Eötvös, József

Text hesla

Eötvös [ötvöš], József, barón, 3. 9. 1813 Budín, dnes súčasť Budapešti – 2. 2. 1871 Pešť, dnes súčasť Budapešti — maďarský spisovateľ a politik, syn I. Eötvösa ml., otec L. Eötvösa. Absolvoval právo na univerzite v Budapešti. Počas ciest po Európe v rokoch 1836 – 37 sa zoznámil napríklad s V. Hugom, F.-R. Chateaubriandom či A. de Lamartinom. Po návrate krátko pôsobil ako asesor obvodného stoličného súdu v Prešove, potom sa vzdal úradu a usadil sa na rodinnom majetku v Boršodsko-abovsko-zemplínskej župe (dnes v Maďarsku). Aktívne sa zapájal do politického života, bol predstaviteľom západoeurópskeho liberalizmu v maďarskej politike, začiatkom 40. rokov 19. stor. bol spoluzakladateľom skupiny tzv. centralistov, ktorí chceli nahradiť zastaraný uhorský župný systém centralistickým a presadiť parlamentný systém vlády. V roku 1848 pôsobil ako minister školstva a osvety revolučnej vlády. Po zásahu cisárskeho vojska emigroval do Mníchova. Bol zástancom zotrvania Uhorska v habsburskej monarchii. V roku 1853 sa vrátil do Uhorska, 1867 sa pridal k F. Deákovej liberálnej opozícii, podieľal sa na príprave rakúsko-maďarského vyrovnania. Od roku 1866 pôsobil ako predseda Uhorskej akadémie vied, 1867 – 71 minister školstva a osvety. Presadzoval reformu uhorského školstva, bol tvorcom zákonov o všeobecnom a povinnom základnom školskom vzdelaní a zrovnoprávnení Židov, požadoval rovnoprávnosť a vlastnú správu pre národy žijúce v Uhorsku a pod.

Literárnu činnosť začal ako básnik a dramatik. Do poézie uvádzal vlasteneckú a sociálnu tematiku: óda Lúčenie (Bucsú, 1836), ľudovo ladená báseň I ja by som rád (Én is szeretném, 1846), krátka poéma Zamrznuté dieťa (A megfagyott gyermek, 1833), dráma Nech žije rovnosť (Éljen az egyenlőség, 1844), v ktorej pranieruje pseudoliberalizmus uhorskej šľachty, a i. Písal však najmä romány, je považovaný za priekopníka kritického realizmu v maďarskej literatúre, ktorý pozdvihol na európsku úroveň. Jeho román Kartuzián (A’ karthausi, 1842) je podľa P. Van Tieghema posledným románom európskeho sentimentalizmu. Spoločenskú kritiku naplno rozvinul v románoch Dedinský notár (A falu jegyzője, 1845; slov. 1959), Pod dóžovou zástavou (Magyarország 1514-ben, 1847; slov. 1951) a Sestry (Nővérek, 1857). V novelách Slovenské dievča na Dolnej zemi (Egy tót leány az Alföldön, časopisecky 1854, knižne 1859) a Zimný trh (Téli vásár, 1859) prevládajú idylické, sentimentálne a didaktické prvky. Svoje politické myšlienky a skúsenosti zhrnul v teoretických prácach Vplyv vládnucich ideí 19. storočia na štát (A XIX. század uralkodó eszméinek befolyása az álladalomra, 2 zväzky, 1851 – 54) a Národnostná otázka (A nemzetiségi kérdés, 1865). V rokoch 1901 – 03 vyšlo Súborné dielo Józsefa Eötvösa (Eötvös József összes munkái I-XX).

Text hesla

Eötvös [ötvöš], József, barón, 3. 9. 1813 Budín, dnes súčasť Budapešti – 2. 2. 1871 Pešť, dnes súčasť Budapešti — maďarský spisovateľ a politik, syn I. Eötvösa ml., otec L. Eötvösa. Absolvoval právo na univerzite v Budapešti. Počas ciest po Európe v rokoch 1836 – 37 sa zoznámil napríklad s V. Hugom, F.-R. Chateaubriandom či A. de Lamartinom. Po návrate krátko pôsobil ako asesor obvodného stoličného súdu v Prešove, potom sa vzdal úradu a usadil sa na rodinnom majetku v Boršodsko-abovsko-zemplínskej župe (dnes v Maďarsku). Aktívne sa zapájal do politického života, bol predstaviteľom západoeurópskeho liberalizmu v maďarskej politike, začiatkom 40. rokov 19. stor. bol spoluzakladateľom skupiny tzv. centralistov, ktorí chceli nahradiť zastaraný uhorský župný systém centralistickým a presadiť parlamentný systém vlády. V roku 1848 pôsobil ako minister školstva a osvety revolučnej vlády. Po zásahu cisárskeho vojska emigroval do Mníchova. Bol zástancom zotrvania Uhorska v habsburskej monarchii. V roku 1853 sa vrátil do Uhorska, 1867 sa pridal k F. Deákovej liberálnej opozícii, podieľal sa na príprave rakúsko-maďarského vyrovnania. Od roku 1866 pôsobil ako predseda Uhorskej akadémie vied, 1867 – 71 minister školstva a osvety. Presadzoval reformu uhorského školstva, bol tvorcom zákonov o všeobecnom a povinnom základnom školskom vzdelaní a zrovnoprávnení Židov, požadoval rovnoprávnosť a vlastnú správu pre národy žijúce v Uhorsku a pod.

Literárnu činnosť začal ako básnik a dramatik. Do poézie uvádzal vlasteneckú a sociálnu tematiku: óda Lúčenie (Bucsú, 1836), ľudovo ladená báseň I ja by som rád (Én is szeretném, 1846), krátka poéma Zamrznuté dieťa (A megfagyott gyermek, 1833), dráma Nech žije rovnosť (Éljen az egyenlőség, 1844), v ktorej pranieruje pseudoliberalizmus uhorskej šľachty, a i. Písal však najmä romány, je považovaný za priekopníka kritického realizmu v maďarskej literatúre, ktorý pozdvihol na európsku úroveň. Jeho román Kartuzián (A’ karthausi, 1842) je podľa P. Van Tieghema posledným románom európskeho sentimentalizmu. Spoločenskú kritiku naplno rozvinul v románoch Dedinský notár (A falu jegyzője, 1845; slov. 1959), Pod dóžovou zástavou (Magyarország 1514-ben, 1847; slov. 1951) a Sestry (Nővérek, 1857). V novelách Slovenské dievča na Dolnej zemi (Egy tót leány az Alföldön, časopisecky 1854, knižne 1859) a Zimný trh (Téli vásár, 1859) prevládajú idylické, sentimentálne a didaktické prvky. Svoje politické myšlienky a skúsenosti zhrnul v teoretických prácach Vplyv vládnucich ideí 19. storočia na štát (A XIX. század uralkodó eszméinek befolyása az álladalomra, 2 zväzky, 1851 – 54) a Národnostná otázka (A nemzetiségi kérdés, 1865). V rokoch 1901 – 03 vyšlo Súborné dielo Józsefa Eötvösa (Eötvös József összes munkái I-XX).

Zverejnené v júli 2005.

citácia

Eötvös, József [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-08-03]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/eotvos-jozsef