hackbrett

Text hesla

hackbrett [hak-; nem.] — nemecký doskový strunový ľudový hudobný nástroj; obdoba cimbalu. Jeho jednoduchá konštrukcia sa ustálila okolo roku 1570. Na rezonátore obdĺžnikového alebo lichobežníkového tvaru (zväčša s rozmermi 80 cm x 32 cm) je natiahnutých okolo 25 zborov prevažne kovových strún (tri až štyri struny pre každý tón), ktoré sa rozochvievajú údermi drevených paličiek (s hlavicou obalenou plsťou alebo kožou), príp. plektrom alebo brnkaním prstami. Približne v strede nástroja je kobylka, ktorá skracuje každú strunu v pomere 2 : 3. Zvuk hackbrettu je mäkký a nežný, vďaka rezonátoru dlho doznieva. Vlastná farba zvuku je daná jednak drevom použitým na výrobu rezonátora i paličiek, ako aj materiálom, ktorým sú paličky potiahnuté (príp. hrou nepotiahnutými paličkami), spôsobom a miestom úderu a pod.

Nástroj prešiel vo vývoji rôznymi zmenami. Zvuk sa zosilňoval rozšírením počtu strún, melodické možnosti sa rozširovali prechodom od diatonického k chromatickému ladeniu. Za predchodcu hackbrettu sa považuje stredoveké psaltérium, pravdepodobne pochádza z Perzie (z orientálneho nástroja santûr). Ako tradičný ľudový nástroj bol v stredoveku známy v Európe – vo Švajčiarsku, v Bavorsku a Rakúsku, v anglosaskom a keltskom kultúrnom priestore (angl. dulcimer, fr. tympanon), v románskych krajinách (tal. salterio tedesco), ale aj v islamských krajinách a v Číne. Okolo roku 1900 sa z hudobnej praxe takmer vytratil, až okolo 1920 salzburský ľudový hudobník Tobias Reiser (*1907, †1974) vyvinul tzv. salzburský hackbrett (s chromatickým ladením, paličky boli obalené plsťou), ktorý podnietil mnohých skladateľov k novým úpravám ľudových piesní a k prepisom starých skladieb.

Text hesla

hackbrett [hak-; nem.] — nemecký doskový strunový ľudový hudobný nástroj; obdoba cimbalu. Jeho jednoduchá konštrukcia sa ustálila okolo roku 1570. Na rezonátore obdĺžnikového alebo lichobežníkového tvaru (zväčša s rozmermi 80 cm x 32 cm) je natiahnutých okolo 25 zborov prevažne kovových strún (tri až štyri struny pre každý tón), ktoré sa rozochvievajú údermi drevených paličiek (s hlavicou obalenou plsťou alebo kožou), príp. plektrom alebo brnkaním prstami. Približne v strede nástroja je kobylka, ktorá skracuje každú strunu v pomere 2 : 3. Zvuk hackbrettu je mäkký a nežný, vďaka rezonátoru dlho doznieva. Vlastná farba zvuku je daná jednak drevom použitým na výrobu rezonátora i paličiek, ako aj materiálom, ktorým sú paličky potiahnuté (príp. hrou nepotiahnutými paličkami), spôsobom a miestom úderu a pod.

Nástroj prešiel vo vývoji rôznymi zmenami. Zvuk sa zosilňoval rozšírením počtu strún, melodické možnosti sa rozširovali prechodom od diatonického k chromatickému ladeniu. Za predchodcu hackbrettu sa považuje stredoveké psaltérium, pravdepodobne pochádza z Perzie (z orientálneho nástroja santûr). Ako tradičný ľudový nástroj bol v stredoveku známy v Európe – vo Švajčiarsku, v Bavorsku a Rakúsku, v anglosaskom a keltskom kultúrnom priestore (angl. dulcimer, fr. tympanon), v románskych krajinách (tal. salterio tedesco), ale aj v islamských krajinách a v Číne. Okolo roku 1900 sa z hudobnej praxe takmer vytratil, až okolo 1920 salzburský ľudový hudobník Tobias Reiser (*1907, †1974) vyvinul tzv. salzburský hackbrett (s chromatickým ladením, paličky boli obalené plsťou), ktorý podnietil mnohých skladateľov k novým úpravám ľudových piesní a k prepisom starých skladieb.

Zverejnené vo februári 2008. Aktualizované 6. novembra 2020.

citácia

Hackbrett [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-01-24]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hackbrett