Foerster, Josef Bohuslav

Foerster [för-], Josef Bohuslav, 30. 12. 1859 Praha – 29. 5. 1951 Nový Vestec, okres Praha-východ, pochovaný v Prahe (Olšanské cintoríny) — český hudobný skladateľ, pedagóg, spisovateľ a hudobný kritik.

Po absolvovaní štúdia na pražskom konzervatóriu pôsobil 1882 – 88 ako organista v Kostole sv. Vojtecha, 1889 – 94 bol správcom chóru v Kostole Panny Márie Snežnej, od 1884 bol hudobným referentom Národných listov. Po svadbe so sopranistkou Bertou Lautererovou (*1869, †1936) žil 1893 – 1918 v zahraničí (od 1893 v Hamburgu, kde bol hudobným kritikom v tamojších novinách, od 1903 vo Viedni, kde učil na Novom konzervatóriu). Po návrate do Prahy pôsobil od 1819 ako profesor skladby na konzervatóriu a 1922 – 31 na majstrovskej škole konzervatória (učiteľ mnohých českých a slovenských skladateľov). V rokoch 1920 – 36 bol lektorom hudby na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. V rokoch 1931 – 39 bol prezidentom Československej akadémie vied a umení.

Foersterovo rozsiahle skladateľské dielo vychádzalo z českej smetanovsko-dvořákovskej hudobnej tradície s vplyvmi nemeckého novoromantizmu, ako aj z impresionizmu. Harmonicky čerpalo z klasickej organovej a vokálnej polyfónie obohatenej o moderné prostriedky a osobitú inštrumentáciu; jednotiacim znakom jeho diel je lyrizmus. Významný úspech zaznamenala jeho vokálna tvorba najmä pre mužské zbory, je pokladaný za obnoviteľa českej zborovej tradície.

Je autorom opier Debora (1891, na libreto Jaroslava Kvapila), Eva (1897, podľa hry Gabriely Preissovej Gazdiná roba), Jessika (1904, libreto napísal Jaroslav Vrchlický podľa hry Williama Shakespeara Kupec benátsky), Nepřemoženi (1917), Srdce (1922), Bloud (1936, podľa Leva Nikolajeviča Tolstého), kantáty Hymnus andělů (1889, na text Svatopluka Čecha), melodrám Tři jezdci (1889) a Legenda o sv. Julii (1891, obidve na text Jaroslava Vrchlického) a i., symfónií (1. d mol, 1888; 2. F dur, 1893; 3. D dur, 1895; 4. c mol Veliká noc, 1905; 5. d mol, 1929), symfonických básní, orchestrálnych suít, ouvertúr, husľových sonát, dvoch husľových koncertov (1911, 1918 – 26), zborov (na básne Josefa Václava Sládka, napr. Devět sborů, 1894 – 97, z nich najznámejšie Oráč, Polní cestou, Skřivánkovi, Z osudu rukou, Když jsme se loučili), piesní a piesňových cyklov (Milostní písně, 1914, predlohou mu boli básne Rabíndranátha Thákura; Čisté jitro, 1914 – 18), chrámových diel – oratóriá (Stabat Mater, 1891 – 92; Sv. Václav, 1928, a i.), omší (Missa glagolitica pre miešaný zbor a organ, 1923, a i.), žalmov, hymien, duchovných piesní a pamätí (Poutník, 1929; Poutníkovy cesty, 1932; Poutník v Hamburku, 1938; Poutník v cizině, 1947).

V roku 1945 mu bol udelený titul Národný umelec.