Fibich, Zdeněk

Text hesla

Fibich, Zdeněk, 21. 12. 1850 Fibichova myslivna v obci Všebořice, okres Benešov (dnes súčasť obce Vlastějovice, okres Kutná Hora) – 15. 10. 1900 Praha (pochovaný na vyšehradskom Slavíne) — český skladateľ, dirigent a pedagóg. Spolu s Bedřichom Smetanom a Antonínom Dvořákom bol jedným z významných zakladateľov českej hudby v 2. polovici 19. stor.

Bol mimoriadne hudobne nadaný, už ako 14-ročný skomponoval symfóniu, o rok neskôr začal komponovať operu. Študoval hudobnú teóriu u Zikmunda Kolešovského (*1817, †1868) a v hudobnej škole Bedřicha Smetanu v Prahe. V rokoch 1865 – 67 študoval na konzervatóriu v Lipsku (u Ignaza Moschelesa), 1868 v Paríži a 1869 – 70 v Mannheime. V rokoch 1875 – 78 pôsobil ako kapelník v Prozatímnom divadle, 1899 – 1900 ako dramaturg opery v Národnom divadle v Prahe; od 1881 súkromne vyučoval kompozíciu a hru na klavíri.

Bol predstaviteľom českej novoromantickej hudby, nadviazal na nemecký romantizmus Roberta Schumanna. Ťažiskom jeho tvorby sú dramatické a melodramatické diela, v ktorých dosiahla česká melodráma svoj kvalitatívny vrchol. Je autorom opier s historickým námetom Bukovín (1874) a Blaník (1881, libreto Eliška Krásnohorská) a tragickej opery Nevěsta messinská (1884, libreto Otakar Hostinský podľa Friedricha Schillera) – v ktorých skomponoval altové postavy pre svoju druhú manželku, altistku Betty Hanušovú (*1846, †1901). Ďalej zložil opery Bouře (1895, libreto Jaroslav Vrchlický podľa Williama Shakespeara), Hedy (1896, podľa Georgea Byrona) a Šárka (1897, podľa českých bájí) a dvojdielnu operu Pád Arkuna (Helga a Dargun, 1898, podľa severských ság) – ich libretistkou bola Anežka Schulzová (*1868, †1905; tretia Fibichova manželka). Je tvorcom melodrám, z ktorých najznámejšie sú koncertné melodrámy Štědrý den (1875) a Vodník (1883) – obidve na motívy básnickej zbierky Kytice Karla Jaromíra Erbena a scénická melodráma – trilógia s antickým námetom Hippodamie (1888 – 91, podľa Jaroslava Vrchlického), s časťami: Námluvy Pelopovy, Smír Tantalův, Smrt Hippodamie. Komponoval scénickú hudbu k činohrám (najviac v období 1876 – 77), napr. k novoromantickej dráme Jaroslava Vrchlického Pietro Aretino (1892) a k hre Juliusa Zeyera Neklan (1896). Je autorom troch symfónií (1883, 1892, 1898), symfonických básní Othello (1873, podľa Williama Shakespeara), Záboj, Slavoj a Luděk (1873, podľa Rukopisu královédvorského), Toman a lesní panna (1875, podľa Františka Ladislava Čelakovského), Vesna (1881), V podvečer (1894, z ktorej časť Des je pod názvom Poem známa v početných úpravách) a i., predohier Noc na Karlštejně (1886, k veselohre Jaroslava Vrchlického), Komenský (1892), Oldřich a Božena (1898) a i., kantát, zborov a piesní, komornej hudby, skladieb pre klavír a i. Viac ako 500 menších klavírnych skladieb je zhrnutých v zbierke Nálady, dojmy a upomínky (1892 – 98).

Text hesla

Fibich, Zdeněk, 21. 12. 1850 Fibichova myslivna v obci Všebořice, okres Benešov (dnes súčasť obce Vlastějovice, okres Kutná Hora) – 15. 10. 1900 Praha (pochovaný na vyšehradskom Slavíne) — český skladateľ, dirigent a pedagóg. Spolu s Bedřichom Smetanom a Antonínom Dvořákom bol jedným z významných zakladateľov českej hudby v 2. polovici 19. stor.

Bol mimoriadne hudobne nadaný, už ako 14-ročný skomponoval symfóniu, o rok neskôr začal komponovať operu. Študoval hudobnú teóriu u Zikmunda Kolešovského (*1817, †1868) a v hudobnej škole Bedřicha Smetanu v Prahe. V rokoch 1865 – 67 študoval na konzervatóriu v Lipsku (u Ignaza Moschelesa), 1868 v Paríži a 1869 – 70 v Mannheime. V rokoch 1875 – 78 pôsobil ako kapelník v Prozatímnom divadle, 1899 – 1900 ako dramaturg opery v Národnom divadle v Prahe; od 1881 súkromne vyučoval kompozíciu a hru na klavíri.

Bol predstaviteľom českej novoromantickej hudby, nadviazal na nemecký romantizmus Roberta Schumanna. Ťažiskom jeho tvorby sú dramatické a melodramatické diela, v ktorých dosiahla česká melodráma svoj kvalitatívny vrchol. Je autorom opier s historickým námetom Bukovín (1874) a Blaník (1881, libreto Eliška Krásnohorská) a tragickej opery Nevěsta messinská (1884, libreto Otakar Hostinský podľa Friedricha Schillera) – v ktorých skomponoval altové postavy pre svoju druhú manželku, altistku Betty Hanušovú (*1846, †1901). Ďalej zložil opery Bouře (1895, libreto Jaroslav Vrchlický podľa Williama Shakespeara), Hedy (1896, podľa Georgea Byrona) a Šárka (1897, podľa českých bájí) a dvojdielnu operu Pád Arkuna (Helga a Dargun, 1898, podľa severských ság) – ich libretistkou bola Anežka Schulzová (*1868, †1905; tretia Fibichova manželka). Je tvorcom melodrám, z ktorých najznámejšie sú koncertné melodrámy Štědrý den (1875) a Vodník (1883) – obidve na motívy básnickej zbierky Kytice Karla Jaromíra Erbena a scénická melodráma – trilógia s antickým námetom Hippodamie (1888 – 91, podľa Jaroslava Vrchlického), s časťami: Námluvy Pelopovy, Smír Tantalův, Smrt Hippodamie. Komponoval scénickú hudbu k činohrám (najviac v období 1876 – 77), napr. k novoromantickej dráme Jaroslava Vrchlického Pietro Aretino (1892) a k hre Juliusa Zeyera Neklan (1896). Je autorom troch symfónií (1883, 1892, 1898), symfonických básní Othello (1873, podľa Williama Shakespeara), Záboj, Slavoj a Luděk (1873, podľa Rukopisu královédvorského), Toman a lesní panna (1875, podľa Františka Ladislava Čelakovského), Vesna (1881), V podvečer (1894, z ktorej časť Des je pod názvom Poem známa v početných úpravách) a i., predohier Noc na Karlštejně (1886, k veselohre Jaroslava Vrchlického), Komenský (1892), Oldřich a Božena (1898) a i., kantát, zborov a piesní, komornej hudby, skladieb pre klavír a i. Viac ako 500 menších klavírnych skladieb je zhrnutých v zbierke Nálady, dojmy a upomínky (1892 – 98).

Zverejnené v júli 2005. Aktualizované 14. decembra 2020.

citácia

Fibich, Zdeněk [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-10-16]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/fibich-zdenek