deus ex machina

deus ex machina [máchiná; lat.] — božstvo na stroji (doslovne boh zo stroja), v zmysle neočakávaný pomocník.

Pôvodne starogrécka javisková divadelná technika: boh (alebo héros) spúšťaný zvláštnym mechanizmom (gr. méchané) zo scény na proscénium na konci deja svojím nečakaným vstupom rozuzlí neriešiteľnú situáciu. V gréckom antickom divadle sa deus (boh) či dea (bohyňa) ex machina hojne vyskytovali v Euripidových (Medea, Hippolytos, Elektra, Helena, Ifigénia na Tauride, Ión, Orestés, Ifigénia v Aulide) i Sofoklových (Filoktétés) tragédiách a v Menandrových komédiách (Perikeiromené, Misúmenos, Aspis); v románových spracovaniach zasahuje božstvo do deja napr. u Héliodóra (Etiópske príbehy), Xenofónta z Efezu (Efezský príbeh o láske) a i.

Obľúbený a hojne využívaný prvok v barokovom divadle (napr. v Taliansku a vo Francúzsku pri veľkých nákladných dvorských inscenáciách operných diel s antickými námetmi; konštruoval ich najmä taliansky divadelný architekt a scénograf Giacomo Torelli, *1608, †1678).

Prenesene: neprirodzené vyriešenie ťažkého problému, neočakávaná pomoc, prekvapivý zásah.