habáni

Text hesla

habáni — skupiny nemeckých anabaptistov (→ novokrstenci), ktorí sa v 16. – 17. stor. usadili na južnej Morave a západnom Slovensku. Prví stúpenci hnutia prišli na Moravu 1526 z alpských oblastí. Ich vodcovskou osobnosťou sa stal J. Hutter (aj Huter), preto sa nazývajú huteriti alebo huterskí bratia. Označenie habáni (pravdepodobne skomolenina nemeckého slova Haushaben = spoločný dvor v zmysle sídla s budovami) dostali až po príchode na Slovensko po 1535, keď boli z Moravy vypovedaní. Používali ho iba slovenskí obyvatelia tejto oblasti a samotní anabaptisti ho považovali za hanlivé (sami sa vzájomne oslovovali bratia).

Do Uhorska prichádzali habáni z južnej Moravy od pol. 16. do 1. štvrtiny 17. stor. a usádzali sa na západnom Slovensku, kde ich pôsobenie umožnila nekatolícka šľachta najmä z hospodárskych príčin, keďže boli zručnými remeselníkmi najmä v odvetviach, ktoré boli u nás dovtedy neznáme alebo málo rozvinuté (za ochranu odvádzali časť svojich výrobkov). R. 1546 sa usadili v Sobotišti, 1547 v Brodskom, Holíči, Kátove, Košolnej a Dolných Orešanoch, 1551 v Borskom Mikuláši, Moravskom Svätom Jáne, Gbeloch, Kopčanoch a Popudinách (dnes Popudinské Močidlany), 1588 vo Veľkých Levároch. Ďalšie skupiny habánov (okolo 3- – 4-tis.) prišli na Slovensko z Moravy po bitke na Bielej hore (1620) a po následnej vlne rekatolizácie a usadili sa v už osídlených obciach alebo založili nové dvory, napr. 1622 vo Farkašíne (dnes Vlčkovce), v Čachticiach a Trenčíne, 1623 v Senici a Chtelnici, 1626 v Dechticiach a Dobrej Vode, 1664 v Častej a i. V tom období žili habáni vo vyše 30 obciach západného Slovenska. Zachovávali prísny morálny kódex, neuznávali svetskú ani cirkevnú vrchnosť, hlásali nekompromisný mierový pacifizmus (odmietali platiť dane, prísahu, nosenie zbraní a účasť vo vojne). Dôraz kládli na duchovné osvietenie a živú vieru ako predpoklad krstu (odmietali krst novorodencov, pretože tí nie sú schopní používať rozum, a krstili až dospelých). V obciach žili oddelene od ostatných obyvateľov v uzavretých komunitách, v spoločných rozľahlých bratských, tzv. habánskych dvoroch (300 a viac osôb) na čele so služobníkom slova, ktorý bol volený a ktorému pomáhali hospodárski správcovia, tzv. služobníci potreby (zabezpečovali nákup surovín, dohliadali na kvalitu výroby, starali sa o odbyt výrobkov). Ich hospodárska a spoločenská organizácia bola podmienená majetkovým spoločenstvom, ktoré sa prísne dodržiavalo: praktizovali spoločné vlastníctvo a rovnostársky systém, súkromný majetok považovali za hriešny, všetky výrobné prostriedky, nástroje, suroviny i hotové výrobky boli spoločné, všetko, čo vyrobili alebo dopestovali, slúžilo spoločným potrebám. Za prácu spoločenstvo poskytovalo svojim členom ubytovanie, stravovanie, odev a zabezpečenie v starobe. Spoločne sa stravovali a starali o výchovu detí (od dvoch rokov boli vychovávané najskôr v opatrovniach, potom v školských zariadeniach priamo v dvoroch). Domy, v ktorých žili, boli pokryté nehorľavou krytinou zhotovenou zo slamy máčanej v riedkej hline. Na prízemí boli dielne, sklady, škola a kuchyňa, v podkroví malé izby pre jednotlivé rodiny. Habáni sa obliekali rovnako (odev bol veľmi jednoduchý – ženy nosili dlhé tmavé sukne so zásterou, muži dlhé kabáty a klobúky). Zaoberali sa takmer 40 druhmi remeselnej výroby, vynikali v hrnčiarstve (preslávili sa najmä maľovanou habánskou fajansou), v kachliarstve, vo výrobe stavebnej keramiky, v nožiarstve i ako stavitelia vodovodov a mlynov, ako výrobcovia kočov a zároveň i ako poľnohospodári, vinohradníci a felčiari, ženy ako tkáčky a krajčírky. Priniesli so sebou nové technologické postupy v oblasti keramickej výroby, kovorobných remesiel, spracovania kože ap., ktoré si od nich osvojovalo aj domáce obyvateľstvo, ich výrobky boli kvalitné a vďaka organizácii práce i lacnejšie. Od 2. pol. 17. stor. sa habánske spoločenstvá na Slovensku začali postupne rozpadať. Po tureckých nájazdoch začali mnohí habáni pre zlú finančnú situáciu spoločných pokladníc hospodáriť samostatne a 1685 bolo spoločné hospodárenie vo všetkých habánskych dvoroch zrušené, čo narušilo jednu z ich hlavných vieroučných zásad. R. 1733 nariadil cisár Karol VI. pokrstenie všetkých habánskych detí, 1761 boli habánski vodcovia internovaní, boli im zhabané všetky náboženské knihy a v priebehu nasledujúcich rokov museli všetci habáni (aspoň formálne) vstúpiť do rímskokatolíckej cirkvi (habánov neuznal ani Tolerančný patent z 1781). Napriek postupnej kultúrnej i jazykovej asimilácii (habáni boli nemeckej národnosti) jestvovali ešte v 1. pol. 20. stor. fungujúce habánske obce (Veľké Leváre), v ktorých mali habáni do 1918 i vlastné, nemecké školy.

Časť habánov odišla v 17. a 18. stor. v dôsledku prenasledovania do Sedmohradska a na Ukrajinu, odtiaľ v 2. pol. 19. stor. do USA a zač. 20. stor. do Kanady, kde ich spoločenstvá (huterskí bratia; okolo 120 bratských dvorov) pokračujú v spôsobe života, ktorý viedol k ich prenasledovaniu v Európe.

Text hesla

habáni — skupiny nemeckých anabaptistov (→ novokrstenci), ktorí sa v 16. – 17. stor. usadili na južnej Morave a západnom Slovensku. Prví stúpenci hnutia prišli na Moravu 1526 z alpských oblastí. Ich vodcovskou osobnosťou sa stal J. Hutter (aj Huter), preto sa nazývajú huteriti alebo huterskí bratia. Označenie habáni (pravdepodobne skomolenina nemeckého slova Haushaben = spoločný dvor v zmysle sídla s budovami) dostali až po príchode na Slovensko po 1535, keď boli z Moravy vypovedaní. Používali ho iba slovenskí obyvatelia tejto oblasti a samotní anabaptisti ho považovali za hanlivé (sami sa vzájomne oslovovali bratia).

Do Uhorska prichádzali habáni z južnej Moravy od pol. 16. do 1. štvrtiny 17. stor. a usádzali sa na západnom Slovensku, kde ich pôsobenie umožnila nekatolícka šľachta najmä z hospodárskych príčin, keďže boli zručnými remeselníkmi najmä v odvetviach, ktoré boli u nás dovtedy neznáme alebo málo rozvinuté (za ochranu odvádzali časť svojich výrobkov). R. 1546 sa usadili v Sobotišti, 1547 v Brodskom, Holíči, Kátove, Košolnej a Dolných Orešanoch, 1551 v Borskom Mikuláši, Moravskom Svätom Jáne, Gbeloch, Kopčanoch a Popudinách (dnes Popudinské Močidlany), 1588 vo Veľkých Levároch. Ďalšie skupiny habánov (okolo 3- – 4-tis.) prišli na Slovensko z Moravy po bitke na Bielej hore (1620) a po následnej vlne rekatolizácie a usadili sa v už osídlených obciach alebo založili nové dvory, napr. 1622 vo Farkašíne (dnes Vlčkovce), v Čachticiach a Trenčíne, 1623 v Senici a Chtelnici, 1626 v Dechticiach a Dobrej Vode, 1664 v Častej a i. V tom období žili habáni vo vyše 30 obciach západného Slovenska. Zachovávali prísny morálny kódex, neuznávali svetskú ani cirkevnú vrchnosť, hlásali nekompromisný mierový pacifizmus (odmietali platiť dane, prísahu, nosenie zbraní a účasť vo vojne). Dôraz kládli na duchovné osvietenie a živú vieru ako predpoklad krstu (odmietali krst novorodencov, pretože tí nie sú schopní používať rozum, a krstili až dospelých). V obciach žili oddelene od ostatných obyvateľov v uzavretých komunitách, v spoločných rozľahlých bratských, tzv. habánskych dvoroch (300 a viac osôb) na čele so služobníkom slova, ktorý bol volený a ktorému pomáhali hospodárski správcovia, tzv. služobníci potreby (zabezpečovali nákup surovín, dohliadali na kvalitu výroby, starali sa o odbyt výrobkov). Ich hospodárska a spoločenská organizácia bola podmienená majetkovým spoločenstvom, ktoré sa prísne dodržiavalo: praktizovali spoločné vlastníctvo a rovnostársky systém, súkromný majetok považovali za hriešny, všetky výrobné prostriedky, nástroje, suroviny i hotové výrobky boli spoločné, všetko, čo vyrobili alebo dopestovali, slúžilo spoločným potrebám. Za prácu spoločenstvo poskytovalo svojim členom ubytovanie, stravovanie, odev a zabezpečenie v starobe. Spoločne sa stravovali a starali o výchovu detí (od dvoch rokov boli vychovávané najskôr v opatrovniach, potom v školských zariadeniach priamo v dvoroch). Domy, v ktorých žili, boli pokryté nehorľavou krytinou zhotovenou zo slamy máčanej v riedkej hline. Na prízemí boli dielne, sklady, škola a kuchyňa, v podkroví malé izby pre jednotlivé rodiny. Habáni sa obliekali rovnako (odev bol veľmi jednoduchý – ženy nosili dlhé tmavé sukne so zásterou, muži dlhé kabáty a klobúky). Zaoberali sa takmer 40 druhmi remeselnej výroby, vynikali v hrnčiarstve (preslávili sa najmä maľovanou habánskou fajansou), v kachliarstve, vo výrobe stavebnej keramiky, v nožiarstve i ako stavitelia vodovodov a mlynov, ako výrobcovia kočov a zároveň i ako poľnohospodári, vinohradníci a felčiari, ženy ako tkáčky a krajčírky. Priniesli so sebou nové technologické postupy v oblasti keramickej výroby, kovorobných remesiel, spracovania kože ap., ktoré si od nich osvojovalo aj domáce obyvateľstvo, ich výrobky boli kvalitné a vďaka organizácii práce i lacnejšie. Od 2. pol. 17. stor. sa habánske spoločenstvá na Slovensku začali postupne rozpadať. Po tureckých nájazdoch začali mnohí habáni pre zlú finančnú situáciu spoločných pokladníc hospodáriť samostatne a 1685 bolo spoločné hospodárenie vo všetkých habánskych dvoroch zrušené, čo narušilo jednu z ich hlavných vieroučných zásad. R. 1733 nariadil cisár Karol VI. pokrstenie všetkých habánskych detí, 1761 boli habánski vodcovia internovaní, boli im zhabané všetky náboženské knihy a v priebehu nasledujúcich rokov museli všetci habáni (aspoň formálne) vstúpiť do rímskokatolíckej cirkvi (habánov neuznal ani Tolerančný patent z 1781). Napriek postupnej kultúrnej i jazykovej asimilácii (habáni boli nemeckej národnosti) jestvovali ešte v 1. pol. 20. stor. fungujúce habánske obce (Veľké Leváre), v ktorých mali habáni do 1918 i vlastné, nemecké školy.

Časť habánov odišla v 17. a 18. stor. v dôsledku prenasledovania do Sedmohradska a na Ukrajinu, odtiaľ v 2. pol. 19. stor. do USA a zač. 20. stor. do Kanady, kde ich spoločenstvá (huterskí bratia; okolo 120 bratských dvorov) pokračujú v spôsobe života, ktorý viedol k ich prenasledovaniu v Európe.

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Habáni [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-07-24]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/habani