Denisov, Edison Vasilievič

Text hesla

Denisov, Edison Vasilievič, 6. 4. 1929 Tomsk – 24. 11. 1996 Paríž — ruský hudobný skladateľ, predstaviteľ hudobnej avantgardy.

Absolvoval štúdium na moskovskom konzervatóriu (o. i. u Vissariona Jakovleviča Šebalina), od 1960 tam pôsobil ako pedagóg, od 1992 ako profesor. Jeho tvorivá i teoretická činnosť boli v rozpore s oficiálnou sovietskou socialistickou hudobnou estetikou. Udržiaval aj písomný kontakt s viacerými osobnosťami západnej hudby, najmä s Pierrom Boulezom. Venoval sa štúdiu hudby Bélu Bartóka, Igora Stravinského a reprezentantov druhej viedenskej školy, neskôr si osvojil tvorivú poetiku Pierra Bouleza, Karlheinza Stockhausena, Witolda Lutoslawského, Luigiho Nona a i., u ktorých nachádzal podnety na formovanie vlastného kompozičného štýlu. Premiéra skladby Slnko Inkov (Solnce Inkov, 1964) pre soprán a 11 nástrojov v Leningrade (dnes Petrohrad) a jej následné uvedenie v Paríži, Bruseli a Berlíne mu otvorili cestu do sveta západoeurópskej hudby. Jeho diela interpretovali významní svetoví umelci. V roku 1990 sa stal riaditeľom Asociácie pre súčasnú hudbu v Moskve (ASM-2), 1990 – 91 pracoval v IRCAM (Výskumný a koordinačný ústav pre akustiku a hudbu) v Paríži.

Diela: opery Vojak Ivan (Soldat Ivan, 1959), Pena dní (Pena dnej, 1981), komorná opera Štyri mladé dievčatá (Četyre devuški, 1986), balet Spoveď (Ispoveď, 1985, podľa Alfreda de Musseta); oratóriá Sibírska zem (Sibirskaja strana, 1960), História života a smrti nášho Pána Ježiša Krista (Istorija žizni i smerti Gospoda našego Isusa Christa, 1992); Rekviem pre soprán, tenor, zbor a orchester (Rekvijem dlja soprano, tenora, chora i orkestra, 1980); Crescendo a diminuendo pre čembalo a 12 sláčikových nástrojov (1965); Catullove spevy pre bas a tri pozauny (Pesni Katulla, 1962); komorná kantáta Päť príbehov o pánovi Keunerovi pre tenor a sedem nástrojov (1966); Romantická hudba (Musica romantica, 1968); Komorná symfónia (Kamernaja simfonija, 1982); inštrumentácia nedokončenej opery Clauda Debussyho Rodrigue et Chimène (1993) a i. Tvoril aj hudbu k filmom a scénickú hudbu (najmä pre Divadlo na Taganke v spolupráci s Jurijom Petrovičom Ľubimovom). Je autorom teoretických diel Bicie nástroje v súčasnej hudbe (1982), Súčasná hudba a otázky kompozičnej evolučnej techniky (1986) a i.

Za svoju tvorbu získal viacero ocenení, o. i. Grand Prix de la Ville de Paris (1993).

Text hesla

Denisov, Edison Vasilievič, 6. 4. 1929 Tomsk – 24. 11. 1996 Paríž — ruský hudobný skladateľ, predstaviteľ hudobnej avantgardy.

Absolvoval štúdium na moskovskom konzervatóriu (o. i. u Vissariona Jakovleviča Šebalina), od 1960 tam pôsobil ako pedagóg, od 1992 ako profesor. Jeho tvorivá i teoretická činnosť boli v rozpore s oficiálnou sovietskou socialistickou hudobnou estetikou. Udržiaval aj písomný kontakt s viacerými osobnosťami západnej hudby, najmä s Pierrom Boulezom. Venoval sa štúdiu hudby Bélu Bartóka, Igora Stravinského a reprezentantov druhej viedenskej školy, neskôr si osvojil tvorivú poetiku Pierra Bouleza, Karlheinza Stockhausena, Witolda Lutoslawského, Luigiho Nona a i., u ktorých nachádzal podnety na formovanie vlastného kompozičného štýlu. Premiéra skladby Slnko Inkov (Solnce Inkov, 1964) pre soprán a 11 nástrojov v Leningrade (dnes Petrohrad) a jej následné uvedenie v Paríži, Bruseli a Berlíne mu otvorili cestu do sveta západoeurópskej hudby. Jeho diela interpretovali významní svetoví umelci. V roku 1990 sa stal riaditeľom Asociácie pre súčasnú hudbu v Moskve (ASM-2), 1990 – 91 pracoval v IRCAM (Výskumný a koordinačný ústav pre akustiku a hudbu) v Paríži.

Diela: opery Vojak Ivan (Soldat Ivan, 1959), Pena dní (Pena dnej, 1981), komorná opera Štyri mladé dievčatá (Četyre devuški, 1986), balet Spoveď (Ispoveď, 1985, podľa Alfreda de Musseta); oratóriá Sibírska zem (Sibirskaja strana, 1960), História života a smrti nášho Pána Ježiša Krista (Istorija žizni i smerti Gospoda našego Isusa Christa, 1992); Rekviem pre soprán, tenor, zbor a orchester (Rekvijem dlja soprano, tenora, chora i orkestra, 1980); Crescendo a diminuendo pre čembalo a 12 sláčikových nástrojov (1965); Catullove spevy pre bas a tri pozauny (Pesni Katulla, 1962); komorná kantáta Päť príbehov o pánovi Keunerovi pre tenor a sedem nástrojov (1966); Romantická hudba (Musica romantica, 1968); Komorná symfónia (Kamernaja simfonija, 1982); inštrumentácia nedokončenej opery Clauda Debussyho Rodrigue et Chimène (1993) a i. Tvoril aj hudbu k filmom a scénickú hudbu (najmä pre Divadlo na Taganke v spolupráci s Jurijom Petrovičom Ľubimovom). Je autorom teoretických diel Bicie nástroje v súčasnej hudbe (1982), Súčasná hudba a otázky kompozičnej evolučnej techniky (1986) a i.

Za svoju tvorbu získal viacero ocenení, o. i. Grand Prix de la Ville de Paris (1993).

Zverejnené v máji 2003. Aktualizované 15. januára 2021.

citácia

Denisov, Edison Vasilievič [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-03-07]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/denisov-edison-vasilievic