Gropius, Walter

Gropius, Walter, 18. 5. 1883 Berlín – 5. 7. 1969 Boston — nemecký architekt a priemyselný dizajnér.

Študoval na technických univerzitách v Mníchove (1903 – 05) a v Berlíne-Charlottenburgu (1905 – 07). V roku1906 (ešte pred ukončením štúdia) uskutočnil svoj prvý stavebný projekt – nízkonákladové budovy pre farmárov v Pomoransku. Od roku 1908 pracoval u berlínskeho architekta Petra Behrensa, s ktorým spolupracoval na budove firmy AEG. V roku 1910 si spolu s Adolfom Meyerom otvorili vlastnú architektonickú kanceláriu. Ich prvou významnou spoločnou prácou bol priemyselný komplex Faguswerk v Alfeld-an-der-Leine (1911), považovaný za míľnik modernej architektúry, za výrazné presadenie sa modernistického štýlu v architektúre. Stavbu odľahčili celoskleným plášťom, ktorý nahradil masívne priečelie, a využili prvok priebežných horizontálnych okien. V roku 1911 sa stal členom Deutscher Werkbund a v rokoch 1912 – 14 bol redaktorom jeho časopisu Werkbund’s Jahrbücher. V roku 1914 navrhol (spolu s A. Meyerom) budovy na výstavu Deutscher Werkbund v Kolíne nad Rýnom, na ktorej ukázal možné hypotetické architektonické riešenie továrne spojenej s kancelárskou budovou. Počas 1. svet. vojny slúžil na západnom fronte. V roku 1919 sa stal riaditeľom umeleckoremeselnej školy vo Weimare, ktorú zlúčil s výtvarnou školou do umeleckopriemyselnej školy Bauhaus. Pod jeho vedením sa Bauhaus stal zdrojom nových umeleckých prúdov a mal zásadný podiel na rozvoji modernej architektúry a dizajnu. Stavbou domu pre Adolfa Sommerfelda v Berlíne-Steglitzi (1920 – 21) a pamätníkom obetiam Kappovho puču vo Weimare (1920 – 22) sa prechodne priblížil k expresionizmu. V roku 1923 navrhol jednu zo svojich najslávnejších dizajnérskych prác – kľučky na dverách, považované za jeden z najvplyvnejších návrhov pochádzajúcich z Bauhausu. V zime 1924 – 25 prednášal v Prahe a Brne v rámci cyklu prednášok za novú architektúru organizovaného Klubom architektov. Po presídlení Bauhausu do Dessau bol v rokoch 1925 – 26 podľa jeho návrhov postavený komplex nových budov Bauhausu v Dessau pozostávajúci z dielní, odbornej školy, bytov pre študentov a siedmich obytných domov (jeden samostatne stojaci pre riaditeľa a tri dvojdomčeky pre majstrov Bauhausu), zaraďovaný k najvýznamnejším funkcionalistickým stavbám. Od roku 1926 sa intenzívne zaoberal bytovou výstavbou, čím sa usiloval prispieť k riešeniu urbanistických a sociálnych problémov a k racionalizácii stavebníctva. V roku 1927 vytvoril spolu s Erwinom Piscatorom nerealizovaný avantgardný projekt totálneho divadla, ktorý v 20. stor. ovplyvnil architektúru divadla na celom svete. V roku 1928 odstúpil z postu riaditeľa Bauhausu a pokračoval vo svojej súkromnej architektonickej praxi v Berlíne. Navrhol projekty viacerých obytných stavieb, napr. sídliska Dessau-Törten (1926 – 28) a Dammerstock v Karlsruhe (1928 – 29), ako aj obytného bloku v štvrti Siemensstadt (1929 – 30) a sídliska Wannsee-Uferbebauung (1930 – 31) v Berlíne. V roku 1933 emigroval do Spojeného kráľovstva, kde v Londýne až do 1937 spolupracoval s Edwinom Maxwellom Fryom. V roku 1937 emigroval do USA, stal sa profesorom na Harvardovej univerzite (do 1952), v roku 1944 získal americké občianstvo. V roku 1937 si postavil v Lincolne (Mass.) vlastný dom, ktorý ovplyvnil modernú architektúru v USA. V roku 1946 založil skupinu mladých architektov The Architects Collaborative (TAC) v Cambridgei, s ktorou v rokoch 1949 – 50 postavil Harvard University Graduate Center, 1955 – 57 obytné bloky Hansaviertel na výstavu Interbau 1957 v Berlíne, 1959 – 61 budovu ambasády USA v Aténach. Podieľal sa aj na návrhu výškovej budovy leteckej spoločnosti Pan Am v New Yorku (1958 – 63, dnes MetLife, spolu s architektonickou firmou Emery Roth & Sons) a továrne na výrobu porcelánu Rosenthal v Selbe (1965 – 67). V posledných rokoch života bol činný opäť v Berlíne, kde bola podľa jeho plánov postavená budova archívu Bauhausu (1976 – 79).

Publikoval aj teoretické práce, napr. Myšlienka a výstavba Bauhausu vo Weimare (Idee und Aufbau des Staatliches Bauhauses Weimar, 1923), Medzinárodná architektúra (Internationale Architektur, 1925), Stavby Bauhausu v Dessau (Bauhausbauten Dessau, 1930), Architektúra. Cesty k optickej kultúre (Architektur. Wege zu einer optischen Kultur, 1956), Nová architektúra a Bauhaus (Die neue Architektur und das Bauhaus, 1965). Získal rad ocenení a čestných doktorátov. V roku 1996 boli budovy Bauhausu vo Weimare a v Dessau (vrátane budov naprojektovaných Gropiusom) zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.