Aldrich [óldrič], Thomas Bailey, 11. 11. 1836 Portsmouth, New Hampshire – 19. 3. 1907 Boston, Massachusetts — americký spisovateľ a vydavateľ. R. 1855 – 65 vydavateľ v New Yorku, od 1865 vydával týždenník Every Saturday (Každá sobota) v Bostone. Člen literárnej skupiny, do ktorej patrili aj H. W. Longfellow, R. Lowell a O. W. Holmes. Jeho najznámejším dielom je autobiografický román Príbeh zlého chlapca (The Story of a Bad Boy, 1870).

Alegría, Ciro, 4. 11. 1909 Quilca – 17. 2. 1967 Lima — peruánsky spisovateľ. Autor realistických sociálne angažovaných románov s rozsiahlymi lyrickými pasážami, folklórnym bohatstvom a indiánskymi legendami, ktoré zachytávajú situáciu domorodých Indiánov v dôsledku vyvlastňovania ich pôdy. Ich budúcnosť videl v prekonaní tradičného spôsobu života a v politicko-triednom uvedomení.

Autor románov Zlatý had (La serpiente de oro, 1935), Hladní psi (Los perros hambrientos, 1939; sfilmovaný 1977, réžia Luis Figueroa), Šíry a cudzí svet (El mundo es ancho y ajeno, 1941; slov. 1978; prvý slovenský preklad Cválajúci tieň, 1962), Lazar (Lázaro, 1973), zbierok poviedok Súboj rytierov (Duelo de caballeros, 1962), Kamenný milodar (La ofrenda de piedra, 1969), Sedem vešteckých poviedok (Siete cuentos quirománticos, 1978), Slnko jaguárov (El sol de los jaguares, 1979) a memoárov Kubánska revolúcia: osobné svedectvo (La revolución cubana: un testimonio personal, 1971) a Cez trápenie k šťastiu (Mucha suerte con harto palo, 1976).

Alegría, Fernando, 26. 9. 1918 Santiago – 29. 10. 2005 Walnut Creek, Kalifornia — čilský prozaik, básnik a literárny historik. Od 1940 žil v USA. Autor životopisných románov prezrádzajúcich jeho zmysel pre politiku, dejovo sa zameriaval na osudy občanov latinskoamerického pôvodu žijúcich v USA. V jeho rozprávaní poznamenanom dramatickosťou a humorom nechýbajú ani prvky španielskeho pikareskného románu, v poézii uplatňoval aj prvky science-fiction.

Autor románov Lautaro, mladý osloboditeľ Arauca (Lautaro, joven libertador de Arauco, 1943), Chameleón (Camaleón, 1950), Dostihový kôň (Caballo de copas, 1957; slov. 1977) o zákulisí dostihových pretekov a sociálnom postavení čilských prisťahovalcov v San Franciscu, Zajtra bojovníci (Mañana los guerreros, 1964), Amerika, Amerikka, Amerikkka, manifesty Vietnamu (Amerika, Amerikka, Amerikkka, manifiestos de Vietnam', 1970), Prechádzkovým krokom (El paso de los gansos, 1975), Allende. Môj sused prezident (Allende. Mi vecino el Presidente, 1989) o živote S. Allendeho Gossensa, ktorý bol jeho osobným priateľom, Vzbura rozkoší (La rebelión de los placeres, 1990), knihy poviedok Básnik, ktorý sa stal červom (El poeta que se volvió gusano, 1956) a pamätí Určitý druh pamäti (Una especie de memoria, 1983).

Alencar [-kar], José Martiniano de, 1. 5. 1829 Mecejana – 12. 12. 1877 Rio de Janeiro — brazílsky spisovateľ a politik, zakladateľ tzv. romantického indianizmu. Vyštudoval právo na univerzite v São Paule, neskôr pôsobil ako novinár. Člen Konzervatívnej strany Brazílie, 1868 – 70 minister spravodlivosti. V románoch Guaraníjec (O Guarani, 1857; čes. 1969) a Strieborné bane, (As Minas de Prata, 2 zv., 1865, 1866) i v indiánskych legendách Iracema (1865) a Ubirajara (1874), ktoré sa vyznačujú nezvyčajnou predstavivosťou a brilantným štýlom, idealizovane opísal tropickú brazílsku prírodu a scény zo života pôvodných obyvateľov krajiny – Indiánov.

Allendeová [aľen-] (Allende), Isabel, 2. 8. 1942 Lima — čilská prozaička, neter S. Allendeho Gossensa. Nevšedný ohlas vyvolala románom Dom duchov (La casa de los espíritus, 1982; slov. 1988; sfilmovaný 1993, réžia B. August), široko koncipovanou rodinnou a dobovou kronikou zobrazujúcou pomery čilskej spoločnosti od začiatku 20. stor., i keď dej sa odohráva v nemenovanej krajine. Pomocou symboliky, alegórie a hyperboly v ňom dosahuje magickosť atmosféry, pričom ju zaujíma spätosť kauzality a náhodnosti s fatalitou. Opisné rozprávanie s mnohými dialógmi, ktoré prevláda v prvých 11 kapitolách, striedajú v ďalších 3 dynamizujúce postupy typické pre literatúru faktu.

Autorka románov Láska a tieň (De amor y de sombra, 1984; slov. 1988; sfilmovaný 1994, réžia Betty Kaplanová) kritizujúceho vojenskú diktatúru, Eva Luna (1987; slov. 1990), Nekonečný plán (El plan infinito, 1991), Dcéra šťasteny (Hija de la fortuna, 1998; slov. 2001), Sépiový portrét (Retrato en sepia, 2000; slov. 2002), Japonský milenec (El amante japonés, 2015), autobiografického románu Paula (1994; slov. 1997) o umierajúcej dcére, románov pre mládež Mesto netvorov (La ciudad de las bestias, 2002), Kráľovstvo zlatého draka (El reino del dragón de oro, 2004), Les pygmejov (El bosque de los pigmeos, 2004), historických románov Zorro: legenda začína (El Zorro: Comienza la leyenda, 2005), Inés, moja drahá (Inés del alma mía, 2006) a zbierok poviedok Babička Panchita (La abuela Panchita, 1974) a Skazené dievča: príbehy Evy Luny (Cuentos de Eva Luna, 1989; slov. 1998). Nositeľka viacerých ocenení, napr. Čilskej národnej ceny za literatúru (2010).

Almeida, Manuel Antônio de, 17. 11. 1831 Rio de Janeiro – 28. 11. 1861 Macaé — brazílsky novinár a prozaik začínajúceho sa realizmu. Študoval medicínu a pôsobil ako redaktor novín Correio Mercantil, v ktorých 1852 – 53 uverejňoval eseje, recenzie a politické články. V literárnej prílohe novín vydával na pokračovanie svoj jediný román Pamäti policajného seržanta (Memórias de um sargento de milícias, knižne vydaný 1854 – 56), ktorý s humorom opisuje život syna portugalských prisťahovalcov. Almeidovu literárnu tvorbu ukončila predčasná smrť pri stroskotaní lode.

Altamirano, Ignacio Manuel, 13. 11. 1834 Tixla de Guerrero – 13. 2. 1893 San Remo, Taliansko — mexický prozaik, básnik, politik a diplomat indiánskeho pôvodu. Zakladateľ časopisu El Renacimiento (Renesancia), okolo ktorého sústredil osobnosti národnej literatúry.

Umenie chápal ako výraz mravného a sociálneho posolstva, v jeho romanticky ladených prózach badať aj úsilie o realistické stvárnenie skutočnosti: romány Dobrotivosť (Clemencia, 1869; sfilmovaný 1921, réžia Luis Peredo) o boji proti Francúzom, považovaný za prvý mexický moderný román, Vianoce na horách (La Navidad en las montañas, 1871), Modrooký (El Zarco, 1901; sfilmovaný 1959, réžia Miguel M. Delgado) o zbojníckych bandách v Mexiku, kombinujúci romantické princípy a realistické opisy krajiny (→ kostumbrizmus). Autor básnickej zbierky Rýmy (Rimas, časopisecky 1871, knižne 1880) a zbierky poviedok Zimné poviedky (Cuentos de invierno, 1880).

Alves Castro [-veš kaštru], vlastným menom Antônio Federico de Castro Alves, 14. 3. 1847 Muritiba, pri meste Castro Alves, štát Bahia – 6. 7. 1871 Salvador — brazílsky romantický básnik a dramatik. Považovaný za najväčšieho brazílskeho básnika, bojovník za práva černochov, jeden zo stúpencov abolicionizmu, zakladateľ kondorskej školy (condoreirismo) vyzdvihujúcej odvahu, veľkosť ducha a mužnosť dávajúcu sa do služieb spoločnosti. Jeho básne oplývajú veľkou imagináciou, rétorickou údernosťou a štylistickou stručnosťou. Úspech dosiahol abolicionistickou básňou Loď s černochmi (O Navio Negreiro, 1868) a básnickou zbierkou Vznášajúca sa pena (Espumas flutuantes, 1870). Autor divadelnej hry Gonzaga alebo revolúcia v Minas (Gonzaga ou a Revolução de Minas, 1867), posmrtne vyšli básnické zbierky Vodopád Paula Afonsa (A Cachoeira de Paulo Afonso, 1876), Africké hlasy (Vozes d’África, 1880) a Otroci (Os Escravos, 1883). Zomrel na tuberkulózu.

americká literatúra — súhrnný názov textov v anglickom jazyku, ktoré vznikli na území Spojených štátov amerických a trinástich britských kolónií v Severnej Amerike, ktoré 1776 vyhlásili nezávislosť od britskej koruny a stali sa zakladajúcimi štátmi USA. Začiatky americkej literatúry spadajú do 17. stor., keď vých. pobrežie Severnej Ameriky začali osídľovať prisťahovalci z Anglicka. Za najstaršiu pamiatku sa pokladá kniha Pravdivá správa... o Virgínii (A True Relation... of Virginia, 1608) od kapitána Johna Smitha (*1580, †1631), v ktorej vysvetľuje, aké možnosti ponúka život v novovznikajúcich kolóniách. Ranú americkú literatúru predstavujú písomné správy o osídľovaní nových území i o hospodárskom živote v kolóniách, opisy prírody a života Indiánov, historické spisy (William Bradford, *1590, †1637; Edward Johnson, *1598, †1672), denníky (John Winthrop, *1588, †1649) a náboženské diela (Samuel Sewall, *1652, †1730). Prozaické a dramatické žánre sa nepestovali, pretože kolonisti mali proti nim predsudky. Okrem faktografickej literatúry sa začala formovať náboženská poézia (tzv. puritánski básnici A. Bradstreetová; Edward Taylor, *asi 1642, †1729). Všetky diela americkej literatúry 17. stor. sú obsahovo a štylisticky ovplyvnené britskými vzormi.

Začiatkom 18. stor. niektorí autori, napr. C. Mather a Jonathan Edwards (*1703, †1758), obhajovali náboženské predstavy vychádzajúce z tradícií puritanizmu a kalvinizmu, do kolónií však postupne prenikali idey osvietenstva, osobnej a náboženskej slobody, ľudských práv a demokracie, ktoré prispeli k formovaniu americkej identity a podnietili Americkú revolúciu. Rozvíjala sa najmä vecná literatúra (publicistické práce, vedecko-náučné spisy, politické pamflety, prejavy, polemické traktáty). Vedúcou osobnosťou bol kníhtlačiar, publicista, osvietenský mysliteľ a politik B. Franklin, ako pamfletista vynikol T. Paine, ktorého diela Zdravý rozum (Common Sense, 1776) a Vek rozumu (The Age of Reason, 3 časti, 1794 – 1807) predstavujú základ americkej národnej literatúry. Na ich myšlienky a štýl nadviazali počas vojny za nezávislosť a v období formulovania amerických ústavných princípov autori politických textov (T. Jefferson, J. Madison, J. Jay, A. Hamilton). V 2. pol. 18. stor. vznikla prvá básnická skupina hartfordskí vzdelanci (Hartford Wits, aj Connecticut Wits; J. Barlow, J. Trumbull). Revolučné básne s prvkami satiry zakladateľa americkej básnickej tradície P. M. Freneaua slúžili ako účinná propaganda a neskoršie básne predznamenali nástup romantizmu i rozvoj pôvodnej, národnej literatúry.

Na začiatku 19. stor. sa centrom kultúrneho života stal New York, kde pôsobila literárna skupina knickerbockerovská škola (Knickerbocker Wits; W. Irving, J. F. Cooper, W. C. Bryant, H. W. Longfellow, J. R. Lowell a i.). V období od 30. rokov 19. stor. do občianskej vojny v USA (1861 – 65), ktoré literárni vedci nazývajú renesancia, nastal rozkvet americkej literatúry. Výrazom duchovného vyjadrenia mladého národa, ktorý sa oslobodzoval spod vplyvu dogmatickej puritánskej ideológie, bol romantický a idealistický bostonský transcendentalizmus proklamujúci myšlienky kultúrnej samostatnosti, slobody vôle a myslenia (R. W. Emerson, H. D. Thoreau). Najpopulárnejší básnik H. W. Longfellow napísal v romantickom duchu podľa starých indiánskych povestí Pieseň o Hiawathovi (The Song of Hiawatha, 1855), pričom využil metrum fínskej Kalevaly. Za zakladateľov modernej americkej poézie sa pokladajú W. Whitman, E. A. Poe a E. Dickinsonová. O rozvoj americkej prózy sa zaslúžil N. Hawthorne, ktorý v poviedkach a v románoch rozvíjal psychologickú líniu a stvárnil puritánske idey predurčenia, dedičného hriechu a večného zápasu dobra a zla, H. Melville uviedol do americkej literatúry žáner cestopisu, mnohostrannú tvorbu E. A. Poea poznamenali romantický individualizmus a subjektivizmus.

V 2. pol. 19. stor. sa prehlbovali hospodárske a politické rozpory medzi priemyselným severom a poľnohospodárskym juhom, postupne sa presadzoval literárny realizmus odrážajúci sociálnu skutočnosť. Pre rozvoj realizmu mala význam regionalistická literatúra, regionalisti zobrazovali lokálny kolorit (Local Color) rôznych regiónov Ameriky. Predchodkyňou regionalistických prozaikov bola H. Stoweová-Beecherová, ktorá napísala najpopulárnejší román 19. stor. Chalúpka strýčka Toma (Uncle Tom's Cabin, 1852) namierený proti otroctvu. K ďalším regionalistickým autorom patrili H. Garland, J. Ch. Harris, G. W. Cable, E. Dahlberg a Sarah Orne Jewettová (Jewett,*1849, †1909); na regionalizmus nadviazal aj Mark Twain. Priekopníkmi amerického realizmu boli majster psychologického románu H. James a W. D. Howells. V období zostrujúcich sa spoločenských protirečení v 90. rokoch 19. stor. niektorí spisovatelia (U. Sinclair, S. Crane, F. Norris, J. London) nadviazali na európsky naturalizmus; kritickorealistické a naturalistické tendencie vyvrcholili v tvorbe T. Dreisera.

Americkú literatúru medzivojnového obdobia charakterizuje štýlová rozmanitosť ako výraz nového umeleckého cítenia a nového videnia prudko sa meniaceho sveta. Na začiatku 20. stor. sa začala renesancia americkej poézie. Nastúpila nová generácia básnikov, ktorá rozvíjala národné básnické tradície (E. A. Robinson, R. L. Frost, C. Sandburg, N. V. Lindsay). Chaotický svet modernej civilizácie zobrazili básnici avantgardnej renesancie, jedným z umeleckých prejavov bol imagizmus (E. Pound, A. Lowellová, H. Doolittlová, W. C. Williams). Formálne experimentovanie využil E. E. Cummings, osobitý štýl vytvoril R. Jeffers. V 20. rokoch 20. stor. sa okolo časopisu The Fugitive (Utečenec, → Fugitives) v Nashville sústredila skupina južanských spisovateľov (J. C. Ransom, A. Tate, R. P. Warren). Spoločenský protest vyplývajúci z rasovej nerovnosti zaznieval v dielach básnikov a prozaikov harlemskej renesancie (J. L. Hughes; R. Wright; Nella Larsenová, Larsen, *1891, †1964; Zora Neale Hurstonová, Hurston, *1891, †1960; Claude McKay, *1889, †1948; J. Toomer). V próze bola v 20. rokoch 20. stor. jedným z prvých literárnych prejavov nespokojnosti s hodnotami americkej spoločnosti (konvencie, konzumný štýl života, duchovná prázdnota) vzbura proti malomestu (H. S. Lewis, S. Anderson, E. L. Masters). Okrem spisovateľov staršej generácie sa začala formovať stratená generácia (lost generation), do ktorej sa zaraďujú autori ako E. Hemingway, F. S. Fitzgerald, J. Dos Passos a W. Faulkner, ktorí v 30. rokoch 20. stor. tematizovali zážitky z 1. svetovej vojny, ako aj pocity dezilúzie, skepsy a nemožnosti nájsť svoje miesto v povojnovej spoločnosti. V literatúre tohto obdobia sa výrazne uplatnila sociálna problematika, ktorá dominovala najmä v dielach J. Steinbecka. Sociálne protirečenia sú tematicky obsiahnuté aj v naturalistických prózach J. T. Farrella, N. Algrena, E. P. Caldwella a i. V období po 1. svetovej vojne sa začala rozvíjať aj dovtedy stagnujúca divadelná tvorba, v ktorej sa uplatnili realistické a naturalistické postupy, ale aj symbolizmus a radikálny expresionizmus. Zakladateľom modernej americkej drámy bol E. O’Neill. Pre súčasnú americkú poéziu sú charakteristické dve základné tendencie, ktoré sa kryštalizovali už v medzivojnovom období, a to tzv. akademickí básnici (academic poets; R. Lowell; R. Wilbur; T. Roethke; Randall Jarrell, *1914, †1965; a i.), ktorí kládli dôraz na intelektuálnosť obsahu a na formálnu precíznosť, a experimentálna poézia, v ktorej prevládalo úsilie o spontánne vyjadrenie autentických citových zážitkov.

V 50. rokoch 20. stor. sa okolo Ch. Olsona sústredila skupina experimentálnych básnikov, tzv. blackmountainská škola (Black Mountain College School; D. Levertová; Robert Duncan, *1919, †1988; Robert Creeley, *1926, †2005). Podľa Olsonovej teórie projektivizmu sa básnická tvorba neriadi zákonmi tradičnej metriky, ale fyziologickými princípmi, t. j. dýchaním, prirodzeným členením slabík a páuz. V 2. pol. 50. rokov 20. stor. sa sformovalo hnutie bítnikov (beat generation; A. Ginsberg, L. Ferlinghetti, G. Snyder, J. Kerouac, W. Burroughs a i.), ktoré nadviazalo na tvorbu H. Millera. Pre bítnikov bol charakteristický nonkonformný bohémsky životný štýl (drogy, sex), odpor proti konzumnej spoločnosti, konvenciám a diskriminácii, hlásali ničím neobmedzenú slobodu jednotlivca. V 60. rokoch 20. stor. na nich nadviazalo hnutie hippies, ktoré sa prejavilo najmä v hudbe. V 70. rokoch 20. stor. bola v opozícii proti tradicionalizmu a akademizmu tvorba skupiny newyorskí básnici (New York Poets; J. Ashbery, F. O’Hara a i.), ktorá sa inšpirovala expresionizmom výtvarných umelcov a poéziou avantgardných európskych básnikov (V. V. Majakovskij, G. Apollinaire, A. Breton); básnici využívali voľný verš a nezvyčajné grafické usporiadanie veršov. Pre americkú povojnovú poéziu je typická štýlová a tematická rôznorodosť. Tzv. spovedná poézia (confessional poetry) rozvíjajúca sa v 50. a 60. rokoch 20. stor. zahŕňala básnikov s rôznym individuálnym štýlom (S. Plathová; A. Sextonová; H. Nemerov; David Shapiro, *1947; a i.). K najvýznamnejším básnikom patril R. Wilbur.

V súčasnej americkej próze sa odrazil zložitý spoločenský vývoj po 2. svetovej vojne, regionálne zvláštnosti a účasť národnostných menšín na rozvoji americkej kultúry. Autori sa sústreďovali na filozofické, etické a psychologické otázky vzťahu jednotlivca k svetu a k spoločnosti; v tematickej štruktúre sú zvýraznené problémy sebapoznania a identity človeka. Do popredia sa dostal vojnový román (N. Mailer, J. Hersey, I. Shaw, J. H. Burns, J. Heller, J. Jones). Významné postavenie mala próza amerického juhu, ktorej autori W. Faulkner, E. P. Caldwell, T. Capote, W. Styron, E. Weltyová, C. McCullersová, F. O’Connorová, H. Leeová a i. stvárňovali sociálne a psychologické dôsledky porážky juhu v občianskej vojne, komplex tzv. južanskej viny, rasové konflikty a rozpor tradičných hodnôt s novou spoločenskou realitou. Na antitradicionalizmus a nedôveru k zrelativizovaným hodnotám spoločnosti nadviazali J. D. Salinger, J. Updike a J. Cheever. Problémy mladých ľudí (dospievanie, hľadanie samého seba a svojho miesta v živote) stvárnili W. Saroyan a J. D. Salinger, židovskú problematiku I. B. Singer. V 60. rokov 20. stor. prenikli do prózy prvky postmoderny. Myslenie o literatúre a kultúre v postmodernom období výrazne ovplyvnila literárna kritička, filozofka a spisovateľka S. Sontagová. Postmodernisti (J. Barth, T. Pynchon, D. DeLillo, D. Barthelme, R. Brautigan, J. Heller, K. Vonnegut, K. Kesey, E. L. Doctorow a i.) rozvíjajú myšlienky absurdnosti ľudskej existencie, relatívnosti hodnôt a poznania; prózy obsahujú apokalyptické vízie, grotesknú komiku, paródiu, iróniu a čierny humor. Napriek individuálnym rozdielom má tvorba týchto spisovateľov niektoré spoločné vlastnosti (rôzne spôsoby narušenia tradičného rozprávania, kompozičný chaos, štylistická a jazyková hybridizácia); charakteristické sú témy hľadania autentickej reality (T. Pynchon), odosobnenia života v technokratickej spoločnosti (K. Vonnegut, D. Barthelme) a nesúhlasu s komercionalizáciou (R. Brautigan). V 70. rokoch 20. stor. sa autori zameriavali na témy rozpadu modernej americkej rodiny (J. Updike), narušených vzťahov a komunikácie medzi ľuďmi (J. Heller, J. C. Oatesová), osamelosti človeka (S. Bellow, P. Roth) a straty identity (K. Vonnegut). Tzv. nový žurnalizmus (New Journalism; T. Capote, román Chladnokrvne, In Cold Blood, 1966; N. Mailer, román Katova pieseň, The Executioner’s Song, 1979; G. Vidal, T. Wolfe) spojil literárne a novinárske postupy; kombináciu rozprávačských a kompozičných postupov beletrie a literatúry faktu využil E. L. Doctorow. V 80. rokoch 20. stor. vyšiel antiutopický román K. Vonneguta Galapágy (Galápagos, 1985), v ktorom tlmočil myšlienku zodpovednosti za ľudský život. O partnerských vzťahoch, sexualite a emancipácii žien vypovedajú diela J. Irvinga, odcudzenie človeka v modernej dobe a hľadanie zmyslu života stvárnili J. Updike, S. Bellow a W. Percy, sociálnu nerovnosť E. L. Doctorow, banálnu každodennosť ľudí, ktorí musia bojovať s nepriazňou osudu R. Carver, skazenosť a mravný úpadok doby J. K. Toole. Pre americkú literatúru od 90. rokov 20. stor. po súčasnosť je charakteristická štýlová a tematická rôznorodosť; autori prostredníctvom prvkov postmoderny (D. DeLillo, G. Saunders), tzv. južanskej gotiky (C. McCarthy), tzv. hysterického realizmu (D. F. Wallace; Jonathan Franzen, *1959) a metamoderny (D. F. Wallace; J. Franzen; Dave Eggers, *1970) zachytávajú súčasný svet totálneho odcudzenia, individualizmu a rozpadu rodiny, existenciálnu úzkosť a samotu. Jedným z najvýznamnejších spisovateľov je D. DeLillo, ktorý reflektuje kontrastný pohľad na život v modernej dobe (masová kultúra, masmédiá, konzumizmus, rozpad a znovuzjednotenie rodiny, znovuzrodenie prostredníctvom násilia). D. F. Wallace sa zameriaval na zachytenie každodennej dezilúzie a vnútornej samoty, J. Franzen v románe Rozhrešenie (The Correction, 2001) podal veľkolepý obraz globalizovanej spoločnosti i zložitých medziľudských vzťahov v modernej dobe (rozpadávajúca sa spoločnosť bez hodnôt, konflikt generácií, problematické vzťahy v americkej rodine, hľadanie identity). Podobnými témami (vplyv popkultúry na myslenie súčasných ľudí, reflexia mediálneho sveta) sa zaoberá aj D. Eggers.

V dramatickom umení sa uplatnili tradičné i moderné kompozičné princípy a rôzne experimentálne tendencie. V hrách A. Millera, T. Williamsa, E. Albeeho, Arthura Kopita (*1937, †2021) a i. sa odzrkadlil proces hľadania adekvátnych výrazových prostriedkov a dramatických foriem na vyjadrenie zložitých spoločenských vzťahov. Radikálne a inovatívne hry vznikli aj mimo Broadwaya (David Rabe, *1940; D. Mamet; L. Jones/Amiri Baraka), kontroverzným témam sa venuje T. Kushner; v 90. rokoch 20. stor. sa objavilo aj niekoľko nadaných autoriek (Paula Vogelová, Vogel, *1951; Suzan-Lori Parksová, Parks, *1963).

Populárna literatúra (dobrodružná literatúra, detektívka, science-fiction, fantasy, horor) bola zo začiatku na okraji záujmu, neskôr sa stala súčasťou beletrie. Je charakteristická masovosťou a stereotypnosťou v námetoch (boj dobra a zla) a v zobrazení postáv. Prostredie západu uviedol do americkej dobrodružnej literatúry v 2. pol. 19. stor. J. F. Cooper. V pentalógii Príbehy Koženej pančuchy (Leatherstocking Tales, 1823 – 41) vytvoril zidealizovaný a romantický obraz vzťahu medzi pôvodnými, indiánskymi obyvateľmi a belochmi, ktorý sa stal základom národného mýtu (priateľstvo medzi Indiánmi a belochmi, čestný a statočný zálesák ako národný hrdina). B. Harte v poviedkach z prostredia kalifornských zlatokopov spojil sentimentalitu a realizmus, Mark Twain vniesol do americkej dobrodružnej literatúry nové impulzy (paródia na zálesácke a indiánske romány). Dobrodružný charakter majú westerny O. Wistera, ktorý knihou Virgínčan (The Virginian, 1902) vytvoril modelový (romantický) western. Brutálny opis západu a beštiálne vraždenie v 2. pol. 19. stor. podal C. McCarthy vo filozofickom westerne Krvavý poludník (Blood Meridian, 1985).

Zakladateľom americkej detektívky bol E. A. Poe. V 30. rokoch 20. stor. predstavitelia tzv. drsnej školy (D. Hammet, R. Chandler) predstavili v detektívnych príbehoch moderné mesto zločinu, korupciu v politike, súdnictve a polícii. K ďalšej generácii autorov detektívok patria napr. E. McBain, M. Spillane, Paul Auster (*1947) a i. Príbehy science-fiction najskôr vychádzali v lacných časopisoch určených pre mládež, neskôr knižne v miliónových nákladoch. Autori sci-fi sa vo svojich dielach zaoberali otázkami zničenia Zeme a prežitia ľudstva (E. R. Burroughs; Frank Patrick Herbert, *1920, †1986; Ursula K. Le Guinová, Le Guin, *1929, †2018; Harry Harrison, *1925, †2012; Michael Crichton,*1942, †2008), novými vedeckými technológiami (I. Asimov; Philip K. Dick, *1928, †1982; William Gibson, *1948), kolonizáciou vesmíru (R. Bradbury, R. A. Heinlein), imaginárnymi svetmi (U. K. Le Guinová), mimozemskými formami života (Theodore Sturgeon, *1918, †1985), osudom ľudskej spoločnosti v budúcnosti (K. Vonnegut; P. K. Dick; U. K. Le Guinová; David Brin, *1950; Samuel R. Delany, *1942), kozmickou civilizáciou (Bruce Sterling, *1954), alternatívnou minulosťou (Kevin Wayne Jeter, *1950; Tim Powers, *1952) a ohrozením ľudstva mimozemskými civilizáciami (D. Brin).

Pre americké fantasy ságy je typický boj dobra s temnými silami (démoni, vlkolaci, upíri, mágovia), ktoré chcú získať nadvládu nad svetom a zničiť civilizáciu. K najvýznamnejším autorom patria George R. R. Martin (*1948; Pieseň ľadu a ohňa, A Song of Ice and Fire, 5 zv., 2000 – 2011), U. K. Le Guinová (Zememorie, Earthsea, 6 zv., 1968 – 2001), Roger Zelazny (*1937, †1995; Kroniky Amberu, The Chronicles of Amber, 10 zv., 1970 – 91), Robert Jordan (*1948, †2007; Koleso času, The Wheel of Time, 15 zv., 1990 – 2013), Terry Goodkind (*1948, †2020; Meč pravdy, The Sword of Truth, 19 zv., 1994 – 2018), Richelle Meadová (Mead, *1976; Upíria akadémia, The Vampire Academy, 6 zv., 2007 – 10), Rick Riordan (*1964; Bohovia Olympu, The Heroes of Olympus, 5 zv., 2010 – 14) a Cassandra Clareová (Clare, *1973; Nástroje smrti, The Mortal Instruments, 6 zv., 2007 – 14). Za predchodcu hororu sa v americkej literatúre pokladá E. A. Poe, k najvýznamnejším autorom patria H. P. Lovecraft, A. Bierce, P. Bowles, S. King, J. Hawkes, Shirley Jacksonová (Jackson, *1916, †1965), I. Levin, Robert Bloch (*1917, †1994) a P. Straub.

Výrazný podiel na rozvoji americkej kultúry má tvorba afroamerických spisovateľov (P. L. Dunbar; J. L. Hughes; R. Wright; R. W. Ellison; J. Baldwin; I. Reed; L. Jones; T. Morrisonová; A. Walkerová; Malcolm X; Gwendolyn Brooksová, Brooks, *1917, †2000; Maya Angelouová, Angelou, *1928, †2014; Terry McMillanová, McMillan, *1951; Percival Everett, *1956; Charles R. Johnson, *1948), ktorá sa tematicky sústreďuje na dva závažné problémy v živote černochov – sebauvedomovanie vo vzťahu k historickej skúsenosti černochov a hľadanie identity v modernej spoločnosti. Ústrednou témou próz spisovateľov indiánskeho pôvodu L. Erdrichovej, Jamaka Highwatera (*1931, †2001), Shermana Alexieho (*1966), N. S. Momadaya, Leslie Marmon Silkovej (Silko, *1948) a i. je sebauvedomovanie Indiánov a ich asimilácia v americkej spoločnosti. Produktívnu skupinu tvoria spisovatelia židovského pôvodu (S. Bellow; P. Roth; B. Malamud; I. B. Singer; J. D. Salinger; E. L. Doctorow; J. Heller; A. Ginsberg; P. Auster; H. Nemerov; C. Ozicková; Ch. Potok; Nathan Englander, *1970 a i.); v ich tvorbe dominujú otázky identity a sebahľadania, v ktorých sa odráža vzájomné pôsobenie rozdielnych kultúr, hodnôt a tradícií. Od 70. rokov 20. stor. prekvitajú ázijská americká literatúra (Maxine Hong Kingstonová, Kingston, *1940; Jhumpa Lahiriová, Lahiri, *1967; Amy Tanová, Tan, *1952; Bharati Mukherjeeová, Mukherjee, *1940, †2017; Ha Jin, *1956 a i.) a hispánska americká literatúra (S. Cisnerosová; Rudolfo Anaya, *1937, †2020; Rolando Hinojosa, *1929; Denise Chávezová, Chávez, *1948; Gloria E. Anzaldúaová, Anzaldúa, *1942, †2004; Tomás Rivera, *1935, †1984; Oscar Hijuelos, *1951, †2013; Junot Díaz, *1968; Luis Valdez, *1940 a i.).

Amorim, Enrique, 25. 7. 1900 Salto – 28. 7. 1960 tamže — uruguajský spisovateľ. Autor viacerých vidieckych románov, z ktorých vyniká Vidiečan Aguilar (El paisano Aguilar, 1934) s mnohými regionalistickými prvkami (opisy prírody, analfabetizmus, dialekt) o neistom znovuhľadaní stratených koreňov. Prostý námet je rozvrhnutý do viacerých voľne pospájaných epizód, ktorých najcennejšou zložkou sú bystré postrehy hlavného hrdinu. V románe Kára (La carreta, 1932) fabuluje zvyk miestnych žien obchádzať na káre vidiek a praktizovať prostitúciu.

Ďalšie diela: romány Nerovný vek (La edad despareja, 1938), Kôň a jeho tieň (El caballo y su sombra, 1941), Mesiac vyrástol z vody (La luna se hizo con agua, 1944), Veľtrh podvodníkov (Feria de farsantes, 1952), Divosi (Los montaraces, 1957) Ústie (La desembocadura, 1958), politické romány Deväť mesiacov nad Nequénom (Nueve lunas sobre Neuquén, 1946), Víťazstvo neprichádza samo (La victoria no viene sola, 1952), básnické zbierky Dvadsať rokov (Veinte años, 1920), Návštevy v nebi (Visitas al cielo, 1929), Päť uruguajských básní (Cinco poemas uruguayos, 1935), Sonety lásky v októbri (Sonetos de amor en octubre, 1954), zbierky poviedok Amorim (1923), Námestie kár (La plaza de las carretas, 1937), esej Quiroga, ako som ho poznal (El Quiroga que yo conocí, 1983).

Anderson [endrsn], Sherwood, 13. 9. 1876 Camden, Ohio – 8. 3. 1941 Colón, Panama — americký prozaik. Výrazne zasiahol do vývinu americkej literatúry (najmä poviedkovej tvorby) v medzivojnovom období, ovplyvnil W. Faulknera a E. Hemingwaya. Jeho štýl vychádza z hovorového jazyka a je inšpirovaný experimentálnou tvorbou G. Steinovej. Venoval sa sociálnym témam a vplyvu industrializácie na medziľudské vzťahy, poprel idylický obraz amerického malomesta, konfrontoval sa s jeho moralistickými a schematickými zásadami a týmto novým pohľadom inšpiroval aj ďalších autorov k vzbure proti malomestu. Vrcholné dielo Winesburg, Ohio (1919; slov. 1959; sfilmované 1973, réžia Ralph Senensky) zobrazuje osamelosť človeka v malomestskom prostredí. Zbierky poviedok: Triumf vajca (The Triumph of the Egg, 1921), Kone a ľudia (Horses and Men, 1923), Smrť v lesoch (Death in the Woods, 1933); romány: Syn Windyho McPhersona (Windy McPherson's Son, 1916), Pochodujúci muži (Marching Men, 1917), Biely bedár (Poor White, 1920), Mnohé manželstvá (Many Marriages, 1923), Temný smiech (Dark Laughter, 1925), Tar: Stredozápadné detstvo (Tar: A Midwest Childhood, 1926), Alica a stratený román (Alice and The Lost Novel, 1929), Viac než túžba (Beyond Desire, 1932), Kit Brandon: Portrét (Kit Brandon: A Portrait, 1936); pamäti: Rozprávačov príbeh (A Story Teller's Story, 1924), Zápisník Sherwooda Andersona (Sherwood Anderson's Notebook, 1926).

Andrade, Carlos Drummond de, 31. 10. 1902 Itabira – 17. 8. 1987 Rio de Janeiro — brazílsky spisovateľ a novinár. Vyštudoval farmáciu, pracoval ako štátny úradník. Patrí k básnikom brazílskeho modernizmu. R. 1925 založil (s Emíliom Guimarãesom Mourom, *1902, †1971) modernistický časopis A Revista, publikoval aj v ďalších periodikách. Jeho poézia sa vyznačuje slovným majstrovstvom a invenciou. Autor básnických zbierok Akási poézia (Alguma poesia, 1930), Močiare duše (Brejo da Alma, 1934), Jasná záhada (Claro Enigma, 1951), Ľúbiť sa učíme, keď ľúbime (Amar se aprende amando, 1985), próz Minaské vyznania (Confissões de Minas, 1944), Prechádzky po ostrove (Passeios na ilha, 1952), Ústa z mesačného svitu (Boca de luar, 1984) a vtipných fejtónov.

Andrade, Mário Raul de Morais, 9. 10. 1893 São Paulo – 25. 2. 1945 tamže — brazílsky spisovateľ, muzikológ, estét a politik. Zaoberal sa národopisom a folklórom, literárnou a výtvarnou kritikou, poéziou i prózou. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov brazílskeho modernizmu. Jeho básnický debut V každej básni sa skrýva kvapka krvi (Há uma gota de sangue em cada poema, 1917) má ešte prvky parnasizmu a symbolizmu, v ďalších zbierkach Bláznivé São Paulo (Paulicéia desvairada, 1922;) a Klan Veľkej korytnačky (Clã do Jabuti, 1927), ktoré sú charakteristické používaním voľného verša, ľudového jazyka a opisom miestnych tradícií, sa však priklonil k modernizmu. Autor teoretických prác o modernizme Otrokyňa, ktorá sa nevolá Isaura (A Escrava que não é Isaura, 1925) a Rysy brazílskej literatúry (Aspectos da literatura brasileira, 1943), románov Milovať, neprechodné sloveso (Amar, verbo intransitivo, 1927) a Macunaíma (1928), v ktorom zachytáva príbeh mladého muža narodeného v džungli, pričom využíva prvky jazyka, hudby, folklóru a kultúry brazílskych domorodých národov.

Anchieta [-šie-], José de, sv. 19. 3. 1534 San Cristóbal de la Laguna, Tenerife – 9. 6. 1597 Reritiba, dnes Anchieta — španielsky jezuita a misionár v Brazílii, príbuzný sv. Ignáca z Loyoly. R. 1553 bol pre zdravotné problémy poslaný do Brazílie, kde pôsobil ako misionár. Prvé roky vyučoval domorodcov i osadníkov v São Vicente. Spoluzakladateľ São Paula, kde bol rektorom jezuitského kolégia, neskôr brazílsky provinciál v Bahii. Všestranná literárna osobnosť, striedal tvorbu didaktickej prózy, písanie listov, náboženskej lyriky, katechetických drám a historickej esejistiky. Zostavil gramatiku (Umenie gramatiky najpoužívanejšieho jazyka na pobreží brazílskom, Arte de gramática da língua mais usada na costa do Brasil, 1595) a slovník tupijsko-guaraníjskeho jazyka, ktorý pozdvihol na literárny jazyk a stal sa línguou geral. Autor viacjazyčných drám a náboženských hier uvádzaných pri príležitosti liturgických sviatkov, napr. dvojjazyčná Hra o všeobecnom evanjelia hlásaní (Auto da pregaçã universal, inscenovaná okolo 1567 –70 na voľnom priestranstve). Známe sú jeho listy písané po španielsky, portugalsky a latinsky adresované jezuitským provinciálom v Coimbre, Lisabone a Ríme, v ktorých farbisto opisoval nezvyčajnú brazílsku realitu i zvyky domorodých Indiánov a spevy inšpirované náboženskou tematikou. Horlivý prírodovedec a geograf, opísal faunu a flóru miestnej oblasti (Čo najviac prírodných vecí, Quam plurimarum rerum naturalium, 1560). Roku 2014 vyhlásený pápežom Františkom za svätého, považovaný za spolupatróna Brazílie, sviatok má 9. júna.

argentínska literatúra — jedna z národných literatúr juhoamerickej geografickej oblasti zahŕňajúca literárne prejavy vytvorené na území dnešnej Argentíny. Prvé literárne prejavy na tomto území možno datovať do obdobia dobývania a obsadzovania kontinentu Španielmi. Predstavujú ich kroniky a básnické skladby kronikárskeho charakteru písané španielskymi autormi, spomedzi ktorých vynikajú Luis Pardo (16. – 17. stor.), Luis de Miranda de Villafañe (*asi 1500, †asi 1575) a Mateo Rosas de Oquendo (*asi 1559, †1612). Zaujímavé svedectvo o dobývaní a kolonizovaní údolia rieky Parana podal vojak nemeckého pôvodu v službách Španielska Ulrico Schmidl (Schmidel, Schmidt, *1510, †asi 1579), ktorého kronika Cesta do oblasti Río de la Plata 1534 – 1554 (Viaje al Río de la Plata 1534 – 1554, napísaná 1567, vydaná 1599 ako Skutočné príhody jednej zázračnej plavby, Warhafftige Historien Einer Wunderbaren Schiffart) patrí k začiatkom argentínskej, ako aj paraguajskej literatúry. V období existencie miestokráľovstva Río de la Plata (1776 – 1810) a emancipačných bojov, ktoré sa začali Májovou revolúciou (1810) a vyvrcholili vyhlásením nezávislosti Argentíny od španielskej koruny (1816), vynikli autori patriotických piesní Pantaleón Rivarola (*1754, †1821), Esteban de Luca (*1786, †1824) a autor textu argentínskej hymny (1812 – 13) Vicente López y Planes (*1785, †1856).

Moderná argentínska literatúra sa rozvíjala v súvislosti s emancipačným procesom v Latinskej Amerike a pod vplyvom európskych kultúr a literatúr (nielen španielskej, ale aj francúzskej, anglickej a nemeckej). V opozícii proti francúzskym vplyvom v literatúre sa sformovali prúdy vychádzajúce z domácej kultúrnej tradície – kreolizmus (criollismo) a gaučovská literatúra (literatura gauchesca; → gaučovská poézia). Miestom nových myšlienkových prúdov bola laplatská oblasť a jej správne a kultúrne centrum Buenos Aires, odkiaľ sa šírili myšlienky politického liberalizmu a umeleckého romantizmu do celej hispánskej Ameriky. Spisovatelia a intelektuáli tvoriaci Generáciu 37 (Generación del 37) proklamovali okrem potreby oslobodenia sa od španielskych vzorov aj potrebu vytvorenia národnej literatúry, ktorá by reflektovala dejinné udalosti Argentíny a jej súčasnú politickú situáciu. Vedúcou osobnosťou argentínskej romantickej generácie bol E. Echeverría, ktorému sa pripisuje viacero prvenstiev v rámci argentínskej a celkove hispánskoamerickej literatúry. Jeho básnická skladba Elvíra alebo Laplatská nevesta (Elvira o la novia del Plata, 1832) sa považuje za prvé romantické dielo napísané v španielskom jazyku, jeho zbierka Útechy (Los consuelos, 1834) je prvou samostatnou básnickou zbierkou vydanou v Argentíne a básnická skladba Zajatkyňa (La Cautiva) zaradená v zbierke Verše (Rimas, 1837) sa považuje za prvé emblematické dielo argentínskej národnej literatúry. Písal aj prózu, jeho novela Jatky (El matadero, napísaná 1838 – 40, vydaná 1871) má znaky realizmu i naturalizmu, podáva kritický obraz súčasnej argentínskej spoločnosti a možno ju vnímať i ako otvorený politický pamflet proti diktátorovi J. M. de Rosasovi. Ďalšími významnými osobnosťami Generácie 37 boli D. F. Sarmiento, Juan Bautista Alberdi (*1810, †1884), Juan María Gutiérrez (*1809, †1878) a Vicente Fidel López (*1815, †1903), autor romantického historického románu Kacírova nevesta (La novia del hereje, 1854), ktorý inicioval celý rad historických románov o pirátoch spracovaných rôznymi autormi druhej polovice 19. stor. D. F. Sarmiento sformuloval ústrednú myšlienku modernej argentínskej ideológie známu ako tzv. civilizácia a barbarstvo a rozpracoval ju v rozsiahlom esejisticko-beletristickom diele Civilizácia a barbarstvo. Život Juana Facunda Quirogu (Civilizacion i barbarie. Vida de Juan Facundo Quiroga, 1845). Kritizoval inštitucionalizované barbarstvo, pokrok videl v rozvoji miest, v rozšírení kultúry a v užitočnom využití prírodných zdrojov. K tejto problematike sa vyjadril aj prozaik a esejista L. V. Mansilla, ktorý v esejistickej tvorbe kládol dôraz na mravné pôsobenie pri rešpektovaní kladných čŕt indiánskeho temperamentu. Diktatúru J. M. de Rosasa zobrazil aj J. Mármol, autor prvého argentínskeho románu Amália (Amalia, čiastočne časopisecky 1851, knižne 1855) a politicky angažovanej poézie. Básnik H. Ascasubi vychádzal vo svojej tvorbe z ľudových zdrojov, bol predstaviteľom gaučovskej poézie (poesía gauchesca). Do tohto prúdu sa zaraďujú básnici druhej romantickej generácie Estanislao del Campo (*1834, †1880) a J. Hernández, ktorého básnická skladba Martin Fierro (Martín Fierro), pozostávajúca z dvoch častí Gaučo Martin Fierro (El gaucho Martín Fierro, 1872) a Návrat Martina Fierra (La vuelta de Martín Fierro, 1879), patrí do kánonu národných reprezentatívnych diel argentínskej literatúry a považuje sa za vrcholné dielo gaučovskej poézie. V 80. rokoch 19. stor. sa sformovala tzv. Skupina osemdesiatnikov (Hombres del 80) alebo Generácia 80 (Generación del 80), do ktorej patrili autori využívajúci vo svojej tvorbe realistickú metódu: politik, mysliteľ, spisovateľ a pedagóg José Manuel Estrada (*1842, †1894), Lucio Vicente López (*1848, †1894), Miguel Cané (*1851, †1905), Eduardo Wilde (*1844, †1913) a Paul Groussac (*1848, †1929), pôvodom Francúz žijúci v Argentíne a píšuci po španielsky, ktorého dielo predstavuje premostenie k formujúcemu sa modernizmu. Naturalizmom bol najviac ovplyvnený Eugenio Cambaceres (*1843, †1889). Patril k nim aj básnik a pedagóg Pedro Bonifacio Palacios (*1854, †1917, pseudonym Almafuerte). Z realistických autorov prelomu storočí zaoberajúcich sa prevažne sociálnou tematikou vynikli Carlos María Ocantos (*1860, †1949) využívajúci vo svojom prozaickom diele pikareskné prvky, R. J. Payró a Eduardo Gutiérrez (*1851, †1889), ktorý adaptáciou svojho kostumbristického románu s gaučovskou tematikou Juan Moreira (1880) do dramatickej podoby prispel k rozvoju drámy a divadelnej činnosti v laplatskej oblasti, najmä v Buenos Aires, a k vzniku osobitého druhu laplatského divadla (teatro rioplatense). Posledné dve desaťročia 19. stor. sa na celom latinskoamerickom kontinente prejavila zmena estetického vkusu odkláňajúceho sa od romantizmu k novým literárnym prúdom, najmä k modernizmu. Okolo nikaragujského modernistu R. Daría sa sformovala skupina spisovateľov, z ktorej najvýznamnejší bol L. A. Lugones, jeho básnická zbierka Súmrak v záhrade (Los crepúsculos del jardín, 1905) predstavuje vrchol argentínskeho modernizmu. Modernizmus čerpajúci inšpiráciu z domácej tradície predstavuje básnické dielo Evarista Carriega (*1883, †1912). V oblasti modernistickej prózy vynikli Ángel de Estrada (*1872, †1923), Enrique Larreta (*1875, †1961) a Atilio Chiáppori (*1880, †1947). Po vlne vyumelkovaného a artistného modernizmu sa argentínski básnici opäť vrátili k striedmosti, čo sa prejavilo v tvorbe A. Storniovej (Storni), Enriqueho Banchsa (*1888, †1968), Baldomera Fernándeza Morena (*1886, †1950), Artura Marassa (*1890, †1970) a Artura Capdevilu (*1889, †1967). Generácia autorov vychádzajúcich z modernizmu začala od prvého desaťročia 20. stor. prijímať výdobytky literárnej avantgardy; Argentína bola centrom avantgardných hnutí celej Latinskej Ameriky. V 20. rokoch 20. stor. sa sformovali dve skupiny argentínskej avantgardy odlišné svojimi estetickými východiskami aj ponímaním zmyslu literatúry: skupina Boedo, ktorá bola ľavicovo orientovaná a zameriavala sa na zobrazovanie sociálnych i hospodárskych problémov argentínskej spoločnosti, jej príslušníci, napr. Roberto Arlt (*1900, †1942), Leónidas Barletta (*1902, †1975) a Lorenzo Stanchina (*1900, †1987), využívali realistickú metódu zobrazovania skutočnosti, a skupina Florida (známa ako martinfierristi, martinfierristas), do ktorej patrili elitní umelci, napr. J. L. Borges, Oliverio Girondo (*1891, †1967) a Leopoldo Marechal (*1900, †1970), združení okolo časopisu Martín Fierro (1924 – 27), zdôrazňujúci estetizujúcu poetiku a formálne inovácie vychádzajúce zo surrealizmu, dadaizmu a ultraizmu. V 1921 – 27 sa v Argentíne sformovala silná skupina ultraistov, ktorých estetický program sformulovali J. L. Borges a španielsky autor G. de Torre. Stúpenci ultraizmu publikovali v časopisoch Proa (1922 – 26), Prisma (1921 – 22) a Martín Fierro (1924 – 27). Experimentálne tendencie a ultraistické smerovanie v oblasti prózy naznačil M. Fernández. V básnickej tvorbe predznamenal ultraizmus R. Güiraldes, hoci najväčší úspech zaznamenal románom v duchu regionalizmu s gaučovským námetom Don Segundo Sombra (1926). V prozaickej tvorbe sa inovačné tendencie prejavili v odklone od realistickej prózy a v prevahe subjektivizmu nad objektívnym pohľadom na svet. Najznámejším prozaikom bol jeden z najvýznamnejších predstaviteľov literárnej fantastiky J. L. Borges, ktorého dielo odráža solipsistické hľadanie absolútna, celistvosti sveta pripomínajúceho chaos alebo bludisko. V tejto línii pokračovali spisovatelia ako E. Sábato, E. Mallea, Victoria Ocampová (Ocampo, *1890, †1979), Silvina Ocampová (Ocampo, *1903, †1993), Manuel Peyrou (*1902, †1974) a A. Bioy Casares, ktorí kombinovali prvky psychologického románu, fantastiky a existencializmu. Spoločensky angažovanú prózu a drámu písal Rodolfo Walsh (*1927, †1977). A. Bioy Casares čerpal z domácej mytológie i z rôznych náboženských a filozofických podnetov (hinduizmus, A. Schopenhauer, H. Bergson), jeho prózy majú takmer nepostihnuteľnú osnovu, čím ponúkajú celý rad interpretácií. Prozaickú tvorbu E. Sábata a E. Malleu charakterizuje úzkostné chápanie skutočnosti na širšom sociálno-historickom pláne. Prvky literárnej fantastiky, v ktorej sa fantázia prelína s realitou, obsahuje aj dielo J. Cortázara. Debutoval poviedkami v pol. 20. stor. a jeho neskoršiu tvorbu možno považovať za súčasť tzv. boomu latinskoamerickej literatúry (Boom latinoamericano, 60. a 70. roky 20. stor.). Z autorov posledných dvoch desaťročí 20. stor. a začiatku 21. stor. patria k medzinárodne najznámejším osobnostiam prozaici a básnici Juan José Saer (*1937, †2005), Rodolfo Enrique Fogwill (*1941, †2010) a Alberto Laisec (*1941, †2016), prozaici a dramatici M. Puig a Abelardo Castillo (*1935, †2017), prozaik Daniel Moyano (*1930, †1992), dramatik Roberto Cossa (*1934), z mladších Osvaldo Soriano (*1943, †1997), Mempo Giardinelli (*1947), César Aira (*1949), Ana María Shuová (Shua, *1951), Guillermo Martínez (*1962) a Martín Kohan (*1967).

Arguedas [-ge-], Alcides, 15. 7. 1879 La Paz – 6. 5. 1946 Chulumani — bolívijský historik a spisovateľ. Národnú charakteristiku z rôznych hľadísk skúmal v eseji Chorý ľud (Pueblo enfermo, 1909). V románe Bronzové plemeno (Raza de bronce, 1919) okrem naturalistického opisu prírody a dobových mravov uplatnil aj realistický sociálnokritický pohľad na domorodých Indiánov (→ indigenizmus). V prvej časti prezentuje cestu skupiny Indiánov z Ánd do údolia predať úrodu a ich vykorisťovanie kreolskými veľkostatkármi. Druhá časť je opisom indiánskej vzbury a jej potlačenia vojskom. Autor románov Pisagua (1903) a Kreolský život (Vida criolla, 1905) i literatúry faktu Všeobecné dejiny Bolívie (Historia general de Bolivia, 1922).

Arguedas [-ge-], José María, 18. 1. 1911 Andahuaylas – 2. 12. 1969 Lima — peruánsky prozaik. Čerpal z ľudových mýtov a reči domorodcov (→ indigenizmus). V zbierke poviedok Voda (Agua, 1935) sa na základe stavovských princípov kečuánčiny pokúsil vytvoriť špeciálnu španielčinu. Ušľachtilý svet Indiánov postavil do protikladu s krutosťou bielych pánov. V lyricky ladenom autobiografickom románe Hlboké rieky (Los ríos profundos, 1958; slov. 1979) nadviazal na indianistickú prózu a podal komplexný obraz peruánskej histórie a spoločnosti so silným sociálnym podtextom. V románe Každá krv (Todas las Sangres, 1964; sfilmovaný 1988, réžia Michel Gomez) nastolil perspektívu revolúcie ako víťazstva hodnôt indiánskeho sveta. Pri pohľade na španielsku a indiánsku kultúru sa usiloval o istú nestrannosť, napr. v románoch Krvavý sviatok (Yawar Fiesta, 1941; sfilmovaný 1986, réžia Luis Figueroa), Diamanty a kremene (Diamantes y pedernales, 1954), El Sexto (1961) a Líška z hôr a líška z údolí (El zorro de arriba y el zorro de abajo, 1971). Autor zbierok poviedok Agónia Rasua Ñitiho (La agonía de Rasu Ñiti, 1962), Láska k svetu (Amor mundo, 1965) a básnickej zbierky Chvenie a iné básne (Katatay y otros poemas, 1972).

Ashbery [eš-], John, 28. 7. 1927 Rochester, New York – 3. 9. 2017 Hudson, New York — americký básnik a umelecký kritik; príslušník skupiny tzv. newyorských básnikov, ktorí sa inšpirovali expresionistickými výbojmi výtvarných umelcov a poéziou avantgardných európskych básnikov. Používa kadencie bežnej hovorovej reči, ako aj rozličné štylistické experimenty.

Zbierky básní: Turandot (1953), Pár stromov (Some Trees, 1956), Rieky a hory (Rivers and Mountains, 1966), Dvojaký sen o jari (The Double Dream of Spring, 1970), Autoportrét vo vydutom zrkadle (Self-Portrait in a Convex Mirror, 1975), Vlna (A Wave, 1984; slov. 2000), A hviezdy žiarili (And the Stars Were Shining, 1994), Počuješ, vtáčik? (Can You Hear, Bird?, 1995), Čínske šepoty (Chinese Whispers, 2002), Svetaznalá krajina (A Worldly Country, 2007) a i. Nositeľ Národnej knižnej ceny za poéziu (1976), Pulitzerovej ceny za poéziu (1976) a Národnej knižnej ceny, medaily za významný prínos do americkej literatúry (2011).

Asturias, Miguel Ángel, 19. 10. 1899 Guatemala – 9. 6. 1974 Madrid — guatemalský spisovateľ. R. 1905 sa presťahoval k starým rodičom do mesta Salamá, kde jeho budúcu tvorbu ovplyvnila indiánska vychovávateľka. Do Guatemaly sa vrátil 1908 a na univerzite absolvoval 1923 právo. R. 1924 – 33 žil v Paríži, kde na Sorbone študoval antropológiu a zoznámil sa so surrealistami združenými okolo A. Bretona. Prekladal tam mýty a indiánske legendy (napr. posvätnú mayskú knihu Popol Vuh), ich výklad podal v Guatemalských legendách (Leyendas de Guatemala, 1930). Staré mýty sa v nich spájajú so surrealistickými prvkami a poetickou mágiou slova. Po návrate do Guatemaly novinár, poslanec parlamentu a 1946 – 54 diplomat v Mexiku, San Salvadore, Argentíne a vo Francúzsku. Od nástupu režimu Carlosa Castilla Armasa (*1914, †1957) žil 1954 – 66 v exile v Buenos Aires, od 1966 diplomat vo Francúzsku, posledné roky života strávil v Španielsku.

V románe Pán prezident (El señor Presidente, 1946; sfilmovaný 1970, réžia Marcos Madanes), inšpirovanom diktatúrou Manuela Estradu Cabreru (*1857, †1924), sugestívne vykreslil hrôzu, utrpenie a degradáciu hodnôt v bližšie neurčenej latinskoamerickej krajine za vlády despotického diktátora. Vytvoril univerzálny obraz neľudskosti sveta ovládaného tyraniou. Nadviazal naň tzv. banánovou trilógiou o vykorisťovaní karibských krajín severoamerickými monopolmi Silný vietor (Viento fuerte, 1950), Zelený pápež (El papa verde, 1954; slov. 1968), Oči pochovaných (Los ojos de los enterrados, 1960; slov. 1979) a politicky radikálnou zbierkou poviedok Víkend v Guatemale (Week-end en Guatemala, 1956; slov. 1975 vo výbere Vikend v Guatemale a i. prózy). V románe Ľudia kukurice (Hombres de maíz, 1949), považovanom za jeden z prvých prejavov magického realizmu, využil prvky mayskej mytológie. Indiánska tematika dominuje aj v románoch Nazdobený (El alhajadito, 1961), Taká mulatka (Mulata de tal, 1963), Maladrón (1969) a v zbierke poviedok Zrkadlo Lida Sal (El espejo de Lida Sal, 1967). Autor zbierky esejí Latinská Amerika a i. eseje (Latinoamérica y otros ensayos, 1968). Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1967).

Atwoodová [etvú-] (Atwood), Margaret (Eleanor), 18. 11. 1939 Ottawa — kanadská spisovateľka feministickej literatúry a literárna kritička. R. 1957 – 61 na univerzite v Toronte a 1961 – 62 na Radcliffe College v Cambridge (Massachusetts) študovala anglickú literatúru, pričom sa prostredníctvom literárneho kritika Nortrhropa Frya (Frye; *1912, †1991) oboznámila s tvorbou W. Blaka. Ovplyvnená jeho výraznou mytologickou metaforikou, vydala prvú zbierku básní Dvojitá Persefona (Double Persephone, 1961), v ktorej sa prezentovala obratným metaforickým jazykom. V zbierke Kruhová hra (The Circle Game, 1964; prepracovaná 1966) vymedzila rámec svojej poetiky: rozporuplnosť a nestálosť sebapercepcie, paradoxnú povahu jazyka i kanadskej identity a konflikt medzi ľudstvom a prírodou a životom a umením. V nasledujúcich rokoch vyučovala anglickú literatúru a kreatívne písanie na Sir George Williams University v Montreale (1967 – 68), University of Alberta v Edmontone (1969 – 70) a York University v Toronte (1971 – 72).

Na jej tvorbu mal výrazný vplyv vzostup feministického hnutia v Severnej Amerike (predovšetkým založením Národnej organizácie pre ženy, National Organization for Women, 1966), s čím súvisí aj typológia jej postáv: ide prevažne o mladé ženy so vzťahom (pôvodom) k prírode, ktoré však žijú v mestskom prostredí charakterizovanom materializmom, vykorisťovaním, mužským šovinizmom a inými neduhmi. Ženy vnímané iba ako objekt a produkt konzumnej spoločnosti aktívne participujú na zlepšení svojho postavenia. Vo svojom prvom románe Žena na zjedenie (The Edible Woman, 1969) humorne kritizuje spoločnosť prostredníctvom hlavnej protagonistky, ktorá si na protest proti materializmu konzumujúcemu nielen ženské telo, ale aj identitu vedome privodí anorexiu. V zbierke básní Mocenská politika (Power Politics, 1971) sa na pozadí výskumu medziľudských vzťahov (deštruovaných stereotypnými rolami) a medzinárodnej politiky, v ktorej je Kanada subordinovaná USA, zameriava na vzťah medzi sexuálnymi rolami a mocenskými štruktúrami. Tento protirečivý vzťah (víťaz – obeť) motivicky rozvíjala aj v ďalších dielach.

V ďalších dielach sa usiluje definovať kanadskú identitu: v básnickej zbierke Denníky Susanny Moodieovej (The Journals of Susanna Moodie, 1970) podáva príbeh britskej kolonistky – archetypálnej Kanaďanky, ktorá po imigrácii do Kanady 1832 opisuje svoje skúsenosti s tamojšou prírodou. Jej balansovanie medzi starým a novým svetom symbolizuje rozorvanú povahu duše (psyché) kanadského národa, ktorú Atwoodová označuje ako kultúrnu paranoidnú schizofréniu. Na zbierku nadviazala literárnokritickým dielom Prežitie. Tematický sprievodca kanadskou literatúrou (Survival. A Thematic Guide to Canadian Literature, 1972), v ktorom vyslovila názor, že Kanaďania konštantne vnímajú samých seba ako obete či už v dôsledku nehostinných prírodných podmienok, alebo vplyvu koloniálnych mocností na ich kultúru a politiku. Podľa nej by domáci autori mali vytvárať pozitívnejší obraz kanadskej histórie a identifikovať sa viac s Indiánmi a francúzskymi Kanaďanmi než so Spojeným kráľovstvom a USA. V románe Vynáranie (Surfacing, 1972; slov. 1979; sfilmovaný 1981, réžia Claude Jutra) podniká anonymná hrdinka výpravu do quebeckej divočiny, aby našla svojho nezvestného otca, pričom sa jej v mysli vynárajú spomienky, ktoré sa snažila potlačiť, až im napokon podľahne a v spojení s indiánskou spiritualitou sa usiluje vrátiť k svojim koreňom a odmietne modernú civilizáciu.

R. 1973 – 80 žila Atwoodová na farme pri meste Alliston (Ontario), kde vytvorila zbierky básní Si šťastný (You Are Happy, 1974) a Dvojhlavé básne (Two-Headed Poems, 1978), romány Pýtia (Lady Oracle, 1976) a Múzeum skamenelín (Life Before Man, 1979), a predovšetkým prvú zbierku poviedok Tancujúce dievčatá (Dancing Girls, 1977), v ktorej zobrazila medailóny žien utlačených v patriarchálnej spoločnosti. Jej hrdinky sú inteligentné, odcudzené svojmu spoločenskému prostrediu a mnohokrát trpiace duševnými chorobami, pretože namiesto sebarealizácie im je nanútená určitá spoločenská rola. Po návrate do Toronta (1980) pôsobila 1981 – 82 ako predsedníčka Kanadského zväzu spisovateľov a 1984 – 86 Kanadského PEN Clubu. Jej spoločenská aktivizácia našla výraz v románe Ublíženie na tele (Bodily Harm, 1981) odohrávajúcom sa na fiktívnom karibskom ostrove tesne pred vypuknutím revolúcie a kritizujúcom apatiu kanadskej zahraničnej politiky. Reakciou na neúspechy feministického hnutia v USA (odmietnutie ústavného dodatku o rovnoprávnosti 1982) bol mimoriadne úspešný román Príbeh služobníčky (The Handmaid’s Tale, 1985; slov. 2001; sfilmovaný 1990, réžia V. Schlöndorff; televízny seriál 2017, producent Bruce Miller), v ktorom Atwoodová prezentuje dystopickú víziu spoločenského postavenia ženy: v krajine Gilead (alegória USA v budúcnosti) zasiahnutej jadrovým žiarením je prevažná časť žien neplodná; moc prevezmú fundamentálni kresťania, ktorí zvyšok plodných žien deklasujú na úroveň služobníc – objektov inseminácie – s cieľom rodiť deti vládnucej elite. Aj v nasledujúcich dielach sa sústreďuje prevažne na svet ženy, nevyhýba sa však ani širším spoločenským témam. V postapokalyptickej trilógii MaddAddam skladajúcej sa z románov Oryx a Crake (Oryx and Crake, 2003), Rok potopy (The Year of the Flood, 2009) a MaddAddam (2013) varuje pred možnými dôsledkami nezodpovedného používania nových biotechnológií, ale aj pred environmentálnou degradáciou, stratou biodiverzity a klimatickými zmenami.

Autorka románov Mačacie oko (Cat’s Eye, 1988), Nevesta zbojníčka (The Robber Bride, 1993; slov. 1998; sfilmovaný 2007, réžia David Evans) s portrétom manipulatívnej ženy, Alias Grace (1996; televízny seriál 2017, réžia Mary Harronová, Harron), Slepý vrah (The Blind Assassin, 2000), Penelopiáda. Mýtus o Penelope a Odyseovi (The Penelopiad, 2005; slov. 2005) a i. Román Bosorák (Hag-Seed, 2016), odohrávajúci sa vo väzenskom prostredí, vychádza z motívov hry Búrka W. Shakespeara.

Nositeľka viacerých ocenení, napr. Ceny Generálneho guvernéra Kanady (1966 za zbierku básní Kruhová hra; 1985 za román Príbeh služobníčky), Man Bookerovej ceny (2000 za román Slepý vrah), Ceny Nelly Sachsovej (2009), Ceny Franza Kafku (2017).

Azuela [asu-], Mariano, 1. 1. 1873 Lagos de Moreno – 1. 3. 1952 Mexiko — mexický prozaik. Udalosti Mexickej revolúcie 1910 – 17 spracoval v románe Spodina (Los de abajo, časopisecky 1915, knižne 1916; sfilmovaný 1940, réžia Chano Urueta, a 1978, réžia Servando González). Jeho pohľad je prevažne naturalistický s dôrazom na okolnosti, ktoré jeho postavy sprevádzajú. Uplatnil krátke zábery na spôsob filmovej techniky, strohé kontrastné scény a hutné dialógy ľudových postáv nezriedka pochádzajúcich z najchudobnejších vrstiev obyvateľstva. Príčinou neúspechu revolúcie boli podľa neho prehnané mocenské ambície.

Ďalšie romány: Stroskotanci (Los fracasados, 1908), Zlá zelina (Mala yerba, 1909; sfilmovaný 1940, réžia Gabriel Soria), Bez lásky (Sin amor, 1912), Muchy (Las moscas, 1918), Strasti usporiadanej rodiny (Las tribulaciones de una familia decente, 1918), Ničomnica (La malhora, 1923), Odplata (El desquite, 1925), Svetluška (La luciérnaga, 1932), Stratené cesty (Sendas perdidas, 1949), Kliatba (La maldición, posmrtne 1955), Tá krv (Esa sangre, posmrtne 1956). Autor eseje Sto rokov mexického románu (Cien años de novela mexicana, 1947).

Babbitt [bebit], Irving, 2. 8. 1865 Dayton, Ohio – 15. 7. 1933 Cambridge, Massachusetts — americký literárny vedec. Pôsobil na Harvardovej univerzite, od 1912 profesor francúzskej literatúry. Venoval sa štúdiu klasických literatúr, najmä francúzskeho klasického písomníctva. Hlásal osobnú a spoločenskú disciplinovanosť, zavrhoval osobnú citovosť a tvorbu súčasníkov. Hlavné diela: Rousseau a romantizmus (Rousseau and Romanticism, 1919), Demokracia a vodcovstvo (Democracy and Leadership, 1924).

Baker [bejkr], Carlos, 5. 5. 1909 Biddeford, Maine – 18. 4. 1987 Princeton, New Jersey — americký literárny vedec a spisovateľ, profesor literatúry na univerzite v Princetone. Hlavné diela: Shelleyho vrcholná poézia (Shelley’s Major Poetry, 1948), Hemingway: Spisovateľ ako umelec (Hemingway: The Writer As Artist, 1952), Ernest Hemingway: Životný príbeh (Ernest Hemingway: A Life Story, 1969).

Bandeira, Manuel Carneiro de Sousa, 19. 4. 1886 Recife, Pernambuco – 13. 10. 1968 Rio de Janeiro — brazílsky spisovateľ, esejista, prekladateľ a kritik umenia.

V básnickej tvorbe sa sústreďoval na opis krásna. Debutoval symbolistickou básnickou zbierkou Popol hodín (A cinza das horas, 1917), v ktorej spracoval motív nehy. Po vydaní básnickej zbierky Karneval (Carnaval, 1919) sa stal jedným z najuznávanejších brazílskych modernistických básnikov. V básnickej zbierke Neviazaný rytmus (O ritmo dissoluto, 1924), ktorá vyšla ako súčasť Básní (Poesias, 1924), zachytil pocity vyplývajúce z jeho zákernej choroby (tuberkulóza). Podobná tematika je charakteristická aj pre zbierku Roztopašnosť (Libertinagem, 1930). Autor básnických zbierok Ranná hviezda (Estrela da manhã, 1936), v ktorej rozvíjal sociálne témy, a Zobrané básne (Poesias completas, 1940), súborného diela Celoživotná hviezda (Estrela da vida inteira, 1966), fejtónov Fejtóny z brazílskej provincie (Crônicas da provínica do Brasil, 1937) a próz Cesta po Pasargadách (Itinerário de Pasárgada, 1954).

Barlow [bálou], Joel, 24. 3. 1754 Redding, Connecticut – 26. 12. 1812 Żarnowiec, Poľsko — americký básnik, filozof a politik. Ako diplomat pôsobil v Alžírsku a vo Francúzsku. Patril k tzv. hartfordským vzdelancom, ktorí vytvorili prvú americkú básnickú školu. Epos Kolumbovo videnie (The Vision of Columbus, 1787) je oslavou národnej nezávislosti.

Barreto, Lima, vlastným menom Afonso Henriques de Lima Barreto, 13. 5. 1881 Rio de Janeiro – 1. 11. 1922 tamže — brazílsky novinár a spisovateľ. Jeho dielo je motivované životom vo veľkomeste, ako aj sociálnymi a rasovými problémami v brazílskej spoločnosti na prelome 19. a 20. stor. Je autorom románov Spomienky pisára Izaiáša Caminhu (Recordações do escrivão Isaías Caminha, 1909), Smutný koniec Polykarpa Quaresmu (Triste Fim de Policarpo Quaresma, časopisecky 1911, knižne 1915) a Život a smrť M. J. Gonzagu de Sá (Vida e morte de M. J. Gonzaga de Sá, 1919).

Barth [bárs], John, 27. 5. 1930 Cambridge, Maryland — americký prozaik, predstaviteľ literárneho postmodernizmu v USA. Jeho prózy, v ktorých je obsiahnutá myšlienka relatívnosti hodnôt a poznania, sú štylisticky výbojné. Často stiera hranice medzi fantáziou a skutočnosťou a históriu používa ako zdroj parodovania a verbálnych hier. Romány: Plávajúca opera (The Floating Opera, 1956), Dodávateľ ohlupujúceho tabaku (The Sot-Weed Factor, 1960), Giles, pastier kôz (Giles Goat-Boy, 1966), Tidewaterské príbehy (The Tidewater Tales, 1987), Kde bolo, tam bolo: Plávajúca opera (Once Upon a Time: The Floating Opera, 1994), Už čoskoro!!! (Coming Soon!!!, 2001) a i. Zbierky poviedok: Kniha desať a jednej noci (The Book of Ten Nights and a Night, 2004), Vývin (The Development, 2008) a i.

Barthelme [bárselmi], Donald, 7. 4. 1931 Philadelphia, Pensylvánia – 23. 7. 1989 Houston, Texas — americký prozaik. Predstaviteľ literárneho postmodernizmu v USA. Jeho prózy sa vyznačujú formálnym experimentovaním. Častou témou je odosobnenie človeka v pretechnizovanej spoločnosti. Autor románov Snehulienka (Snow White, 1967), Mŕtvy otec (The Dead Father, 1975), Raj (Paradise, 1986), Kráľ (The King, 1990), zbierok poviedok Mestský život (City Life, 1970), Smútok (Sadness, 1972), Šesťdesiat poviedok (Sixty Stories, 1981), Cez noc do mnohých vzdialených miest (Overnight to Many Distant Cities, 1983), Štyridsať poviedok (Forty Stories, 1987) a i. próz.

Beach [bíč], Joseph Warren, 14. 1. 1880 Gloversville, New York – 13. 8. 1957 Minneapolis, Minnesota — americký literárny vedec a básnik. Venoval sa výskumu anglickej a americkej literatúry 19. a 20. stor. Teoretické diela: Komický duch v Georgeovi Meredithovi (The Comic Spirit in George Meredith, 1911), Technika Thomasa Hardyho (The Technique of Thomas Hardy, 1922), Dejiny anglickej literatúry (A History of English Literature, 1950) a i.

beat generation [bít dženerejšn; angl.], bítnici, porazená generácia, zbitá generácia — generácia amerických literátov zavrhujúcich ustálené normy a hodnoty spoločnosti i vžité predstavy o americkom štýle života. Hnutie bítnikov, ktoré sa formovalo v priebehu 50. rokov 20. stor., sa postupne rozšírilo zo San Francisca do New Yorku a iných miest Ameriky. Únik zo sveta konvencií hľadali v rôznych formách extázy navodenej narkotikami, v bláznivej jazde autom, v erotických dobrodružstvách a v džeze. Ich myslenie bolo nasiaknuté etickým nihilizmom, pacifizmom, politickým anarchizmom a mystikou orientálnych učení, predovšetkým zen-buddhizmu. Hlavní predstavitelia: J. Kerouac, A. Ginsberg, L. Ferlinghetti, W. S. Burroughs, Gregory Corso (*1930, †2001) a i.

Bioy Casares [bioj ka-], Adolfo, 15. 9. 1914 Buenos Aires – 8. 3. 1999 tamže — argentínsky prozaik, esejista a filmový scenárista, manžel S. Ocampovej. Predstaviteľ poetiky tzv. hispanoamerického fantastického realizmu. Vynikol najmä intelektuálne náročnými, dômyselne konštruovanými a parodicky ladenými románmi a poviedkami s nevšedným filozofickým pohľadom na svet, ktorými sa zaraďuje medzi hlavných predstaviteľov svetovej literárnej fantastiky. Romány: Morelov vynález (La invención de Morel, 1940), Plán úniku (Plan de evasión, 1945), Denník z prasacej vojny (Diario de la guerra del cerdo, 1969), Spánok na slnku (Dormir al sol, 1973; slov. 1986) a i.; poviedkové knihy: Ľúbostné príbehy (Historias de amor, 1972), Fantastické príbehy (Historias fantásticas, 1972) a i.

S inými autormi vydal rad antológií o argentínskej literatúre, svetovej literárnej fantastike a gaučovskej poézii, napr. Antológiu fantastickej literatúry (Antologia de la literatura fantastica, 1940; s J. L. Borgesom, S. Ocampovou a V. Ocampovou). S J. L. Borgesom napísal o. i. kriminálnu paródiu Šesť problémov pre dona Isidra Parodiho (Seis problemas para don Isidro Parodi, 1942), zbierku Najlepšie detektívne poviedky (Los mejores cuentos policiales, 1943), antológiu Kniha neba a pekla (Libro del cielo y del infierno, 1960) a i.

Blanco Fombona [-co], Rufino, 17. 6. 1874 Caracas – 16. 10. 1944 Buenos Aires — venezuelský básnik a esejista. Jeho dielo je pozoruhodným pokusom o symbiózu kostumbrizmu, realizmu a modernizmu. Po štúdiách na vojenskej akadémii pracoval v štátnom aparáte a v diplomatických službách, za svoj kritický postoj k politickej korupcii bol viackrát väznený a neskôr donútený k exilovým pobytom v USA a v Európe (skúsenosti z tohto obdobia opísal v denníkoch Cesta nedokonalosti, Camino de imperfección, 1933; Dva a pol roka nepokoja, Dos Años y Medio de Inquietud, 1942 a i.). R. 1910 – 14 žil v Paríži a 1914 – 36 v Madride, po návrate bol vymenovaný za guvernéra štátu Miranda, neskôr za veľvyslanca v Uruguaji, kde pripravoval vydanie zobraných spisov.

Jeho raná básnická zbierka Drobné lyrické skladby (Pequeña ópera lírica, 1904), je ovplyvnená modernizmom. Zbierka Spevník nešťastnej lásky (Cancionero del amor infeliz, 1918) naznačila, že jeho poézia najmä výlučnou orientáciou na americkú skutočnosť modernizmus v mnohom presahuje, čo sa odrazilo už v zbierke poviedok Americké poviedky (Cuentos americanos, 1904).

Jeho prózy zachytávajúce širokú panorámu venezuelskej spoločnosti sa vyznačujú psychologickou kresbou. Autor románov Muž zo železa (El hombre de hierro, 1905) o rozpore jedinca s dravou kapitalistickou podnikavosťou, Muž zo zlata (El hombre de oro, 1914) o moci peňazí a ich vplyve na formovanie osobnosti, S mitrou v ruke (La mitra en la mano, 1927), politického pamfletu Hrdinská maska (La máscara heroica, 1923) a i.

Dielami Hispanoamerické písma a vzdelanci (Letras y letrados de Hispano-América, 1908), Veľkí spisovatelia Ameriky 19. stor. (Grandes escritores de América (Siglo XIX), 1917) či Modernizmus a modernistickí básnici (El modernismo y los poetas modernistas, 1929) sa pričinil o šírenie povedomia o hispanoamerickej literatúre vo svete.

Blest Gana, Alberto, 4. 5. 1830 Santiago – 9. 11. 1920 Paríž — čilský románopisec a dramatik, brat G. Blesta Ganu. V jeho tvorbe sa spájajú tradičné prvky romantizmu s realistickým vnímaním skutočnosti. Spočiatku sa venoval poézii, neskôr, ovplyvnený tvorbou H. de Balzaca, vytvoril románový cyklus o živote v Čile, a to od bojov za nezávislosť až do začiatku 20. stor. Prvé náznaky realistického písania sa objavili v diele Aritmetika v láske (La aritmética en el amor, 1860), kde analyzuje hybné sily čilskej spoločnosti, a naplno sa prejavili v románe Martín Rivas (1862) o živote meštiactva zameranom na vnútorné konflikty protagonistov. Boj čilského ľudu proti španielskym kolonizátorom 1814 – 18 zobrazil vo svojom najrozsiahlejšom a umelecky najhodnotnejšom románe Počas reconquisty (Durante la reconquista, 1897), autentickej epopeji čilského národa, ktorý sa vôbec po prvýkrát v histórii dokázal zjednotiť.

Borges [-ches], Jorge Luis, plným menom Jorge Francisco Isidoro Luis Borges Acevedo, 24. 8. 1899 Buenos Aires – 14. 6. 1986 Ženeva — argentínsky avantgardný básnik, prozaik a esejista, spolu s A. Bioyom Casaresom a J. Cortázarom predstaviteľ hispanoamerickej fantastickej prózy. Počas 1. svetovej vojny žil v Ženeve, neskôr v Madride. Do Argentíny sa vrátil 1921, príslušník skupiny básnikov ultraizmu (španielsky variant surrealizmu), v rámci ktorej bol zástancom redukcie lyriky na jej základný prvok – metaforu. Prispel k založeniu troch významných časopisov Prisma (Prizma, 1921), Proa (Prova, 1922) a Martín Fierro (1924).

Jeho dielo je filozoficky a literárne náročné, objavujú sa v ňom rovnaké témy: svet ako veľký chaos a labyrint, nekonečno, prevteľovanie, osudovosť, sloboda, čas. Popri tradičných témach včleňuje do poézie metafyziku. Významne sa pričinil o konštituovanie nových podôb prózy v hispanoamerickej literatúre 2. pol. 20. stor. V eseji Rozprávačské umenie a mágia (El arte narrativo y la magia, 1932), vychádzajúc z teórie mágie J. G. Frazera, usúvzťažňuje prózu s mágiou a analyzuje kauzalitu ako ústredný problém románovej tvorby. Autor básnických zbierok Vrúcnosť Buenos Aires (Fervor de Buenos Aires, 1923) a Tvárou v tvár mesiacu (Luna de enfrente, 1925) a predslovu k románu A. Bioya Casaresa Morelov vynález (La invención de Morel, 1940). Úsilím o intelektuálnu precíznosť sú poznamenané jeho eseje Pátranie (Inquisiciones, 1925), Evaristo Carriego (1930) a i. Vrcholom tvorby je súbor poviedok Všeobecné dejiny hanebnosti (Historia universal de la infamia, 1935) a Fikcie (Ficciones, 1944; slov. 2018), ktoré naplno odrážajú jeho solipsistické (→ solipsizmus) hľadanie sveta chápaného ako chaos alebo bludisko. Jeho dielo je inšpirované rôznymi zdrojmi a vyznačuje sa žánrovou nevyhranenosťou: Alef (El Aleph, 1949), Brodiho správa (El informe de Brodie, 1970; slov. 2004), Kniha z piesku (El libro de arena, 1975; slov. 1980) a i.

V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie a filozofických esejí (Labyrint, 1992), poviedok (Rozhovory mŕtvych, 2000), poézie (Ten druhý, ten istý, 2000) a prednášok a esejí (Sedem večerov, 2001; Borges ústne, 2005). Nositeľ viacerých ocenení.

Bullrichová [-ko-] (Bullrich), Silvina, 4. 10. 1915 Buenos Aires – 2. 7. 1990 Ženeva — argentínska prozaička a poetka. Do literatúry vstúpila modernisticky ladenou básnickou zbierkou Vibrácie (Vibraciones, 1935). Preslávila sa ako autorka románov s feministickou a sociálnokritickou tematikou, v ktorých sa osamelé ženy hľadajúce lásku stretávajú s násilím, cynizmom a pokrytectvom. Medzi jej najvýznamnejšie diela patria romány Rodinná slávnosť (Los burgueses, 1964; slov. 1975) o úpadku aristokratickej rodiny čudákov a Posvätné príšery (Los monstruos sagrados, 1971) opisujúci žalostnú situáciu dobových argentínskych intelektuálov. Od 80. rokov 20. stor. sa v jej diele odrážajú národné a ekonomické problémy. Ďalšie romány: Skrotenie prvého anjela (La redoma del primer ángel, 1943), Krištáľová svadba (Bodas de cristal, 1951; sfilmovaný 1975, réžia Rodolfo Costamagna), Veľmi dlhá chvíľa (Un momento muy largo, 1961), Záchrancovia vlasti (Los salvadores de la patria, 1965; slov. 1975), Príliv (La creciente, 1967), Zajtra poviem dosť (Mañana digo basta, 1968) a i.

Cardoso [kar-], Onelio Jorge, 11. 5. 1914 Calabazar de Sagua – 29. 5. 1986 Havana — kubánsky poviedkar. Inšpiráciu hľadal v kubánskom vidieckom prostredí roľníkov a rybárov. Vyšiel z kreolizmu, nadviazal na tvorbu G. de Maupassanta a H. Quirogu. V poviedkach oživených humorom a vlastnými spomienkami z detstva zobrazuje osudy najchudobnejších vrstiev.

Je autorom poviedok Otecko, povedzte ako (Taita, diga usted cómo, 1945), Poviedkar (El cuentero, 1958), Kôň z dvora (El caballo de coral, 1960), Ambiciózna sova (La lechuza ambiciosa, 1960), Pes (El perro, 1965), Čas pre dvoch (Abrir y cerrar los ojos, 1969), Vybrané poviedky (Cuentos escogidos, 1981), Hlava na vankúši (La cabeza en la almohada, 1983) a i. V knihe Vidiečania (Gente de pueblo, 1962) uverejnil svoje reportáže. V slovenčine vyšiel výber z jeho poviedok Čas pre dvoch (1976) a výber z rozprávok Biely koník (1979).

Carpentier [kar-], Alejo, plným menom Alejo Carpentier y Valmont, 26. 12. 1904 Lausanne, Švajčiarsko – 24. 4. 1980 Paríž — kubánsky prozaik, básnik, esejista a novinár, autor koncepcie tzv. zázračného reálna, z ktorej vyšla poetika hispanoamerického magického realizmu. Študoval architektúru, neskôr sa venoval hudbe. V rokoch 1928 – 39 žil v Paríži. Po návrate na Kubu pôsobil ako profesor dejín hudby v Havane, 1945 – 59 novinár vo Venezuele. Po Kubánskej revolúcii sa vrátil na Kubu, kde pôsobil ako riaditeľ štátneho vydavateľstva. Od roku 1966 bol kultúrnym atašé v Paríži.

Vychádzal z afrokubánskych rituálov a legiend (román ¡Écue-Yamba-Ó!, 1933). Príbehy jeho románov sa odohrávajú v rôznych krajinách latinskoamerického kontinentu, často v dávnych dobách. V predslove k najznámejšiemu románu Kráľovstvo z tohto sveta (El reino de este mundo, 1949; slov. 1984) predstavuje koncepciu tzv. zázračného reálna, pričom formuluje presvedčenie, že celé dejiny Ameriky sú jeho kronikou, v ktorej sa snúbi mágia s tajomstvom a nadprirodzené s každodenným. Dôraz kladie i na synkretizmus španielskej, francúzskej a africkej kultúry. V románe podáva obraz o černošských vzburách na Haiti koncom 18. stor. a zdôrazňuje jedinečnú atmosféru ostrova prameniacu v jeho prírode a obyvateľoch.

Ďalšie diela: Stratené kroky (Los pasos perdidos, 1953; slov. 1971), Štvanica (El acoso, 1955 v zbierke Dva romány, Dos novelas), Vojna s časom (Guerra del tiempo, 1958; slov. 1978 v rovnomennom výbere), Storočie osvietenstva (El siglo de las luces, 1962; umelecky najhodnotnejšie dielo, v ktorom opisuje vplyv Francúzskej revolúcie na Antilách a v Guyane), Diktátor v Paríži (El recurso del método, 1974; slov. 1978), Barokový koncert (Concierto barroco, 1974), Svätenie jari (La consagración de la primavera, 1978), Harfa a tieň (El arpa y la sombra, 1979; slov. 1984).

Formálna dokonalosť jeho románov, náročná kompozícia s prvkami barokových postupov, relativizácia fabuly, polysémantickosť, myšlienková náplň, schopnosť syntetického opisu a rozprávačské majstrovstvo ho radia k významným predstaviteľom svetovej prózy.

Carver, Raymond (Clevie), 25. 5. 1938 Clatskanie, Oregon – 2. 8. 1988 Port Angeles, Washington — americký prozaik a básnik. Vyrastal v skromných pomeroch, 1957 sa oženil, na živobytie si spočiatku zarábal ako školník, obsluha na čerpacej stanici a poslíček. V rokoch 1958 – 60 študoval na Kalifornskej štátnej univerzite v Chicu, kde navštevoval i kurz tvorivého písania (štúdium nedokončil), 1960 prestúpil na Humboldtovu štátnu univerzitu v Arcate (Kalifornia), kde 1963 získal bakalársky titul zo všeobecných štúdií. V rokoch 1963 – 64 navštevoval Iowskú spisovateľskú dielňu (Iowa Writers’ Workshop) na Iowskej univerzite, 1967 – 70 pracoval pre akademické vydavateľstvo Science Research Associates, 1970 – 71 spisovateľ v slobodnom povolaní, 1971 – 72 vyučoval kreatívne písanie na Kalifornskej univerzite, 1972 – 73 navštevoval kurz tvorivého písania na Stanfordovej univerzite, 1973 – 74 pôsobil ako lektor Iowskej spisovateľskej dielne, 1974 – 77 bol niekoľkokrát hospitalizovaný pre problémy s alkoholom, po úspešnej liečbe pôsobil 1978 – 79 ako hosťujúci spisovateľ na Texaskej univerzite v El Pase a 1980 – 83 vyučoval anglický jazyk na Syrakúzskej univerzite v New Yorku. V roku 1983 získal literárnu cenu Mildred a Harolda Straussovcov (Mildred and Harold Strauss Livings Award) spojenú so štipendiom, ktoré mu umožnilo venovať sa opäť iba literárnej tvorbe.

Carver oživil umierajúci žáner poviedky v 2. polovici 20. stor. Publikovať v časopisoch začal už počas štúdia, ale prvý literárny úspech zaznamenal až v roku 1967 s poviedkou Mohol by si byť, prosím ťa, ticho? (Will You Please Be Quiet, Please?). Vo svojej tvorbe zachytával bežné životy chudobných robotníkov žijúcich na severozápade USA bojujúcich s finančnými problémami, neúspechmi v pracovnom živote a rúcajúcim sa osobným životom, ktorí často nedokážu pochopiť ani artikulovať svoju bolesť. Jeho hlavnou témou však bola láska, vplyv jej neprítomnosti na manželstvo a identitu jednotlivca. O pocitoch smútku a straty písal minimalistickým štýlom charakterizovaným krátkymi jednoduchými vetami, lineárnosťou, úsečnými dialógmi, absenciou vnútorných monológov a metafor. Veci nechával často nedopovedané a konflikty nedoriešené, zmysel poviedky komunikoval len prostredníctvom náznakov. Carver odmietal literárne experimenty, pre neprikrášlené vyobrazenie každodenného života je zaraďovaný medzi tzv. špinavých realistov (dirty realists).

Je autorom zbierok poviedok Mohol by si byť, prosím ťa, ticho? (Will You Please Be Quiet, Please?, 1976), O čom hovoríme, keď hovoríme o láske (What We Talk About When We Talk About Love, 1981; slov. 2001), Katedrála (Cathedral, 1983), Odkiaľ volám. Nové a zobrané poviedky (Where I'm Calling From. New and Selected Stories, 1988) a básnických zbierok Blízko Klamathu (Near Klamath, 1968), Zimná nespavosť (Winter Insomnia, 1970), V noci putujú lososy (At Night the Salmon Move, 1976), Ohne (Fires, 1983), Tam, kde sa voda zlieva s inou vodou (Where Water Comes Together with Other Water, 1985), Ultramarín (Ultramarine, 1986) a Nový chodník k vodopádu (A New Path to the Waterfall, 1989).

Cisneros [sis-], Antonio, plným menom Antonio Alfonso Cisneros Campoy, 27. 12. 1942 Lima – 6. 10. 2012 tamže — peruánsky básnik, predstaviteľ Generácie 60 (Generación del 60). V rokoch 1967 – 72 pôsobil ako profesor literatúry v Anglicku a vo Francúzsku, 1974 – 75 v Budapešti. Do povedomia sa dostal básnickými zbierkami Vyhnanstvo (Destierro, 1961) a Dávid (David, 1962). Zbierkami Kráľovské komentáre (Comentarios reales, 1964) a Oslavná pieseň proti mravčiarovi (Canto ceremonial contra un oso hormiguero, 1968) získal významné postavenie v súčasnej hispanoamerickej poézii. Verš využil na interpretáciu histórie Peru z pohľadu utláčaných, používajúc ironický tón a štýl zbavený frázovitosti. V dielach Voda, z ktorej piť ti neprináleží (Agua que no has de beber, 1971) a Ako figovník na golfovom ihrisku (Como higuera en un campo de golf, 1972) sú úvahy o všednom dni nahradené úvahami o samotnom autorovi. Náboženské a sociálne nepokoje inšpirované folklórom zvečnil v diele Kronika o Božom dieťati z Chilcy (Cronica del Niño Jesus de Chilca, 1981). Jeho dielo vyšlo súborne pod názvom Výdavky v noci. Poézia 1961 – 1986 (Por la noche los gatos. Poesía 1961 – 1986, 1989). V roku 1989 vyšla jeho antológia Poézia, príbeh bláznov (Poesía, una historia de locos). Bol nositeľom viacerých ocenení, napr. Ceny Casa de las Américas (1968).

Cisnerosová (Cisneros), Sandra, 20. 12. 1954 Chicago, Illinois — americká prozaička a poetka. Pochádza zo siedmich detí, v detstve spolu s rodinou často cestovala medzi Chicagom a Mexikom. V rokoch 1968 – 72 študovala na dievčenskej Jozefínskej akadémii svätého srdca (Josephinum Academy of the Sacred Heart), kde v stredoškolskom časopise začala publikovať poéziu. V rokoch 1972 – 76 študovala angličtinu na Loyolskej univerzite v Chicagu (Loyola University), 1976 – 78 navštevovala Spisovateľskú dielňu na Iowskej univerzite (Iowa Writers’ Workshop), kde získala magisterský titul z tvorivého písania, 1978 – 80 vyučovala na Alternatívnej strednej škole pre hispánsku mládež (Latino Youth Alternative High School) v Chicagu, 1981 – 82 pracovala ako náborová pracovníčka a poradkyňa pre menšinových študentov na Loyolskej univerzite, 1982 – 83 žila a tvorila v Grécku, Taliansku a vo Francúzsku, 1984 – 85 pôsobila ako literárna riaditeľka v Guadalupskom centre pre kultúru a umenie (Guadalupe Cultural Arts Center) v San Antoniu, ktoré sa zaoberá propagáciou hispanoamerického kultúrneho dedičstva a umenia. V 80. a 90. rokoch hosťovala na viacerých univerzitách, o. i. na Kalifornskej univerzite v Berkeley, Michiganskej univerzite v Ann Arbor a Novomexickej univerzite v Albuquerque, a získala dve prestížne štipendiá Národnej nadácie pre umenie (National Endowment for the Arts) za poéziu (1982) a prózu (1988). Od roku 2015 žije v San Miguel de Allende v Mexiku.

Rozhodujúcim formatívnym obdobím bolo pre ňu štúdium v Iowe, kde trpela pocitmi odlišnosti, vylúčenia a odcudzenia, ktoré sa spolu s mocenskými vzťahmi medzi pohlaviami, konfliktom medzi jednotlivcom a kultúrnou i rodinnou tradíciou a heterogénnosťou hispanoamerickej komunity stali hlavnými témami jej diel. Dynamikou hispanoamerickej komunity sa zaoberá viac než konfliktmi medzi Angloameričanmi a Hispanoameričanmi, ktoré sú síce v jej dielach prítomné, ale majú podobu konfliktov medzi relatívne asimilovanými a neasimilovanými Hispáncami. Jej postavy sú zväčša spoločenskí vydedenci z prostredia hispanoamerickej komunity – ženy z nefunkčných a marginalizovaných rodín, homosexuáli, ľudia z nižších spoločenských vrstiev. Okrem toho sa v jej dielach objavuje aj postava alebo rozprávač nesúci autobiografické črty: hispánsky umelec, ktorý pobúril svoju komunitu, v dôsledku čoho sa ocitol na hranici medzi hispanoamerickou a angloamerickou kultúrou. Cisnerosová zvyčajne nerozpráva svoje príbehy z jednej naratívnej perspektívy, zaznieva v nich viacero hlasov. Z formálneho hľadiska sa jej diela vyznačujú nelineárnosťou a pestrým, obrazným jazykom, ktoré kritici zvyčajne interpretujú ako odklon od tradičných (patriarchálnych, belošských) konvencií v prospech feministického, hispánskeho diskurzu. Preslávila sa najmä románovým debutom Dom na Mangovej ulici (The House on Mango Street, 1984) o snahe dospievajúceho dievčaťa mexického pôvodu nájsť si miesto vo vlastnej kultúre a súčasne objaviť vlastné ja.

Je autorkou zbierok poézie Zlí chlapci (Bad Boys, 1980), Moje nehanebné spôsoby (My Wicked Wicked Ways, 1987), Radodajka (Loose Woman, 1994), zbierky poviedok Potok ženského kriku a iné poviedky (Woman Hollering Creek and other stories, 1991), románu Caramelo (2002), obrázkovej knihy pre dospelých Videli ste Marie? (Have You Seen Marie?, 2012) a autobiografie Môj vlastný dom. Príbehy z môjho života (A House of My Own. Stories from My Life, 2015).

Cortázar [kortásar], Julio (Florencio), pseudonym Julio Denis, 26. 8. 1914 Ixelles – 12. 2. 1984 Paríž — argentínsky románopisec a poviedkar, predstaviteľ tzv. nového hispanoamerického románu. Po štúdiách v Buenos Aires pôsobil ako stredoškolský profesor literatúry, v roku 1951 sa presťahoval do Paríža, kde sa v roku 1952 stal pracovníkom UNESCO. Spočiatku písal lyriku, neskôr pod vplyvom existencializmu napísal drámu Králi (Los reyes, vydaná 1949, uvedená 2005). Bol znepokojený sociálnymi a politickými problémami v Južnej Amerike, písal diela odsudzujúce diktatúru v Čile, podporoval Nikaragujskú revolúciu (→ Sandinovský front národného oslobodenia).

Inovatívnosť jeho poetiky spočíva v obohacovaní všednej skutočnosti prvkami hry a fantázie, čo ho radí k exponentom hispanoamerického fantastického realizmu. Preslávil sa románom Škôlka (Rayuela, 1963), v ktorom použil rôzne umelecké prostriedky a štylistické roviny (alternácia chronologických sledov, zložitá štruktúra rozprávania, lexikálne invencie, ľubovoľné množstvo výkladov príbehu a pod.). Významná úloha fantázie ustupuje motívu hry v sebareflexívnom románe (paródii na dobrodružné príbehy) Autonauti na kozmostráde alebo Nečasové putovanie z Paríža do Marseille (Los autonautas de la cosmopista o Un viaje atemporal París~Marsella, 1983; s manželkou Carol Dunlopovou, Dunlop, *1946, †1982) o spoločnej ceste po diaľnici, pričom sa zastavujú na jednotlivých stanovištiach a vydávajú sa na rôzne vedecké expedície. Medzi jeho ďalšie romány patria Výhercovia (Los premios, 1960; slov. 1981), 62. Model na skladanie (62. Modelo para armar, 1968), Manuelova kniha (Libro de Manuel, 1973), Skúška (El examen, posmrtne 1986), Zábava (Divertimento, posmrtne 1986) a i.

Najrozsiahlejšiu časť jeho tvorby tvoria krátke poviedky (zbierky Zvieratník, Bestiario, 1951; Koniec hry, Final del juego, 1956; Tajné zbrane, Las armas secretas, 1959; a i.) charakteristické svojským spôsobom umelecko-estetického vyjadrovania. Jeho poviedka Babie leto (Las babas del diablo) inšpirovala talianskeho režiséra M. Antonioniho k nakrúteniu filmu Zväčšenina (Blowup, 1966). V slovenčine vyšli výbery z jeho tvorby V každom ohni oheň (1971), Solentinamská apokalypsa (1982) a Krk čiernej mačky (1998).

Cruz [krus], Juana Inés de la, vlastným menom Juana Inés de Asbaje y Ramírez de Santillana, 12. 11. 1648 San Miguel Nepantla – 17. 4. 1695 Mexiko — mexická poetka. Už ako trojročná vedela písať a ako osemročná napísala prvú eucharistickú báseň. Študovala na univerzite v Mexiku, od roku 1665 bola dvornou dámou. Povesť o jej výnimočnom vzdelaní sa tak rozšírila, že ju miestokráľ dal verejne vyskúšať štyridsiatim vedcom, ktorých ohromila svojimi vedomosťami a zjavom. V roku 1687 vstúpila do rádu bosých karmelitánok, neskôr do rádu sv. Hieronyma, kde popri štúdiu písala básne na cirkevné slávnosti.

V roku 1689 vyšiel v Madride prvý zväzok jej súborného diela Kastalská záplava (Inundacion castalida), na ktorý v roku 1692 v Seville nadviazal Druhý zväzok prác sestry Juany Ines de la Cruz (Segundo volumen de las obras de soror Juana Ines de la Cruz). Jej komentár ku kázni portugalského jezuitu A. Vieiru vydal pod názvom List hodný Aténinej múdrosti (Carta athenagorica, 1690) biskup z Puebly Manuel Fernández de Santa Cruz (*1637, †1699), ktorý jej v úvodnom liste (pod pseudonymom Filotea de la Cruz) zároveň radí, aby zanechala svetskú tematiku a venovala sa náboženstvu. Reagovala naň známym autobiografickým vyznaním Odpoveď sestre Filotei de la Cruz (Respuesta a Sor Filotea de la Cruz, 1691). Počas epidémie pri opatrovaní chorých sestier ochorela a zomrela.

Ďalšie diela: komédia Snahy jedného domu (Los empeños de una casa, uvedená 1683, vydaná 1692 v súbornom diele), mytologicko-galantná hra Láska je skôr labyrint (Amor es mas labyrintho, uvedená 1689, vydaná 1725), auto sacramental Božský Narcis (Auto sacramental del divino Narciso, 1690), Jozefovo žezlo (El cetro de Joseph) a Mučeník sviatosti (El martyr del Sacramento), filozoficko-opisná báseň s autobiografickými črtami Prvý spánok (Primero sueño), ktorá má takmer tisíc veršov, vydané 1692 v súbornom diele.

Cuzaová Maléová [kusa-] (Cuza Malé), Belkis, 15. 6. 1942 Guantánamo — kubánska poetka, manželka H. Padillu. Pôsobila ako profesorka španielčiny a dopisovateľka významných zahraničných časopisov. Od roku 1968 bola redaktorkou literárneho časopisu La Gaceta de Cuba (Kubánske noviny). V roku 1979 emigrovala s manželom do USA. Je autorkou básnických zbierok Vietor na stene (El viento en la pared, 1962), Blázni (Los alucinados, 1962), Slnečné časy (Tiempos de sol, 1963) a Listy Anne Frankovej (Cartas a Ana Frank, 1966). V roku 1984 vydala v Madride biografiu Klinček a ruža. Biografia Juany Borrerovej (El clavel y la rosa. Biografía de Juana Borrero).

Dalton, Roque, vlastným menom Roque Antonio García, 14. 5. 1935 San Salvador – 10. 5. 1975 Quezaltepeque — salvadorský básnik, advokát a antropológ. V rokoch 1954 – 1959 študoval na Salvádorskej univerzite, kde v roku 1956 založil Univerzitný literárny krúžok. Zapojil sa do partizánskeho protidiktátorského odboja (guerillero). Pre politické názory bol väznený, ako exulant žil v Guatemale, Mexiku, Československu a na Kube.

Vo svojich veršoch rebelským spôsobom pristupoval k sociálnym témam, pričom ich spracovával raz s nehou, inokedy so silnou dávkou irónie a sarkazmu. Je autorom básnických zbierok Okno v tvári (La ventana en el rostro, 1961), Krčma a iné miesta (Taberna y otros lugares, 1969), Služba dotknutého (El turno del ofendido, 1962) poznačených iróniou a románu Aký som to bol chudáčik básnik... (Pobrecito poeta que era yo..., posmrtne 1976) z prostredia salvádorskej buržoázie. Bol nositeľom ceny Casa de las Américas (1969) a Stredoamerickej ceny za poéziu (1956, 1958 – 59, 1964).

Danticatová [dãntika-] (Danticat), Edwidge, 19. 1. 1969 Port-au-Prince, Haiti — americká spisovateľka haitského pôvodu. Rané detstvo strávila u príbuzných, pretože jej rodičia emigrovali (1971 otec a 1973 matka) do New Yorku, kam sa za nimi v roku 1981 prisťahovala. V roku 1990 získala bakalársky titul z francúzskej literatúry na Barnardovom kolégiu (Barnard College) v New Yorku, 1993 magisterský titul z tvorivého písania na Brownovej univerzite (Brown University) v Providence, 1993 – 94 pôsobila ako asistentka produkcie a výskumu na klinike Clinica Estetico, 1996 – 97 vyučovala tvorivé písanie na Newyorskej univerzite (New York University), 2000 a 2008 hosťovala na Miamskej univerzite (The University of Miami) v Coral Gables.

Vo svojej tvorbe sa zameriava na komplexnú históriu Haiti a špecifiká haitskej imigrantskej skúsenosti, ale venuje sa aj otázkam moci, sociálnej nespravodlivosti a chudoby. Debutovala čiastočne autobiografickým románom Dych, oči, pamäť (Breath, Eyes, Memory, 1994) o dievčati, ktoré sa vysťahuje z Haiti za matkou žijúcou v New Yorku. Tu prežíva pocity vykorenenosti vyvolané novou kultúrou a jazykom i komplikovaným vzťahom s matkou. V nej dcérina prítomnosť oživuje spomienky na násilný čin, pri ktorom bola počatá. Úspech dosiahla aj zbierka poviedok Krik? Krak! (1995) prinášajúca osudy jednoduchých Haiťanov bojujúcich o prežitie počas diktatúry F. Duvaliera, pociťujúcich rozpor medzi túžbou a ťaživou skutočnosťou. Historický román Trstinobranie (The Farming of Bones, 1998) rozpráva príbeh lásky odohrávajúci sa na pozadí masakry haitských emigrantov dominikánskym diktátorom R. Trujillom. Zbierka navzájom prepojených poviedok Ten, čo chodí s rosou (The Dew Breaker, 2004) sa zameriava na postavu haitského prisťahovalca, ktorý mučil a vraždil disidentov počas diktatúry F. Duvaliera. Oceňované sú i jej memoáre Braček, zomieram (Brother, I’m Dying, 2007) o histórii svojej rodiny, zbierka esejí Nebezpečná tvorba. Umelec – prisťahovalec pri práci (Create Dangerously. The Immigrant Artist at Work, 2010) o rizikách písania o Haiti z pozície prisťahovalca v Spojených štátoch amerických a román pre mládež Rozuzlenie (Untwine, 2015) o šestnásťročnom dievčati vyrovnávajúcom sa so stratou sestry dvojičky pri automobilovej nehode.

Danticatová je autorkou cestopisu Po tanci. Prechádzka karnevalom v haitskom Jacmele (After the Dance. A Walk Through Carnival in Jacmel, Haiti, 2002), kníh pre deti a mládež Za horami (Behind the Mountains, 2004), Anacaona. Zlatý kvet. Haiti, 1490 (Anacaona. Golden Flower. Haiti, 1490, 2005), Osem dní. Príbeh Haiti (Eight Days. A Story of Haiti, 2010), Posledný mapou (The Last Mapou, 2013) a Mamin slávik. Príbeh imigrácie a separácie (Mama’s Nightingale. A Story of Immigration and Separation, 2015), románu Claire morského svetla (Claire of the Sea Light, 2013) a memoárov Umenie smrti. Ako sa píše posledný príbeh (The Art of Death. Writing the Final Story, 2017). Je nositeľkou viacerých ocenení, napr. Medzinárodnej literárnej ceny Neustadt (2018).

Darío, Rubén, vlastným menom Félix Rubén García Sarmiento, 18. 1. 1867 Metapa, dnes Ciudad Darío – 6. 2. 1916 León — nikaragujský básnik. Bol hlavným predstaviteľom obrodného hnutia, ktoré zlučovalo všetky nové tendencie v hispanoamerickej literatúre vrátane amerických prvkov a nazval ho modernizmus.

Od roku 1886 pôsobil ako novinár v Čile. Prvotiny z roku 1887, básnické zbierky Bodľačie (Abrojos), Verše (Rimas) a poému Epický spev na slávu Čile (Canto épico a las glorias de Chile), písal ešte v tradičnom štýle. Nové básnické prvky sú zreteľné už v súbore básní a poviedok Azúr... (Azul..., 1888), najmä v ich druhom, rozšírenom vydaní (1890). V roku 1892 cestoval po Španielsku a Francúzsku, kde sa stretol aj s P. Verlainom a utvrdil sa v názore o potrebe obrody hispanoamerickej poézie. V rokoch 1893 – 96 pôsobil ako kolumbijský konzul v Buenos Aires, kde v roku 1896 vydal portréty súčasných francúzskych básnikov Neobvyklí (Los raros) a básnickú zbierku Svetské sekvencie a iné básne (Prosas profanas y otros poemas; rozšírená 1901).

Od roku 1898 bol európskym dopisovateľom argentínskeho denníka La Nación (Národ), žil striedavo v Madride a Paríži, kde bol od roku 1903 nikaragujským konzulom. Od roku 1905 pôsobil ako diplomat v Madride, kde vydal svoju najvýznamnejšiu zbierku Spevy života a nádeje (Cantos de vida y esperanza, 1905), v ktorej rozvíja bežné životné témy (láska, umenie, náboženstvo), ako aj spoločenské, politické či etické otázky. Medzi jeho ďalšie diela patria básnické zbierky Túlavý spev (El canto errante, 1907), Jesenná báseň a iné básne (Poema del otoño y otros poemas, 1910), autobiografia Život Rubéna Daría, ako ho sám spísal (La vida de Rubén Darío escrita por el mismo, 1913) a i.

Pomenované sú po ňom viaceré literárne ocenenia, napr. nikaragujská národná cena Premio Nacional Rubén Darío a medzinárodná cena poézie Premio Internacional de Poesía Rubén Darío.

DeLillo, Don, plným menom Donald Richard DeLillo, 20. 11. 1936 New York — americký prozaik. Vyrastal v taliansko-americkej štvrti Bronxu Fordham. V roku 1958 ukončil bakalárske štúdium komunikačného umenia na Fordhamskej univerzite (Fordham University) v New Yorku, 1959 – 64 pracoval ako copywriter (tvorca reklamných textov) v reklamnej agentúre Ogilvy & Mathers. Od 1964 je spisovateľom v slobodnom povolaní, žije v ústraní a odmieta publicitu.

Je popredným predstaviteľom amerického postmoderného románu. Ponúka kritické, často kontrastné pohľady na Ameriku rozmaznanú materiálnym blahobytom a otupenú vyprázdnenou masovou kultúrou a politikou. Darí sa mu identifikovať kultúrne trendy a tendencie ešte pred tým, než získajú na spoločenskom význame. Debutoval poviedkou Rieka Jordán (The River Jordan, 1960) v literárnom časopise Cornellovej univerzity Epoch (Epocha). Prvý román Americana (1971) je príbehom mladého, úspešného, no vnútorne vyhoreného riaditeľa reklamnej agentúry, ktorý odchádza z New Yorku na americký stredozápad v nádeji, že medzi obyčajnými ľuďmi nájde dušu svojho národa. Načrtol v ňom témy, ktoré rozvíjal aj vo svojich neskorších románoch: kritiku korporátneho sveta a neschopnosti filmu vierohodne zachytiť realitu. Výrazný úspech si získal románom Biely šum (White Noise, 1985) o profesorovi hitlerológie Jackovi Gladneym, ktorý je kvôli havárii a následnému úniku nebezpečnej chemikálie a toxickému zamoreniu ovzdušia nútený čeliť svojmu najväčšiemu strachu – zo smrti. V dômyselnej kombinácii spoločenskej satiry a metafyzických úvah DeLillo kritizuje bezbrehý konzumný život, masmediálnu manipuláciu, informačnú presýtenosť a moderný intelektualizmus, zachytáva zvláštnosť života zoči-voči možnej smrti a zamýšľa sa nad úlohou rodiny v čase, keď je ohrozený samotný zmysel ľudskej existencie.

DeLillo rozvíja aj historické myslenie a ukazuje, ako súčasnosť nesie stopy významných historických udalostí. V románe Váhy (Libra, 1988; slov. 2005) tematizuje atentát na J. F. Kennedyho a konšpiračné teórie s ním spojené, pričom sa neusiluje potvrdiť ani vyvrátiť oficiálnu verziu jeho vraždy, no zameriava sa na osobu jeho údajného vraha L. H. Oswalda a prostredníctvom jeho osudu poukazuje na prítomnosť násilia a agresivity v samom srdci americkej identity. Atentát na Kennedyho neprezentuje len ako koniec éry politickej nevinnosti, ale aj ako medzník, keď médiá začali nenávratne meniť postoj Američanov k svetu. V románe Podsvetie (Underworld, 1997) skúma, ako sa počas studenej vojny stala neoddeliteľnou súčasťou americkej identity paranoja, a dokazuje, že americké víťazstvo v tejto vojne bolo spôsobené tak činnosťou amerických médií a konzumnej kultúry, ako aj vojenskou prevahou. Hoci jeho diela vychádzajú z tradície realistického románu, často využíva i formálne inovatívne prvky, napr. princíp montáže štýlov, tónov a žánrov.

Je autorom románov Konečná zóna (End Zone, 1972), Ulica Great Jones (Great Jones Street, 1973), Ratnerova hviezda (Ratner’s Star, 1976), Hráči (Players, 1977), Bežiaci pes (Running Dog, 1978),  Mená (The Names, 1982), Mao II (1991), Umelkyňa tela (The Body Artist, 2001), Kozmopolis (Cosmopolis, 2003), Padajúci muž (Falling Man, 2007), Bod Omega (Point Omega, 2010) a Nula kelvinov (Zero K, 2016), zbierky poviedok Anjel Esmeralda. Deväť poviedok (The Angel Esmeralda. Nine Stories, 2011) a i. Je nositeľom viacerých ocenení, napr. Národnej knižnej ceny (1985 za román Biely šum), Ceny Jeruzalema za slobodu jednotlivca v spoločnosti (1999) a Národnej knižnej ceny, medaily za významný prínos americkej literatúre (2015).

Díaz Mirón [dyjas], Salvador, vlastným menom Salvador Antonio Edmundo Espiridión y Francisco de Paula Díaz Ibáñez, 14. 12. 1853 Veracruz – 12. 6. 1928 tamže — mexický básnik. V roku 1914 odišiel do Španielska, potom bol profesorom matematiky v Havane. V roku 1920 sa vrátil do Mexika a do roku 1927 viedol univerzitnú prípravku vo Veracruze.

Jeho prvotiny sú ovplyvnené romantizmom rétorického hugovského a byronovského typu, neskôr modernizmom. Vyvrcholením jeho tvorby je básnická zbierka Úlomky (Lascas, 1901), v ktorej prešiel k poézii klasického výrazu, starostlivo prepracovanej a obohatenej novými rýmovými prostriedkami a hudobnosťou, čím dosiahol nezvyčajné zmyslové až telesne pôsobiace efekty. Svojou tvorbou, napriek jej neveľkému rozsahu, výrazne ovplyvnil celú hispanoamerickú poéziu. Medzi ďalšie diela patrí zbierka Básne (Poemas, 1918), jeho celoživotné dielo vyšlo viackrát pod názvom Zobrané básne (Poesías completas, prvýkrát 1941).

Donoso, José, plným menom José Donoso Yáñez, 5. 10. 1924 Santiago – 7. 12. 1996 tamže — čilský prozaik; významný predstaviteľ tzv. novej hispanoamerickej prózy. V rokoch 1967 – 81 žil v exile v Španielsku.

Hlavným námetom jeho románov a poviedok je úzkostná vízia rozpadu hodnotového poriadku súčasnej spoločnosti a jedinca. V románe Korunovácia (Coronación, 1957) s tematikou úpadku bohatého rodu a Oplzlý vták noci (El obsceno pájaro de la noche, 1970) s tematikou straty identity sveta a ľudí prechádza táto vízia od konkrétneho spoločenského poriadku k ľudskej existencii vôbec. Román Vidiecky dom (Casa de campo, 1978) o potlačenom pokuse nastoliť nový poriadok symbolizuje súčasnú históriu Čile a Latinskej Ameriky.

Je autorom románov Túto nedeľu (Este domingo, 1966), Miesto bez hraníc (El lugar sin límites, 1966), Susedná záhrada (El jardín de al lado, 1981), Beznádej (La desesperanza, 1986), Kam chodia zomrieť slony (Donde van a morir los elefantes, 1995), noviel Tri meštianske novely (Tres novelitas burguesas, 1973), Taratuta. Zátišie s fajkou (Taratuta. Naturaleza muerta con cachimba, 1990), zbierok poviedok Letný byt a iné poviedky (Veraneo y otros cuentos, 1955), autobiografických esejí Osobná história boomu (Historia personal del boom, 1972), kde načrtol vývoj nového hispanoamerického románu, a i.

Echeverría [ečeverríja], Esteban, plným menom José Esteban Antonio Echeverría Espinosa, 2. 9. 1805 Buenos Aires – 19. 1. 1851 Montevideo — argentínsky spisovateľ, vedúca osobnosť prvej generácie hispanoamerických romantikov. R. 1825 – 30 študoval v Paríži, po návrate bol 1838 spoluzakladateľom najvýznamnejšieho združenia argentínskych romantikov Asociación de Mayo (Májové spoločenstvo), autor jeho manifestu Krédo (Credo), ktorý vydal 1839 v exile v Montevideu.

V básnickej poéme Elvíra alebo Laplatská nevesta (Elvira ó la novia del Plata, 1832) ako prvý po španielsky píšuci autor uplatnil formálne i tematické zásady romantizmu prenesené z Francúzska. V lyrickoepickej básni Zajatkyňa (La cautiva) zo zbierky Verše (Rimas, 1837), v tragickom príbehu lásky ohrozenej Indiánmi a divokým prostredím, uviedol do argentínskej literatúry motív pampy. Autor novely Bitúnok (El Matadero, posmrtne časopisecky 1871, knižne 1874 v 5. zv. Súborného diela dona Estebana Echeverríu, Obras completas de d. Esteban Echeverria), ktorá je metaforou Argentíny za vlády diktátora J. M. de Rosasa a pôsobivým obrazom súdobej spoločenskej morálky a politických problémov. V opisoch drsného prostredia bitúnku s krutými obrazmi zábavy mäsiarov sú už badateľné zárodky realizmu a naturalizmu.