Godár, Vladimír

Text hesla

Godár, Vladimír, 16. 3. 1956 Bratislava — slovenský hudobný skladateľ, muzikológ, editor a pedagóg.

V rokoch 1971 – 75 študoval hru na klavíri u Márie Masarikovej a kompozíciu u Juraja Pospíšila na konzervatóriu, 1975 – 80 kompozíciu u Dezidera Kardoša na VŠMU v Bratislave. V rokoch 1979 – 88 bol redaktorom vydavateľstva OPUS, 1988 – 96 vedeckým pracovníkom historického oddelenia Ústavu hudobnej vedy SAV, 1991 – 96 šéfredaktorom časopisu Slovenská hudba, 1997 – 99 riaditeľom vydavateľskej sekcie Národného hudobného centra. V roku 1997 sa stal hlavným editorom vydania Súborného diela Jána Levoslava Bellu a začal prednášať na Katedre estetiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave, od 2001 na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V rokoch 1999 – 2016 bol riaditeľom vydavateľstva Scriptorium musicum, 2008 – 2009 predsedom Spolku slovenských skladateľov, 2008 – 2017 prezidentom Výboru Bratislavských hudobných slávností. V roku 2009 sa spolupodieľal na založení občianskeho združenia Albrechtina, od 2017 pôsobí ako vedúci oddelenia edičnej činnosti Hudobného centra.

Godár patrí k prvej generácii slovenských skladateľov ovplyvnených postmodernou (spolu s Martinom Burlasom, Petrom Breinerom a i.), ktorí začiatkom 80. rokov 20. stor. odmietli tradičnú líniu slovenského hudobného umenia (reprezentovanú Alexandrom Moyzesom a jeho generáciou), ako aj myšlienkové a estetické východiská európskej novej hudby a slovenskej hudobnej avantgardy 60. rokov 20. stor. Spočiatku bol ovplyvnený tvorbou Bélu Bartóka, dodekafóniou, povojnovou seriálnou hudbou a sonorizmom poľskej školy, od 70. rokov 20. stor. sa zaoberá historickými kompozičnými poetikami, ktorých prvky uplatňuje vo svojich skladbách.

Dielo: symfonické a komorné skladby: Ricercar per 4 stromenti (1977), Žalostné pesničky na slová starej slovenskej poézie pre ženský/detský zbor a komorný súbor (1979), 1. symfónia (1980), Trio pre husle, klarinet a klavír (1980), Partita pre 54 sláčikových nástrojov, čembalo, tympany a trubicové zvony (1983), Talizman – nokturno pre husle, violončelo a klavír (1979 – 83), oratórium Orbis sensualium pictus (1984), Sonáta na pamäť Viktora Šklovského pre violončelo a klavír (1985), Concerto grosso per archi e cembalo (1985), Dariačangin sad, mýtus podľa Othara Čiladzeho pre violu, violončelo a orchester (1987), Jesenná meditácia pre sláčikové kvarteto (1970/90), Via lucis (1993), Barkarola pre husle/violončelo/violu, 12 sláčikových nástrojov, harfu a čembalo (1993), Emmeleia (1994), Déploration sur la mort de Witold Lutosławski (1994), Tombeau de Bartók (1995); duchovné skladby: Magnificat (2004), Stála matka (2001).

Sémantickú rovinu Godárových kompozícií, často postavených na princípoch polyštýlovosti, obohacuje používanie symbolov, citátov a alúzií. Spoluprácou s režisérom Martinom Šulíkom vstúpil Godár do povedomia verejnosti ako úspešný autor filmovej hudby (Neha, 1991; Všetko, čo mám rád, 1992; Záhrada, 1995; Orbis pictus, 1997; Krajinka, 2000; Slnečný štát, 2005, a i.).

Je nositeľom viacerých ocenení, napr. Ceny hudobnej kritiky za Dariačangin sad (1988), Českého leva za hudbu k filmom Návrat idiota (1999) a Slnečný štát (2005), The Georges Delerue Award za hudbu k filmu Krajinka (2001), Cena Literárneho fondu za knihu Kacírske quodlibety (1998). Godárove početné štúdie a eseje boli publikované samostatne aj v knihe Luk a lýra (2001).

Text hesla

Godár, Vladimír, 16. 3. 1956 Bratislava — slovenský hudobný skladateľ, muzikológ, editor a pedagóg.

V rokoch 1971 – 75 študoval hru na klavíri u Márie Masarikovej a kompozíciu u Juraja Pospíšila na konzervatóriu, 1975 – 80 kompozíciu u Dezidera Kardoša na VŠMU v Bratislave. V rokoch 1979 – 88 bol redaktorom vydavateľstva OPUS, 1988 – 96 vedeckým pracovníkom historického oddelenia Ústavu hudobnej vedy SAV, 1991 – 96 šéfredaktorom časopisu Slovenská hudba, 1997 – 99 riaditeľom vydavateľskej sekcie Národného hudobného centra. V roku 1997 sa stal hlavným editorom vydania Súborného diela Jána Levoslava Bellu a začal prednášať na Katedre estetiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave, od 2001 na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V rokoch 1999 – 2016 bol riaditeľom vydavateľstva Scriptorium musicum, 2008 – 2009 predsedom Spolku slovenských skladateľov, 2008 – 2017 prezidentom Výboru Bratislavských hudobných slávností. V roku 2009 sa spolupodieľal na založení občianskeho združenia Albrechtina, od 2017 pôsobí ako vedúci oddelenia edičnej činnosti Hudobného centra.

Godár patrí k prvej generácii slovenských skladateľov ovplyvnených postmodernou (spolu s Martinom Burlasom, Petrom Breinerom a i.), ktorí začiatkom 80. rokov 20. stor. odmietli tradičnú líniu slovenského hudobného umenia (reprezentovanú Alexandrom Moyzesom a jeho generáciou), ako aj myšlienkové a estetické východiská európskej novej hudby a slovenskej hudobnej avantgardy 60. rokov 20. stor. Spočiatku bol ovplyvnený tvorbou Bélu Bartóka, dodekafóniou, povojnovou seriálnou hudbou a sonorizmom poľskej školy, od 70. rokov 20. stor. sa zaoberá historickými kompozičnými poetikami, ktorých prvky uplatňuje vo svojich skladbách.

Dielo: symfonické a komorné skladby: Ricercar per 4 stromenti (1977), Žalostné pesničky na slová starej slovenskej poézie pre ženský/detský zbor a komorný súbor (1979), 1. symfónia (1980), Trio pre husle, klarinet a klavír (1980), Partita pre 54 sláčikových nástrojov, čembalo, tympany a trubicové zvony (1983), Talizman – nokturno pre husle, violončelo a klavír (1979 – 83), oratórium Orbis sensualium pictus (1984), Sonáta na pamäť Viktora Šklovského pre violončelo a klavír (1985), Concerto grosso per archi e cembalo (1985), Dariačangin sad, mýtus podľa Othara Čiladzeho pre violu, violončelo a orchester (1987), Jesenná meditácia pre sláčikové kvarteto (1970/90), Via lucis (1993), Barkarola pre husle/violončelo/violu, 12 sláčikových nástrojov, harfu a čembalo (1993), Emmeleia (1994), Déploration sur la mort de Witold Lutosławski (1994), Tombeau de Bartók (1995); duchovné skladby: Magnificat (2004), Stála matka (2001).

Sémantickú rovinu Godárových kompozícií, často postavených na princípoch polyštýlovosti, obohacuje používanie symbolov, citátov a alúzií. Spoluprácou s režisérom Martinom Šulíkom vstúpil Godár do povedomia verejnosti ako úspešný autor filmovej hudby (Neha, 1991; Všetko, čo mám rád, 1992; Záhrada, 1995; Orbis pictus, 1997; Krajinka, 2000; Slnečný štát, 2005, a i.).

Je nositeľom viacerých ocenení, napr. Ceny hudobnej kritiky za Dariačangin sad (1988), Českého leva za hudbu k filmom Návrat idiota (1999) a Slnečný štát (2005), The Georges Delerue Award za hudbu k filmu Krajinka (2001), Cena Literárneho fondu za knihu Kacírske quodlibety (1998). Godárove početné štúdie a eseje boli publikované samostatne aj v knihe Luk a lýra (2001).

Zverejnené vo februári 2008. Aktualizované 8. júna 2021.

citácia

Godár, Vladimír [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-06-21]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/godar-vladimir