Godár, Vladimír

Text hesla

Godár, Vladimír, 16. 3. 1956 Bratislava — slovenský hudobný skladateľ, muzikológ, editor a pedagóg.

V rokoch 1971 – 75 študoval hru na klavíri u Márie Masarikovej a kompozíciu u Juraja Pospíšila na konzervatóriu, 1975 – 80 kompozíciu u Dezidera Kardoša na VŠMU v Bratislave. V rokoch 1979 – 88 bol redaktorom vydavateľstva OPUS, 1988 – 96 vedeckým pracovníkom historického oddelenia Ústavu hudobnej vedy SAV, 1991 – 96 šéfredaktorom časopisu Slovenská hudba, 1997 – 99 riaditeľom vydavateľskej sekcie Národného hudobného centra. V roku 1997 sa stal hlavným editorom vydania Súborného diela Jána Levoslava Bellu a začal prednášať na Katedre estetiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave, od 2001 na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V rokoch 1999 – 2016 bol riaditeľom vydavateľstva Scriptorium musicum, 2008 – 2009 predsedom Spolku slovenských skladateľov, 2008 – 2017 prezidentom Výboru Bratislavských hudobných slávností. V roku 2009 sa spolupodieľal na založení občianskeho združenia Albrechtina, od 2017 pôsobí ako vedúci oddelenia edičnej činnosti Hudobného centra.

Godár patrí k prvej generácii slovenských skladateľov ovplyvnených postmodernou (spolu s Martinom Burlasom, Petrom Breinerom a i.), ktorí začiatkom 80. rokov 20. stor. odmietli tradičnú líniu slovenského hudobného umenia (reprezentovanú Alexandrom Moyzesom a jeho generáciou), ako aj myšlienkové a estetické východiská európskej novej hudby a slovenskej hudobnej avantgardy 60. rokov 20. stor. Spočiatku bol ovplyvnený tvorbou Bélu Bartóka, dodekafóniou, povojnovou seriálnou hudbou a sonorizmom poľskej školy, od 70. rokov 20. stor. sa zaoberá historickými kompozičnými poetikami, ktorých prvky uplatňuje vo svojich skladbách.

Dielo: symfonické a komorné skladby: Ricercar per 4 stromenti (1977), Žalostné pesničky na slová starej slovenskej poézie pre ženský/detský zbor a komorný súbor (1979), 1. symfónia (1980), Trio pre husle, klarinet a klavír (1980), Partita pre 54 sláčikových nástrojov, čembalo, tympany a trubicové zvony (1983), Talizman – nokturno pre husle, violončelo a klavír (1979 – 83), oratórium Orbis sensualium pictus (1984), Sonáta na pamäť Viktora Šklovského pre violončelo a klavír (1985), Concerto grosso per archi e cembalo (1985), Dariačangin sad, mýtus podľa Othara Čiladzeho pre violu, violončelo a orchester (1987), Jesenná meditácia pre sláčikové kvarteto (1970/90), Via lucis (1993), Barkarola pre husle/violončelo/violu, 12 sláčikových nástrojov, harfu a čembalo (1993), Emmeleia (1994), Déploration sur la mort de Witold Lutosławski (1994), Tombeau de Bartók (1995); duchovné skladby: Magnificat (2004), Stála matka (2001).

Sémantickú rovinu Godárových kompozícií, často postavených na princípoch polyštýlovosti, obohacuje používanie symbolov, citátov a alúzií. Spoluprácou s režisérom Martinom Šulíkom vstúpil Godár do povedomia verejnosti ako úspešný autor filmovej hudby (Neha, 1991; Všetko, čo mám rád, 1992; Záhrada, 1995; Orbis pictus, 1997; Krajinka, 2000; Slnečný štát, 2005, a i.).

Godárove početné štúdie a eseje boli publikované samostatne v knihe Luk a lýra (2001).

Je nositeľom viacerých ocenení, napr. Ceny hudobnej kritiky za Dariačangin sad (1988), Českého leva za hudbu k filmom Návrat idiota (1999) a Slnečný štát (2005), The Georges Delerue Award za hudbu k filmu Krajinka (2001), Cena Literárneho fondu za knihu Kacírske quodlibety (1998), ako aj štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra III. triedy (2021).

Text hesla

Godár, Vladimír, 16. 3. 1956 Bratislava — slovenský hudobný skladateľ, muzikológ, editor a pedagóg.

V rokoch 1971 – 75 študoval hru na klavíri u Márie Masarikovej a kompozíciu u Juraja Pospíšila na konzervatóriu, 1975 – 80 kompozíciu u Dezidera Kardoša na VŠMU v Bratislave. V rokoch 1979 – 88 bol redaktorom vydavateľstva OPUS, 1988 – 96 vedeckým pracovníkom historického oddelenia Ústavu hudobnej vedy SAV, 1991 – 96 šéfredaktorom časopisu Slovenská hudba, 1997 – 99 riaditeľom vydavateľskej sekcie Národného hudobného centra. V roku 1997 sa stal hlavným editorom vydania Súborného diela Jána Levoslava Bellu a začal prednášať na Katedre estetiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave, od 2001 na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V rokoch 1999 – 2016 bol riaditeľom vydavateľstva Scriptorium musicum, 2008 – 2009 predsedom Spolku slovenských skladateľov, 2008 – 2017 prezidentom Výboru Bratislavských hudobných slávností. V roku 2009 sa spolupodieľal na založení občianskeho združenia Albrechtina, od 2017 pôsobí ako vedúci oddelenia edičnej činnosti Hudobného centra.

Godár patrí k prvej generácii slovenských skladateľov ovplyvnených postmodernou (spolu s Martinom Burlasom, Petrom Breinerom a i.), ktorí začiatkom 80. rokov 20. stor. odmietli tradičnú líniu slovenského hudobného umenia (reprezentovanú Alexandrom Moyzesom a jeho generáciou), ako aj myšlienkové a estetické východiská európskej novej hudby a slovenskej hudobnej avantgardy 60. rokov 20. stor. Spočiatku bol ovplyvnený tvorbou Bélu Bartóka, dodekafóniou, povojnovou seriálnou hudbou a sonorizmom poľskej školy, od 70. rokov 20. stor. sa zaoberá historickými kompozičnými poetikami, ktorých prvky uplatňuje vo svojich skladbách.

Dielo: symfonické a komorné skladby: Ricercar per 4 stromenti (1977), Žalostné pesničky na slová starej slovenskej poézie pre ženský/detský zbor a komorný súbor (1979), 1. symfónia (1980), Trio pre husle, klarinet a klavír (1980), Partita pre 54 sláčikových nástrojov, čembalo, tympany a trubicové zvony (1983), Talizman – nokturno pre husle, violončelo a klavír (1979 – 83), oratórium Orbis sensualium pictus (1984), Sonáta na pamäť Viktora Šklovského pre violončelo a klavír (1985), Concerto grosso per archi e cembalo (1985), Dariačangin sad, mýtus podľa Othara Čiladzeho pre violu, violončelo a orchester (1987), Jesenná meditácia pre sláčikové kvarteto (1970/90), Via lucis (1993), Barkarola pre husle/violončelo/violu, 12 sláčikových nástrojov, harfu a čembalo (1993), Emmeleia (1994), Déploration sur la mort de Witold Lutosławski (1994), Tombeau de Bartók (1995); duchovné skladby: Magnificat (2004), Stála matka (2001).

Sémantickú rovinu Godárových kompozícií, často postavených na princípoch polyštýlovosti, obohacuje používanie symbolov, citátov a alúzií. Spoluprácou s režisérom Martinom Šulíkom vstúpil Godár do povedomia verejnosti ako úspešný autor filmovej hudby (Neha, 1991; Všetko, čo mám rád, 1992; Záhrada, 1995; Orbis pictus, 1997; Krajinka, 2000; Slnečný štát, 2005, a i.).

Godárove početné štúdie a eseje boli publikované samostatne v knihe Luk a lýra (2001).

Je nositeľom viacerých ocenení, napr. Ceny hudobnej kritiky za Dariačangin sad (1988), Českého leva za hudbu k filmom Návrat idiota (1999) a Slnečný štát (2005), The Georges Delerue Award za hudbu k filmu Krajinka (2001), Cena Literárneho fondu za knihu Kacírske quodlibety (1998), ako aj štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra III. triedy (2021).

Zverejnené vo februári 2008. Aktualizované 8. júna 2021.

citácia

Godár, Vladimír [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-12-04]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/godar-vladimir