Gluck, Christoph Willibald von

Text hesla

Gluck [gluk], Christoph Willibald von, 2. 7. 1714 Erasbach, dnes súčasť Berchingu, Bavorsko – 15. 11. 1787 Viedeň — nemecký hudobný skladateľ, dirigent a operný reformátor.

Detstvo prežil na panstve Jezeří v západných Čechách, od 1731 krátko študoval na Karlovej univerzite v Prahe, 1735 – 36 pôsobil vo Viedni, 1736 – 41 bol žiakom Giovanniho Battistu Sammartiniho v Miláne. V rokoch 1747 – 52 putoval po Európe ako dirigent a skladateľ talianskych operných spoločností Pietra Mingottiho (*1702, †1759) a Giovanniho Battistu Locatelliho (*1713, †1785), 1752 sa usadil vo Viedni, kde s prestávkami (dlhšie pobyty v Paríži) žil až do smrti (1752 – 66 tam pôsobil ako dvorný skladateľ).

Mal vyspelý literárny i umelecký vkus a bohatú prax v európskom kontexte popredného dvorného divadla. V opernej tvorbe spočiatku písal v štýle prevládajúcej talianskej opery, neskôr sa zriekol pompéznej barokovej dekoratívnosti a kultu speváckej virtuozity (kastrátov). V hierarchii umeleckých hodnôt uprednostňoval hlbokú emocionalitu, jeho operné postavy sú charakterovo výrazné, hudobne vystihujú psychický stav hrdinov, ktorí sa neraz búria proti zabehnutým božským i ľudským pravidlám.

Gluck rozšíril orchester, zrovnoprávnil ho so spevom a podľa antického vzoru prikladal významnú funkciu aj zboru. Tieto zásady realizoval vo svojich prvých reformných operách Orfeus a Eurydika (Orfeo ed Euridice, 1762), Alcesta (Alceste, 1767), Armida (Armide, 1777) a Paris a Helena (Paride ed Elena, 1770) vytvorených v spolupráci s libretistom Ranierim Calzabigim; Ifigénia v Aulide (Iphigénie en Aulide, 1774), ako aj Ifigénia na Tauride (Iphigénie en Tauride, 1779). Jeho dielo sa stalo východiskom ďalšieho vývoja operného umenia Wolfganga Amadea Mozarta, Ludwiga van Beethovena i romantikov Hectora Berlioza, Richarda Wagnera a Bedřicha Smetanu.

Ďalšie diela: opery Odhalená Semiramis (Semiramide riconosciuta, 1748), Titova veľkodušnosť (La clemenza di Tito, 1752), Číňanky (Le cinesi, 1754), Dokázaná nevina (L’innocenza giustificata, 1755), Antigona (1756), Neočakávané stretnutie (La rencontre imprévue, pôv. Pútnici do Mekky – Les pèlerins de Mecque, 1764), balet Don Juan (1761), symfónie, triá, piesne Sedem ód na texty Friedricha Gottlieba Klopstocka (Oden und Lieder beym Clavier zu Singen, 1785) a i.

Text hesla

Gluck [gluk], Christoph Willibald von, 2. 7. 1714 Erasbach, dnes súčasť Berchingu, Bavorsko – 15. 11. 1787 Viedeň — nemecký hudobný skladateľ, dirigent a operný reformátor.

Detstvo prežil na panstve Jezeří v západných Čechách, od 1731 krátko študoval na Karlovej univerzite v Prahe, 1735 – 36 pôsobil vo Viedni, 1736 – 41 bol žiakom Giovanniho Battistu Sammartiniho v Miláne. V rokoch 1747 – 52 putoval po Európe ako dirigent a skladateľ talianskych operných spoločností Pietra Mingottiho (*1702, †1759) a Giovanniho Battistu Locatelliho (*1713, †1785), 1752 sa usadil vo Viedni, kde s prestávkami (dlhšie pobyty v Paríži) žil až do smrti (1752 – 66 tam pôsobil ako dvorný skladateľ).

Mal vyspelý literárny i umelecký vkus a bohatú prax v európskom kontexte popredného dvorného divadla. V opernej tvorbe spočiatku písal v štýle prevládajúcej talianskej opery, neskôr sa zriekol pompéznej barokovej dekoratívnosti a kultu speváckej virtuozity (kastrátov). V hierarchii umeleckých hodnôt uprednostňoval hlbokú emocionalitu, jeho operné postavy sú charakterovo výrazné, hudobne vystihujú psychický stav hrdinov, ktorí sa neraz búria proti zabehnutým božským i ľudským pravidlám.

Gluck rozšíril orchester, zrovnoprávnil ho so spevom a podľa antického vzoru prikladal významnú funkciu aj zboru. Tieto zásady realizoval vo svojich prvých reformných operách Orfeus a Eurydika (Orfeo ed Euridice, 1762), Alcesta (Alceste, 1767), Armida (Armide, 1777) a Paris a Helena (Paride ed Elena, 1770) vytvorených v spolupráci s libretistom Ranierim Calzabigim; Ifigénia v Aulide (Iphigénie en Aulide, 1774), ako aj Ifigénia na Tauride (Iphigénie en Tauride, 1779). Jeho dielo sa stalo východiskom ďalšieho vývoja operného umenia Wolfganga Amadea Mozarta, Ludwiga van Beethovena i romantikov Hectora Berlioza, Richarda Wagnera a Bedřicha Smetanu.

Ďalšie diela: opery Odhalená Semiramis (Semiramide riconosciuta, 1748), Titova veľkodušnosť (La clemenza di Tito, 1752), Číňanky (Le cinesi, 1754), Dokázaná nevina (L’innocenza giustificata, 1755), Antigona (1756), Neočakávané stretnutie (La rencontre imprévue, pôv. Pútnici do Mekky – Les pèlerins de Mecque, 1764), balet Don Juan (1761), symfónie, triá, piesne Sedem ód na texty Friedricha Gottlieba Klopstocka (Oden und Lieder beym Clavier zu Singen, 1785) a i.

Zverejnené vo februári 2008. Aktualizované 26. januára 2021.

citácia

Gluck, Christoph Willibald von [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-04-15]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/gluck-christoph-willibald-von