grécke povstanie 1821 – 29 — národnooslobodzovací boj Grékov proti tureckej nadvláde. Pri jeho príprave zohrala významnú úlohu tajná vlastenecká organizácia Filiké Hetairiá (novogr. Filiki Eteria, Spoločnosť priateľov) založená 1814 v Odese. Povstanie vypuklo v marci 1821 medzi gréckymi fanariotmi v Moldavsku, čoskoro sa rozšírilo na Peloponéz a potom zachvátilo väčšiu časť Grécka. V januári 1822 sa v Epidaure zišlo národné zhromaždenie, ktoré vyhlásilo nezávislosť Grécka, prijalo ústavu demokratického charakteru a na čelo dočasnej vlády zvolilo A. Mavrokordatosa. Proti nemu sa však postavil generál Theodoros Kolokotronis (*1770, †1843), čo vyvolalo občiansku vojnu, ktorá komplikovala boj proti Turkom. Turecká vláda odpovedala rozsiahlymi represiami a masovým terorom, ktorý vyvrcholil povraždením gréckeho obyvateľstva na ostrove Chios v apríli 1822. Masakra vzbudila rozhorčenie európskej verejnosti a viedla k vzniku filhelénskeho hnutia, ktoré prinútilo európske vlády spočiatku k opatrnej podpore Grékov. Po spustošení Peloponézu vojskami egyptského pašu Muhammada Alího 1825 – 26 a páde Atén (5. 6. 1827) sa postavenie povstalcov vytlačených na ostrovy stalo kritickým. Grécku nezávislosť zachránila intervencia troch veľmocí (Rusko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo), ktorých spojenecká flotila 20. 10. 1827 porazila turecké loďstvo pri Navarine. Francúzske jednotky sa 1828 vylodili na Peloponéze, odkiaľ vytlačili egyptské oddiely a koncom apríla 1828 ruský cár Mikuláš I. Pavlovič vyhlásil Turecku vojnu. Po ruskom víťazstve a podpise Drinopolského mieru (14. 9. 1829) prinútil Petrohrad zvyšné veľmoci súhlasiť s úplnou nezávislosťou Grécka (pôvodne sa uvažovalo len o autonómii). Suverenita Grécka bola uznaná podpisom Londýnskeho protokolu 3. 2. 1830 na konferencii veľvyslancov v Londýne a na jeseň 1830 boli vytýčené jeho hranice.

grécko-turecké vojny —

1. vojnový konflikt medzi Gréckom a Tureckom (Osmanskou ríšou) 1897 vyvolaný protitureckým povstaním na Kréte. Po vyhlásení povstalcov o pripojení ostrova ku Grécku vo februári 1897 a neskoršom vylodení gréckych jednotiek vypovedala v apríli Osmanská ríša Grécku vojnu. Vďaka veľmocenskej blokáde ostrova prebiehali boje na pevnine a grécke vojská utrpeli jednoznačnú porážku. Pod tlakom veľmocí (Spojené kráľovstvo, Rusko) však Turecko muselo pristúpiť na kompromisný mier (19. 5. 1897 prímerie). Na základe mierovej zmluvy podpísanej 18. 9. 1897 v Istanbule bola Turecku priznaná vojnová kontribúcia (4 mil. tureckých libier) a drobné územné zisky. Otázka Kréty bola vyriešená až v decembri 1898, na základe rozhodnutia veľmocí zostala formálne pod tureckou suverenitou, bola jej však poskytnutá autonómia a za jej guvernéra bol vymenovaný grécky princ Georgios (*1869, †1957);

2. vojnový konflikt medzi Gréckom a Tureckom 1919 – 22 vyvolaný gréckymi územnými ambíciami v Malej Ázii. Po 1. svetovej vojne, v ktorej bolo Turecko porazené, si Grécko začalo robiť nároky na oblasti obývané Grékmi a so súhlasom Spojeného kráľovstva a USA sa 15. 5. 1919 grécke jednotky vylodili v İzmire. Na základe Sèvreskej mierovej zmluvy z 10. 8. 1920 sa musela rozpadajúca sa Osmanská ríša vzdať všetkých netureckých území a Grécko získalo právo takmer na všetky ostrovy v Egejskom mori a východnú Tráciu. Proti zmluve sa v Turecku zdvihla vlna odporu, na čelo ktorého sa postavil generál Mustafa Kemal (Atatürk). Grécka ofenzíva do Malej Ázie bola spočiatku úspešná, po víťazstve v bitke pri Eskişehire 17. 7. 1921 začali grécke jednotky postupovať na Ankaru, zastavil ich však prudký nápor tureckej armády. Po zdrvujúcej porážke grécko-britskej intervenčnej armády 27. 8. 1922 pri Afyonkarahisare začali turecké jednotky Grékov zo svojho územia vytláčať, postupne obsadili İzmir a celé maloázijské pobrežie. Prímerie medzi kemalistickým Tureckom na jednej a Gréckom a Spojeným kráľovstvom na druhej strane bolo uzatvorené 11. 10. 1922 v Mudayi. Výsledky vojny však s definitívnou platnosťou vyriešila až Lausannská mierová zmluva z 24. 7. 1923, podľa ktorej Turecko získalo celú pevninovú Anatóliu a predmostie v Trácii a vzdalo sa všetkých ostrovov v Egejskom mori okrem trojmíľového pásma výsostných vôd.

hetairia [gr.] —

1. v antických gréckych mestských štátoch súkromné združenie občanov zvyčajne spojené s politickými cieľmi, napr. v Aténach od 5. storočia pred n. l. politický klub združujúci väčšinou oligarchickú opozíciu;

2. v novovekom Grécku tajné vlastenecké organizácie, ktoré vznikali od začiatku 19. storočia s cieľom prebudiť grécke národné povedomie. K najvýznamnejším patrili Filiké Hetairia (novogr. Filiki Eteria, Spoločnosť priateľov) založená 1814 v Odese, ktorá zohrala významnú úlohu v národnooslobodzovacom boji Grékov proti tureckej nadvláde a pri príprave gréckeho povstania 1821 – 29, Hetairia Filomuson (novogr. Eteria Filomuson, Spoločnosť priateľov múz) založená 1814 vo Viedni J. Kapodistriasom, ktorá mala získavať progresívnych sympatizantov, a Ethniké Hetairia (novogr. Ethniki Eteria, Národná spoločnosť) založená 1894 gréckymi dôstojníkmi, ktorých cieľom bolo podporiť povstanie na Kréte (1896) a inváziu do Macedónska (1897).

Karamanlis, Konstantinos, 8. 3. 1907 Proti, okres Serres – 23. 4. 1998 Atény — grécky politik a právnik, prezident (1980 – 85 a 1990 – 95), strýko Konstantina Karamanlisa ml. Od 1935 poslanec parlamentu, po 2. svet. vojne minister vo viacerých vládach (o. i. pre národné zjednotenie 1950 – 52, verejných prác 1952 – 55), 1955 – 63 s krátkymi prestávkami (1958 a 1961) predseda vlády. R. 1956 založil pravicovú stranu Národný radikálny zväz (Ethniki Risospastiki Enosis, ERE), do 1963 jej predseda. Po porážke strany vo voľbách (1963) abdikoval a odišiel do exilu do Paríža. Po páde vojenskej diktatúry 1974 sa vrátil do Grécka a ako predseda vlády (1974 – 80) sa usiloval o obnovenie parlamentnej demokracie. Na podporu politickej platformy svojho vládneho programu založil 1974 stranu Nová demokracia (Nea Dimokratia, ND), ktorej bol do 1980 predsedom. Presadil vstup Grécka do Európskeho hospodárskeho spoločenstva (1981 plné členstvo). V zahraničnopolitickej oblasti boli jeho kroky určované riešením napätých vzťahov s Tureckom v dôsledku cyperskej krízy (→ Cyprus).

Karamanlis, Konstantinos (Kostas), ml., 14. 9. 1956 Atény — grécky politik a právnik, synovec Konstantina Karamanlisa. Počas štúdia vstúpil do mladého krídla strany Nová demokracia (Organosi neoi Nea Dimokratia, ONNED). Od 1989 poslanec gréckeho parlamentu za Novú demokraciu (Nea Dimokratia, ND), 1997 – 2009 predseda strany. R. 2004 – 07 a 2007 – 09 predseda vlády.

kleftovia [gr.], novogr. jednotné č. kleftis — zbojníci z obdobia tureckej nadvlády v Grécku (1453 – 1830). Pochádzali z chudobného dedinského prostredia, pôsobili v skupinách na vidieku, najmä v horských oblastiach Peloponézu mimo zákonov Osmanskej ríše (ich obdobou boli balkánski hajdúsi; význam 3). Odháňali dobytok bohatých statkárov, prepadávali osamelé osady a ohrozovali bezpečnosť cestujúcich na horských cestách (pôvodne kleftis = zlodej). Medzi jednoduchými ľuďmi si vyslúžili úctu a v Osmanskej ríši sa stali predstaviteľmi národnej a náboženskej opozície. Po vypuknutí národnooslobodzovacej vojny spod nadvlády Osmanskej ríše (→ grécke povstanie 1821 – 29) sa z mnohých kleftov stali vynikajúci bojovníci (napr. T. Kolokotronis) proti Turkom. V ľudovej tvorbe boli oslavovaní najmä v kleftských piesňach.

Kondylis, Georgios, 14. 8. 1878 Prousos, dnes súčasť mesta Karpenisi, Stredné Grécko – 31. 1. 1936 Atény — grécky generál a politik.

Vojenskú kariéru začal v roku 1896 počas protitureckého povstania na Kréte. Neskôr bojoval v obidvoch balkánskych vojnách (1912 – 13 a 1913), počas 1. svetovej vojny sa zúčastnil bojov v Macedónsku a počas grécko-tureckej vojny (1919 – 22) bojov v Malej Ázii. V roku 1922 bol povýšený na generála, po potlačení rojalistického pokusu o štátny prevrat (október 1923) opustil armádu pre politickú kariéru. Založil Národnú demokratickú stranu (Ethniko dimokratiko komma; 1928 premenovaná na Národnú radikálnu stranu, Ethniko rizospastiko komma) s vlastnými vojenskými oddielmi, tzv. Prápormi republikovej stráže (Tagmata dimokratikis fruras). V roku 1924 (marec – jún) pôsobil ako minister vojny. V auguste 1926 stál na čele nekrvavého prevratu, ktorý zvrhol vojenskú diktatúru generála T. Pangalosa a sám sa ujal moci ako premiér (august – december 1926). V tom čase ešte ako republikán súhlasil v záujme návratu demokracie s konaním parlamentných volieb bez svojej účasti (november 1926). Počas funkčného obdobia liberálneho premiéra E. Venizelosa (1928 – 32) zmenil politickú orientáciu, prešiel do tábora rojalistov a stal sa jedným z vodcov extrémnej pravice. Z pozície ministra vojny (1932 – 33 a 1933 – 35) presadzoval striktné opatrenia proti liberálom a republikánom. Ako jeden z popredných zástancov reštaurovania monarchie, ktorí presadzovali povolanie kráľa Juraja II. z exilu, potlačil v marci 1935 puč republikánov (zástancov E. Venizelosa), 10. októbra 1935 prinútil predsedu vlády Panagisa Tsaldarisa (*1868, †1936) odstúpiť (následne odstúpil aj prezident A. Zaimis) a dal v parlamente schváliť zrušenie republiky a obnovu monarchie, čo malo potvrdiť referendum o obnovení monarchie 3. novembra 1935 (zmanipulované). Od 10. októbra 1935 pôsobil ako predseda vlády a do návratu Juraja II. (25. novembra 1935) do krajiny súčasne ako regent; 30. novembra 1935 pre rozpory s kráľom Jurajom II. z funkcie predsedu vlády odstúpil.

Konštantín I., 2. 8. 1868 Atény – 11. 1. 1923 Palermo, Sicília — grécky kráľ (1913 – 17 a 1920 – 22) z dánskej glücksburskej dynastie, syn Juraja I., otec Alexandra I., Juraja II. a Pavla I., manžel (od 1889) princeznej Sofie Pruskej (*1870, †1932), sestry cisára Wilhelma II.

Počas balkánskych vojen v rokoch 1912 a 1913 sa vyznamenal ako vrchný veliteľ gréckych vojsk. Po vypuknutí 1. svetovej vojny nesúhlasil so vstupom Grécka do vojny na strane Dohody. Napriek neutralite krajiny bol silno pronemecky orientovaný, čo sa stretlo s nesúhlasom verejnosti, a v júni 1917 bol donútený abdikovať v prospech svojho syna Alexandra I. Po Alexandrovej náhlej smrti (1920) sa v atmosfére napätej vnútropolitickej situácie vrátil na trón. Pokračoval (v duchu plánov vytvoriť veľkogrécku ríšu) vo vojne proti Turecku (1919 – 22) a osobne prevzal velenie v Malej Ázii (→ grécko-turecké vojny). Vojna sa však pre Grékov skončila drvivou porážkou, čo v krajine zostrilo napätie, a po vojenskom prevrate v septembri 1922 bol donútený abdikovať v prospech svojho syna Juraja II.

Konštantín II., 2. 6. 1940 Atény – 10. 1. 2023 tamže — grécky kráľ (1964 – 73/74) z dánskej glücksburskej dynastie, syn Pavla I., manžel (od 1964) dánskej princeznej Anne-Marie (*1946), sestry dánskej kráľovnej Margrethe II.

Na trón nastúpil v období prebiehajúcich bojov za demokratizáciu politického života na pozadí sporov medzi monarchistami a republikánmi. V júli 1965 odvolal z postu ministerského predsedu G. Papandrea, čo vyvolalo vnútropolitickú krízu. Konflikt vyvrcholil 21. 4. 1967 vojenským prevratom na čele s G. Papadopulosom, vlády sa ujala vojenská chunta, ktorá nastolila diktatúru. Konštantín II. sa v decembri 1967 neúspešne pokúsil o jej zvrhnutie a následne odišiel do exilu v Ríme. Ústava z novembra 1968 monarchiu síce zachovala (vládol de iure), kráľ bol však zbavený všetkých práv. V júni 1973 vyhlásila chunta zrušenie monarchie i ustanovenie prezidentskej republiky a Konštantínovi II. zakázala návrat do krajiny. Po páde vojenského režimu v júli 1974 a po obnovení civilnej vlády bolo vyhlásené referendum, v ktorom väčšina Grékov potvrdila zrušenie monarchie. V roku 1994 vláda A. Papandrea zbavila Konštantína II. gréckeho štátneho občianstva a všetkého zvyšného majetku v Grécku (vysúdil si čiastočnú peňažnú kompenzáciu). Žil v exile v Londýne, v roku 2013 sa po 46 rokoch vrátil naspäť do vlasti.