok, Bzowik, 1808 Bozok, Bzowík, 1863 – 1913 Bozók, 1920 Bzovík.

V období 1127 – 31 tam komes Lampert s manželkou Žofiou a so synom Mikulášom z rodu Huntovcov-Poznanovcov založili benediktínsky konvent sv. Štefana kráľa, ktorý patril k najstarším kláštorom na Slovensku (v odpise z 1566 sa zachovala zakladacia listina kláštora z 1135 potvrdená 1262 Belom IV.). V rokoch 1179 – 81 prevzali konvent premonštráti pochádzajúci z premonštrátskeho kláštora v Klášternom Hradisku na Morave. Bzovícky konvent je najstarším doloženým premonštrátskym prepošstvom na Slovensku. V roku 1530 uhorský magnát Žigmund Balaša (Balassa) premonštrátov vyhnal a kláštor dal prestavať na mohutnú neskorostredovekú protitureckú pevnosť, ktorá zo strategického hľadiska zabezpečovala prístup k stredoslovenským banským mestám. Bzovík sa postupne stal najväčším panstvom v Hontianskej župe a od 1519 trhovým mestečkom. Po 1559 patril Fánčiovcom (Fánchy). Obyvatelia Bzovíka sa v minulosti živili poľnohospodárstvom a remeslami.

Stavebné pamiatky: pevnosť (nazývaná aj hrad) pri obci vznikla prestavbou kláštora. Kláštorné budovy a jednoloďový kostol s dvojvežovou západnou fasádou v románskom slohu vybudovali premonštráti v 12. – 13. stor. Budovy boli postavené okolo obdĺžnikového rajského dvora s kostolom na južnej strane a boli neskorogoticky prestavané okolo polovice 15. stor. (štvorkrídlový ambit s klenbami, nové gotické presbytérium kostola), po 1486 a začiatkom 16. stor. (prestavba ukončená 1515). V rokoch 1542 – 46 (alebo 1548) dal Žigmund Balaša prestavať kláštorné budovy. Kláštorný kostol bol zbúraný, zachovala sa z neho len severná veža (slúžila ako pozorovateľňa) a sakristia premenená na kaplnku (zachovala sa do súčasnosti). Okolo kláštorných budov vzniklo mohutné opevnenie pravidelného, takmer štvorcového pôdorysu s nárožnými podkovovitými baštami, lemované vodnou priekopou. V roku 1678 sa pevnosť vrátila do vlastníctva cirkvi (patrila jezuitom), počas stavovských povstaní v 1678 bola značne poškodená. Okolo 1680 boli budovy upravené v ranobarokovom slohu. Po 1. svetovej vojne bola pevnosť opustená, pustnúce kláštorné budovy zanikli po 1945. Reštaurovaná v druhej polovici 20. stor. a začiatkom 21. stor.

V obci sa nachádza rímskokatolícky Kostol sv. Štefana (pôvodne kaplnka z 1606, v druhej polovici 17. stor. prebudovaná na kostol). Pôsobisko M. Hattalu a Š. Moyzesa.

Cemjata

Cemjata — mestská časť Prešova.

Cerová

Cerová — miestna časť obce Radobica.

Ceroviny

Ceroviny — miestna časť obce Nové Sady.

Cetuna

Cetuna — miestna časť obce Bzince pod Javorinou.

Cunín

Cunín — mestská časť Gbiel.

Červený Kláštor

Červený Kláštor — obec v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji v Pieninách v doline Dunajca na hranici s Poľskom, 462 m n. m.; 223 obyvateľov (2019); miestne časti: Červený Kláštor, Červený Kláštor-kúpele. Vznikla 1948 spojením Červeného Kláštora (písomne doložený 1344), Nižných Švábov (1550) a kúpeľov Smerdžonka (1828, dnes Červený Kláštor-kúpele). Obyvatelia sa pôvodne zaoberali roľníctvom, pastierstvom, prácou v lesoch a tesárstvom. Obcou prechádza cesta II. triedy vedúca z obce Hniezdne, dolinou Dunajca k štátnej hranici s Poľskom (hraničný priechod Lysá nad Dunajcom). Do katastra obce zasahuje územie Pieninského národného parku a je tam i jeho sídlo. Obec je významným turistickým strediskom (prielom Dunajca, splav Dunajca na rafte, plavba na pltiach). V obci sa tradične usporadúva hudobný festival Stretnutie Goralov v Pieninách, folklórne festivaly Zamagurské folklórne slávnosti a Kláštorné dni a festival pre mládež a rodiny Breakfestival. Pri alkalicko-sírnatých prameňoch vznikli kúpele Pod Troma Korunami, dnes Kúpele Červený Kláštor Smerdžonka, ktoré boli už v roku 1887 začlenené medzi oficiálne kúpele Uhorska a patrili medzi jedny z najvýznamnejších. Zanikli po 2. svetovej vojne, avšak vyhlásenie prameňa za prírodný liečivý zdroj v roku 2010 podnietilo novodobý rozvoj kúpeľníctva. V roku 2012 sa tam začali liečiť kožné choroby, od roku 2016 po získaní štatútu klimatických kúpeľov sa rozšírila pôsobnosť kúpeľov o liečenie ďalších chorôb (netuberkulózne choroby dýchacích ciest, duševné choroby, onkologické choroby, choroby poruchy látkovej výmeny a žliaz s vnútornou sekréciou, choroby z povolania).

V chotári obce sa nachádza bývalý kartuziánsky (neskôr kamaldulský) kláštor nazývaný Červený kláštor (aj Lechnický kláštor, Lechnica), ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou a najlepšie zachovaným stredovekým kartuziánskym (→ kartuziáni) kláštorom na Slovensku (dnes Múzeum Červený kláštor). Založenie kláštora je späté s dedinou Lechnica, ktorá bola majetkom rodu Berzeviciovcov. V roku 1319 daroval magister Kokoš (Gallus) z rodu Berzeviciovcov Lechnicu kartuziánom z kláštora na Skale útočišťa (latinsky Lapis Refugii, dnes Kláštorisko v Slovenskom raji). Kartuziáni v blízkosti Lechnice, na sútoku Dunajca a potoka Lipník (pri brode, kde sa vyberalo clo), v údolí sv. Antona založili filiálny kláštor. Zasvätený bol Panne Márii a sv. Jánovi Krstiteľovi. V roku 1352 sa stal samostatným. Kamenné budovy opevneného kláštora s kláštorným Kostolom sv. Antona Pustovníka boli vybudované po roku 1360. Ich výstavbu realizovala levočská stavebná huta. Kláštor bol postavený podľa kartuziánskej schémy, mal dva rajské dvory, severne od kostola sa nachádzali domy pre rehoľníkov (každý žil pustovníckym životom v osobitnom dome so záhradou) i spoločné priestory klauzúry (kapitulná sieň, refektár). V roku 1431 bol vyplienený husitmi, obnovený po roku 1458. V roku 1543 sa doň nakrátko (do 1545) presťahovali kartuziáni z kláštora na Skale útočišťa. S postupom reformácie začal upadať a v roku 1563 bol rozhodnutím Ferdinanda I. zrušený (komplex sa stal majetkom Spišskej kapituly). Okolo roku 1630 bol kláštorný komplex Rákociovcami prebudovaný na obrannú pevnosť, ktorá bola hospodársko-správnym centrom ich tamojšieho panstva. V roku 1699 celý areál odkúpil nitriansky biskup Ladislav III. Maťašovský (biskup v období 1696 – 1705) pre kamaldulských mníchov (→ kamalduli), ktorí sa tam usadili v roku 1711. Kláštor bol vlastníkom majetku, ku ktorému postupne patrilo až 10 okolitých dedín (k povinnostiam poddaných patrilo aj zbieranie liečivých bylín). Celý areál kláštora bol v 18. stor. upravený (1750 veža kostola, barokový refektár, hospodárske budovy, veža pri dome priora a i.). Súčasťou kláštora bol aj hospic pre pocestných s nemocnicou, lekáreň (založená 1754), kláštorná záhrada a hospodársky dvor s mlynom. V tomto období sa stal významným centrom kultúry a vzdelanosti, pôsobil tam Cyprián a Š. R. Hadbavný. Kláštor bol zrušený v roku 1782, od 1818 majetky kláštora slúžili gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove, po požiari v roku 1907 sa stal takmer ruinou. Pamiatkovo obnovený bol v 2. polovici 20. stor. a začiatkom 21. stor. Spomedzi budov kláštora je z architektonického hľadiska najvýznamnejší gotický jednoloďový kláštorný Kostol sv. Antona Pustovníka. Je zaklenutý krížovými rebrovými klenbami a má dvojicu postranných (dvojpodlažných) kaplniek vedľa presbytéria a na západnej strane emporu. Pôvodný mobiliár (napr. oltáre z dielne Majstra Pavla z Levoče z prvých desaťročí 16. stor.) sa nezachoval. Kostol bol v 18. stor. barokovo upravený (1747 vznikla štuková a maliarska výzdoba i barokový mobiliár) a aj novo posvätený. Z kláštorných budov sa zachovala neskorogotická kapitulná sieň (v literatúre označovaná aj ako refektár) zaklenutá rebrovou sieťovou klenbou z obdobia okolo roku 1510 s maľbami christologického cyklu z 1. štvrtiny 16. stor.

Medzi stavebné pamiatky v obci patrí aj evanjelický kostol z roku 1808.

Dravce

Dravce — obec v okrese Levoča v Prešovskom kraji na južných svahoch Levočských vrchov, 680 m n. m.; 834 obyvateľov (2019); miestne časti: Bukovinka, Dravce.

Obec je písomne doložená z roku 1263 ako (villa) Draucariorum, Drauch, 1264 Drauch, 1277 (via) Daraciorum, 1378 Daroucz, 1520 Dravecz, 1773 Dravecz, Autz, Drawcze, 1786 Drawecz, Drawce, Autz, 1808 Dravecz, Drautz, Drawce, 1863 – 88 Drávec, 1892 – 1913 Szepesdaróc, 1920 Dravce. V roku 1263 sa spomína ako osada kráľovských chovateľov sokolov, v roku 1282 ju daroval Ladislav IV. Görgeiovcom (pánom z Hrhova), ktorí ju v roku 1288 darovali antonitom. Antoniti tam vybudovali kláštor s nemocnicou, chudobincom a útulkom pre pocestných (nezachoval sa). Kláštor zanikol v roku 1535 (zachoval sa kláštorný kostol). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety (pôvodne kláštorný, zasvätený sv. Antonovi Veľkému). Jednoloďový kostol s pravouhlym presbytériom bol vybudovaný krátko po roku 1300, v 70. rokoch 14. stor. bol prestavaný na dvojloďový, upravený v 18. a v 19. stor. a v roku 1956. V presbytériu kostola sa zachovali nástenné maľby výnimočnej umeleckej kvality. Na severnej stene presbytéria je to Legenda o sv. Antonovi Veľkom (štyri výjavy z jeho života) a na východnej stene presbytéria Ukrižovanie a Zvestovanie (pravdepodobne fragment pašiového cyklu). Odborníci sa zatiaľ nezhodli v datovaní ani v pôvode malieb. Podľa niektorých (najnovších) názorov Ukrižovanie a Zvestovanie, ktoré poukazujú na silný vplyv byzantského umenia, pravdepodobne namaľoval neznámy srbský majster (alebo umelec školený v okruhu srbskej maľby) v poslednej štvrtine 13. stor. Legenda o sv. Antonovi Veľkom bola namaľovaná v rokoch 1310 – 20 a vytvoril ju pravdepodobne ten istý maliar ako maľbu Korunovanie Karola Róberta v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule (1317). Maliar (resp. maliarska dielňa), ktorý ju namaľoval, bol ovplyvnený neapolským maliarstvom začiatku 14. stor. (trecenta) alebo priamo pochádzal z Talianska. V kostole sa zachoval aj neskorogotický skriňový oltár Vir dolorum (okolo 1490) a na oboch stranách presbytéria neskorogotické stallum z obdobia okolo roku 1510 (pôvodne určené pre mníchov z kláštora). V blízkosti kostola sa nachádza kamenný gotický cestný most (koniec 13. alebo 15. stor.).

Fačkov

Fačkov — obec v okrese Žilina v Žilinskom kraji na styku Strážovských vrchov a južnej časti Malej Fatry, 534 m n. m.; 644 obyvateľov (2019). Vrchovinný až hornatinný reliéf chotára je prevažne zalesnený. Nad obcou sa vypína vrch Kľak predstavujúci národnú prírodnú rezerváciu zasahujúcu do katastra obce. Fačkov leží na ceste I. triedy spájajúcej Žilinu s Prievidzou cez Fačkovské sedlo.

Prvýkrát spomínaný 1351 ako silwa Luchka, 1773 Facskov, Fačkow, 1786 Facschkow, 1808 Facskó, Fačkow, 1863 Facsko, 1873 Facskó, 1877 – 82 Facsko, 1888 – 1913 Facskó, 1920 Fačkov. Pôvodne zemianska obec. Obyvatelia sa zaoberali najmä chovom dobytka.

Stavebné pamiatky: Kostol sv. Mikuláša (17. stor., baroková prestavba 1788 – 92).