grisaille

Text hesla

grisaille [-záj; germánske jazyky > fr.] — maľba v sivých tónoch, súhrnné označenie techník monochrómnej maľby vytvorenej v neutrálnych sivých (nefarebných pigmentoch), ale aj v hnedých a zelených tónoch a ich tónových odstupňovaniach, ktoré umožňujú znázorniť jemnú plastickú modeláciu.

V európskom výtvarnom umení je pravdepodobne najstarším prejavom grisaille vitrážová dekoratívna maľba z 12. stor., keď cisterciánska rehoľa zakázala používať vo svojich kláštoroch farebnú a figurálnu výzdobu (1134). Veľký rozkvet však zaznamenala najmä v talianskej nástennej maľbe. Najstarším známym príkladom figurálnej monochromatickej maľby sú postavy Cností a Nerestí, ktoré namaľoval Giotto v kaplnke Scrovegniovcov v Padove (1303 – 06) v iluzívnych architektonických nikách so zámerom napodobniť sochy a kameň. Táto funkcia grisaille ako maľby imitujúcej iný materiál sa stala vôbec najfrekventovanejšou. Inou funkciou mohla byť reprezentácia vzácneho a zriedkavého charakteristická najmä pre severské prostredie. Takto v niektorých iluminovaných rukopisoch zastupuje tvaroslovie blízke glyptickej rezbe do drahých kameňov – kameí, odtiaľ pochádza dobový názov grisaille kameová maľba (peinture en camaïeu). Grisaille sa rozšírila vo francúzskych iluminovaných rukopisoch v 1. pol. 14. stor. (J. Pucelle), v tabuľovom maliarstve a maľbe na textil (Parament z Narbonne, okolo 1375). V 15. stor. vznikli nové podmienky a možnosti jej uplatnenia najmä v tabuľovej maľbe, keď sa používala ako imitácia sochárskych a rezbárskych diel a architektonických súčastí na vonkajších stranách krídlových oltárov. K najznámejším príkladom v zaalpských krajinách patria figúry sv. Jánov na Gentskom oltári bratov Eyckovcov (1423 – 32) a Oltár sv. Jána od Rogiera van der Weyden (po 1450). V Taliansku sa grisaille uplatnila v monumentálnej nástennej maľbe, k príkladom patria diela P. Uccella a A. Mantegnu. Monochrómne súčasti namaľované spôsobom grisaille podporovali iluzívne pôsobenie fresiek (napr. maľované reliéfy na pilastroch na strope Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne, Michelangelo Buonarroti, 1508 – 12). V období baroka grisaille zaznamenávala čoraz väčšiu popularitu. Umelci 18. stor. prostredníctvom nej demonštrovali bravúru svojej práce, schopnosť prekvapiť a oklamať oko pozorovateľa (Jacob de Wit, Vertumnus a Pomona, 1752). Maliari ju využívali aj pri príprave skíc, slúžila i ako vzor reprodukčnej grafiky. Typickým príkladom takéhoto využitia grisaille bol P. P. Rubens (Kristus nesúci kríž, 1623). V posledných desaťročiach 18. stor. sa grisaille uplatnila v monumentálnom maliarstve aj na Slovensku.

Popis ilustrácie

Jean Bellegambe: Zvestovanie, okolo 1515 – 20, The Walters Art Museum, Baltimore

Text hesla

grisaille [-záj; germánske jazyky > fr.] — maľba v sivých tónoch, súhrnné označenie techník monochrómnej maľby vytvorenej v neutrálnych sivých (nefarebných pigmentoch), ale aj v hnedých a zelených tónoch a ich tónových odstupňovaniach, ktoré umožňujú znázorniť jemnú plastickú modeláciu.

V európskom výtvarnom umení je pravdepodobne najstarším prejavom grisaille vitrážová dekoratívna maľba z 12. stor., keď cisterciánska rehoľa zakázala používať vo svojich kláštoroch farebnú a figurálnu výzdobu (1134). Veľký rozkvet však zaznamenala najmä v talianskej nástennej maľbe. Najstarším známym príkladom figurálnej monochromatickej maľby sú postavy Cností a Nerestí, ktoré namaľoval Giotto v kaplnke Scrovegniovcov v Padove (1303 – 06) v iluzívnych architektonických nikách so zámerom napodobniť sochy a kameň. Táto funkcia grisaille ako maľby imitujúcej iný materiál sa stala vôbec najfrekventovanejšou. Inou funkciou mohla byť reprezentácia vzácneho a zriedkavého charakteristická najmä pre severské prostredie. Takto v niektorých iluminovaných rukopisoch zastupuje tvaroslovie blízke glyptickej rezbe do drahých kameňov – kameí, odtiaľ pochádza dobový názov grisaille kameová maľba (peinture en camaïeu). Grisaille sa rozšírila vo francúzskych iluminovaných rukopisoch v 1. pol. 14. stor. (J. Pucelle), v tabuľovom maliarstve a maľbe na textil (Parament z Narbonne, okolo 1375). V 15. stor. vznikli nové podmienky a možnosti jej uplatnenia najmä v tabuľovej maľbe, keď sa používala ako imitácia sochárskych a rezbárskych diel a architektonických súčastí na vonkajších stranách krídlových oltárov. K najznámejším príkladom v zaalpských krajinách patria figúry sv. Jánov na Gentskom oltári bratov Eyckovcov (1423 – 32) a Oltár sv. Jána od Rogiera van der Weyden (po 1450). V Taliansku sa grisaille uplatnila v monumentálnej nástennej maľbe, k príkladom patria diela P. Uccella a A. Mantegnu. Monochrómne súčasti namaľované spôsobom grisaille podporovali iluzívne pôsobenie fresiek (napr. maľované reliéfy na pilastroch na strope Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne, Michelangelo Buonarroti, 1508 – 12). V období baroka grisaille zaznamenávala čoraz väčšiu popularitu. Umelci 18. stor. prostredníctvom nej demonštrovali bravúru svojej práce, schopnosť prekvapiť a oklamať oko pozorovateľa (Jacob de Wit, Vertumnus a Pomona, 1752). Maliari ju využívali aj pri príprave skíc, slúžila i ako vzor reprodukčnej grafiky. Typickým príkladom takéhoto využitia grisaille bol P. P. Rubens (Kristus nesúci kríž, 1623). V posledných desaťročiach 18. stor. sa grisaille uplatnila v monumentálnom maliarstve aj na Slovensku.

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Grisaille [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-16]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/grisaille