flauta

Text hesla

flauta [lat. > tal.] —

1. dychový hudobný nástroj, jeden z najstarších aerofónov s hmatovými otvormi. Flauta pochádza pravdepodobne z Ázie, odkiaľ sa dostala do Európy ako obmena jednoduchej drevenej píšťaly so 6 dierkami; známa bola v starovekom Egypte, Grécku a Ríme. Najstaršie flauty boli kostené (doložené z archeologických nálezov z obdobia mladšieho paleolitu), lastúrové alebo bambusové, neskôr i keramické, najčastejšie však drevené, od polovice 19. stor. aj kovové, príp. kombinované. Podľa konštrukcie a spôsobu hry sa flauty delia na staršie pozdĺžne (zobcové) a mladšie priečne. Pozdĺžna (zobcová) flauta sa pri hre drží pozdĺžne podobne ako klarinet alebo píšťala. Skladá sa z hlavice (má zobcový tvar s priečnym výrezom), zo stredného dielu (má 8 dierok, ktoré sa prikrývajú prstami obidvoch rúk) a z ozvučnice (korpus lievikovitého tvaru tvoriaci najspodnejšiu časť nástrojovej trubice). Tón vzniká nárazom prúdu vzduchu na hranu výrezu hlavice, čím sa rozkmitá vzduchový stĺpec vnútri nástroja. Pozdĺžne flauty môžu byť aj zdvojené alebo zložené z viacerých (syrinx). Priečna flauta sa pri hre drží priečne na pravú stranu hráča. Dnešná priečna flauta má 16 – 18 klapiek a skladá sa z hlavice, zo stredného dielu a z nôžky (krátky rúrkový doplnok s klapkami pre tóny c1, cis1, dis1). Na hlavicu je pripevnený náustok (z kovu, zo slonoviny alebo z dreva) s elipsovitým otvorom, na ktorého ostrú hranu sa cez úzku štrbinu vháňa vzduchový prúd. Stredný diel z grenadilového dreva (získavané z dreviny rodu dalbergia) alebo z kovu má všetky dierky prikryté klapkami (klapkový mechanizmus modernej priečnej flauty označovanej ako typ Böhm zostrojil okolo 1850 nemecký flautový virtuóz a nástrojár Theobald Böhm, *1794, †1881). Ladenie: C, Des. Rozsah: h (c1) – d4. Väčšie, nižšie ladené sú altová flauta (v G ladení, zostrojená v 19. stor.) a málo používaná basová flauta (s dvojnásobnou dĺžkou zvukovej trubice, znie o oktávu nižšie), najmenší a najvyššie znejúci nástroj z tejto stavebnej skupiny je pikola. Priečne flauty patria do základného obsadenia veľkého symfonického i dychového orchestra, uplatnenie má i v komornej hudbe a v menšej miere aj v džeze; pozdĺžne flauty sa koncertne uplatňujú pri interpretácii staršej hudby a slúžia ako nástroje pri hudobnej výchove detí;

2. v organe spoločný názov otvorených, krytých i polokrytých perných (labiálnych) píšťal tvoriacich skupinu základných a pomocných hlasov (napr. dvojnásobná, jemná, otvorená, priečna, harmonická, švajčiarska, trubicová flauta).

Popis ilustrácie

Flauta

Text hesla

flauta [lat. > tal.] —

1. dychový hudobný nástroj, jeden z najstarších aerofónov s hmatovými otvormi. Flauta pochádza pravdepodobne z Ázie, odkiaľ sa dostala do Európy ako obmena jednoduchej drevenej píšťaly so 6 dierkami; známa bola v starovekom Egypte, Grécku a Ríme. Najstaršie flauty boli kostené (doložené z archeologických nálezov z obdobia mladšieho paleolitu), lastúrové alebo bambusové, neskôr i keramické, najčastejšie však drevené, od polovice 19. stor. aj kovové, príp. kombinované. Podľa konštrukcie a spôsobu hry sa flauty delia na staršie pozdĺžne (zobcové) a mladšie priečne. Pozdĺžna (zobcová) flauta sa pri hre drží pozdĺžne podobne ako klarinet alebo píšťala. Skladá sa z hlavice (má zobcový tvar s priečnym výrezom), zo stredného dielu (má 8 dierok, ktoré sa prikrývajú prstami obidvoch rúk) a z ozvučnice (korpus lievikovitého tvaru tvoriaci najspodnejšiu časť nástrojovej trubice). Tón vzniká nárazom prúdu vzduchu na hranu výrezu hlavice, čím sa rozkmitá vzduchový stĺpec vnútri nástroja. Pozdĺžne flauty môžu byť aj zdvojené alebo zložené z viacerých (syrinx). Priečna flauta sa pri hre drží priečne na pravú stranu hráča. Dnešná priečna flauta má 16 – 18 klapiek a skladá sa z hlavice, zo stredného dielu a z nôžky (krátky rúrkový doplnok s klapkami pre tóny c1, cis1, dis1). Na hlavicu je pripevnený náustok (z kovu, zo slonoviny alebo z dreva) s elipsovitým otvorom, na ktorého ostrú hranu sa cez úzku štrbinu vháňa vzduchový prúd. Stredný diel z grenadilového dreva (získavané z dreviny rodu dalbergia) alebo z kovu má všetky dierky prikryté klapkami (klapkový mechanizmus modernej priečnej flauty označovanej ako typ Böhm zostrojil okolo 1850 nemecký flautový virtuóz a nástrojár Theobald Böhm, *1794, †1881). Ladenie: C, Des. Rozsah: h (c1) – d4. Väčšie, nižšie ladené sú altová flauta (v G ladení, zostrojená v 19. stor.) a málo používaná basová flauta (s dvojnásobnou dĺžkou zvukovej trubice, znie o oktávu nižšie), najmenší a najvyššie znejúci nástroj z tejto stavebnej skupiny je pikola. Priečne flauty patria do základného obsadenia veľkého symfonického i dychového orchestra, uplatnenie má i v komornej hudbe a v menšej miere aj v džeze; pozdĺžne flauty sa koncertne uplatňujú pri interpretácii staršej hudby a slúžia ako nástroje pri hudobnej výchove detí;

2. v organe spoločný názov otvorených, krytých i polokrytých perných (labiálnych) píšťal tvoriacich skupinu základných a pomocných hlasov (napr. dvojnásobná, jemná, otvorená, priečna, harmonická, švajčiarska, trubicová flauta).

Zverejnené v júli 2005.

citácia

Flauta [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-22]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/flauta