dodekafónia

dodekafónia [gr.], dvanásťtónová kompozičná technika — kompozičný smer v hudbe, ktorý rovnocenne využíva dvanásť tónov chromatickej stupnice v rámci oktávy ako samostatný tónový materiál bez tradičnej harmonickej väzby. Popiera hierarchické vzťahy medzi tónmi a akordmi, ktoré vyplývajú z tonality, a smeruje k atonalite. Dodekafónia organizuje tónový materiál pomocou radu obsahujúceho všetkých 12 tónov usporiadaných tak, aby sa v ňom neobjavovali sledy rozložených tradičných akordov a neopakovali sa za sebou rovnaké tóny. Rad tvorí motivický materiál obmieňaný polyfonicky, variačne a rytmicky. Môže byť uskutočnený v základnom tvare, v obrate (inverzii), v račom postupe (uvedenie melódie spiatočne, od posledného tónu) alebo v inverzii račieho postupu.

Prvé pokusy o dvanásťtónovú kompozičnú techniku (založenú na tzv. trópoch) uplatnil v tvorbe Josef Matthias Hauer a svoj systém dodekafónie aj teoreticky sformuloval v prácach z 1919 – 26. Hlavným tvorcom dodekafónie bol Arnold Schönberg, ktorý od 1923 uplatňoval kompozičnú techniku založenú na radoch (Päť klavírnych skladieb op. 23 a nasledujúce diela), po ňom i príslušníci druhej viedenskej školy (Alban Berg, Anton Webern a i.) a neskôr aj predstavitelia európskej hudobnej avantgardy (Pierre Boulez, Ernst Křenek, Luigi Dallapiccola, Luigi Nono, Karlheinz Stockhausen a i.). Skúsenosti s dodekafóniou viedli k tvorbe seriálnej hudby.