Garibaldi, Giuseppe

Text hesla

Garibaldi, Giuseppe, 4. 7. 1807 Nice – 2. 6. 1882 Caprera — taliansky vojvodca a politik, bojovník za oslobodenie Talianska. Pochádzal z rodiny rybára, od skorej mladosti slúžil v námorníctve kráľovstva Sardínia-Piemont. R. 1833 sa zapojil do hnutia G. Mazziniho Mladé Taliansko, 1834 sa zúčastnil povstania v Janove, po ktorého potlačení musel ujsť do Francúzska (v neprítomnosti bol odsúdený na smrť). R. 1835 odišiel do Južnej Ameriky, kde sa zúčastnil občianskych vojen a získal skúsenosti vo vedení gerilovej vojny. V Brazílii sa zoznámil so svojou manželkou Anitou Ribeirovou da Silva (*1819, †1849), s ktorou mal tri deti, synovia Menotti (*1840, †1903) a Ricciotti (*1847, †1924) sa stali jeho neskoršími spolubojovníkmi. Po vypuknutí revolúcie 1848 sa vrátil do Talianska, kde v službách Milána organizoval dobrovoľnícky zbor proti Rakúsku. Po vyhlásení Rímskej republiky vo februári 1849 sa podieľal na jej obrane pred intervenčnými silami Francúzov. Po páde republiky sa so svojimi oddielmi stiahol do Toskánska, po niekoľkých bojových akciách bol však sardínskou vládou donútený dobrovoľníkov rozpustiť a 1850 sa vysťahovať opäť do Ameriky. V máji 1854 sa vrátil do Piemontu, kúpil si polovicu ostrovčeka Caprera a istý čas sa venoval farmárčeniu. V tom období začalo znova ožívať talianske národnooslobodzovacie hnutie, ktoré malo za cieľ zjednotenie Talianska pod vládou savojskej dynastie, a Garibaldi sa opäť zapojil do politiky. R. 1859 sa v hodnosti generála postavil na čelo dobrovoľníckeho zboru Cacciatori delle Alpi (Alpskí poľovníci), s ktorým úspešne bojoval proti Rakúsku ako spojenec Francúzska. V priebehu bojov bolo postupne oslobodzované severotalianske územie, po uzatvorení separátneho francúzsko-rakúskeho prímeria (11. 7. 1859) však roztrpčený Garibaldi opustil armádu. Po vypuknutí povstania na juhu Talianska (1860) bol ministrom C. B. Cavourom poverený vedením expedície na Sicíliu (→ výprava Tisíc). So svojimi dobrovoľníkmi v červených košeliach porazil bourbonovské vojsko, dobyl Palermo a v mene Viktora Emanuela II. vyhlásil zvrhnutie vlády Bourbonovcov (→ Risorgimento). Po dobytí juhu Talianska vtiahol po boku kráľa Viktora Emanuela II. do Neapola, vzápätí sa však vzdal všetkých pôct, vyznamenaní a funkcií a vrátil sa na Capreru. R. 1862 začal organizovať boj proti Pápežskému štátu, podarilo sa mu získať asi 4-tis. dobrovoľníkov, s ktorými viedol pochod na Rím. V auguste 1862 bol však zastavený jednotkami vládneho vojska v bitke pri Aspromonte, počas ktorej utrpel ťažké zranenie. R. 1866 po vypuknutí novej vojny s Rakúskom vstúpil opäť do služieb kráľa, ktorý ho vymenoval za veliteľa zboru dobrovoľníkov operujúcich v Tirolsku, jeho akcie však neboli úspešné. R. 1867 sa pokúsil uskutočniť plán na dobytie Ríma, 3. septembra bol však francúzskymi oddielmi pri Mentane porazený. Počas prusko-francúzskej vojny 1870 – 71 odišiel do Francúzska bojovať za francúzsku republiku a nakrátko sa stal členom Národného zhromaždenia. Po vojne sa vrátil do vlasti a 1874 sa stal poslancom parlamentu zjednoteného Talianska za Rím. Garibaldi bol popri Cavourovi, Mazzinim a Viktorovi Emanuelovi II. hlavnou postavou Risorgimenta a mal zásadný podiel na zjednotení Talianska. Preslávil sa statočnosťou, čestnosťou a nadšením pre ideály, ktoré z neho urobili talianskeho národného hrdinu.

Text hesla

Garibaldi, Giuseppe, 4. 7. 1807 Nice – 2. 6. 1882 Caprera — taliansky vojvodca a politik, bojovník za oslobodenie Talianska. Pochádzal z rodiny rybára, od skorej mladosti slúžil v námorníctve kráľovstva Sardínia-Piemont. R. 1833 sa zapojil do hnutia G. Mazziniho Mladé Taliansko, 1834 sa zúčastnil povstania v Janove, po ktorého potlačení musel ujsť do Francúzska (v neprítomnosti bol odsúdený na smrť). R. 1835 odišiel do Južnej Ameriky, kde sa zúčastnil občianskych vojen a získal skúsenosti vo vedení gerilovej vojny. V Brazílii sa zoznámil so svojou manželkou Anitou Ribeirovou da Silva (*1819, †1849), s ktorou mal tri deti, synovia Menotti (*1840, †1903) a Ricciotti (*1847, †1924) sa stali jeho neskoršími spolubojovníkmi. Po vypuknutí revolúcie 1848 sa vrátil do Talianska, kde v službách Milána organizoval dobrovoľnícky zbor proti Rakúsku. Po vyhlásení Rímskej republiky vo februári 1849 sa podieľal na jej obrane pred intervenčnými silami Francúzov. Po páde republiky sa so svojimi oddielmi stiahol do Toskánska, po niekoľkých bojových akciách bol však sardínskou vládou donútený dobrovoľníkov rozpustiť a 1850 sa vysťahovať opäť do Ameriky. V máji 1854 sa vrátil do Piemontu, kúpil si polovicu ostrovčeka Caprera a istý čas sa venoval farmárčeniu. V tom období začalo znova ožívať talianske národnooslobodzovacie hnutie, ktoré malo za cieľ zjednotenie Talianska pod vládou savojskej dynastie, a Garibaldi sa opäť zapojil do politiky. R. 1859 sa v hodnosti generála postavil na čelo dobrovoľníckeho zboru Cacciatori delle Alpi (Alpskí poľovníci), s ktorým úspešne bojoval proti Rakúsku ako spojenec Francúzska. V priebehu bojov bolo postupne oslobodzované severotalianske územie, po uzatvorení separátneho francúzsko-rakúskeho prímeria (11. 7. 1859) však roztrpčený Garibaldi opustil armádu. Po vypuknutí povstania na juhu Talianska (1860) bol ministrom C. B. Cavourom poverený vedením expedície na Sicíliu (→ výprava Tisíc). So svojimi dobrovoľníkmi v červených košeliach porazil bourbonovské vojsko, dobyl Palermo a v mene Viktora Emanuela II. vyhlásil zvrhnutie vlády Bourbonovcov (→ Risorgimento). Po dobytí juhu Talianska vtiahol po boku kráľa Viktora Emanuela II. do Neapola, vzápätí sa však vzdal všetkých pôct, vyznamenaní a funkcií a vrátil sa na Capreru. R. 1862 začal organizovať boj proti Pápežskému štátu, podarilo sa mu získať asi 4-tis. dobrovoľníkov, s ktorými viedol pochod na Rím. V auguste 1862 bol však zastavený jednotkami vládneho vojska v bitke pri Aspromonte, počas ktorej utrpel ťažké zranenie. R. 1866 po vypuknutí novej vojny s Rakúskom vstúpil opäť do služieb kráľa, ktorý ho vymenoval za veliteľa zboru dobrovoľníkov operujúcich v Tirolsku, jeho akcie však neboli úspešné. R. 1867 sa pokúsil uskutočniť plán na dobytie Ríma, 3. septembra bol však francúzskymi oddielmi pri Mentane porazený. Počas prusko-francúzskej vojny 1870 – 71 odišiel do Francúzska bojovať za francúzsku republiku a nakrátko sa stal členom Národného zhromaždenia. Po vojne sa vrátil do vlasti a 1874 sa stal poslancom parlamentu zjednoteného Talianska za Rím. Garibaldi bol popri Cavourovi, Mazzinim a Viktorovi Emanuelovi II. hlavnou postavou Risorgimenta a mal zásadný podiel na zjednotení Talianska. Preslávil sa statočnosťou, čestnosťou a nadšením pre ideály, ktoré z neho urobili talianskeho národného hrdinu.

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Garibaldi, Giuseppe [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-12-07]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/garibaldi-giuseppe