Gounod, Charles François
Gounod [guno], Charles François, 17. 6. 1818 Paríž – 18. 10. 1893 Saint-Claude (pri Paríži) — francúzsky hudobný skladateľ a dirigent.
Študoval súkromne u Antonína Rejchu a na parížskom konzervatóriu. V roku 1839 mu bola udelená Rímska cena (štipendium) za kantátu Fernand. Počas pobytu v Ríme (1840 – 42) študoval opusy starých majstrov, najmä Giovanniho Pierluigiho da Palestrinu, ktoré ho inšpirovali na komponovanie cirkevnej hudby. Neskôr ho tvorba Hectora Berlioza a vplyv nemeckej hudby priviedli aj k iným hudobným žánrom. V rokoch 1852 – 60 bol vedúcim vokálnej výučby na verejnej parížskej škole a dirigentom zboru Orpheon. Počas prusko-francúzskej vojny (1870 – 71) odišiel do Londýna, kde do 1875 pôsobil ako vedúci zborového združenia Royal Albert Hall, čím získal možnosť vstupu do Choral Society. V roku 1874 ťažko psychicky ochorel a vrátil sa k tvorbe cirkevnej hudby.
Gounod sa venoval všetkým hudobným žánrom, ale ťažiskom jeho tvorby sú opery, v ktorých sa stal majstrom hudobnej dramaturgie a charakterizácie postáv. Zaslúžil sa o vymanenie francúzskej opery zo závislosti od talianskej a nemeckej hudby a vytvoril osobitý žáner francúzskej lyrickej opery (drame lyrique): Sapfó (Sapho, 1851), Krvavá mníška (La Nonne sanglante, 1854), Lekárom proti svojej vôli (Le Médecin malgré lui, 1858), Faust a Margaréta (Faust, 1859, na námet J. W. Goetheho, 1869 rozšírená o recitatív a baletný výjav), Filémón a Baukis (Philémon et Baucis, 1860), Kráľovná zo Sáby (La Reine de Saba, 1862), Mireille (1864), Holubica (La Colombe, 1866), Rómeo a Júlia (Roméo et Juliette, 1867), Cinq-Mars (1877), Polydeukés (Polyeucte, 1878), Pocta Zamore (Le Tribut de Zamora, 1881) a i.
Jeho vokálna tvorba sa vyznačuje plynulou, ľahko zvládnuteľnou melodikou. Tvorí ju 21 omší (z nich Omša svätej Cecílie, Messe solennelle de Sainte Cécile, 1855, bola v 2. polovici 19. stor. najobľúbenejšou omšovou skladbou v Európe), zbory a cappella, oratóriá, kantáty (na vlastné libreto trilógia Život a smrť, Mors et vita, 1884; diptych pre tenor, bas a orchester Svätý František z Assissi, Saint François d'Assise, 1891), náboženské sólové (Ave Maria, 1859) i viachlasné piesne a zbory, vokálne duetá, detské piesne a i.
Inštrumentálnu hudbu tvoril v duchu viedenských klasikov a nemeckých romantikov, najmä Roberta Schumanna a Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. Je autorom orchestrálnych diel: dve symfónie (D dur, 1854; Es dur, 1855), Náboženský pochod (Marche religieuse, 1877) a i., ako aj scénickej hudby k činohrám Dve kráľovné Francúzska (Les deux reines de France, 1873) a Jana z Arcu (Jeanne d’Arc, 1873) a komornej hudby.