Abafalva → Abovce

Ábelová — obec v okrese Lučenec v Banskobystrickom kraji vo východnej časti Krupinskej planiny, 550 m n. m.; 219 obyvateľov (2021); miestne časti: Ábelová, Madačka, Nedelište.

Obec je písomne doložená v roku 1275 ako Abelfeuld, 1460 Abellehota, v rokoch 1773, 1786 Abelova, v roku 1808 Ábelova, 1863 Abelova, v rokoch 1873 – 82 Abellehota, 1888 – 1902 Abelova, 1907 – 13 Ábelfalva, v roku 1920 Ábelová, Jabelová, v rokoch 1927 – 48 Abelová, v roku 1948 Ábelová.

Vznikla pravdepodobne začiatkom 13. stor., patrila hradu Halič, od polovice 15. stor. hradu Šomoška (Orságovci a Lošonciovci); podľa daňového súpisu z roku 1548 patrila Lošonciovcom a čiastočne aj Balašovcom (panstvo Divín). Od konca 16. stor. aj Forgáčovcom. Koncom 18. stor. boli zemepánmi v obci Forgáčovci a Zičiovci. V 18. – 19. stor. obec viackrát vyhorela. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Začiatkom 20. stor. tam bola bryndziareň.

V roku 1973 bola k Ábelovej pričlenená obec Madačka (1773 Madacska, 1786 Mad[a]czka, 1808 Madácska, Madáčka, 1863 Madácska, 1873 – 1902 Madacska, 1907 – 13 Madácsi, 1920 – 73 Madačka) a v roku 1990 obec Nedelište (1773 Negyelistye, 1786 Nedelischtye, 1808 Nedelistye, Nedělisstě, 1863 –1 902 Nedelistye, 1907 – 13 Nederes, 1920 – 90 Nedelište). Obec Madačka patrila v stredoveku k hradu Šomoška, v 16. a 17. stor. Balašovcom, od 18. stor. viacerým zemepánom. Obec Nedelište v stredoveku patrila k hradu Šomoška. Od roku 1548 obec čiastočne vlastnili Lošonciovci a čiastočne Balašovci. V roku 1660 bola polovica obce súčasťou panstva Divín, od 18. stor. patrila viacerým zemepánom. Obidve obce patrili začiatkom 20. stor. k stredne veľkým obciam Novohradu, po 2. svetovej vojne sa začali vyľudňovať.

Archeologické nálezy: ojedinelý nález zdobeného meča z neskorej bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. klasicistický kostol z 1826 – 29, zrubové domy z 19. stor. a 20. stor. Pôsobisko Timravy (v budove bývalej materskej školy pri kostole pamätná izba literárno-historické múzeum Timravin dom, zriadené 1977, pred ním busta), pamätná tabuľa z roku 1962 na budove bývalej evanjelickej fary (neoklasicistická stavba z 1900 – 01, upravená 1986 – 87 a 2012 – 17).

Abovce, maď. Abafalva — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v južnej časti Rimavskej kotliny na nive a terase rieky Slaná na hranici s Maďarskom, 159 m n. m.; 629 obyvateľov, 21,4 % slovenskej, 74,3 % maďarskej národnosti (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1339 ako Abafalva, 1382 alia Hanua, v rokoch 1773, 1786, 1808 Abafalva, 1863 Abafala, 1873 – 82 Abafalva, v roku 1888 Abafalu, v rokoch 1892 – 95 Abafala, 1898 – 1913 Abafalva, v roku 1920 Abovce, v rokoch 1927 – 38 Abovce, Abafalva, 1938 – 45 Abafalva, 1945 – 48 Abovce, Abafalva, 1948 – 74, 1990 Abovce.

Patrila Abafiovcom, v 16. stor. aj Varkóniovcom. V roku 1393 jej Žigmund Luxemburský udelil právo konania jarmoku. Po roku 1566 bola poplatná Turkom. V dôsledku protihabsburských povstaní a morovej epidémie v 1. polovici 18 stor. spustla, okolo roku 1740 bola dosídlená. V 18. a 19. stor. patrila aj viacerým zemianskym rodinám (Varkóniovci, Kevickovci, Újváriovci), po roku 1848 Molnárovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. V rokoch 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku. Počas SNP tam pôsobila ilegálna skupina. Po oslobodení bola časť maďarských obyvateľov vysídlená a do obce boli presídlené slovenské rodiny z Rumunska a hornatých častí stredného Slovenska.

Stavebné pamiatky: klasicistický kaštieľ Abafiovcov s barokovými prvkami (1800 – 10), neogotický rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (1907).

Abrahám — obec v okrese Galanta v Trnavskom kraji v Podunajskej nížine na nive rieky Gidra, 125 m n. m.; 1 120 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1266 ako Scent Abraan, 1773 Sz[ent] Abraham, 1786 Abraham, Sent-Abraham, 1808 Ábrahám, Sz[ent]-Ábrahám, Abrahám, 1863 Szentábrahám, v rokoch 1873 – 1913 Ábrahám, v roku 1920 Abrahám.

Patrila Šebešovi, zakladateľovi šľachtického rodu grófov zo Sv. Jura a z Pezinka, neskôr viackrát zmenila majiteľov. V 16. stor. patrila panstvu Šintava (Turzovci), od roku 1642 Esterháziovcom ako súčasť panstva Šintava a od 1817 ako súčasť panstva Čeklís (Bernolákovo). Čeklíska vetva Esterháziovcov tam mala rodové sídlo. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, v zime výrobou rohoží a košíkov, po roku 1918 aj výšivkárstvom.

Jedno z najvýznamnejších archeologických nálezísk na Slovensku. Archeologické nálezy z neolitu (kultúra s lineárnou keramikou, lužianska, želiezovská, lengyelská a badenská kultúra), kostrové pohrebiská z bronzovej doby (nitrianska skupina, unětická a maďarovská kultúra), halštatské sídlisko, rozsiahle žiarové a kostrové pohrebisko zo staršej i z mladšej rímskej doby (226 hrobov, keramika, spony, šperky, zbrane, importy), rímsko-barbarské sídlisko, kostrové hroby z obdobia sťahovania národov, slovanské žiarové pohrebisko s keramikou pražského typu, pohrebisko belobrdskej kultúry z 11. – 12. stor. (101 hrobov).

Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol patriarchu Abraháma (1782, postavený na mieste staršieho kostola doloženého 1561, rozšírený 1935; hlavný oltár a kazateľnica pochádzajú z konca 18. stor.), pri kostole kamenný stĺp s podstavcom so sochou Krista na kríži (1759), secesný kaštieľ Esterháziovcov, postavený v roku 1899 podľa projektu Ödöna Lechnera. Pomník Obetiam 1. a 2. svetovej vojny.

Abrahámovce — obec v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji na juhozápadných svahoch Levočských vrchov, 714 m n. m.; 250 obyvateľov (2021); miestne časti: Abrahámovce, Pikovce.

Obec je písomne doložená v roku 1286 ako Abraham, 1323 (villa) Abrahe, 1367 Abraamfalua, 1786 Abrahamsdorf, Abrahamfalva, Abrahamowcze, 1808 Ábrahámfalva, Abrahamsdorf, Abrahámowce, 1863 Ábrahámfalva, v rokoch 1873 – 92 Ábrahámfalu, 1895 – 1902 Ábrahámfalupikfalu, 1907 – 13 Ábrahámpikfalva, v roku 1920 Abrahámovce, Pikovce, v rokoch 1927 – 52 Abrahamovce-Pikovce, 1952 – 82 Abrahamovce, v roku 1982 Abrahámovce.

Patrila do Stolice X spišských kopijníkov (Sedes X lanceatorum). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, povozníctvom a košikárstvom. Po roku 1892 bola k obci pričlenená obec Pikovce (písomne doložená 1286 ako Pynk, 1349 Pikfalva, 1808 Pikowcze).

Archeologické nálezy: sídliskové nálezy z 13. stor.

Stavebné pamiatky: renesančný rímskokatolícky Kostol sv. Šimona a Júdu (pôvodne gotický z 1. polovice 14. stor., neskôr upravovaný, gotický oltár s plastikami a maľbami zo 14. a z 15. stor.).

Abrahámovce — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji na styku Nízkych Beskýd s Bartošovskou kotlinou, 265 m n. m.; 337 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1427 ako Abranfalua, 1476 Abran, 1773 Abrahamfalva, Abrahamfalu, Abrahamowez, 1786 Abrahamfalu, Abrahamowce, 1808 Ábrámfalva, Abramovce, 1863 Abrahámfalu, v rokoch 1873 – 1902 Ábrahámfalu, 1907 – 13 Ábrahámfalva, v roku 1920 Abrahamovce.

Vznikla začiatkom 14. stor. pri staršom hradisku. Patrila panstvu Raslavice, v 17. stor. Segneyovcom, Raslavickým, v 18. stor. Vaiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

V obci sa nachádza archeologická lokalita (eneolitická mohyla) a rokokový rímskokatolícky Kostol sv. Anny z 2. polovice 18. stor.

Abramová — obec v okrese Turčianske Teplice v Žilinskom kraji v juhozápadnej časti Turčianskej kotliny na úpätí Malej Fatry, 500 m n. m.; 178 obyvateľov (2021); miestne časti: Abramová, Laclavá, Polerieka.

Obec je písomne doložená v roku 1404 ako Abrahamfalva alebo 1400 ako Villa Abraham, 1419 Abramfalua, Abrahamfalua, v 15. stor. Polereka vulgo Abrahamova vez, 1736 Abraham falva Slauis Abrahamová, 1773 Abrahamfalva, Abranowa, 1786 Abrahámfalva, Abranowa, 1808 Ábrahámfalva, Abrahámowa, v rokoch 1863 – 1907 Ábrahámfalu, v roku 1913 Turócábrahámfalva, 1920 Abramová.

Vznikla pravdepodobne v 2. polovici 13. stor., patrila Jakubovmu synovi Abrahámovi, ktorý si tam postavil kúriu; okolo nej vznikla kuriálna obec. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, prácou v lesoch a furmanstvom. V roku 1951 k nej bola pričlenená obec Laclavá a 1991 obec Polerieka.

Obec Laclavá je písomne doložená v roku 1326 ako Pyuk, 1343 Pyukfalua, 1380 Villa Ladislai, 1401 ako Laczloufalua, 1404 Laszlofalva, 1429 ako Bobownik a. n. Lászlófalva, 1514 Lazlofalwa, 1523 Waczlawowa villa, 1773 Laszlófalva, Laczlawá, 1786 Laszfalwa, Laczlawa, 1808 Lászlófalva, Laszlova, v rokoch 1863 – 1907 Lászlófalu, v roku 1913 Lászlófalva, v rokoch 1920 – 51 Laclavá. Vznikla na území, ktoré v roku 1250 daroval Belo IV. Pivkovým synom. V priebehu 15. a 16. stor. sa osídlenie presunulo na dnešné miesto. Jadro pôvodnej osady sa v 1. polovici 16. stor. spomína už iba ako dvorec. Podobne ako Abramová bola kuriálnou osadou, patrila Veličovcom, Čertovcom (do 18. stor.), od 15. stor. tam mali majetky viaceré zemianske rody. V 14. stor. v jej blízkosti existovala aj samostatná kuriálna osada Bobovník (doložená 1335 ako Bobovnik, 1353 Babonok, 1361 Bobonuk, 1381 Bobownuk, 1429 Bobownik a. n. Lászlófalva, 1467 ako Villa Laczlaw et Bobownik), ktorá sa však už v 16. stor. nespomína, pravdepodobne v 15. stor. splynula s osadou Laclavá, príp. postupne zanikla.

Obec Polerieka je písomne doložená v roku 1360 ako de Poreycha, 1361 Paralaka, 1363 Proloeka, 1534 Poleryka, 1543 Polerieka, 1773 Polerjeka, 1786 Polerieka, 1808 Polereka, Poleriéka, Poleřeka, 1863 Polerjeka, 1873 Polerieka, v rokoch 1877 – 82 Polerjéka, v roku 1888 Polerieka, v rokoch 1892 – 1907 Polerjeka, v roku 1913 Mezőpatak, 1920 – 91 Polerieka). Vznikla pravdepodobne začiatkom 14. stor.

Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol sv. Kozmu a Damiána (pravdepodobne koniec 13. stor., uvádza sa aj rok 1375, prevažne barokový interiér, veža z 1927), klasicistická kúria z 1. polovice 19. stor. V časti Láclavá renesančná kúria (2. polovica 17. stor., upravená koncom 20. stor.).

Abranovce — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v severnej časti Košickej kotliny na západnom svahu Slanských vrchov, 475 m n. m.; 690 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1320 ako Abram, 1431 Abran, Kysabran, Naghabran, 1773 Abrahány, Abrahanowcze, 1786 Abrahany, Abrahamowcze, 1808 Abrány, Abrányfalva, Abrany, Abranowce, Obranowce, v rokoch 1863 – 1913 Ábrány, v roku 1920 Abranovce.

Obec vznikla v 13. stor., patrila Abovcom z Drienova a ich príbuzným z Budimíra, Ploského a zo Žehne ako súčasť hradného panstva Kysak (zanikol po 1470). V 15. stor. patrila zemanom z Raslavíc, časť majetku obce patrila v 16. stor. aj šľachticom z Brezovice (Berzeviciovcom), šľachticom z rodu Bokša z Kelemeša (Ľubotíc) a iným, v 17. stor. patrila obec Segneyovcom, Pálfiovcom, Kapyovcom, v 18. stor. Nemešániovcom. Obyvatelia sa zaoberali prácou v lesoch a poľnohospodárstvom.

V obci sa nachádza klasicistický gréckokatolícky Chrám narodenia presvätej Bohorodičky (1868).

Adamovce — miestna časť obce Adamovské Kochanovce.

Adamovské Kochanovce — obec v okrese Trenčín v Trenčianskom kraji v Považskom podolí na terasách Váhu a v podhorí Bielych Karpát, 210 m n. m.; 841 obyvateľov (2015); miestne časti: Adamovce, Kochanovce, Malé Bierovce.

Vznikla 1960 zlúčením obcí Adamovce-Malé Bierovce (písomne doložená 1863 ako Adamóc és Kisbiróc, 1895 – 1902 Adamóckisbiróc, 1907 –13 Ádámfalva, 1920 – 60 Adamovce-Malé Bierovce, vznikla 1895 zlúčením obce Adamovce – písomne doložená 1402 ako Adamfalva, 1494 Adamocz, 1518 Adamowcz, 1773 Adamocz, Adamowcze, 1786, 1808 Adamócz, Adamowce, 1873 – 92 Adamóc, a obce Malé Bierovce – písomne doložená 1332 ako Bur, Bir, 1439 Byroucz, 1467 Byrowcz, 1598 Nemes Byrocz, 1773 Birocz, Birowcze, 1786 Kisch-Birócz, Birowčeky, 1808 Kis-Birócz, Malé Bírowce, 1873 – 92 Kisbiróc) a Kochanovce (písomne doložená 1394 ako Kohan, 1413 Kochan, 1473 Kochanocz, 1475 Kochanowcz, 1773 Kochanocz, Kochanowcze, 1786 Kochanócz, 1808 Kochanóc, Kochanowce, 1863 Kochanoc, 1873 – 88 Kohanóc, 1892 – 1902 Kochanóc, 1907 – 13 Vágkohány, 1920 – 60 Kochanovce).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, ovocinárstvom, vinohradníctvom a drevotokárstvom. Stavebné pamiatky: v časti Adamovce neskorobarokový kaštieľ z pol. 18. stor., v časti Malé Bierovce neskorobarokový kaštiel (1750 – 70) s murovanou kaplnkou (1. pol. 19. stor. ) a areálom, v časti Kochanovce barokový rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1758 – 60), evanjelický tolerančný kostol (1784, prestavaný 1904). Rodisko V. Roya (rodný dom s pamätnou tabuľou) a Štefana Križana (*1826, †1894; spisovateľ), pôsobisko Samuela Palumbiniho (*1668, †1735; náboženský spisovateľ), J. Seberiniho a P. P. Roya.

Adidovce — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v južnej časti Nízkych Beskýd v doline rieky Udava, 204 m n. m.; 227 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v rokoch 1543, 1568 ako Adzudocz, v roku 1604 Agidocz, 1773 Agyidocz, Agyidowcze, 1786 Agyidocz, 1808 Agyidócz, Adidowce, v rokoch 1863 – 1913 Agyidóc, v roku 1920 Adzidovce, 1927 Adidovce.

Vznikla pravdepodobne v 15. stor. na majetkoch panstva Humenné; založil ju šoltýs s roľníckymi usadlíkmi, patrila Drugethovcom. V 17. stor. daroval Juraj Drugeth obec jezuitom z Humenného. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, drevorubačstvom, povozníctvom, uhliarstvom, výrobou tehál, dreveného náradia a predmetov z prútia. V 2. polovici 19. stor. tam pracovala manufaktúra na výrobu potaše. V okolí obce sa počas 2. svetovej vojny v septembri 1944 odohrali tažké boje partizánov s Nemcami.

V obci je spoločný kostol rímsko- a gréckokatolíckej cirkvi Kostol sv. Cyrila a Metoda (1930 – 31).

V chotári obce je prírodná rezervácia Iľovnica (rozloha 8,5 ha, vyhlásená 1980), zriadená na ochranu reliktného rastlinného druhu valdštejnka kuklíkovitá.

Áj → Háj

Ajnácskő [-náč-] → Hajnáčka

Albínov — miestna časť obce Sečovce.

Alekšince — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v južnej časti Nitrianskej pahorkatiny, 160 m n. m.; 1 699 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1156 ako villa Alexu, 1275 Elekchy, 1773 Elecske, Alaxinetz, Alaxincze, 1786 Elecschke, Alaxince, 1808 Elecske, Alakssince, 1863 Eletske, v rokoch 1873 – 1913 Elecske, 1920 Alekšince.

Prvá zmienka o obci je z roku 1156, keď ostrihomský arcibiskup daroval tamojší desiatok Ostrihomskej kapitule, neskôr patrila Nitrianskemu hradu. Po mongolskom (tatárskom) vpáde v rokoch 1241 ‒ 42 bola asi tri desaťročia opustená, potom ju získali hradní rytieri Vítkovci zo susedných Rišňoviec, neskôr sa stala majetkom viacerých zemianskych rodín: Beneovcov, Budiačovcov, Kubínskovcov, Majlátovcov, Bartakovičovcov, Šándorovcov, Dezassovcov a i. V rokoch 1531 a 1601 bola vypálená Krymskými Tatármi, ktorí boli spojencami Turkov. V roku 1664 bola poplatná Turkom. V období 1736 – 1889 patrila jej časť Očkaiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, v 18. stor. stál v obci drevený mlyn. V rokoch 1942 – 53 sa tam nasťahovalo mnoho obyvateľov z oblastí zatopených pri výstavbe Oravskej priehrady. Po 2. svetovej vojne bola v obci vybudovaná tehelňa a chovné rybníky.

Archeologické nálezy: halštatské a rímsko-barbarské sídlisko, ranostredoveké radové pohrebisko a sídlisko.

Stavebné pamiatky: klasicistická kúria Dezassovcov (pôvodne baroková z 1. polovice 18. stor., prestavaná začiatkom 19. stor., viackrát prestavaná a upravená v 20. stor.), socha sv. Jána Nepomuckého (2. polovica 18. stor.), klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Anny (1802, pôvodne len malá kaplnka, opravená 1841, rozšírená do dnešnej podoby 1939 a 1959), klasicistický kaštieľ Jánošiovcov (začiatok 19. stor.). V obci sa nachádza pamätná tabuľa vojakom Červenej armády.

Alexandrov Dvor — miestna časť obce Báb.

Alžbetin Dvor — miestna časť obce Miloslavov.

Amadeho Kračany — miestna časť obce Kostolné Kračany.

Ambrušovce — miestna časť obce Olejníkov.

Aňala — miestna časť obce Nesvady.

Aňalské Záhrady — miestna časť obce Nesvady.

Andač — miestna časť obce Zbehy.

Andice — mestská časť Liptovského Mikuláša.

Andód → Andovce

Andovce, maďarsky Andód — obec v okrese Nové Zámky v Nitrianskom kraji na rovine medzi Váhom a Nitrou, 113 m n. m.; 1 623 obyvateľov, 50,7 % slovenskej, 42,8 % maďarskej národnosti (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1421 ako Ondod, v rokoch 1433 a 1773 Andod, v roku 1786 Andód, 1808 Andód, Ondod, v rokoch 1863 – 73 Andód, 1877 – 82 Andod, 1888 – 1948 Andód, v roku 1948 Andovce.

Obec vznikla na starom slovanskom sídlisku, počas vlády Štefana I. bola kráľovským majetkom, potom patrila rodu Hunovcov-Poznanovcov, neskôr do správy panstva hradu Beckov (Štiborovci). V roku 1431 ju Štibor II. zo Štiboríc daroval prepošstvu v Novom Meste nad Váhom. V 16. stor. patrila Bánfiovcom, od 18. stor. patrila panstvu Šurany. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. V rokoch 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku.

Archeologické nálezy: osídlenie z neolitu (sídlisko kultúry s lineárnou keramikou), sídliská z bronzovej (maďarovská kultúra) a zo železnej doby, sídlisko z rímsko-barbarského obdobia, slovansko-avarské pohrebisko, sídlisko z veľkomoravského obdobia; zaniknutý románsky kostol.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Rozálie (1741, pôvodne klasicistický, 1858 rozšírený, 1910 neogoticky prefasádovaný, zrekonštruovaný 1970 a 2008), kalvária (1928). Rodisko maďarského básnika a jazykovedca Gergelya Czuczora (pamätná tabuľa z 1875, busta z 1998, pamätná izba z 2002 a socha z 2004).

Andrejová, Andrijova — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v Nízkych Beskydách, 325 m n. m.; 350 obyvateľov, 85,1 % slovenskej, 6,9 % rusínskej národnosti (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1355 ako Andras Vagasa, 1414 Endreuagasa, 1618 Andreova, 1773 Andrejova, Andrejowa, 1786 Andrejowa, 1808 Andrejova, Ondrejowá, Ondřejowá, v rokoch 1863 – 1902 Andrejova, 1907 – 13 Endrevágása, v roku 1920 Andrejová.

Obec založil šoltýs Andrej s roľníckymi usadlíkmi na prelome 13. a 14. stor. na základe zákupného práva. Bola majetkovou súčasťou panstva Makovica, v 18. stor. patrila Sirmaiovcom. Pravdepodobne už v 14. stor. tam existovala rusínska farnosť. Koncom 15. stor. obec spustošili poľské vojská. V 17. stor. tam bol mlyn, kostol a škola, zakladali sa rybníky. V roku 1711 bola obec vyľudnená a osídlená Rusínmi. V roku 1882 ju postihol ničivý požiar, ktorý zničil aj miestny drevený chrám. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, prácou v lesoch a košikárstvom.

Stavebné pamiatky: neoklasicistický gréckokatolícky Chrám ochrany presv. Bohorodičky (1893, zrekonštruovaný 1906, rozšírený 1929, opravený 1943, 2004 a 2014), kaplnka (1925).

Andrejovka — miestna časť obce Orlov.

Andrijova → Andrejová

Antol — miestna časť obce Svätý Anton.

Arad — miestna časť obce Nová Vieska.

Ardanovce — obec v okrese Topoľčany v Nitrianskom kraji v severozápadnej časti Nitrianskej pahorkatiny na úpätí Považského Inovca, 251 m n. m., 204 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1317 ako Jardan, v rokoch 1571 – 73 Ardanocz, v roku 1773 Ardanocz, Ardanowitz, Ardanowcze, 1786 Ardanócz, 1808 Ardánócz, Ardánowce, v rokoch 1863 – 1907 Ardanóc, v roku 1913 Árdánfalva, v rokoch 1920 – 75, 1990 Ardanovce.

Vznikla pravdepodobne v 13. stor. ako kuriálna obec. Od roku 1332 patrila nitrianskemu biskupstvu, od roku 1411 časť obce nitrianskej kapitule, v 17. stor. nitrianskemu biskupstvu, ktoré časť obce v roku 1777 výmenou za Pohranice vrátilo späť kapitule. V roku 1599 bola obec vypálená a vyrabovaná Turkami. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, pestovaním viniča, pálením vápna, pracovali na veľkostatkoch. V rokoch 1975 – 90 bola obec pričlenená k obci Šalgovce.

V stredoveku existovala v blízkosti obce osada Dvorec (písomne doložená 1404).

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Michala (1503, pôvodne neskorogotický, zbarokizovaný 1705 – 07, rozšírený a upravený 1753 – 54), fara (1787, s klasicistickou úpravou z 1804). Hlinené domy s valbovou strechou z 19. stor., malé stodoly a šopy so stĺpikovou a s rámovou konštrukciou s vypletanými stenami a so slamenými strechami; ľudové kroje.

Ardovo, maď. Pelsőcardó — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v Slovenskom krase na západnom okraji Silickej planiny, 277 m n. m.; 158 obyvateľov, 51,3 % slovenskej, 46,2 % maďarskej národnosti (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1243 ako Erdes, 1318 Ordou, Ordov, 1320 Ardo, 1359 Ardow, 1773 Pelsőcz Ardó, 1786 Ardó, v rokoch 1873 – 1913 Pelsőcardó, v roku 1920 Ardovo, v rokoch 1927 – 38 Ardovo, Ardó, 1938 – 45 Pelsőcardó, 1945 – 48 Ardovo, Ardó, v roku 1948 Ardovo.

Vznikla pred 13. stor. na staršom osídlení, patrila Bubekovcom. V stredoveku boli v chotári obce bane na olovo. Od polovice 16. stor. bola poplatná Turkom, po ich nájazde v roku 1682 spustla, obnovená bola až po roku 1740. V 18. stor. patrila Tökoliovcom, Ňáriovcom a Andrášiovcom. V rokoch 1890 – 1943 bola v katastri obce v prevádzke baňa na zlato, striebro, platinu a olovo. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka a oviec, drevorubačstvom, hájnictvom, baníctvom a pálením uhlia. V rokoch 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku.

V blízkosti obce sa nachádza Ardovská jaskyňa s vyvieračkou, jaskynné sídlisko s dokladmi osídlenia v praveku (výskumy uskutočnil Jaroslav Böhm, Ján Lichardus a Vladimir Jaroslav Fewkes) je dôležitým náleziskom z hľadiska stratigrafie a chronológie viacerých kultúr kamennej doby: potiskej, bukovohorskej a želiezovskej s bohatým archeologickým materiálom (keramika, štiepaná kamenná industria, kostené predmety). Nálezy z bronzovej doby patria pilinskej kultúre, z obdobia kyjatickej kultúry pochádza okrem keramiky aj poklad bronzových predmetov a ojedinelý nález bronzových nástrojov.

Stavebné pamiatky: klasicistický evanjelický a. v. kostol (1787 – 88, 1928 pristavaná veža, opravený v 90. rokoch 20. stor.), roľnícka usadlosť s ľudovým domom (1852) so zachovanou komorou s chlebovou pecou.

Arma — miestna časť obce Málaš.

Arnutovce — obec v okrese Spišská Nová Ves v Košickom kraji v západnej časti Hornádskej kotliny, 515 m n. m.; 812 obyvateľov (2021).

Obec je písomne doložená v roku 1317 ako (terra) magni Arnoldi, 1340 Kystamasi a. n. Arnotfalua, 1366 Arnoltfalva, 1773 Arnodfalva, Emausz, Harnutowczi, 1786 Arnodfalva, Emaus, Habchen, Harnutowce, 1808 Arnóthfalva, Arnóldfalva, Höfchen, Harnutowce, Arnutowce, v rokoch 1863 – 1902 Arnótfalu, 1907 – 13 Arnótfalva, v roku 1920 Arnutovce.

Vznikla pôvodne okolo roku 1200 ako kráľovská obec Malé Tomášovce. V roku 1259 ju Belo IV. daroval kostolu spišského prepošstva a v roku 1278 sa stala majetkom Arnolda, po ktorom je aj pomenovaná. V roku 1366 pripadla katuziánskemu kláštoru na Skale útočišťa, po zrušení a zbúraní kláštora v roku 1543 patrila panovníkovi Ferdinandovi I. a od roku 1550 Spišskej kapitule. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom.

Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol sv. Heleny (začiatok 15. stor., krídlový oltár asi z 1485 zostavený z maľovaných tabúľ, pravdepodobne od Majstra Martina z Levoče, veža z 2. polovice 16. stor., upravený v 18. stor.).

Báb — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v juhozáp. časti Nitrianskej pahorkatiny, 150 m n. m.; 1 093 obyvateľov (2015); miestne časti Alexandrov Dvor, Malý Báb, Veľký Báb.

Vznikla 1955 zlúčením Veľkého Bábu (písomne doložený 1156 ako Bab, 1268 terra Baab, 1365 Obaab, 1773 Nagy-Baab, Gros-Baab, 1786 Nagy-Bab, 1808 Nagy-Báb, Gross-Baab, Welký Báb, 1863 Nagybaáb, 1873 – 1913 Nagybáb, 1920 – 55 Veľký Báb) a Malého Bábu (1365 Wybaab, 1773 Kiss-Baab, Klein-Baab, 1786 Kisch-Bab, 1808 Kis-Báb, Klein-Baab, Malý Báb, 1863 Kisbaáb, 1873 – 1913 Kisbáb, 1920 – 55 Malý Báb).

Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: sídlisko čačianskej kultúry z mladšej bronzovej doby, sídliskové nálezy z 10. a 11. stor. Stavebné pamiatky: v miestnej časti Veľký Báb secesný kaštieľ (1908) s areálom (19. a 20. stor.), v miestnej časti Malý Báb barokový rímskokatolícky Kostol sv. Imricha (18. stor.), hlinené domy so slamenou valbovou strechou (19. stor.). Výskumný ústav tabakového priemyslu a výskumná stanica Botanického ústavu SAV. V miestnej časti Veľký Báb národná prírodná rezervácia Bábsky les.

Babie — obec v okrese Vranov nad Topľou v Prešovskom kraji v juž. časti Nízkych Beskýd, 215 m n. m.; 241 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1332 – 35 ako Babapateca, Babapataka, 1773 Bábafalva, Babafalu, Babje, 1786 Babafalva, Babíč, 1808 Bábafalva, Babjé, 1863 – 1902 Bábafalu, 1907 – 13 Bábafalva, 1920 Babie.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, pálením vápna, výrobou kolomaže a spracovaním kože a kožušín. Depot z mladšej bronzovej doby. Stavebné pamiatky: ranogotický evanjelický a. v. kostol (1332 – 35), zrubové a hlinené domy so slamenou strechou (19. stor.), rímskokatolícky Kostol všetkých svätých (1995 – 97).

Babín — obec v okrese Námestovo v Žilinskom kraji v juhozáp. výbežku Oravskej kotliny, 680 m n. m.; 1 417 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1564 ako Babinowo, 1619 Babina, 1773, 1786, 1808, 1863 – 1913 Babin, 1920 Babín.

Obyvatelia sa živili salašníctvom, chovom dobytka, výrobou drevených predmetov a podomovým obchodom. Stavebné pamiatky: klasicistická kaplnka z 1. pol. 19. stor., rímskokatolícky Kostol zoslania Ducha Svätého z 1933 (architekt M. M. Harminc) so zariadením zo starého dreveného kostola z 1666, zrubové podmurované a podpivničené domy s vysokým štítom, na cintoríne kamenné kríže a náhrobníky s reliéfnou výzdobou z 19. a zo zač. 20. stor.

Babiná — obec v okrese Zvolen v Banskobystrickom kraji v juhozáp. časti Pliešovskej kotliny na vých. úpätí Štiavnických vrchov, 415 m n. m.; 534 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1254 ako Babusceky, 1270 Babasceky, 1351 Babazeky, 1773 Babina, 1786 Babina, Babasék, 1808 Bábaszék, Babina, 1863 Babaszék, 1873 – 1913 Bábaszék, 1920 Babiná.

R. 1254 dostala mestské výsady ako banské mesto, neskôr poľnohospodárska obec; obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Archeologické nálezy z neskorej bronzovej doby. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Matúša (pôvodne románsky z 50. rokov 13. stor., upravený 1754 a 1771, gotický zvon z 1358), murovaný ľudový dom z 19. stor., evanjelický a. v. kostol z 1939.

Babindol — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v centre Žitavskej pahorkatiny, 205 m n. m.; 727 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1271 ako Bybyndal, 1339 Babundal, 1773 Babindall, 1786, 1808 Babindal, 1863 – 73 Babindál, 1877 Bábindál, 1882 Babindál, 1888 – 95 Babindal, 1898 – 1907 Bábindal, 1913 Babindál, 1920 – 75, 1996 Babindol.

R. 1976 – 96 pričlenená k obci Klasov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Rímskokatolícky Kostol sv. Imricha (1909).

Babinec — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v juhových. časti Slovenského rudohoria, 419 m n. m.; 71 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1407 ako Babalwska, 1413 Babaluchka, 1427 Babafalva, 1773 Babaluska, Babincz, 1786 Babalucschka, Babinz, 1808 Babaluska, Babiněc, 1863 – 1902 Babaluska, 1907 – 1913 Babarét, 1920 Babinec, 1927 – 73 Babínec, 1973 Babinec.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: dve žiarové pohrebiská kyjatickej kultúry, depot bronzových predmetov z neskorej bronzovej doby. Stavebné pamiatky: klasicistický evanjelický kostol a zvonica z konca 18. stor.

Babin Potok — miestna časť obce Terňa.

Babiše — miestna časť obce Kolárovice.

Babkov — miestna časť obce Lietavská Svinná-Babkov.

Babulicov Vrch — miestna časť obce Kostolné.

Bacsfa [bač-] → Báč

Bacska [bač-] → Bačka

Bacúch — obec v okrese Brezno v Banskobystrickom kraji vo vých. časti Horehronského podolia, 629 m n. m.; 973 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1563 ako Bazuch, Batzuch, Watzuch, 1808 Baczuch, 1863 Bazuch, 1882 Bacuch, 1888 – 1913 Vacok, 1920 Bacúch.

Obyvatelia sa zaoberali ťažbou železnej rudy a hutníctvom, neskôr prácou v lesoch a na píle, pltníctvom, povozníctvom a tkaním plátna i súkna. Ojedinelé archeologické nálezy z neskorej kamennej doby. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Jozefa (1863, upravený 1936), zrubové a murované domy so šindľovou strechou (koniec 19. a zač. 20. stor). V Bacúšskej doline technicko-kultúrne pamiatka: hrádza vodnej nádrže (J. Paussinger, 1880), nad ňou prameň B. Němcovej, prírodná rezervácia Bacúšska jelšina (vyhlásená 1967, rozloha 4,3 ha) zriadená na ochranu smrekovo-jelšového porastu na alúviu horného toku Hrona.

Bacúrov — obec v okrese Zvolen v Banskobystrickom kraji v severozáp. časti Pliešovskej kotliny na úpätí Štiavnických vrchov, 450 m n. m.; 164 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1255 ako Villa Bochorou, 1401 Bachur, 1773 Buczor, 1786 Buczur, Batzurowa, 1808 Baczur, Bacurowá, 1863 – 88 Bacur, 1892 – 1920 Bacúr, 1927 Bacúrov.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. V 1. pol. 20. stor. rozšírená výroba chrbtových košov. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Šimona a Júdu (16. stor., zbarokizovaný 1790, zvony zo 16. stor.), drevená zvonica z konca 19. stor.

Báč, maď. Bacsfa — obec v okrese Dunajská Streda v Trnavskom kraji v záp. časti Žitného ostrova, 126 m n. m.; 552 obyvateľov, 27,7 % slovenskej, 70,7 % maďarskej národnosti (2015).

Písomne doložená 1319 ako Bochfolua, 1321 Boch, 1406 Bachfalua, 1773 Bacsfalva, 1786 Bacschfalu, 1808 Bácsfa, Bácsfalva, 1863 Bácsfa, Bácsfalu, 1873 – 95 Bácsfa, 1898 – 1920, 1927 – 48 Bačfa, Bacsfa, 1938 – 45 Bacsfa, 1948 Báč.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Stavebné pamiatky: ranobarokový rímskokatolícky Kostol sv. Antona Paduánskeho (1660 – 70), ranobarokový františkánsky kláštor a konvent (1660 – 70), socha sv. Antona Paduánskeho (1674), klasicistický kaštieľ (zač. 19. stor., zrekonštruovaný 2006 – 07), kalvária (1867).

Bačala — miestna časť obce Veľká Dolina.