grécke povstanie 1821 - 29

grécke povstanie 1821 – 29 — národnooslobodzovací boj Grékov proti tureckej nadvláde. Pri jeho príprave zohrala významnú úlohu tajná vlastenecká organizácia Filiké Hetairiá (novogr. Filiki Eteria, Spoločnosť priateľov) založená 1814 v Odese. Povstanie vypuklo v marci 1821 medzi gréckymi fanariotmi v Moldavsku, čoskoro sa rozšírilo na Peloponéz a potom zachvátilo väčšiu časť Grécka. V januári 1822 sa v Epidaure zišlo národné zhromaždenie, ktoré vyhlásilo nezávislosť Grécka, prijalo ústavu demokratického charakteru a na čelo dočasnej vlády zvolilo A. Mavrokordatosa. Proti nemu sa však postavil generál Theodoros Kolokotronis (*1770, †1843), čo vyvolalo občiansku vojnu, ktorá komplikovala boj proti Turkom. Turecká vláda odpovedala rozsiahlymi represiami a masovým terorom, ktorý vyvrcholil povraždením gréckeho obyvateľstva na ostrove Chios v apríli 1822. Masakra vzbudila rozhorčenie európskej verejnosti a viedla k vzniku filhelénskeho hnutia, ktoré prinútilo európske vlády spočiatku k opatrnej podpore Grékov. Po spustošení Peloponézu vojskami egyptského pašu Muhammada Alího 1825 – 26 a páde Atén (5. 6. 1827) sa postavenie povstalcov vytlačených na ostrovy stalo kritickým. Grécku nezávislosť zachránila intervencia troch veľmocí (Rusko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo), ktorých spojenecká flotila 20. 10. 1827 porazila turecké loďstvo pri Navarine. Francúzske jednotky sa 1828 vylodili na Peloponéze, odkiaľ vytlačili egyptské oddiely a koncom apríla 1828 ruský cár Mikuláš I. Pavlovič vyhlásil Turecku vojnu. Po ruskom víťazstve a podpise Drinopolského mieru (14. 9. 1829) prinútil Petrohrad zvyšné veľmoci súhlasiť s úplnou nezávislosťou Grécka (pôvodne sa uvažovalo len o autonómii). Suverenita Grécka bola uznaná podpisom Londýnskeho protokolu 3. 2. 1830 na konferencii veľvyslancov v Londýne a na jeseň 1830 boli vytýčené jeho hranice.