grécko-turecké vojny

Text hesla

grécko-turecké vojny

1. vojnový konflikt medzi Gréckom a Tureckom (Osmanskou ríšou) 1897 vyvolaný protitureckým povstaním na Kréte. Po vyhlásení povstalcov o pripojení ostrova ku Grécku vo februári 1897 a neskoršom vylodení gréckych jednotiek vypovedala v apríli Osmanská ríša Grécku vojnu. Vďaka veľmocenskej blokáde ostrova prebiehali boje na pevnine a grécke vojská utrpeli jednoznačnú porážku. Pod tlakom veľmocí (Spojené kráľovstvo, Rusko) však Turecko muselo pristúpiť na kompromisný mier (19. 5. 1897 prímerie). Na základe mierovej zmluvy podpísanej 18. 9. 1897 v Istanbule bola Turecku priznaná vojnová kontribúcia (4 mil. tureckých libier) a drobné územné zisky. Otázka Kréty bola vyriešená až v decembri 1898, na základe rozhodnutia veľmocí zostala formálne pod tureckou suverenitou, bola jej však poskytnutá autonómia a za jej guvernéra bol vymenovaný grécky princ Georgios (*1869, †1957);

2. vojnový konflikt medzi Gréckom a Tureckom 1919 – 22 vyvolaný gréckymi územnými ambíciami v Malej Ázii. Po 1. svetovej vojne, v ktorej bolo Turecko porazené, si Grécko začalo robiť nároky na oblasti obývané Grékmi a so súhlasom Spojeného kráľovstva a USA sa 15. 5. 1919 grécke jednotky vylodili v İzmire. Na základe Sèvreskej mierovej zmluvy z 10. 8. 1920 sa musela rozpadajúca sa Osmanská ríša vzdať všetkých netureckých území a Grécko získalo právo takmer na všetky ostrovy v Egejskom mori a východnú Tráciu. Proti zmluve sa v Turecku zdvihla vlna odporu, na čelo ktorého sa postavil generál Mustafa Kemal (Atatürk). Grécka ofenzíva do Malej Ázie bola spočiatku úspešná, po víťazstve v bitke pri Eskişehire 17. 7. 1921 začali grécke jednotky postupovať na Ankaru, zastavil ich však prudký nápor tureckej armády. Po zdrvujúcej porážke grécko-britskej intervenčnej armády 27. 8. 1922 pri Afyonkarahisare začali turecké jednotky Grékov zo svojho územia vytláčať, postupne obsadili İzmir a celé maloázijské pobrežie. Prímerie medzi kemalistickým Tureckom na jednej a Gréckom a Spojeným kráľovstvom na druhej strane bolo uzatvorené 11. 10. 1922 v Mudayi. Výsledky vojny však s definitívnou platnosťou vyriešila až Lausannská mierová zmluva z 24. 7. 1923, podľa ktorej Turecko získalo celú pevninovú Anatóliu a predmostie v Trácii a vzdalo sa všetkých ostrovov v Egejskom mori okrem trojmíľového pásma výsostných vôd.

Text hesla

grécko-turecké vojny

1. vojnový konflikt medzi Gréckom a Tureckom (Osmanskou ríšou) 1897 vyvolaný protitureckým povstaním na Kréte. Po vyhlásení povstalcov o pripojení ostrova ku Grécku vo februári 1897 a neskoršom vylodení gréckych jednotiek vypovedala v apríli Osmanská ríša Grécku vojnu. Vďaka veľmocenskej blokáde ostrova prebiehali boje na pevnine a grécke vojská utrpeli jednoznačnú porážku. Pod tlakom veľmocí (Spojené kráľovstvo, Rusko) však Turecko muselo pristúpiť na kompromisný mier (19. 5. 1897 prímerie). Na základe mierovej zmluvy podpísanej 18. 9. 1897 v Istanbule bola Turecku priznaná vojnová kontribúcia (4 mil. tureckých libier) a drobné územné zisky. Otázka Kréty bola vyriešená až v decembri 1898, na základe rozhodnutia veľmocí zostala formálne pod tureckou suverenitou, bola jej však poskytnutá autonómia a za jej guvernéra bol vymenovaný grécky princ Georgios (*1869, †1957);

2. vojnový konflikt medzi Gréckom a Tureckom 1919 – 22 vyvolaný gréckymi územnými ambíciami v Malej Ázii. Po 1. svetovej vojne, v ktorej bolo Turecko porazené, si Grécko začalo robiť nároky na oblasti obývané Grékmi a so súhlasom Spojeného kráľovstva a USA sa 15. 5. 1919 grécke jednotky vylodili v İzmire. Na základe Sèvreskej mierovej zmluvy z 10. 8. 1920 sa musela rozpadajúca sa Osmanská ríša vzdať všetkých netureckých území a Grécko získalo právo takmer na všetky ostrovy v Egejskom mori a východnú Tráciu. Proti zmluve sa v Turecku zdvihla vlna odporu, na čelo ktorého sa postavil generál Mustafa Kemal (Atatürk). Grécka ofenzíva do Malej Ázie bola spočiatku úspešná, po víťazstve v bitke pri Eskişehire 17. 7. 1921 začali grécke jednotky postupovať na Ankaru, zastavil ich však prudký nápor tureckej armády. Po zdrvujúcej porážke grécko-britskej intervenčnej armády 27. 8. 1922 pri Afyonkarahisare začali turecké jednotky Grékov zo svojho územia vytláčať, postupne obsadili İzmir a celé maloázijské pobrežie. Prímerie medzi kemalistickým Tureckom na jednej a Gréckom a Spojeným kráľovstvom na druhej strane bolo uzatvorené 11. 10. 1922 v Mudayi. Výsledky vojny však s definitívnou platnosťou vyriešila až Lausannská mierová zmluva z 24. 7. 1923, podľa ktorej Turecko získalo celú pevninovú Anatóliu a predmostie v Trácii a vzdalo sa všetkých ostrovov v Egejskom mori okrem trojmíľového pásma výsostných vôd.

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Grécko-turecké vojny [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-08-05]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/grecko-turecke-vojny