gusle

gusle, rus. gusli — brnkací strunový ľudový hudobný nástroj viacerých tvarov. Najstaršie správy o gusliach pochádzajú zo 6. stor. Spomínajú sa v ruských bylinách, rozprávkach i piesňach, od 11. stor. aj v literatúre východných Slovanov.

Raný typ guslí, tzv. krídlovité (krylovidnyje) alebo zvonivé (zvončatyje) gusle, mal plochý drevený korpus (vydlabaný alebo glejený) pokrytý drevenou doskou s 5 – 9, príp. s 12 strunami ladenými diatonicky, zvyčajne v durovom tónorode. Pri hre sa držali na kolenách, pravou rukou (často pomocou plektra) hráč brnkal na struny a prstami ľavej ruky tlmil melodicky nepotrebné rezonujúce struny.

Prilbicovité gusle (šlemovidnyje gusle, gusle psaltir) mali plochú rezonančnú skrinku v tvare lichobežníka, zloženú z tenkých doštičiek, a 11 – 36 strún v diatonickom ladení. Pri hre sa širšou stranou opierali o kolená a užšou stranou o hruď. Prstami obidvoch rúk hráč brnkal na struny. Zvuk bol mäkší a technika hry náročnejšia, preto ich používali len skúsení ľudoví hudobníci, skomorochovia. Gusle obidvoch typov sa vyskytovali ako sólový i ansámblový nástroj v ruskej ľudovej hudbe.

Na prelome 16. a 17. stor. sa objavil tretí typ nástroja, tzv. pravouhlé gusle (priamougoľnyje gusle). Ich základom boli prilbicovité gusle, korpus bol pravouhlého obdĺžnikového tvaru zakrytý vrchnákom. Spočiatku sa kládli na stôl, neskôr mali stojan s tenkými nožičkami. Vnútri bolo 55 – 66 strún ladených diatonicky aj chromaticky, na ktoré sa brnkalo prstami obidvoch rúk. Zvuk tohto typu guslí bol prenikavejší, s dlhým dozvukom. Nástroj sa používal v mestskom i v dedinskom prostredí, úspešne konkuroval západoeurópskym hudobným nástrojom (klavichord, čembalo). V roku 1905 nadobudol klaviatúru a získal nový názov – klávesové gusle (klavišnyje gusle).