Godunov, Boris Fiodorovič

Godunov, Boris Fiodorovič, okolo 1552 – 23. 4. 1605 Moskva — ruský cár (od 1598), švagor cára Fiodora I. Ivanoviča. Pochádzal zo starého ruského rodu tatárskeho pôvodu, ktorý sa v 14. stor. presídlil z územia Zlatej hordy na územie Moskovského kniežatstva. Kariéru začal v službách Ivana IV. Hrozného. R. 1571 sa oženil s dcérou cárovho obľúbenca Grigorija Lukianoviča Maľutu Skuratova (†1573) Máriou, čím sa posilnila jeho pozícia na dvore. Od 1580 bola jeho sestra Irena vydatá za cároviča Fiodora, pričom bol Godunov povýšený do bojarského stavu. Cár Ivan IV. Hrozný ho pred svojou smrťou vymenoval za jedného z regentov svojho syna a následníka trónu Fiodora, ktorý bol mentálne nespôsobilý vládnuť. Po smrti spoluregenta Nikitu Romanoviča 1584 a po potlačení sprisahania bojarov a metropolitu Dionýzia sústredil Godunov vo svojich rukách takmer neobmedzenú moc. Jeho najvýznamnejším vnútropolitickým činom bolo vydanie tzv. ukazu (1587), nariadenia, ktorým sa poddaným zakazovalo sťahovať od jedného pána k druhému a ktoré ich pripútalo k pôde, čo v konečnom dôsledku znamenalo upevnenie samoderžavia. R. 1589 zriadením Moskovského patriarchátu zabezpečil nezávislosť ruskej cirkvi od Konštantínopolského patriarchátu. Jeho zahraničná politika bola mierová a prezieravá, bránil krajinu pred nájazdmi Tatárov, 1595 získal v bojoch so Švédmi mestá stratené za predošlej vlády. Oslobodením od cla podnecoval aktivity anglických obchodníkov na ruskom území. Zaslúžil sa o výstavbu miest (Samara, Caricyn – dnes Volgograd, Saratov a i.) a pevností v severovýchodnej a juhovýchodnej oblasti ríše. Cestu k trónu mu ešte viac uvoľnila náhla smrť cároviča Dimitrija (1591), najmladšieho syna Ivana IV. Hrozného, za ktorú bol podľa všeobecnej mienky zodpovedný. Po smrti bezdetného cára Fiodora I. Ivanoviča (1598) bol krajinským snemom (zemskij sobor) konečne zvolený a následne korunovaný za ruského cára. Ako prvý cár si uvedomil kultúrnu zaostalosť Ruska oproti Západu, a preto sa usiloval pritiahnuť do krajiny zahraničných vzdelancov a, naopak, vysielal mladých Rusov študovať mimo ríše. Pestoval priateľské vzťahy so Škandináviou a sobášnou politikou s inými kráľovskými rodmi zvyšoval urodzenosť vlastného rodu. V období jeho panovania sa začala kolonizácia Sibíri a juhoruských oblastí, boli posilnené ruské pozície na Kaukaze a v Zakaukazsku. Godunov bol známy chorobnou podozrievavosťou k ľuďom zo svojho okolia a strachom z možných uchádzačov o trón. V úsilí oslabiť moc bojarov poslal členov romanovovského rodu do vyhnanstva, založil rozsiahlu sieť informátorov a tvrdo perzekvoval všetkých podozrivých zo zrady. Týmito opatreniami si ešte viac znepriatelil veľkú časť šľachty, ktorá začala podporovať nového uchádzača o trón Dimitrija (Lžidimitrij I.) vyhlasujúceho sa za najmladšieho syna Ivana IV. Hrozného. Pri obrane Moskvy pred jeho vojskami Godunov náhle zomrel, po ňom nastúpil na trón jeho jediný syn Fiodor II., onedlho bol však zavraždený. Krajina tak upadla do obdobia poznačeného násilnými zmenami vlády, zahraničnou intervenciou, občianskymi vojnami a sociálnym chaosom (tzv. smutné časy).

V ruskej literatúre život Godunova spracoval A. S. Puškin v dráme Boris Godunov (1825) a A. K. Tolstoj v diele Cár Boris (1870). Námet hudobne spracoval M. P. Musorgskij v opere Boris Godunov (1874).