Vyhľadávanie podľa kategórií: Slovensko – obce, okresy, kraje

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 888 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

Ábelová

Ábelová — obec v okrese Lučenec v Banskobystrickom kraji vo východnej časti Krupinskej planiny, 550 m n. m.; 219 obyvateľov (2021); miestne časti: Ábelová, Madačka, Nedelište.

Obec je písomne doložená v roku 1275 ako Abelfeuld, 1460 Abellehota, v rokoch 1773, 1786 Abelova, v roku 1808 Ábelova, 1863 Abelova, v rokoch 1873 – 82 Abellehota, 1888 – 1902 Abelova, 1907 – 13 Ábelfalva, v roku 1920 Ábelová, Jabelová, v rokoch 1927 – 48 Abelová, v roku 1948 Ábelová.

Vznikla pravdepodobne začiatkom 13. stor., patrila hradu Halič, od polovice 15. stor. hradu Šomoška (Orságovci a Lošonciovci); podľa daňového súpisu z roku 1548 patrila Lošonciovcom a čiastočne aj Balašovcom (panstvo Divín). Od konca 16. stor. aj Forgáčovcom. Koncom 18. stor. boli zemepánmi v obci Forgáčovci a Zičiovci. V 18. – 19. stor. obec viackrát vyhorela. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Začiatkom 20. stor. tam bola bryndziareň.

V roku 1973 bola k Ábelovej pričlenená obec Madačka (1773 Madacska, 1786 Mad[a]czka, 1808 Madácska, Madáčka, 1863 Madácska, 1873 – 1902 Madacska, 1907 – 13 Madácsi, 1920 – 73 Madačka) a v roku 1990 obec Nedelište (1773 Negyelistye, 1786 Nedelischtye, 1808 Nedelistye, Nedělisstě, 1863 –1 902 Nedelistye, 1907 – 13 Nederes, 1920 – 90 Nedelište). Obec Madačka patrila v stredoveku k hradu Šomoška, v 16. a 17. stor. Balašovcom, od 18. stor. viacerým zemepánom. Obec Nedelište v stredoveku patrila k hradu Šomoška. Od roku 1548 obec čiastočne vlastnili Lošonciovci a čiastočne Balašovci. V roku 1660 bola polovica obce súčasťou panstva Divín, od 18. stor. patrila viacerým zemepánom. Obidve obce patrili začiatkom 20. stor. k stredne veľkým obciam Novohradu, po 2. svetovej vojne sa začali vyľudňovať.

Archeologické nálezy: ojedinelý nález zdobeného meča z neskorej bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. klasicistický kostol z 1826 – 29, zrubové domy z 19. stor. a 20. stor. Pôsobisko Timravy (v budove bývalej materskej školy pri kostole pamätná izba literárno-historické múzeum Timravin dom, zriadené 1977, pred ním busta), pamätná tabuľa z roku 1962 na budove bývalej evanjelickej fary (neoklasicistická stavba z 1900 – 01, upravená 1986 – 87 a 2012 – 17).

Abovce

Abovce, maď. Abafalva — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v južnej časti Rimavskej kotliny na nive a terase rieky Slaná na hranici s Maďarskom, 159 m n. m.; 629 obyvateľov, 21,4 % slovenskej, 74,3 % maďarskej národnosti (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1339 ako Abafalva, 1382 alia Hanua, v rokoch 1773, 1786, 1808 Abafalva, 1863 Abafala, 1873 – 82 Abafalva, v roku 1888 Abafalu, v rokoch 1892 – 95 Abafala, 1898 – 1913 Abafalva, v roku 1920 Abovce, v rokoch 1927 – 38 Abovce, Abafalva, 1938 – 45 Abafalva, 1945 – 48 Abovce, Abafalva, 1948 – 74, 1990 Abovce.

Patrila Abafiovcom, v 16. stor. aj Varkóniovcom. V roku 1393 jej Žigmund Luxemburský udelil právo konania jarmoku. Po roku 1566 bola poplatná Turkom. V dôsledku protihabsburských povstaní a morovej epidémie v 1. polovici 18 stor. spustla, okolo roku 1740 bola dosídlená. V 18. a 19. stor. patrila aj viacerým zemianskym rodinám (Varkóniovci, Kevickovci, Újváriovci), po roku 1848 Molnárovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. V rokoch 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku. Počas SNP tam pôsobila ilegálna skupina. Po oslobodení bola časť maďarských obyvateľov vysídlená a do obce boli presídlené slovenské rodiny z Rumunska a hornatých častí stredného Slovenska.

Stavebné pamiatky: klasicistický kaštieľ Abafiovcov s barokovými prvkami (1800 – 10), neogotický rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (1907).

Abrahám

Abrahám — obec v okrese Galanta v Trnavskom kraji v Podunajskej nížine na nive rieky Gidra, 125 m n. m.; 1 120 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1266 ako Scent Abraan, 1773 Sz[ent] Abraham, 1786 Abraham, Sent-Abraham, 1808 Ábrahám, Sz[ent]-Ábrahám, Abrahám, 1863 Szentábrahám, v rokoch 1873 – 1913 Ábrahám, v roku 1920 Abrahám.

Patrila Šebešovi, zakladateľovi šľachtického rodu grófov zo Sv. Jura a z Pezinka, neskôr viackrát zmenila majiteľov. V 16. stor. patrila panstvu Šintava (Turzovci), od roku 1642 Esterháziovcom ako súčasť panstva Šintava a od 1817 ako súčasť panstva Čeklís (Bernolákovo). Čeklíska vetva Esterháziovcov tam mala rodové sídlo. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, v zime výrobou rohoží a košíkov, po roku 1918 aj výšivkárstvom.

Jedno z najvýznamnejších archeologických nálezísk na Slovensku. Archeologické nálezy z neolitu (kultúra s lineárnou keramikou, lužianska, želiezovská, lengyelská a badenská kultúra), kostrové pohrebiská z bronzovej doby (nitrianska skupina, unětická a maďarovská kultúra), halštatské sídlisko, rozsiahle žiarové a kostrové pohrebisko zo staršej i z mladšej rímskej doby (226 hrobov, keramika, spony, šperky, zbrane, importy), rímsko-barbarské sídlisko, kostrové hroby z obdobia sťahovania národov, slovanské žiarové pohrebisko s keramikou pražského typu, pohrebisko belobrdskej kultúry z 11. – 12. stor. (101 hrobov).

Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol patriarchu Abraháma (1782, postavený na mieste staršieho kostola doloženého 1561, rozšírený 1935; hlavný oltár a kazateľnica pochádzajú z konca 18. stor.), pri kostole kamenný stĺp s podstavcom so sochou Krista na kríži (1759), secesný kaštieľ Esterháziovcov, postavený v roku 1899 podľa projektu Ödöna Lechnera. Pomník Obetiam 1. a 2. svetovej vojny.

Abrahámovce

Abrahámovce — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji na styku Nízkych Beskýd s Bartošovskou kotlinou, 265 m n. m.; 337 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1427 ako Abranfalua, 1476 Abran, 1773 Abrahamfalva, Abrahamfalu, Abrahamowez, 1786 Abrahamfalu, Abrahamowce, 1808 Ábrámfalva, Abramovce, 1863 Abrahámfalu, v rokoch 1873 – 1902 Ábrahámfalu, 1907 – 13 Ábrahámfalva, v roku 1920 Abrahamovce.

Vznikla začiatkom 14. stor. pri staršom hradisku. Patrila panstvu Raslavice, v 17. stor. Segneyovcom, Raslavickým, v 18. stor. Vaiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

V obci sa nachádza archeologická lokalita (eneolitická mohyla) a rokokový rímskokatolícky Kostol sv. Anny z 2. polovice 18. stor.

Abrahámovce

Abrahámovce — obec v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji na juhozápadných svahoch Levočských vrchov, 714 m n. m.; 250 obyvateľov (2021); miestne časti: Abrahámovce, Pikovce.

Obec je písomne doložená v roku 1286 ako Abraham, 1323 (villa) Abrahe, 1367 Abraamfalua, 1786 Abrahamsdorf, Abrahamfalva, Abrahamowcze, 1808 Ábrahámfalva, Abrahamsdorf, Abrahámowce, 1863 Ábrahámfalva, v rokoch 1873 – 92 Ábrahámfalu, 1895 – 1902 Ábrahámfalupikfalu, 1907 – 13 Ábrahámpikfalva, v roku 1920 Abrahámovce, Pikovce, v rokoch 1927 – 52 Abrahamovce-Pikovce, 1952 – 82 Abrahamovce, v roku 1982 Abrahámovce.

Patrila do Stolice X spišských kopijníkov (Sedes X lanceatorum). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, povozníctvom a košikárstvom. Po roku 1892 bola k obci pričlenená obec Pikovce (písomne doložená 1286 ako Pynk, 1349 Pikfalva, 1808 Pikowcze).

Archeologické nálezy: sídliskové nálezy z 13. stor.

Stavebné pamiatky: renesančný rímskokatolícky Kostol sv. Šimona a Júdu (pôvodne gotický z 1. polovice 14. stor., neskôr upravovaný, gotický oltár s plastikami a maľbami zo 14. a z 15. stor.).

Abramová

Abramová — obec v okrese Turčianske Teplice v Žilinskom kraji v juhozápadnej časti Turčianskej kotliny na úpätí Malej Fatry, 500 m n. m.; 178 obyvateľov (2021); miestne časti: Abramová, Laclavá, Polerieka.

Obec je písomne doložená v roku 1404 ako Abrahamfalva alebo 1400 ako Villa Abraham, 1419 Abramfalua, Abrahamfalua, v 15. stor. Polereka vulgo Abrahamova vez, 1736 Abraham falva Slauis Abrahamová, 1773 Abrahamfalva, Abranowa, 1786 Abrahámfalva, Abranowa, 1808 Ábrahámfalva, Abrahámowa, v rokoch 1863 – 1907 Ábrahámfalu, v roku 1913 Turócábrahámfalva, 1920 Abramová.

Vznikla pravdepodobne v 2. polovici 13. stor., patrila Jakubovmu synovi Abrahámovi, ktorý si tam postavil kúriu; okolo nej vznikla kuriálna obec. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, prácou v lesoch a furmanstvom. V roku 1951 k nej bola pričlenená obec Laclavá a 1991 obec Polerieka.

Obec Laclavá je písomne doložená v roku 1326 ako Pyuk, 1343 Pyukfalua, 1380 Villa Ladislai, 1401 ako Laczloufalua, 1404 Laszlofalva, 1429 ako Bobownik a. n. Lászlófalva, 1514 Lazlofalwa, 1523 Waczlawowa villa, 1773 Laszlófalva, Laczlawá, 1786 Laszfalwa, Laczlawa, 1808 Lászlófalva, Laszlova, v rokoch 1863 – 1907 Lászlófalu, v roku 1913 Lászlófalva, v rokoch 1920 – 51 Laclavá. Vznikla na území, ktoré v roku 1250 daroval Belo IV. Pivkovým synom. V priebehu 15. a 16. stor. sa osídlenie presunulo na dnešné miesto. Jadro pôvodnej osady sa v 1. polovici 16. stor. spomína už iba ako dvorec. Podobne ako Abramová bola kuriálnou osadou, patrila Veličovcom, Čertovcom (do 18. stor.), od 15. stor. tam mali majetky viaceré zemianske rody. V 14. stor. v jej blízkosti existovala aj samostatná kuriálna osada Bobovník (doložená 1335 ako Bobovnik, 1353 Babonok, 1361 Bobonuk, 1381 Bobownuk, 1429 Bobownik a. n. Lászlófalva, 1467 ako Villa Laczlaw et Bobownik), ktorá sa však už v 16. stor. nespomína, pravdepodobne v 15. stor. splynula s osadou Laclavá, príp. postupne zanikla.

Obec Polerieka je písomne doložená v roku 1360 ako de Poreycha, 1361 Paralaka, 1363 Proloeka, 1534 Poleryka, 1543 Polerieka, 1773 Polerjeka, 1786 Polerieka, 1808 Polereka, Poleriéka, Poleřeka, 1863 Polerjeka, 1873 Polerieka, v rokoch 1877 – 82 Polerjéka, v roku 1888 Polerieka, v rokoch 1892 – 1907 Polerjeka, v roku 1913 Mezőpatak, 1920 – 91 Polerieka). Vznikla pravdepodobne začiatkom 14. stor.

Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol sv. Kozmu a Damiána (pravdepodobne koniec 13. stor., uvádza sa aj rok 1375, prevažne barokový interiér, veža z 1927), klasicistická kúria z 1. polovice 19. stor. V časti Láclavá renesančná kúria (2. polovica 17. stor., upravená koncom 20. stor.).

Abranovce

Abranovce — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v severnej časti Košickej kotliny na západnom svahu Slanských vrchov, 475 m n. m.; 690 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1320 ako Abram, 1431 Abran, Kysabran, Naghabran, 1773 Abrahány, Abrahanowcze, 1786 Abrahany, Abrahamowcze, 1808 Abrány, Abrányfalva, Abrany, Abranowce, Obranowce, v rokoch 1863 – 1913 Ábrány, v roku 1920 Abranovce.

Obec vznikla v 13. stor., patrila Abovcom z Drienova a ich príbuzným z Budimíra, Ploského a zo Žehne ako súčasť hradného panstva Kysak (zanikol po 1470). V 15. stor. patrila zemanom z Raslavíc, časť majetku obce patrila v 16. stor. aj šľachticom z Brezovice (Berzeviciovcom), šľachticom z rodu Bokša z Kelemeša (Ľubotíc) a iným, v 17. stor. patrila obec Segneyovcom, Pálfiovcom, Kapyovcom, v 18. stor. Nemešániovcom. Obyvatelia sa zaoberali prácou v lesoch a poľnohospodárstvom.

V obci sa nachádza klasicistický gréckokatolícky Chrám narodenia presvätej Bohorodičky (1868).

Adamovské Kochanovce

Adamovské Kochanovce — obec v okrese Trenčín v Trenčianskom kraji v Považskom podolí na terasách Váhu a v podhorí Bielych Karpát, 210 m n. m.; 874 obyvateľov (2022); miestne časti: Adamovce, Kochanovce, Malé Bierovce. Územie je väčšinou odlesnené a poľnohospodársky využívané, v podhorí zalesnené. Obec je cestou III. triedy spojená so susednými obcami Kostolná-Záriečie a Štvrtok, katastrálnym územím prechádza železničná trať Bratislava – Žilina.

Obec vznikla v roku 1960 zlúčením obcí Adamovce-Malé Bierovce (písomne doložená 1863 ako Adamóc és Kisbiróc, 1895 – 1902 Adamóckisbiróc, 1907 –13 Ádámfalva, 1920 – 60 Adamovce-Malé Bierovce, ktorá vznikla 1895 zlúčením obce Adamovce – písomne doložená 1402 ako Adamfalva, 1494 Adamocz, 1518 Adamowcz, 1773 Adamocz, Adamowcze, 1786, 1808 Adamócz, Adamowce, 1873 – 92 Adamóc, a obce Malé Bierovce – písomne doložená 1332 ako Bur, Bir, 1439 Byroucz, 1467 Byrowcz, 1598 Nemes Byrocz, 1773 Birocz, Birowcze, 1786 Kisch-Birócz, Birowčeky, 1808 Kis-Birócz, Malé Bírowce, 1873 – 92 Kisbiróc) a Kochanovce (písomne doložená 1394 ako Kohan, 1413 Kochan, 1473 Kochanocz, 1475 Kochanowcz, 1773 Kochanocz, Kochanowcze, 1786 Kochanócz, 1808 Kochanóc, Kochanowce, 1863 Kochanoc, 1873 – 88 Kohanóc, 1892 – 1902 Kochanóc, 1907 – 13 Vágkohány, 1920 – 60 Kochanovce).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, ovocinárstvom, vinohradníctvom a drevotokárstvom.

Stavebné pamiatky: v časti Adamovce neskorobarokový kaštieľ z polovice 18. stor., v časti Malé Bierovce neskorobarokový kaštieľ (1750 – 70) s murovanou kaplnkou (1. polovica 19. stor. ) a areálom, v časti Kochanovce barokový rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1758 – 60), evanjelický tolerančný kostol (1784, prestavaný 1904).

V obci sa narodili Vladimír Roy (rodný dom s pamätnou tabuľou) a Štefan Križan, pôsobili v nej Samuel Palumbini, Ján Seberini a Pavel Peter Roy.

Adidovce

Adidovce — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v južnej časti Nízkych Beskýd v doline rieky Udava, 204 m n. m.; 227 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v rokoch 1543, 1568 ako Adzudocz, v roku 1604 Agidocz, 1773 Agyidocz, Agyidowcze, 1786 Agyidocz, 1808 Agyidócz, Adidowce, v rokoch 1863 – 1913 Agyidóc, v roku 1920 Adzidovce, 1927 Adidovce.

Vznikla pravdepodobne v 15. stor. na majetkoch panstva Humenné; založil ju šoltýs s roľníckymi usadlíkmi, patrila Drugethovcom. V 17. stor. daroval Juraj Drugeth obec jezuitom z Humenného. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, drevorubačstvom, povozníctvom, uhliarstvom, výrobou tehál, dreveného náradia a predmetov z prútia. V 2. polovici 19. stor. tam pracovala manufaktúra na výrobu potaše. V okolí obce sa počas 2. svetovej vojny v septembri 1944 odohrali tažké boje partizánov s Nemcami.

V obci je spoločný kostol rímsko- a gréckokatolíckej cirkvi Kostol sv. Cyrila a Metoda (1930 – 31).

V chotári obce je prírodná rezervácia Iľovnica (rozloha 8,5 ha, vyhlásená 1980), zriadená na ochranu reliktného rastlinného druhu valdštejnka kuklíkovitá.

Albínov

Albínov — miestna časť obce Sečovce.

Alekšince

Alekšince — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v južnej časti Nitrianskej pahorkatiny, 160 m n. m.; 1 699 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1156 ako villa Alexu, 1275 Elekchy, 1773 Elecske, Alaxinetz, Alaxincze, 1786 Elecschke, Alaxince, 1808 Elecske, Alakssince, 1863 Eletske, v rokoch 1873 – 1913 Elecske, 1920 Alekšince.

Prvá zmienka o obci je z roku 1156, keď ostrihomský arcibiskup daroval tamojší desiatok Ostrihomskej kapitule, neskôr patrila Nitrianskemu hradu. Po mongolskom (tatárskom) vpáde v rokoch 1241 ‒ 42 bola asi tri desaťročia opustená, potom ju získali hradní rytieri Vítkovci zo susedných Rišňoviec, neskôr sa stala majetkom viacerých zemianskych rodín: Beneovcov, Budiačovcov, Kubínskovcov, Majlátovcov, Bartakovičovcov, Šándorovcov, Dezassovcov a i. V rokoch 1531 a 1601 bola vypálená Krymskými Tatármi, ktorí boli spojencami Turkov. V roku 1664 bola poplatná Turkom. V období 1736 – 1889 patrila jej časť Očkaiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, v 18. stor. stál v obci drevený mlyn. V rokoch 1942 – 53 sa tam nasťahovalo mnoho obyvateľov z oblastí zatopených pri výstavbe Oravskej priehrady. Po 2. svetovej vojne bola v obci vybudovaná tehelňa a chovné rybníky.

Archeologické nálezy: halštatské a rímsko-barbarské sídlisko, ranostredoveké radové pohrebisko a sídlisko.

Stavebné pamiatky: klasicistická kúria Dezassovcov (pôvodne baroková z 1. polovice 18. stor., prestavaná začiatkom 19. stor., viackrát prestavaná a upravená v 20. stor.), socha sv. Jána Nepomuckého (2. polovica 18. stor.), klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Anny (1802, pôvodne len malá kaplnka, opravená 1841, rozšírená do dnešnej podoby 1939 a 1959), klasicistický kaštieľ Jánošiovcov (začiatok 19. stor.). V obci sa nachádza pamätná tabuľa vojakom Červenej armády.

Ambrušovce

Ambrušovce — miestna časť obce Olejníkov.

Aňala

Aňala — miestna časť obce Nesvady.

Andač

Andač — miestna časť obce Zbehy.

Andice

Andice — mestská časť Liptovského Mikuláša.

Andovce

Andovce, maďarsky Andód — obec v okrese Nové Zámky v Nitrianskom kraji na rovine medzi Váhom a Nitrou, 113 m n. m.; 1 623 obyvateľov, 50,7 % slovenskej, 42,8 % maďarskej národnosti (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1421 ako Ondod, v rokoch 1433 a 1773 Andod, v roku 1786 Andód, 1808 Andód, Ondod, v rokoch 1863 – 73 Andód, 1877 – 82 Andod, 1888 – 1948 Andód, v roku 1948 Andovce.

Obec vznikla na starom slovanskom sídlisku, počas vlády Štefana I. bola kráľovským majetkom, potom patrila rodu Hunovcov-Poznanovcov, neskôr do správy panstva hradu Beckov (Štiborovci). V roku 1431 ju Štibor II. zo Štiboríc daroval prepošstvu v Novom Meste nad Váhom. V 16. stor. patrila Bánfiovcom, od 18. stor. patrila panstvu Šurany. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. V rokoch 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku.

Archeologické nálezy: osídlenie z neolitu (sídlisko kultúry s lineárnou keramikou), sídliská z bronzovej (maďarovská kultúra) a zo železnej doby, sídlisko z rímsko-barbarského obdobia, slovansko-avarské pohrebisko, sídlisko z veľkomoravského obdobia; zaniknutý románsky kostol.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Rozálie (1741, pôvodne klasicistický, 1858 rozšírený, 1910 neogoticky prefasádovaný, zrekonštruovaný 1970 a 2008), kalvária (1928). Rodisko maďarského básnika a jazykovedca Gergelya Czuczora (pamätná tabuľa z 1875, busta z 1998, pamätná izba z 2002 a socha z 2004).

Andrejová

Andrejová, Andrijova — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v Nízkych Beskydách, 325 m n. m.; 350 obyvateľov, 85,1 % slovenskej, 6,9 % rusínskej národnosti (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1355 ako Andras Vagasa, 1414 Endreuagasa, 1618 Andreova, 1773 Andrejova, Andrejowa, 1786 Andrejowa, 1808 Andrejova, Ondrejowá, Ondřejowá, v rokoch 1863 – 1902 Andrejova, 1907 – 13 Endrevágása, v roku 1920 Andrejová.

Obec založil šoltýs Andrej s roľníckymi usadlíkmi na prelome 13. a 14. stor. na základe zákupného práva. Bola majetkovou súčasťou panstva Makovica, v 18. stor. patrila Sirmaiovcom. Pravdepodobne už v 14. stor. tam existovala rusínska farnosť. Koncom 15. stor. obec spustošili poľské vojská. V 17. stor. tam bol mlyn, kostol a škola, zakladali sa rybníky. V roku 1711 bola obec vyľudnená a osídlená Rusínmi. V roku 1882 ju postihol ničivý požiar, ktorý zničil aj miestny drevený chrám. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, prácou v lesoch a košikárstvom.

Stavebné pamiatky: neoklasicistický gréckokatolícky Chrám ochrany presv. Bohorodičky (1893, zrekonštruovaný 1906, rozšírený 1929, opravený 1943, 2004 a 2014), kaplnka (1925).

Antol

Antol — miestna časť obce Svätý Anton.

Arad

Arad — miestna časť obce Nová Vieska.

Ardanovce

Ardanovce — obec v okrese Topoľčany v Nitrianskom kraji v severozápadnej časti Nitrianskej pahorkatiny na úpätí Považského Inovca, 251 m n. m., 204 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1317 ako Jardan, v rokoch 1571 – 73 Ardanocz, v roku 1773 Ardanocz, Ardanowitz, Ardanowcze, 1786 Ardanócz, 1808 Ardánócz, Ardánowce, v rokoch 1863 – 1907 Ardanóc, v roku 1913 Árdánfalva, v rokoch 1920 – 75, 1990 Ardanovce.

Vznikla pravdepodobne v 13. stor. ako kuriálna obec. Od roku 1332 patrila nitrianskemu biskupstvu, od roku 1411 časť obce nitrianskej kapitule, v 17. stor. nitrianskemu biskupstvu, ktoré časť obce v roku 1777 výmenou za Pohranice vrátilo späť kapitule. V roku 1599 bola obec vypálená a vyrabovaná Turkami. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, pestovaním viniča, pálením vápna, pracovali na veľkostatkoch. V rokoch 1975 – 90 bola obec pričlenená k obci Šalgovce.

V stredoveku existovala v blízkosti obce osada Dvorec (písomne doložená 1404).

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Michala (1503, pôvodne neskorogotický, zbarokizovaný 1705 – 07, rozšírený a upravený 1753 – 54), fara (1787, s klasicistickou úpravou z 1804). Hlinené domy s valbovou strechou z 19. stor., malé stodoly a šopy so stĺpikovou a s rámovou konštrukciou s vypletanými stenami a so slamenými strechami; ľudové kroje.

Ardovo

Ardovo, maď. Pelsőcardó — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v Slovenskom krase na západnom okraji Silickej planiny, 277 m n. m.; 158 obyvateľov, 51,3 % slovenskej, 46,2 % maďarskej národnosti (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1243 ako Erdes, 1318 Ordou, Ordov, 1320 Ardo, 1359 Ardow, 1773 Pelsőcz Ardó, 1786 Ardó, v rokoch 1873 – 1913 Pelsőcardó, v roku 1920 Ardovo, v rokoch 1927 – 38 Ardovo, Ardó, 1938 – 45 Pelsőcardó, 1945 – 48 Ardovo, Ardó, v roku 1948 Ardovo.

Vznikla pred 13. stor. na staršom osídlení, patrila Bubekovcom. V stredoveku boli v chotári obce bane na olovo. Od polovice 16. stor. bola poplatná Turkom, po ich nájazde v roku 1682 spustla, obnovená bola až po roku 1740. V 18. stor. patrila Tökoliovcom, Ňáriovcom a Andrášiovcom. V rokoch 1890 – 1943 bola v katastri obce v prevádzke baňa na zlato, striebro, platinu a olovo. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka a oviec, drevorubačstvom, hájnictvom, baníctvom a pálením uhlia. V rokoch 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku.

V blízkosti obce sa nachádza Ardovská jaskyňa s vyvieračkou, jaskynné sídlisko s dokladmi osídlenia v praveku (výskumy uskutočnil Jaroslav Böhm, Ján Lichardus a Vladimir Jaroslav Fewkes) je dôležitým náleziskom z hľadiska stratigrafie a chronológie viacerých kultúr kamennej doby: potiskej, bukovohorskej a želiezovskej s bohatým archeologickým materiálom (keramika, štiepaná kamenná industria, kostené predmety). Nálezy z bronzovej doby patria pilinskej kultúre, z obdobia kyjatickej kultúry pochádza okrem keramiky aj poklad bronzových predmetov a ojedinelý nález bronzových nástrojov.

Stavebné pamiatky: klasicistický evanjelický a. v. kostol (1787 – 88, 1928 pristavaná veža, opravený v 90. rokoch 20. stor.), roľnícka usadlosť s ľudovým domom (1852) so zachovanou komorou s chlebovou pecou.

Arma

Arma — miestna časť obce Málaš.

Arnutovce

Arnutovce — obec v okrese Spišská Nová Ves v Košickom kraji v západnej časti Hornádskej kotliny, 515 m n. m.; 812 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1317 ako (terra) magni Arnoldi, 1340 Kystamasi a. n. Arnotfalua, 1366 Arnoltfalva, 1773 Arnodfalva, Emausz, Harnutowczi, 1786 Arnodfalva, Emaus, Habchen, Harnutowce, 1808 Arnóthfalva, Arnóldfalva, Höfchen, Harnutowce, Arnutowce, v rokoch 1863 – 1902 Arnótfalu, 1907 – 13 Arnótfalva, v roku 1920 Arnutovce.

Vznikla pôvodne okolo roku 1200 ako kráľovská obec Malé Tomášovce. V roku 1259 ju Belo IV. daroval kostolu spišského prepošstva a v roku 1278 sa stala majetkom Arnolda, po ktorom je aj pomenovaná. V roku 1366 pripadla katuziánskemu kláštoru na Skale útočišťa, po zrušení a zbúraní kláštora v roku 1543 patrila panovníkovi Ferdinandovi I. a od roku 1550 Spišskej kapitule. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom.

Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol sv. Heleny (začiatok 15. stor., krídlový oltár asi z 1485 zostavený z maľovaných tabúľ, pravdepodobne od Majstra Martina z Levoče, veža z 2. polovice 16. stor., upravený v 18. stor.).

Báb

Báb — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v juhozápadnej časti Nitrianskej pahorkatiny, 150 m n. m.; 1 219 obyvateľov (2022); miestne časti Alexandrov Dvor, Malý Báb, Veľký Báb. Územie na sprašovej pahorkatine má rovinný až pahorkatinný reliéf, je odlesnené a poľnohospodársky využívané, len miestami sú zachované dubové a hrabové lesy. V miestnej časti Veľký Báb je národná prírodná rezervácia Bábsky les.

V obci sa nachádza Výskumný ústav tabakového priemyslu a výskumná stanica Botanického ústavu SAV (1951). Obec je cestou III. triedy spojená so susednými obcami Rumanová a Veľké Zálužie, katastrálnym územím prechádza rýchlostná cesta R1.

Vznikla v roku 1955 zlúčením Veľkého Bábu (písomne doložený 1156 ako Bab, 1268 terra Baab, 1365 Obaab, 1773 Nagy-Baab, Gros-Baab, 1786 Nagy-Bab, 1808 Nagy-Báb, Gross-Baab, Welký Báb, 1863 Nagybaáb, 1873 – 1913 Nagybáb, 1920 – 55 Veľký Báb) a Malého Bábu (1365 Wybaab, 1773 Kiss-Baab, Klein-Baab, 1786 Kisch-Bab, 1808 Kis-Báb, Klein-Baab, Malý Báb, 1863 Kisbaáb, 1873 – 1913 Kisbáb, 1920 – 55 Malý Báb).

Obec Veľký Báb pôvodne patrila panstvu Hlohovec, koncom 13. stor. nitrianskemu hradu, neskôr ju kráľ daroval trnavskému mešťanovi Conchovi. V roku 1241 obec vypálili mongolské vojská, dosídlená bola po roku 1268 nemeckými kolonistami. Patrila rodinám Beneovcov, Borcsániovcov, Dávidovcov, Šándorovcov a i., v 18. stor. rodinám aj Majténiovcom, Zičiovcom a Esterháziovcom. Veľké škody spôsobili nájazdy Turkov; v roku 1664 bol Veľký Báb vyľudnený a v roku 1704 obec spustošili kurucké vojská.

Obec Malý Báb patrila tým istým majiteľom ako Veľký Báb. Uvádza sa ako príslušenstvo hradu Nitra. V roku 1664 bola obec poplatná Turkom, obyvatelia obrábali aj pôdu Veľkého Bábu. V roku 1704 obec spustošili kurucké vojská. Od roku 1788 mal Malý Báb jarmočné právo.

V 19. – 20. stor. bola väčšina majetkov oboch obcí vo vlastníctve zemanov Sheyovcov, ktorí v roku 1880 kúpili od Esterházyovcov kaštieľ.

Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, v 18. stor. boli vo Veľkom Bábe vinice.

Archeologické nálezy: sídlisko čačianskej kultúry z mladšej bronzovej doby, sídliskové nálezy z 10. a 11. stor.

Stavebné pamiatky: v miestnej časti Alexandrov Dvor (Veľký Báb) secesný kaštieľ (1908) s areálom (19. a 20. stor.) a neoklasicistickou kúriou (20. – 30. roky 20. stor.), v miestnej časti Malý Báb barokový rímskokatolícky Kostol sv. Imricha (18. stor., na mieste staršej sakrálnej stavby, opravený 1960). Hlinené domy so slamenou valbovou strechou (19. stor.).

Babie

Babie — obec v okrese Vranov nad Topľou v Prešovskom kraji v južnej časti Nízkych Beskýd, 215 m n. m.; 235 obyvateľov (2023).

V obci sa začína cesta III. triedy spájajúca Babie s obcou Vlača.

Obec je písomne doložená v rokoch 1332 – 35 ako Babapateca, Babapataka, v roku 1773 Bábafalva, Babafalu, Babje, 1786 Babafalva, Babíč, 1808 Bábafalva, Babjé, v rokoch 1863 – 1902 Bábafalu, 1907 – 13 Bábafalva, v roku 1920 Babie.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, pálením vápna, výrobou kolomaže a spracovaním kože a kožušín.

Archeologické nálezy: depot z mladšej bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: ranogotický evanjelický a. v. kostol (1332 – 35), zrubové a hlinené domy so slamenou strechou (19. stor.), rímskokatolícky Kostol všetkých svätých (1995 – 97).

Babín

Babín — obec v okrese Námestovo v Žilinskom kraji v juhozápadnom výbežku Oravskej kotliny a na úpätí Oravskej Magury, 680 m n. m.; 1 443 obyvateľov (2023). Územie v kotline má pahorkatinný reliéf, je odlesnené, v Oravskej Magure má pahorkatinný až vrchovinný reliéf, je zalesnené.

Obcou prechádza cesta I. triedy vedúca z Oravského Podzámku na štátnu hranicu s Poľskom.

Obec je písomne doložená v roku 1564 ako Babinowo, 1619 Babina, v rokoch 1773, 1786, 1808, 1863 – 1913 Babin, v roku 1920 Babín.

Obyvatelia sa živili salašníctvom, chovom dobytka, výrobou drevených predmetov a podomovým obchodom.

Stavebné pamiatky: klasicistická kaplnka z 1. polovice 19. stor., rímskokatolícky Kostol zoslania Ducha Svätého z roku 1933 (architekt Milan Michal Harminc) so zariadením zo starého dreveného kostola z roku 1666, zrubové podmurované a podpivničené domy s vysokým štítom, na cintoríne kamenné kríže a náhrobníky s reliéfnou výzdobou z 19. a zo začiatku 20. stor.

Babiná

Babiná — obec v okrese Zvolen v Banskobystrickom kraji v juhozápadnej časti Pliešovskej kotliny a na východnom úpätí Štiavnických vrchov, 415 m n. m.; 530 obyvateľov (2023).

Obcou prechádza cesta III. triedy napájajúca sa na cestu I. triedy (Šahy – Zvolen – Banská Bystrica – Brezno – Vernár – Poprad – Kežmarok – Tatranská Javorina).

Obec je písomne doložená v roku 1254 ako Babusceky, 1270 Babasceky, 1351 Babazeky, 1773 Babina, 1786 Babina, Babasék, 1808 Bábaszék, Babina, 1863 Babaszék, v rokoch 1873 – 1913 Bábaszék, v roku 1920 Babiná.

V roku 1254 dostala mestské výsady ako banské mesto, neskôr bola poľnohospodárskou obcou; obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka.

Archeologické nálezy: nálezy z neskorej bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Matúša (pôvodne románsky z 50. rokov 13. stor., upravený 1754 a 1771, gotický zvon z 1358), murovaný ľudový dom z 19. stor., evanjelický a. v. kostol (1939).

Babindol

Babindol — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v centre Žitavskej pahorkatiny, 205 m n. m.; 777 obyvateľov (2023). Územie je budované mladotreťohornými ílmi a pieskami, má pahorkatinný reliéf, je odlesnené a intenzívne poľnohospodársky využívané.

Cestami III. triedy má obec napojenie na cestu I. triedy Holíč – Hronská Breznica a spojenie so susednou obcou Klasov. 

Obec je písomne doložená v roku 1271 ako Bybyndal, 1339 Babundal, 1773 Babindall, v rokoch 1786, 1808 Babindal, 1863 – 73 Babindál, v roku 1877 Bábindál, 1882 Babindál, v rokoch 1888 – 95 Babindal, 1898 – 1907 Bábindal, v roku 1913 Babindál, v rokoch 1920 – 75, 1996 Babindol.

V rokoch 1976 – 96 bola pričlenená k obci Klasov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Imricha (1909).

Babinec

Babinec — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria, 419 m n. m.; 65 obyvateľov (2023). Stredná a južná časť územia je odlesnená, severná časť zalesnená (najmä dubovo-bukovými lesmi).

Babinec je cestou III. triedy spojený so susednými obcami Kyjatice a Kraskovo.

Obec je písomne doložená v roku 1407 ako Babalwska, 1413 Babaluchka, 1427 Babafalva, 1773 Babaluska, Babincz, 1786 Babalucschka, Babinz, 1808 Babaluska, Babiněc, v rokoch 1863 – 1902 Babaluska, 1907 – 1913 Babarét, v roku 1920 Babinec, v rokoch 1927 – 73 Babínec, v roku 1973 Babinec.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezy: dve žiarové pohrebiská kyjatickej kultúry, depot bronzových predmetov z neskorej bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: klasicistický evanjelický kostol a zvonica z konca 18. stor.

Babiše

Babiše — miestna časť obce Kolárovice.

Babkov

Babkov — miestna časť obce Lietavská Svinná-Babkov.

Bacúch

Bacúch — obec v okrese Brezno v Banskobystrickom kraji vo východnej časti Horehronského podolia, severná časť zasahuje na územie Nízkych Tatier, južná časť do Veporských vrchov, 629 m n. m.; 906 obyvateľov (2023). Územím preteká rieka Hron s pravostranným prítokom Bacúšsky potok a viacero menších vodných tokov. Väčšina územia je pokrytá smrekovými lesmi a listnatými lesmi so zastúpením buka, duba, lipy a javora. V Bacúšskej doline sa nachádzajú prírodná rezervácia Bacúšska jelšina (vyhlásená 1967, rozloha 4,3 ha), zriadená na ochranu smrekovo-jelšových porastov na alúviu horného toku Hrona, technicko-kultúrna pamiatka – hrádza zaniknutej vodnej nádrže Bacúšsky tajch (slúžil na zvýšenie prietoku pri spúšťaní dreva) a minerálny prameň Boženy Němcovej. Do katastra zasahuje Národný park Nízke Tatry.

Katastrálnym územím prechádza železničná trať Banská Bystrica – Červená Skala a cesta I. triedy (Šahy – Zvolen – Banská Bystrica – Brezno – Vernár – Poprad – Kežmarok – Tatranská Javorina), na ktorú je zastavaná časť obce napojená cestou III. triedy.

Obec je písomne doložená v roku 1563 ako Bazuch, Batzuch, Watzuch, 1808 Baczuch, 1863 Bazuch, 1882 Bacuch, v rokoch 1888 – 1913 Vacok, v roku 1920 Bacúch.

Obyvatelia sa zaoberali ťažbou železnej rudy a hutníctvom, neskôr prácou v lesoch a na píle, pltníctvom, povozníctvom a tkaním plátna i súkna.

Archeologické nálezy: Ojedinelé nálezy z neskorej kamennej doby.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Jozefa (1863, upravený 1936), zrubové a murované domy so šindľovou strechou (koniec 19. a začiatok 20. stor).

Bacúrov

Bacúrov — obec v okrese Zvolen v Banskobystrickom kraji v severozápadnej časti Pliešovskej kotliny a na úpätí Štiavnických vrchov, 450 m n. m.; 158 obyvateľov (2023). Územie v kotline je odlesnené a poľnohospodársky využívané, v západnej časti v oblasti Štiavnických vrchov zalesnené. Obec je cestami III. triedy spojená so susednými obcami Dubové, Breziny a Ostrá Lúka.

Obec je písomne doložená v roku 1255 ako Villa Bochorou, 1401 Bachur, 1773 Buczor, 1786 Buczur, Batzurowa, 1808 Baczur, Bacurowá, v rokoch 1863 – 88 Bacur, 1892 – 1920 Bacúr, v roku 1927 Bacúrov.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. V 1. polovici 20. stor. bola v obci rozšírená výroba chrbtových košov.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Šimona a Júdu (16. stor., zbarokizovaný 1790, zvony zo 16. stor.), drevená zvonica z konca 19. stor.

Báč

Báč, maď. Bacsfa — obec v okrese Dunajská Streda v Trnavskom kraji v západnej časti Žitného ostrova v blízkosti hlavného koryta Dunaja, 126 m n. m.; 559 obyvateľov (2023), 24,9 % slovenskej, 72,5 % maďarskej národnosti. Územie je budované treťohornými uloženinami (súvrstviami pieskov so štrkmi) prekrytými štvrtohornými uloženinami Dunaja. Má rovinný reliéf, je odlesnené a intenzívne poľnohospodársky využívané.

Obcou prechádza cesta I. triedy Bratislava – Dunajská Streda – Komárno – Štúrovo, začínajú sa v nej cesta II. triedy Báč – Medveďov a cesta III. triedy Báč – Trnávka – Macov.

Obec je písomne doložená v roku 1319 ako Bochfolua, 1321 Boch, 1406 Bachfalua, 1773 Bacsfalva, 1786 Bacschfalu, 1808 Bácsfa, Bácsfalva, 1863 Bácsfa, Bácsfalu, v rokoch 1873 – 95 Bácsfa, 1898 – 1920, 1927 – 48 Bačfa, Bacsfa, 1938 – 45 Bacsfa, v roku 1948 Báč.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Stavebné pamiatky: ranobarokový rímskokatolícky Kostol sv. Antona Paduánskeho (1660 – 70), ranobarokový františkánsky kláštor a konvent (1660 – 70), socha sv. Antona Paduánskeho (1674), klasicistický kaštieľ (začiatok 19. stor., zrekonštruovaný 2006 – 07), kalvária (1867).