gazel

gazel [arab.], gazal, arab. ghazal = pavučina — kratšia orientálna (islamská) lyrická báseň, pôvodne arabská, neskôr prevzatá i do perzskej a tureckej lyrickej poézie.

Skladá sa z 5 – 15 dvojverší, tzv. bejtov s jednotným metrom a jediným rýmom, ktorý sa opakuje v druhom verši nasledujúceho bejtu podľa schémy aa ba ca da… xa. Prvé dvojveršie, ktoré je nositeľom hlavného rýmu, sa nazýva kráľovský bejt. Okrem rýmu sa vo veršoch opakuje nejaké slovo alebo skupina slov (príp. polverš), ktoré tvoria refrén (redif). Témou gazelu je láska, smútok, žiaľ, sklamanie, nárek nad osudom, ale aj mystika a filozofická reflexia. V niektorom záverečnom, obyčajne poslednom bejte básnik oslovuje sám seba menom alebo pseudonymom.

Majstrom lyrického polytematického gazelu bol významný perzský básnik Chvádže Šamsuddín Muhammad Háfiz. Koncom 19. stor. gazel prenikol aj do európskej básnickej tvorby, v európskej literatúre sa však neprijímal ako žáner, ale ako osobitný strofický útvar. Používali ho nemeckí romantickí básnici August Wilhelm von Schlegel a Johann Wolfgang von Goethe, neskôr v Česku napr. Jaroslav Vrchlický a Vítězslav Nezval. V slovenskej poézii sa ako exkluzívna veršová forma vyskytuje u Pavla Országha Hviezdoslava.