Csáth, Géza
Csáth [čát], Géza, vlastným menom József Brenner, 13. 2. 1887 Sabatka, dnes Subotica, Srbsko – 11. 9. 1919 Kelebija, Srbsko — maďarský spisovateľ a lekár (neurológ), významný predstaviteľ prvej generácie spisovateľov okolo časopisu Nyugat (Západ), bratranec Dezsa Kosztolányiho.
Pochádzal z rodiny intelektuálov, už ako 14-ročný prispieval hudobnými recenziami do denníka Bácskai Hírlap (Báčske noviny). Od mladosti bol literárne činný, jeho prvotiny boli ovplyvnené slovným kultom secesie (napr. poviedka Kachle, A kályha, časopisecky 1904), od ktorého neskôr upustil. Svoje poviedky spočiatku publikoval časopisecky (napr. Nyugat), knižne debutoval zbierkou poviedok Kúzelníkova záhrada (A varázsló kertje, 1908), ktorou si získal uznanie kritiky. V roku 1909 ukončil štúdium medicíny na univerzite v Budapešti, v rokoch 1909 – 10 pracoval ako lekár a od roku1911 ako kúpeľný lekár v rôznych miestach Rakúsko-Uhorska. Zaoberal sa freudizmom, jeho kniha O psychickom mechanizme duševných chorôb (Az elmebetegségek psychikus mechanizmusa, 1912) je jedným z prvých diel na túto tému v maďarčine. Poznatky zo svojej odbornej praxe, ako aj z užívania morfia (od 1910 v dôsledku mylnej diagnózy tuberkulózy) premietal do literárnej tvorby; prostredníctvom jemného, lyrického nuansovania sa prejavil ako portrétista duše skúmajúci vnútorné pramene jej zvláštností a bohatstvo jej emócií i ako pozorovateľ ľudských reakcií v nezvyčajných situáciách (napr. zbierka poviedok Rodina podsudcu Petrovitsa a iné príbehy, Az albíróék és egyéb elbeszélések, 1909).
Jeho neskoršie diela sú charakteristické vyzretou umeleckosťou a zobrazovaním desivých hlbín ľudskej duše. Chladne vyrozprávaná hororová poviedka Matkovražda (Anyagyilkosság, 1911 v zbierke Popoludňajší sen, Délutáni álom; sfilmovaná 1997, réžia János Szász) je považovaná za vrchol maďarskej poviedkovej prózy. Z perspektívy dospievajúcich chlapcov surrealisticky opisuje odhaľovanie tajomstiev života a v duchu moderny estetizuje smrť ako jeden zo spôsobov zbavenia sa bolesti. Csáthovým najvýznamnejším dielom je štúdia Denník šialenej ženy (Egy elmebeteg nő naplója, napísaná 1911, vydaná posmrtne 1978; sfilmovaná 2007, réžia J. Szász) zobrazujúca patologickosť paranoidnej ženy; v štúdii skombinoval poznatky tradičnej psychiatrie s psychoanalýzou.
Po vypuknutí 1. svetovej vojny (1914) narukoval ako vojenský lekár a naplno prepukla jeho závislosť od morfia, ktorá mu znemožňovala ďalší výkon povolania i literárnu tvorbu. V roku 1917 preto opustil front, krátko pracoval ako obecný lekár v Riđici a v roku 1919 nastúpil do psychiatrickej liečebne v Baji, odkiaľ utiekol, zastrelil svoju manželku a pokúsil sa o samovraždu. Neskôr sa znova liečil v nemocnici v Subotici, odkiaľ opäť utiekol a krátko po zadržaní spáchal samovraždu predávkovaním sa.
Bol aj autorom diel s hudobnou tematikou Puccini (Puccini, 1908), Portréty skladateľov (Zeneszerző portrék, 1911) a Hudobníci. Novely (Muzsikusok. Novellák, 1913), tragikomédie Janík (Janika, 1911), zbierky poviedok Pernikár Schmith (Sch. mézeskalácsos, 1912) ako aj denník (Denník (1912 – 1913), Napló (1912 – 1913), vydaný posmrtne 1989). V slovenčine vyšiel výber jeho poviedok Matkovražda (1987; preklad Karol Wlachovský).