Cortázar, Julio

Text hesla

Cortázar [kortásar], Julio (Florencio), pseudonym Julio Denis, 26. 8. 1914 Ixelles – 12. 2. 1984 Paríž — argentínsky románopisec a poviedkar, predstaviteľ tzv. nového hispanoamerického románu. Po štúdiách v Buenos Aires pôsobil ako stredoškolský profesor literatúry, v roku 1951 sa presťahoval do Paríža, kde sa v roku 1952 stal pracovníkom UNESCO. Spočiatku písal lyriku, neskôr pod vplyvom existencializmu napísal drámu Králi (Los reyes, vydaná 1949, uvedená 2005). Bol znepokojený sociálnymi a politickými problémami v Južnej Amerike, písal diela odsudzujúce diktatúru v Čile, podporoval Nikaragujskú revolúciu (→ Sandinovský front národného oslobodenia).

Inovatívnosť jeho poetiky spočíva v obohacovaní všednej skutočnosti prvkami hry a fantázie, čo ho radí k exponentom hispanoamerického fantastického realizmu. Preslávil sa románom Škôlka (Rayuela, 1963), v ktorom použil rôzne umelecké prostriedky a štylistické roviny (alternácia chronologických sledov, zložitá štruktúra rozprávania, lexikálne invencie, ľubovoľné množstvo výkladov príbehu a pod.). Významná úloha fantázie ustupuje motívu hry v sebareflexívnom románe (paródii na dobrodružné príbehy) Autonauti na kozmostráde alebo Nečasové putovanie z Paríža do Marseille (Los autonautas de la cosmopista o Un viaje atemporal París~Marsella, 1983; s manželkou Carol Dunlopovou, Dunlop, *1946, †1982) o spoločnej ceste po diaľnici, pričom sa zastavujú na jednotlivých stanovištiach a vydávajú sa na rôzne vedecké expedície. Medzi jeho ďalšie romány patria Výhercovia (Los premios, 1960; slov. 1981), 62. Model na skladanie (62. Modelo para armar, 1968), Manuelova kniha (Libro de Manuel, 1973), Skúška (El examen, posmrtne 1986), Zábava (Divertimento, posmrtne 1986) a i.

Najrozsiahlejšiu časť jeho tvorby tvoria krátke poviedky (zbierky Zvieratník, Bestiario, 1951; Koniec hry, Final del juego, 1956; Tajné zbrane, Las armas secretas, 1959; a i.) charakteristické svojským spôsobom umelecko-estetického vyjadrovania. Jeho poviedka Babie leto (Las babas del diablo) inšpirovala talianskeho režiséra M. Antonioniho k nakrúteniu filmu Zväčšenina (Blowup, 1966). V slovenčine vyšli výbery z jeho tvorby V každom ohni oheň (1971), Solentinamská apokalypsa (1982) a Krk čiernej mačky (1998).

Text hesla

Cortázar [kortásar], Julio (Florencio), pseudonym Julio Denis, 26. 8. 1914 Ixelles – 12. 2. 1984 Paríž — argentínsky románopisec a poviedkar, predstaviteľ tzv. nového hispanoamerického románu. Po štúdiách v Buenos Aires pôsobil ako stredoškolský profesor literatúry, v roku 1951 sa presťahoval do Paríža, kde sa v roku 1952 stal pracovníkom UNESCO. Spočiatku písal lyriku, neskôr pod vplyvom existencializmu napísal drámu Králi (Los reyes, vydaná 1949, uvedená 2005). Bol znepokojený sociálnymi a politickými problémami v Južnej Amerike, písal diela odsudzujúce diktatúru v Čile, podporoval Nikaragujskú revolúciu (→ Sandinovský front národného oslobodenia).

Inovatívnosť jeho poetiky spočíva v obohacovaní všednej skutočnosti prvkami hry a fantázie, čo ho radí k exponentom hispanoamerického fantastického realizmu. Preslávil sa románom Škôlka (Rayuela, 1963), v ktorom použil rôzne umelecké prostriedky a štylistické roviny (alternácia chronologických sledov, zložitá štruktúra rozprávania, lexikálne invencie, ľubovoľné množstvo výkladov príbehu a pod.). Významná úloha fantázie ustupuje motívu hry v sebareflexívnom románe (paródii na dobrodružné príbehy) Autonauti na kozmostráde alebo Nečasové putovanie z Paríža do Marseille (Los autonautas de la cosmopista o Un viaje atemporal París~Marsella, 1983; s manželkou Carol Dunlopovou, Dunlop, *1946, †1982) o spoločnej ceste po diaľnici, pričom sa zastavujú na jednotlivých stanovištiach a vydávajú sa na rôzne vedecké expedície. Medzi jeho ďalšie romány patria Výhercovia (Los premios, 1960; slov. 1981), 62. Model na skladanie (62. Modelo para armar, 1968), Manuelova kniha (Libro de Manuel, 1973), Skúška (El examen, posmrtne 1986), Zábava (Divertimento, posmrtne 1986) a i.

Najrozsiahlejšiu časť jeho tvorby tvoria krátke poviedky (zbierky Zvieratník, Bestiario, 1951; Koniec hry, Final del juego, 1956; Tajné zbrane, Las armas secretas, 1959; a i.) charakteristické svojským spôsobom umelecko-estetického vyjadrovania. Jeho poviedka Babie leto (Las babas del diablo) inšpirovala talianskeho režiséra M. Antonioniho k nakrúteniu filmu Zväčšenina (Blowup, 1966). V slovenčine vyšli výbery z jeho tvorby V každom ohni oheň (1971), Solentinamská apokalypsa (1982) a Krk čiernej mačky (1998).

Zverejnené v júli 2001.

citácia

Cortázar, Julio [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-04-20]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/cortazar-julio