gitara

gitara [gr. > arab. > špan.] — brnkací strunový hudobný nástroj s hmatníkom. Podľa spôsobu tvorby tónu sa gitary delia na akustické, ktoré sa zaraďujú do nástrojovej skupiny chordofónov, a elektrické (elektroakustické a elektrofonické), ktoré patria medzi elektrofóny.

Jazykové podoby najbližšie k názvu gitara sú zo 17. stor.: kitarre, gitarre (odvodené z gréčtiny – kithara); do súčasných jazykov prešli ako guitarra (špan.), guitar (angl.), guitare (fr.), Gitarre (nem.), chitarra (tal.), gitara (rus.), kytara (čes.), gitár (maď.), len v portugalčine sa zaužívalo označenie violão.

Dnešný typ klasickej gitary sa skladá z dvoch častí: tela (korpusu) a krku. Korpus má tvar arabskej číslice 8 (spodný ovál je väčší než horný) a skladá sa z vrchnej (veka) a zo spodnej dosky (dna), ktoré sú spojené vencom z dvoch pomerne vysokých lubov, a z horného (spája pätku krku s korpusom) a zo spodného klátika (je v ňom otvor na gombík). Dno a luby sa obyčajne zhotovujú z javorového alebo z palisandrového dreva; veko, ktoré je v strede kruhovito vykrojené (ozvučný otvor) a zdobené, zo smrekového dreva. Ku dnu a k veku sú priglejené ozvučné rebrá, ktoré im dodávajú mechanickú pevnosť a umožňujú šírenie chvenia. Geometria a rozmiestnenie ozvučných rebier majú veľký vplyv na farbu zvuku. Na krk (z javorového a bukového dreva) je pripevnený hmatník (z ebenu alebo z palisandra) rozdelený priečkami (pražcami) na poltónové polohy. Dolnú časť krku, ktorá je pevne alebo zvláštnou skrutkou spojená s hornou časťou korpusu, tvorí pätka, najvrchnejšou časťou krku je mierne dozadu zaklonená hlavica slúžiaca na upevnenie mechaniky (ladiaceho zariadenia), pomocou ktorej sa napínajú struny. Struny zachytené ladiacimi kolíkmi prechádzajú cez sedielko ponad hmatník cez pevnú kobylku a pripevňujú sa na strunník, ktorý býva osadený hneď za kobylkou; pri niektorých druhoch gitár je kobylka pohyblivá a strunník pripevnený ku gombíku na spodnej časti korpusu. Na zvyšovanie základného ladenia slúži svorka (kapodaster), ktorá sa pripevní v požadovanej polohe k hmatníku. Struny sa zhotovujú z kovu alebo z nylonu; pri hre sa rozochvievajú dlhšími nechtami, končekmi prstov alebo brnkadlom (plektrom).

Za predchodcov dnešnej klasickej gitary, ktorej typ sa ustálil koncom 18. stor., sa považujú stredoveké a neskôr renesančné fiduly gitarového (osmičkového) tvaru. Spočiatku jednostrunový nástroj sa do 10. stor. zmenil na štvorstrunový a začiatkom 11. stor. sa počet strún stabilizoval na päť. Od polovice 8. stor. sa v Španielsku prejavil v stavbe nástrojov vplyv Arabov, ktorí priniesli do Európy orientálne strunové nástroje. Všeobecne sa za prvých členov vývojových radov gitary považuje v Španielsku vihuela (vyvinula sa z raných fidúl), na ktorú sa (okrem hry sláčikom) hralo plektrom (de peñola, de pendola), resp. prstami (de mano, comun), v Taliansku chitarra battente (s oblým chrbtom, odvodená z nástroja nazývaného viola, na ktorej sa hralo plektrom) a v Nemecku mandolový nástroj quinterne; tvary ich korpusov boli veľmi podobné (štíhle a v bokoch jemne zahnuté). V 14. stor. sa v Španielsku rozlišovala guitarra latina (latinská, resp. rímska) s plochou konštrukciou a guitarra moresca (maurská) s klenutou konštrukciou, ktorú postupne nahradila lutna. Španielska renesančná gitara s plochým chrbtom (doložená v 15. stor.) bola vybavená štyrmi zbormi (pármi) strún a rozšírila sa aj do Francúzska, Talianska, Nemecka a Anglicka. Koncom 15. stor. došlo v Španielsku k zmene na päťzborové ladenie (Gg – cc¹ – ff – aa – d¹d¹, od 17. stor. o tón nižšie) a gitara sa začala nazývať španielka (chitarra spagnuola, guitarra española alebo len guitarra). Gitarové nástroje boli obľúbené aj v 18. storočí. V priebehu vývoja sa menil tvar korpusu (v Taliansku, Nemecku a vo Francúzsku jemne zakrivený; v Rakúsku a Rusku pod španielskym vplyvom výrazne osmičkový; rozšírené boli aj iné typy, napr. člnkový, štítový, resp. erbový), spôsob ostrunenia (párové struny sa zmenili na päť jednoduchých, zaviedla sa šiesta struna) a predĺžil sa krk nástroja.

Významným tvorcom gitár v 19. stor. bol Antonio de Torres Jurado (*1817, †1892), ktorý vytvoril princíp konštrukcie klasickej gitary ovplyvňujúci stavbu gitarových nástrojov dodnes. Gitara sa z Európy rozšírila aj do španielskych a portugalských zámorských kolónií v Amerike, princíp konštrukcie bol však veľmi rôznorodý. Veľkosť nástroja, tvar, pnutie strún a ich ladenie sa prispôsobovali miestnym potrebám. Typ strún sa volil podľa spôsobu hry (plektrom alebo prstami, energické udieranie alebo jemné pohládzanie strún), v každej krajine sa preto vyskytujú gitary s mnohými podobami a rôznymi názvami. Už v 18. stor. vznikla vo Francúzsku myšlienka vyrobiť gitaru s viac než jedným krkom (vyrába sa dodnes, pričom sa rozlišuje medzi dvojhmatníkovou gitarou a gitarou s dvoma krkmi, z ktorých iba jeden má hmatník). V 19. stor. boli pokusy zvýšiť počet strún, čo malo za následok vznik sedem- (heptachord) i osemstrunovej gitary. V tom období sa vyvinula aj basová gitara – desaťstrunový typ gitary (chitarra decachorda) populárny do začiatku 20. stor. V gitarových zoskupeniach (orchestroch) sa popri nástrojoch, ktoré hrali melódiu, začali vyčleňovať nástroje tvoriace sprievodnú sekciu, a preto sa začala výroba niekoľkých veľkých tvarov gitár (piata, šiesta a siedma basová gitara). Keďže niektorí virtuózi si chceli hrať sami aj basový sprievod, objavili sa dvojhmatníkové gitary, ktoré mali basové struny na jednom a melodické struny na druhom hmatníku, istý čas existovala aj dvojhmatníková basová gitara s dvoma krkmi. Osobitný typ basovej gitary sa objavil v 2. polovici 19. stor. inštaláciou druhého rezonátora vedeného nahor popri krku. Na obsiahnutie vysokých tónových polôh v gitarových, mandolínových a cistrových orchestroch vznikali malé gitary (trojštvrťová, polovičná, štvrťová a oktávová gitara – s funkciou terciovej s dĺžkou strún 540 mm, kvartová, kvintová a oktávová gitara s dĺžkou strún 340 alebo 320 mm, ktorá sa používa dodnes v mandolínových orchestroch väčšinou ako šiesta gitara nazývaná aj altová, tenorová alebo melodická).

Dominantným typom španielskej gitary je klasická gitara, ktorá má šesť strún dĺžky 650 alebo 640 mm ladených E – A – d – g – h – e¹ ; dĺžka korpusu 445 (resp. Torresov model 480) mm. Jej tónový rozsah je E – e³, notuje sa v husľovom kľúči. Odľahčenou verziou klasickej gitary je flamengová gitara s drevenými ladiacimi kolíkmi (bez mechanických strojčekov), nižšie posadenými strunami a tenkým vekom často chráneným golpeadorom (tenký chránič nalepený okolo ozvučného otvoru, chrániaci vrchnú dosku, slúžiaci na poklepkávanie). Dĺžka jej korpusu je 448 mm. Jumbo je gitara s kovovými strunami, preto má masívnejší korpus (jeho dĺžka je 440 – 518 mm) a krk s hlavicou prispôsobený väčšiemu tlaku, resp. ťahu strún. Jej variantom je dvanásťstrunová gitara vytvorená šiestimi zbormi (pármi) strún, dĺžka korpusu 510 mm. Džezová gitara (nazývaná podľa výrobcu aj gibsonka) má namiesto ozvučného otvoru dva otvory v tvare malého písmena f, klenuté veko a kovové struny. Rezofonická gitara nazývaná dobro je postavená na princípe rezonancie hliníkových rezonátorov vstavaných do tela gitary, ktorých chvenie podobné kmitaniu reproduktora zosilňuje zvuk nástroja a v kombinácii s kovovým alebo s dreveným korpusom vytvára špecifický zvuk. Havajská gitara sa konštrukciou podobá španielskej gitare, má však mohutnejší korpus a pri hre sa drží v ležatej polohe. Chvejná dĺžka strún sa na hmatníku skracuje najčastejšie kĺzavým kovovým valčekom (podľa toho nazývaná aj slide gitara). Malá štvorstrunová gitara vyvinutá z portugalského machette (hudobného nástroja kombinujúceho vlastnosti gitary a mandolíny) je ukulele. Špeciálny sláčikový variant gitary je arpeggione (nazývaný aj guitarre d’amour), akustické gitary so zvýšeným počtom strún sú sedem- a osemstrunové gitary. Z klasickej gitary konštrukčne vychádzajú aj elektroakustické gitary, sú však vybavené piezoelektrickým snímačom (premieňa mechanický tlak na elektrický signál) – zvláštnym typom mikrofónu umiestneným vnútri korpusu, umožňujúcim elektronicky zosilňovať zvuk nástroja, pričom zvuk nestráca farbu klasickej gitary (na rozdiel od elektrofonickej gitary). Elektrofonická gitara, ktorá konštrukčne takisto vychádza z klasickej gitary, má podobnú konštrukciu hmatníka (obyčajne zosilneného kovovou tyčou v jeho vnútri) a strunovej mechaniky. Princíp vzniku tónov však nie je založený na rezonancii zvuku v ozvučnici, ale na snímaní kmitania kovových strún nad elektromagnetickým snímačom. Má masívny korpus s dĺžkou 440 – 518 mm a šesť kovových strún (zvyčajne tri hrubšie sú vinuté a tri tenšie hladké, dĺžka 645 – 653 mm), ktoré sa ladia ako pri klasickej gitare, aj keď v modernej hudbe sa často prelaďuje v závislosti od charakteru hudby (najčastejšie sa všetky struny podlaďujú o poltón). Okrem klasickej kobylky sa pri elektrofonických gitarách často používa kobylka s tzv. tremolovou pákou, ktorá umožňuje plynulé naťahovanie strún, čo sa prejavuje zvyšovaním tónov; na tele je opatrená konektorom (jackom), pomocou ktorého sa pripája k zosilňovaču. Elektrofonické gitary sa začali masovo používať v 50. rokoch 20. stor., keď sa v USA začala ich veľkosériová výroba (Clarence Leo Fender, *1909, †1991). Dodnes sú populárne modely Telecaster (pôvodný názov Broadcaster) a Stratocaster. V roku 1952 spoločnosť Gibson (Gibson Brands, Inc.) uviedla takisto dodnes veľmi populárny model Les Paul. Basovým variantom elektrofonickej gitary je elektrofonická basgitara so štyrmi kovovými strunami dĺžky 770 mm, ladenými E₁ – A₁ – D – G, dĺžka korpusu 505 mm. Chromatický rozsah 22-pražcovej elektrofonickej basgitary je E₁ – f². Niektorí hráči používajú bezpražcovú basgitaru, ktorá má jemný zvuk veľmi podobný zvuku kontrabasu.

Asi od 1750 sa gitarová hudba notuje v husľovom kľúči o oktávu vyššie, než znie (gitara sa preto považuje za transpozičný nástroj). V minulosti sa používala tabulatúrna notácia (zápis hudby pomocou hmatov namiesto nôt); v súčasnosti sa používajú ASCII (American Standard Code For Information Interchange) tabulatúry a podobné typy internetových tabulatúr. Na akordický sprievod piesní slúži vzorcová notácia: zvislé čiary označujú struny, priečne čiary pražce, medzi nimi sú čierne bodky označujúce prstoklad a nad vzorcom sú písmená s arabskými číslicami označujúce druh akordu.

Gitara sa v hudobnej praxi používala od najstarších čias ako sprievodný nástroj (spev, tanec), v komorných zostavách (aj viacero gitár s rôznym ladením) i ako sólový koncertný či virtuózny nástroj; je jedným z najpoužívanejších hudobných nástrojov v súčasnej populárnej a džezovej hudbe.