Alegría, Ciro, 4. 11. 1909 Quilca – 17. 2. 1967 Lima — peruánsky spisovateľ. Autor realistických sociálne angažovaných románov s rozsiahlymi lyrickými pasážami, folklórnym bohatstvom a indiánskymi legendami, ktoré zachytávajú situáciu domorodých Indiánov v dôsledku vyvlastňovania ich pôdy. Ich budúcnosť videl v prekonaní tradičného spôsobu života a v politicko-triednom uvedomení.

Autor románov Zlatý had (La serpiente de oro, 1935), Hladní psi (Los perros hambrientos, 1939; sfilmovaný 1977, réžia Luis Figueroa), Šíry a cudzí svet (El mundo es ancho y ajeno, 1941; slov. 1978; prvý slovenský preklad Cválajúci tieň, 1962), Lazar (Lázaro, 1973), zbierok poviedok Súboj rytierov (Duelo de caballeros, 1962), Kamenný milodar (La ofrenda de piedra, 1969), Sedem vešteckých poviedok (Siete cuentos quirománticos, 1978), Slnko jaguárov (El sol de los jaguares, 1979) a memoárov Kubánska revolúcia: osobné svedectvo (La revolución cubana: un testimonio personal, 1971) a Cez trápenie k šťastiu (Mucha suerte con harto palo, 1976).

Alegría, Fernando, 26. 9. 1918 Santiago – 29. 10. 2005 Walnut Creek, Kalifornia — čilský prozaik, básnik a literárny historik. Od 1940 žil v USA. Autor životopisných románov prezrádzajúcich jeho zmysel pre politiku, dejovo sa zameriaval na osudy občanov latinskoamerického pôvodu žijúcich v USA. V jeho rozprávaní poznamenanom dramatickosťou a humorom nechýbajú ani prvky španielskeho pikareskného románu, v poézii uplatňoval aj prvky science-fiction.

Autor románov Lautaro, mladý osloboditeľ Arauca (Lautaro, joven libertador de Arauco, 1943), Chameleón (Camaleón, 1950), Dostihový kôň (Caballo de copas, 1957; slov. 1977) o zákulisí dostihových pretekov a sociálnom postavení čilských prisťahovalcov v San Franciscu, Zajtra bojovníci (Mañana los guerreros, 1964), Amerika, Amerikka, Amerikkka, manifesty Vietnamu (Amerika, Amerikka, Amerikkka, manifiestos de Vietnam', 1970), Prechádzkovým krokom (El paso de los gansos, 1975), Allende. Môj sused prezident (Allende. Mi vecino el Presidente, 1989) o živote S. Allendeho Gossensa, ktorý bol jeho osobným priateľom, Vzbura rozkoší (La rebelión de los placeres, 1990), knihy poviedok Básnik, ktorý sa stal červom (El poeta que se volvió gusano, 1956) a pamätí Určitý druh pamäti (Una especie de memoria, 1983).

Allendeová [aľen-] (Allende), Isabel, 2. 8. 1942 Lima — čilská prozaička, neter S. Allendeho Gossensa. Nevšedný ohlas vyvolala románom Dom duchov (La casa de los espíritus, 1982; slov. 1988; sfilmovaný 1993, réžia B. August), široko koncipovanou rodinnou a dobovou kronikou zobrazujúcou pomery čilskej spoločnosti od začiatku 20. stor., i keď dej sa odohráva v nemenovanej krajine. Pomocou symboliky, alegórie a hyperboly v ňom dosahuje magickosť atmosféry, pričom ju zaujíma spätosť kauzality a náhodnosti s fatalitou. Opisné rozprávanie s mnohými dialógmi, ktoré prevláda v prvých 11 kapitolách, striedajú v ďalších 3 dynamizujúce postupy typické pre literatúru faktu.

Autorka románov Láska a tieň (De amor y de sombra, 1984; slov. 1988; sfilmovaný 1994, réžia Betty Kaplanová) kritizujúceho vojenskú diktatúru, Eva Luna (1987; slov. 1990), Nekonečný plán (El plan infinito, 1991), Dcéra šťasteny (Hija de la fortuna, 1998; slov. 2001), Sépiový portrét (Retrato en sepia, 2000; slov. 2002), Japonský milenec (El amante japonés, 2015), autobiografického románu Paula (1994; slov. 1997) o umierajúcej dcére, románov pre mládež Mesto netvorov (La ciudad de las bestias, 2002), Kráľovstvo zlatého draka (El reino del dragón de oro, 2004), Les pygmejov (El bosque de los pigmeos, 2004), historických románov Zorro: legenda začína (El Zorro: Comienza la leyenda, 2005), Inés, moja drahá (Inés del alma mía, 2006) a zbierok poviedok Babička Panchita (La abuela Panchita, 1974) a Skazené dievča: príbehy Evy Luny (Cuentos de Eva Luna, 1989; slov. 1998). Nositeľka viacerých ocenení, napr. Čilskej národnej ceny za literatúru (2010).

Altamirano, Ignacio Manuel, 13. 11. 1834 Tixla de Guerrero – 13. 2. 1893 San Remo, Taliansko — mexický prozaik, básnik, politik a diplomat indiánskeho pôvodu. Zakladateľ časopisu El Renacimiento (Renesancia), okolo ktorého sústredil osobnosti národnej literatúry.

Umenie chápal ako výraz mravného a sociálneho posolstva, v jeho romanticky ladených prózach badať aj úsilie o realistické stvárnenie skutočnosti: romány Dobrotivosť (Clemencia, 1869; sfilmovaný 1921, réžia Luis Peredo) o boji proti Francúzom, považovaný za prvý mexický moderný román, Vianoce na horách (La Navidad en las montañas, 1871), Modrooký (El Zarco, 1901; sfilmovaný 1959, réžia Miguel M. Delgado) o zbojníckych bandách v Mexiku, kombinujúci romantické princípy a realistické opisy krajiny (→ kostumbrizmus). Autor básnickej zbierky Rýmy (Rimas, časopisecky 1871, knižne 1880) a zbierky poviedok Zimné poviedky (Cuentos de invierno, 1880).

Amorim, Enrique, 25. 7. 1900 Salto – 28. 7. 1960 tamže — uruguajský spisovateľ. Autor viacerých vidieckych románov, z ktorých vyniká Vidiečan Aguilar (El paisano Aguilar, 1934) s mnohými regionalistickými prvkami (opisy prírody, analfabetizmus, dialekt) o neistom znovuhľadaní stratených koreňov. Prostý námet je rozvrhnutý do viacerých voľne pospájaných epizód, ktorých najcennejšou zložkou sú bystré postrehy hlavného hrdinu. V románe Kára (La carreta, 1932) fabuluje zvyk miestnych žien obchádzať na káre vidiek a praktizovať prostitúciu.

Ďalšie diela: romány Nerovný vek (La edad despareja, 1938), Kôň a jeho tieň (El caballo y su sombra, 1941), Mesiac vyrástol z vody (La luna se hizo con agua, 1944), Veľtrh podvodníkov (Feria de farsantes, 1952), Divosi (Los montaraces, 1957) Ústie (La desembocadura, 1958), politické romány Deväť mesiacov nad Nequénom (Nueve lunas sobre Neuquén, 1946), Víťazstvo neprichádza samo (La victoria no viene sola, 1952), básnické zbierky Dvadsať rokov (Veinte años, 1920), Návštevy v nebi (Visitas al cielo, 1929), Päť uruguajských básní (Cinco poemas uruguayos, 1935), Sonety lásky v októbri (Sonetos de amor en octubre, 1954), zbierky poviedok Amorim (1923), Námestie kár (La plaza de las carretas, 1937), esej Quiroga, ako som ho poznal (El Quiroga que yo conocí, 1983).

argentínska literatúra — jedna z národných literatúr juhoamerickej geografickej oblasti zahŕňajúca literárne prejavy vytvorené na území dnešnej Argentíny. Prvé literárne prejavy na tomto území možno datovať do obdobia dobývania a obsadzovania kontinentu Španielmi. Predstavujú ich kroniky a básnické skladby kronikárskeho charakteru písané španielskymi autormi, spomedzi ktorých vynikajú Luis Pardo (16. – 17. stor.), Luis de Miranda de Villafañe (*asi 1500, †asi 1575) a Mateo Rosas de Oquendo (*asi 1559, †1612). Zaujímavé svedectvo o dobývaní a kolonizovaní údolia rieky Parana podal vojak nemeckého pôvodu v službách Španielska Ulrico Schmidl (Schmidel, Schmidt, *1510, †asi 1579), ktorého kronika Cesta do oblasti Río de la Plata 1534 – 1554 (Viaje al Río de la Plata 1534 – 1554, napísaná 1567, vydaná 1599 ako Skutočné príhody jednej zázračnej plavby, Warhafftige Historien Einer Wunderbaren Schiffart) patrí k začiatkom argentínskej, ako aj paraguajskej literatúry. V období existencie miestokráľovstva Río de la Plata (1776 – 1810) a emancipačných bojov, ktoré sa začali Májovou revolúciou (1810) a vyvrcholili vyhlásením nezávislosti Argentíny od španielskej koruny (1816), vynikli autori patriotických piesní Pantaleón Rivarola (*1754, †1821), Esteban de Luca (*1786, †1824) a autor textu argentínskej hymny (1812 – 13) Vicente López y Planes (*1785, †1856).

Moderná argentínska literatúra sa rozvíjala v súvislosti s emancipačným procesom v Latinskej Amerike a pod vplyvom európskych kultúr a literatúr (nielen španielskej, ale aj francúzskej, anglickej a nemeckej). V opozícii proti francúzskym vplyvom v literatúre sa sformovali prúdy vychádzajúce z domácej kultúrnej tradície – kreolizmus (criollismo) a gaučovská literatúra (literatura gauchesca; → gaučovská poézia). Miestom nových myšlienkových prúdov bola laplatská oblasť a jej správne a kultúrne centrum Buenos Aires, odkiaľ sa šírili myšlienky politického liberalizmu a umeleckého romantizmu do celej hispánskej Ameriky. Spisovatelia a intelektuáli tvoriaci Generáciu 37 (Generación del 37) proklamovali okrem potreby oslobodenia sa od španielskych vzorov aj potrebu vytvorenia národnej literatúry, ktorá by reflektovala dejinné udalosti Argentíny a jej súčasnú politickú situáciu. Vedúcou osobnosťou argentínskej romantickej generácie bol E. Echeverría, ktorému sa pripisuje viacero prvenstiev v rámci argentínskej a celkove hispánskoamerickej literatúry. Jeho básnická skladba Elvíra alebo Laplatská nevesta (Elvira o la novia del Plata, 1832) sa považuje za prvé romantické dielo napísané v španielskom jazyku, jeho zbierka Útechy (Los consuelos, 1834) je prvou samostatnou básnickou zbierkou vydanou v Argentíne a básnická skladba Zajatkyňa (La Cautiva) zaradená v zbierke Verše (Rimas, 1837) sa považuje za prvé emblematické dielo argentínskej národnej literatúry. Písal aj prózu, jeho novela Jatky (El matadero, napísaná 1838 – 40, vydaná 1871) má znaky realizmu i naturalizmu, podáva kritický obraz súčasnej argentínskej spoločnosti a možno ju vnímať i ako otvorený politický pamflet proti diktátorovi J. M. de Rosasovi. Ďalšími významnými osobnosťami Generácie 37 boli D. F. Sarmiento, Juan Bautista Alberdi (*1810, †1884), Juan María Gutiérrez (*1809, †1878) a Vicente Fidel López (*1815, †1903), autor romantického historického románu Kacírova nevesta (La novia del hereje, 1854), ktorý inicioval celý rad historických románov o pirátoch spracovaných rôznymi autormi druhej polovice 19. stor. D. F. Sarmiento sformuloval ústrednú myšlienku modernej argentínskej ideológie známu ako tzv. civilizácia a barbarstvo a rozpracoval ju v rozsiahlom esejisticko-beletristickom diele Civilizácia a barbarstvo. Život Juana Facunda Quirogu (Civilizacion i barbarie. Vida de Juan Facundo Quiroga, 1845). Kritizoval inštitucionalizované barbarstvo, pokrok videl v rozvoji miest, v rozšírení kultúry a v užitočnom využití prírodných zdrojov. K tejto problematike sa vyjadril aj prozaik a esejista L. V. Mansilla, ktorý v esejistickej tvorbe kládol dôraz na mravné pôsobenie pri rešpektovaní kladných čŕt indiánskeho temperamentu. Diktatúru J. M. de Rosasa zobrazil aj J. Mármol, autor prvého argentínskeho románu Amália (Amalia, čiastočne časopisecky 1851, knižne 1855) a politicky angažovanej poézie. Básnik H. Ascasubi vychádzal vo svojej tvorbe z ľudových zdrojov, bol predstaviteľom gaučovskej poézie (poesía gauchesca). Do tohto prúdu sa zaraďujú básnici druhej romantickej generácie Estanislao del Campo (*1834, †1880) a J. Hernández, ktorého básnická skladba Martin Fierro (Martín Fierro), pozostávajúca z dvoch častí Gaučo Martin Fierro (El gaucho Martín Fierro, 1872) a Návrat Martina Fierra (La vuelta de Martín Fierro, 1879), patrí do kánonu národných reprezentatívnych diel argentínskej literatúry a považuje sa za vrcholné dielo gaučovskej poézie. V 80. rokoch 19. stor. sa sformovala tzv. Skupina osemdesiatnikov (Hombres del 80) alebo Generácia 80 (Generación del 80), do ktorej patrili autori využívajúci vo svojej tvorbe realistickú metódu: politik, mysliteľ, spisovateľ a pedagóg José Manuel Estrada (*1842, †1894), Lucio Vicente López (*1848, †1894), Miguel Cané (*1851, †1905), Eduardo Wilde (*1844, †1913) a Paul Groussac (*1848, †1929), pôvodom Francúz žijúci v Argentíne a píšuci po španielsky, ktorého dielo predstavuje premostenie k formujúcemu sa modernizmu. Naturalizmom bol najviac ovplyvnený Eugenio Cambaceres (*1843, †1889). Patril k nim aj básnik a pedagóg Pedro Bonifacio Palacios (*1854, †1917, pseudonym Almafuerte). Z realistických autorov prelomu storočí zaoberajúcich sa prevažne sociálnou tematikou vynikli Carlos María Ocantos (*1860, †1949) využívajúci vo svojom prozaickom diele pikareskné prvky, R. J. Payró a Eduardo Gutiérrez (*1851, †1889), ktorý adaptáciou svojho kostumbristického románu s gaučovskou tematikou Juan Moreira (1880) do dramatickej podoby prispel k rozvoju drámy a divadelnej činnosti v laplatskej oblasti, najmä v Buenos Aires, a k vzniku osobitého druhu laplatského divadla (teatro rioplatense). Posledné dve desaťročia 19. stor. sa na celom latinskoamerickom kontinente prejavila zmena estetického vkusu odkláňajúceho sa od romantizmu k novým literárnym prúdom, najmä k modernizmu. Okolo nikaragujského modernistu R. Daría sa sformovala skupina spisovateľov, z ktorej najvýznamnejší bol L. A. Lugones, jeho básnická zbierka Súmrak v záhrade (Los crepúsculos del jardín, 1905) predstavuje vrchol argentínskeho modernizmu. Modernizmus čerpajúci inšpiráciu z domácej tradície predstavuje básnické dielo Evarista Carriega (*1883, †1912). V oblasti modernistickej prózy vynikli Ángel de Estrada (*1872, †1923), Enrique Larreta (*1875, †1961) a Atilio Chiáppori (*1880, †1947). Po vlne vyumelkovaného a artistného modernizmu sa argentínski básnici opäť vrátili k striedmosti, čo sa prejavilo v tvorbe A. Storniovej (Storni), Enriqueho Banchsa (*1888, †1968), Baldomera Fernándeza Morena (*1886, †1950), Artura Marassa (*1890, †1970) a Artura Capdevilu (*1889, †1967). Generácia autorov vychádzajúcich z modernizmu začala od prvého desaťročia 20. stor. prijímať výdobytky literárnej avantgardy; Argentína bola centrom avantgardných hnutí celej Latinskej Ameriky. V 20. rokoch 20. stor. sa sformovali dve skupiny argentínskej avantgardy odlišné svojimi estetickými východiskami aj ponímaním zmyslu literatúry: skupina Boedo, ktorá bola ľavicovo orientovaná a zameriavala sa na zobrazovanie sociálnych i hospodárskych problémov argentínskej spoločnosti, jej príslušníci, napr. Roberto Arlt (*1900, †1942), Leónidas Barletta (*1902, †1975) a Lorenzo Stanchina (*1900, †1987), využívali realistickú metódu zobrazovania skutočnosti, a skupina Florida (známa ako martinfierristi, martinfierristas), do ktorej patrili elitní umelci, napr. J. L. Borges, Oliverio Girondo (*1891, †1967) a Leopoldo Marechal (*1900, †1970), združení okolo časopisu Martín Fierro (1924 – 27), zdôrazňujúci estetizujúcu poetiku a formálne inovácie vychádzajúce zo surrealizmu, dadaizmu a ultraizmu. V 1921 – 27 sa v Argentíne sformovala silná skupina ultraistov, ktorých estetický program sformulovali J. L. Borges a španielsky autor G. de Torre. Stúpenci ultraizmu publikovali v časopisoch Proa (1922 – 26), Prisma (1921 – 22) a Martín Fierro (1924 – 27). Experimentálne tendencie a ultraistické smerovanie v oblasti prózy naznačil M. Fernández. V básnickej tvorbe predznamenal ultraizmus R. Güiraldes, hoci najväčší úspech zaznamenal románom v duchu regionalizmu s gaučovským námetom Don Segundo Sombra (1926). V prozaickej tvorbe sa inovačné tendencie prejavili v odklone od realistickej prózy a v prevahe subjektivizmu nad objektívnym pohľadom na svet. Najznámejším prozaikom bol jeden z najvýznamnejších predstaviteľov literárnej fantastiky J. L. Borges, ktorého dielo odráža solipsistické hľadanie absolútna, celistvosti sveta pripomínajúceho chaos alebo bludisko. V tejto línii pokračovali spisovatelia ako E. Sábato, E. Mallea, Victoria Ocampová (Ocampo, *1890, †1979), Silvina Ocampová (Ocampo, *1903, †1993), Manuel Peyrou (*1902, †1974) a A. Bioy Casares, ktorí kombinovali prvky psychologického románu, fantastiky a existencializmu. Spoločensky angažovanú prózu a drámu písal Rodolfo Walsh (*1927, †1977). A. Bioy Casares čerpal z domácej mytológie i z rôznych náboženských a filozofických podnetov (hinduizmus, A. Schopenhauer, H. Bergson), jeho prózy majú takmer nepostihnuteľnú osnovu, čím ponúkajú celý rad interpretácií. Prozaickú tvorbu E. Sábata a E. Malleu charakterizuje úzkostné chápanie skutočnosti na širšom sociálno-historickom pláne. Prvky literárnej fantastiky, v ktorej sa fantázia prelína s realitou, obsahuje aj dielo J. Cortázara. Debutoval poviedkami v pol. 20. stor. a jeho neskoršiu tvorbu možno považovať za súčasť tzv. boomu latinskoamerickej literatúry (Boom latinoamericano, 60. a 70. roky 20. stor.). Z autorov posledných dvoch desaťročí 20. stor. a začiatku 21. stor. patria k medzinárodne najznámejším osobnostiam prozaici a básnici Juan José Saer (*1937, †2005), Rodolfo Enrique Fogwill (*1941, †2010) a Alberto Laisec (*1941, †2016), prozaici a dramatici M. Puig a Abelardo Castillo (*1935, †2017), prozaik Daniel Moyano (*1930, †1992), dramatik Roberto Cossa (*1934), z mladších Osvaldo Soriano (*1943, †1997), Mempo Giardinelli (*1947), César Aira (*1949), Ana María Shuová (Shua, *1951), Guillermo Martínez (*1962) a Martín Kohan (*1967).

Arguedas [-ge-], Alcides, 15. 7. 1879 La Paz – 6. 5. 1946 Chulumani — bolívijský historik a spisovateľ. Národnú charakteristiku z rôznych hľadísk skúmal v eseji Chorý ľud (Pueblo enfermo, 1909). V románe Bronzové plemeno (Raza de bronce, 1919) okrem naturalistického opisu prírody a dobových mravov uplatnil aj realistický sociálnokritický pohľad na domorodých Indiánov (→ indigenizmus). V prvej časti prezentuje cestu skupiny Indiánov z Ánd do údolia predať úrodu a ich vykorisťovanie kreolskými veľkostatkármi. Druhá časť je opisom indiánskej vzbury a jej potlačenia vojskom. Autor románov Pisagua (1903) a Kreolský život (Vida criolla, 1905) i literatúry faktu Všeobecné dejiny Bolívie (Historia general de Bolivia, 1922).

Arguedas [-ge-], José María, 18. 1. 1911 Andahuaylas – 2. 12. 1969 Lima — peruánsky prozaik. Čerpal z ľudových mýtov a reči domorodcov (→ indigenizmus). V zbierke poviedok Voda (Agua, 1935) sa na základe stavovských princípov kečuánčiny pokúsil vytvoriť špeciálnu španielčinu. Ušľachtilý svet Indiánov postavil do protikladu s krutosťou bielych pánov. V lyricky ladenom autobiografickom románe Hlboké rieky (Los ríos profundos, 1958; slov. 1979) nadviazal na indianistickú prózu a podal komplexný obraz peruánskej histórie a spoločnosti so silným sociálnym podtextom. V románe Každá krv (Todas las Sangres, 1964; sfilmovaný 1988, réžia Michel Gomez) nastolil perspektívu revolúcie ako víťazstva hodnôt indiánskeho sveta. Pri pohľade na španielsku a indiánsku kultúru sa usiloval o istú nestrannosť, napr. v románoch Krvavý sviatok (Yawar Fiesta, 1941; sfilmovaný 1986, réžia Luis Figueroa), Diamanty a kremene (Diamantes y pedernales, 1954), El Sexto (1961) a Líška z hôr a líška z údolí (El zorro de arriba y el zorro de abajo, 1971). Autor zbierok poviedok Agónia Rasua Ñitiho (La agonía de Rasu Ñiti, 1962), Láska k svetu (Amor mundo, 1965) a básnickej zbierky Chvenie a iné básne (Katatay y otros poemas, 1972).

Asturias, Miguel Ángel, 19. 10. 1899 Guatemala – 9. 6. 1974 Madrid — guatemalský spisovateľ. R. 1905 sa presťahoval k starým rodičom do mesta Salamá, kde jeho budúcu tvorbu ovplyvnila indiánska vychovávateľka. Do Guatemaly sa vrátil 1908 a na univerzite absolvoval 1923 právo. R. 1924 – 33 žil v Paríži, kde na Sorbone študoval antropológiu a zoznámil sa so surrealistami združenými okolo A. Bretona. Prekladal tam mýty a indiánske legendy (napr. posvätnú mayskú knihu Popol Vuh), ich výklad podal v Guatemalských legendách (Leyendas de Guatemala, 1930). Staré mýty sa v nich spájajú so surrealistickými prvkami a poetickou mágiou slova. Po návrate do Guatemaly novinár, poslanec parlamentu a 1946 – 54 diplomat v Mexiku, San Salvadore, Argentíne a vo Francúzsku. Od nástupu režimu Carlosa Castilla Armasa (*1914, †1957) žil 1954 – 66 v exile v Buenos Aires, od 1966 diplomat vo Francúzsku, posledné roky života strávil v Španielsku.

V románe Pán prezident (El señor Presidente, 1946; sfilmovaný 1970, réžia Marcos Madanes), inšpirovanom diktatúrou Manuela Estradu Cabreru (*1857, †1924), sugestívne vykreslil hrôzu, utrpenie a degradáciu hodnôt v bližšie neurčenej latinskoamerickej krajine za vlády despotického diktátora. Vytvoril univerzálny obraz neľudskosti sveta ovládaného tyraniou. Nadviazal naň tzv. banánovou trilógiou o vykorisťovaní karibských krajín severoamerickými monopolmi Silný vietor (Viento fuerte, 1950), Zelený pápež (El papa verde, 1954; slov. 1968), Oči pochovaných (Los ojos de los enterrados, 1960; slov. 1979) a politicky radikálnou zbierkou poviedok Víkend v Guatemale (Week-end en Guatemala, 1956; slov. 1975 vo výbere Vikend v Guatemale a i. prózy). V románe Ľudia kukurice (Hombres de maíz, 1949), považovanom za jeden z prvých prejavov magického realizmu, využil prvky mayskej mytológie. Indiánska tematika dominuje aj v románoch Nazdobený (El alhajadito, 1961), Taká mulatka (Mulata de tal, 1963), Maladrón (1969) a v zbierke poviedok Zrkadlo Lida Sal (El espejo de Lida Sal, 1967). Autor zbierky esejí Latinská Amerika a i. eseje (Latinoamérica y otros ensayos, 1968). Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1967).

Azuela [asu-], Mariano, 1. 1. 1873 Lagos de Moreno – 1. 3. 1952 Mexiko — mexický prozaik. Udalosti Mexickej revolúcie 1910 – 17 spracoval v románe Spodina (Los de abajo, časopisecky 1915, knižne 1916; sfilmovaný 1940, réžia Chano Urueta, a 1978, réžia Servando González). Jeho pohľad je prevažne naturalistický s dôrazom na okolnosti, ktoré jeho postavy sprevádzajú. Uplatnil krátke zábery na spôsob filmovej techniky, strohé kontrastné scény a hutné dialógy ľudových postáv nezriedka pochádzajúcich z najchudobnejších vrstiev obyvateľstva. Príčinou neúspechu revolúcie boli podľa neho prehnané mocenské ambície.

Ďalšie romány: Stroskotanci (Los fracasados, 1908), Zlá zelina (Mala yerba, 1909; sfilmovaný 1940, réžia Gabriel Soria), Bez lásky (Sin amor, 1912), Muchy (Las moscas, 1918), Strasti usporiadanej rodiny (Las tribulaciones de una familia decente, 1918), Ničomnica (La malhora, 1923), Odplata (El desquite, 1925), Svetluška (La luciérnaga, 1932), Stratené cesty (Sendas perdidas, 1949), Kliatba (La maldición, posmrtne 1955), Tá krv (Esa sangre, posmrtne 1956). Autor eseje Sto rokov mexického románu (Cien años de novela mexicana, 1947).

Bioy Casares [bioj ka-], Adolfo, 15. 9. 1914 Buenos Aires – 8. 3. 1999 tamže — argentínsky prozaik, esejista a filmový scenárista, manžel S. Ocampovej. Predstaviteľ poetiky tzv. hispanoamerického fantastického realizmu. Vynikol najmä intelektuálne náročnými, dômyselne konštruovanými a parodicky ladenými románmi a poviedkami s nevšedným filozofickým pohľadom na svet, ktorými sa zaraďuje medzi hlavných predstaviteľov svetovej literárnej fantastiky. Romány: Morelov vynález (La invención de Morel, 1940), Plán úniku (Plan de evasión, 1945), Denník z prasacej vojny (Diario de la guerra del cerdo, 1969), Spánok na slnku (Dormir al sol, 1973; slov. 1986) a i.; poviedkové knihy: Ľúbostné príbehy (Historias de amor, 1972), Fantastické príbehy (Historias fantásticas, 1972) a i.

S inými autormi vydal rad antológií o argentínskej literatúre, svetovej literárnej fantastike a gaučovskej poézii, napr. Antológiu fantastickej literatúry (Antologia de la literatura fantastica, 1940; s J. L. Borgesom, S. Ocampovou a V. Ocampovou). S J. L. Borgesom napísal o. i. kriminálnu paródiu Šesť problémov pre dona Isidra Parodiho (Seis problemas para don Isidro Parodi, 1942), zbierku Najlepšie detektívne poviedky (Los mejores cuentos policiales, 1943), antológiu Kniha neba a pekla (Libro del cielo y del infierno, 1960) a i.

Blanco Fombona [-co], Rufino, 17. 6. 1874 Caracas – 16. 10. 1944 Buenos Aires — venezuelský básnik a esejista. Jeho dielo je pozoruhodným pokusom o symbiózu kostumbrizmu, realizmu a modernizmu. Po štúdiách na vojenskej akadémii pracoval v štátnom aparáte a v diplomatických službách, za svoj kritický postoj k politickej korupcii bol viackrát väznený a neskôr donútený k exilovým pobytom v USA a v Európe (skúsenosti z tohto obdobia opísal v denníkoch Cesta nedokonalosti, Camino de imperfección, 1933; Dva a pol roka nepokoja, Dos Años y Medio de Inquietud, 1942 a i.). R. 1910 – 14 žil v Paríži a 1914 – 36 v Madride, po návrate bol vymenovaný za guvernéra štátu Miranda, neskôr za veľvyslanca v Uruguaji, kde pripravoval vydanie zobraných spisov.

Jeho raná básnická zbierka Drobné lyrické skladby (Pequeña ópera lírica, 1904), je ovplyvnená modernizmom. Zbierka Spevník nešťastnej lásky (Cancionero del amor infeliz, 1918) naznačila, že jeho poézia najmä výlučnou orientáciou na americkú skutočnosť modernizmus v mnohom presahuje, čo sa odrazilo už v zbierke poviedok Americké poviedky (Cuentos americanos, 1904).

Jeho prózy zachytávajúce širokú panorámu venezuelskej spoločnosti sa vyznačujú psychologickou kresbou. Autor románov Muž zo železa (El hombre de hierro, 1905) o rozpore jedinca s dravou kapitalistickou podnikavosťou, Muž zo zlata (El hombre de oro, 1914) o moci peňazí a ich vplyve na formovanie osobnosti, S mitrou v ruke (La mitra en la mano, 1927), politického pamfletu Hrdinská maska (La máscara heroica, 1923) a i.

Dielami Hispanoamerické písma a vzdelanci (Letras y letrados de Hispano-América, 1908), Veľkí spisovatelia Ameriky 19. stor. (Grandes escritores de América (Siglo XIX), 1917) či Modernizmus a modernistickí básnici (El modernismo y los poetas modernistas, 1929) sa pričinil o šírenie povedomia o hispanoamerickej literatúre vo svete.

Blest Gana, Alberto, 4. 5. 1830 Santiago – 9. 11. 1920 Paríž — čilský románopisec a dramatik, brat G. Blesta Ganu. V jeho tvorbe sa spájajú tradičné prvky romantizmu s realistickým vnímaním skutočnosti. Spočiatku sa venoval poézii, neskôr, ovplyvnený tvorbou H. de Balzaca, vytvoril románový cyklus o živote v Čile, a to od bojov za nezávislosť až do začiatku 20. stor. Prvé náznaky realistického písania sa objavili v diele Aritmetika v láske (La aritmética en el amor, 1860), kde analyzuje hybné sily čilskej spoločnosti, a naplno sa prejavili v románe Martín Rivas (1862) o živote meštiactva zameranom na vnútorné konflikty protagonistov. Boj čilského ľudu proti španielskym kolonizátorom 1814 – 18 zobrazil vo svojom najrozsiahlejšom a umelecky najhodnotnejšom románe Počas reconquisty (Durante la reconquista, 1897), autentickej epopeji čilského národa, ktorý sa vôbec po prvýkrát v histórii dokázal zjednotiť.

Borges [-ches], Jorge Luis, plným menom Jorge Francisco Isidoro Luis Borges Acevedo, 24. 8. 1899 Buenos Aires – 14. 6. 1986 Ženeva — argentínsky avantgardný básnik, prozaik a esejista, spolu s A. Bioyom Casaresom a J. Cortázarom predstaviteľ hispanoamerickej fantastickej prózy. Počas 1. svetovej vojny žil v Ženeve, neskôr v Madride. Do Argentíny sa vrátil 1921, príslušník skupiny básnikov ultraizmu (španielsky variant surrealizmu), v rámci ktorej bol zástancom redukcie lyriky na jej základný prvok – metaforu. Prispel k založeniu troch významných časopisov Prisma (Prizma, 1921), Proa (Prova, 1922) a Martín Fierro (1924).

Jeho dielo je filozoficky a literárne náročné, objavujú sa v ňom rovnaké témy: svet ako veľký chaos a labyrint, nekonečno, prevteľovanie, osudovosť, sloboda, čas. Popri tradičných témach včleňuje do poézie metafyziku. Významne sa pričinil o konštituovanie nových podôb prózy v hispanoamerickej literatúre 2. pol. 20. stor. V eseji Rozprávačské umenie a mágia (El arte narrativo y la magia, 1932), vychádzajúc z teórie mágie J. G. Frazera, usúvzťažňuje prózu s mágiou a analyzuje kauzalitu ako ústredný problém románovej tvorby. Autor básnických zbierok Vrúcnosť Buenos Aires (Fervor de Buenos Aires, 1923) a Tvárou v tvár mesiacu (Luna de enfrente, 1925) a predslovu k románu A. Bioya Casaresa Morelov vynález (La invención de Morel, 1940). Úsilím o intelektuálnu precíznosť sú poznamenané jeho eseje Pátranie (Inquisiciones, 1925), Evaristo Carriego (1930) a i. Vrcholom tvorby je súbor poviedok Všeobecné dejiny hanebnosti (Historia universal de la infamia, 1935) a Fikcie (Ficciones, 1944; slov. 2018), ktoré naplno odrážajú jeho solipsistické (→ solipsizmus) hľadanie sveta chápaného ako chaos alebo bludisko. Jeho dielo je inšpirované rôznymi zdrojmi a vyznačuje sa žánrovou nevyhranenosťou: Alef (El Aleph, 1949), Brodiho správa (El informe de Brodie, 1970; slov. 2004), Kniha z piesku (El libro de arena, 1975; slov. 1980) a i.

V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie a filozofických esejí (Labyrint, 1992), poviedok (Rozhovory mŕtvych, 2000), poézie (Ten druhý, ten istý, 2000) a prednášok a esejí (Sedem večerov, 2001; Borges ústne, 2005). Nositeľ viacerých ocenení.

Bullrichová [-ko-] (Bullrich), Silvina, 4. 10. 1915 Buenos Aires – 2. 7. 1990 Ženeva — argentínska prozaička a poetka. Do literatúry vstúpila modernisticky ladenou básnickou zbierkou Vibrácie (Vibraciones, 1935). Preslávila sa ako autorka románov s feministickou a sociálnokritickou tematikou, v ktorých sa osamelé ženy hľadajúce lásku stretávajú s násilím, cynizmom a pokrytectvom. Medzi jej najvýznamnejšie diela patria romány Rodinná slávnosť (Los burgueses, 1964; slov. 1975) o úpadku aristokratickej rodiny čudákov a Posvätné príšery (Los monstruos sagrados, 1971) opisujúci žalostnú situáciu dobových argentínskych intelektuálov. Od 80. rokov 20. stor. sa v jej diele odrážajú národné a ekonomické problémy. Ďalšie romány: Skrotenie prvého anjela (La redoma del primer ángel, 1943), Krištáľová svadba (Bodas de cristal, 1951; sfilmovaný 1975, réžia Rodolfo Costamagna), Veľmi dlhá chvíľa (Un momento muy largo, 1961), Záchrancovia vlasti (Los salvadores de la patria, 1965; slov. 1975), Príliv (La creciente, 1967), Zajtra poviem dosť (Mañana digo basta, 1968) a i.

Cardoso [kar-], Onelio Jorge, 11. 5. 1914 Calabazar de Sagua – 29. 5. 1986 Havana — kubánsky poviedkar. Inšpiráciu hľadal v kubánskom vidieckom prostredí roľníkov a rybárov. Vyšiel z kreolizmu, nadviazal na tvorbu G. de Maupassanta a H. Quirogu. V poviedkach oživených humorom a vlastnými spomienkami z detstva zobrazuje osudy najchudobnejších vrstiev.

Je autorom poviedok Otecko, povedzte ako (Taita, diga usted cómo, 1945), Poviedkar (El cuentero, 1958), Kôň z dvora (El caballo de coral, 1960), Ambiciózna sova (La lechuza ambiciosa, 1960), Pes (El perro, 1965), Čas pre dvoch (Abrir y cerrar los ojos, 1969), Vybrané poviedky (Cuentos escogidos, 1981), Hlava na vankúši (La cabeza en la almohada, 1983) a i. V knihe Vidiečania (Gente de pueblo, 1962) uverejnil svoje reportáže. V slovenčine vyšiel výber z jeho poviedok Čas pre dvoch (1976) a výber z rozprávok Biely koník (1979).

Carpentier [kar-], Alejo, plným menom Alejo Carpentier y Valmont, 26. 12. 1904 Lausanne, Švajčiarsko – 24. 4. 1980 Paríž — kubánsky prozaik, básnik, esejista a novinár, autor koncepcie tzv. zázračného reálna, z ktorej vyšla poetika hispanoamerického magického realizmu. Študoval architektúru, neskôr sa venoval hudbe. V rokoch 1928 – 39 žil v Paríži. Po návrate na Kubu pôsobil ako profesor dejín hudby v Havane, 1945 – 59 novinár vo Venezuele. Po Kubánskej revolúcii sa vrátil na Kubu, kde pôsobil ako riaditeľ štátneho vydavateľstva. Od roku 1966 bol kultúrnym atašé v Paríži.

Vychádzal z afrokubánskych rituálov a legiend (román ¡Écue-Yamba-Ó!, 1933). Príbehy jeho románov sa odohrávajú v rôznych krajinách latinskoamerického kontinentu, často v dávnych dobách. V predslove k najznámejšiemu románu Kráľovstvo z tohto sveta (El reino de este mundo, 1949; slov. 1984) predstavuje koncepciu tzv. zázračného reálna, pričom formuluje presvedčenie, že celé dejiny Ameriky sú jeho kronikou, v ktorej sa snúbi mágia s tajomstvom a nadprirodzené s každodenným. Dôraz kladie i na synkretizmus španielskej, francúzskej a africkej kultúry. V románe podáva obraz o černošských vzburách na Haiti koncom 18. stor. a zdôrazňuje jedinečnú atmosféru ostrova prameniacu v jeho prírode a obyvateľoch.

Ďalšie diela: Stratené kroky (Los pasos perdidos, 1953; slov. 1971), Štvanica (El acoso, 1955 v zbierke Dva romány, Dos novelas), Vojna s časom (Guerra del tiempo, 1958; slov. 1978 v rovnomennom výbere), Storočie osvietenstva (El siglo de las luces, 1962; umelecky najhodnotnejšie dielo, v ktorom opisuje vplyv Francúzskej revolúcie na Antilách a v Guyane), Diktátor v Paríži (El recurso del método, 1974; slov. 1978), Barokový koncert (Concierto barroco, 1974), Svätenie jari (La consagración de la primavera, 1978), Harfa a tieň (El arpa y la sombra, 1979; slov. 1984).

Formálna dokonalosť jeho románov, náročná kompozícia s prvkami barokových postupov, relativizácia fabuly, polysémantickosť, myšlienková náplň, schopnosť syntetického opisu a rozprávačské majstrovstvo ho radia k významným predstaviteľom svetovej prózy.

Cisneros [sis-], Antonio, plným menom Antonio Alfonso Cisneros Campoy, 27. 12. 1942 Lima – 6. 10. 2012 tamže — peruánsky básnik, predstaviteľ Generácie 60 (Generación del 60). V rokoch 1967 – 72 pôsobil ako profesor literatúry v Anglicku a vo Francúzsku, 1974 – 75 v Budapešti. Do povedomia sa dostal básnickými zbierkami Vyhnanstvo (Destierro, 1961) a Dávid (David, 1962). Zbierkami Kráľovské komentáre (Comentarios reales, 1964) a Oslavná pieseň proti mravčiarovi (Canto ceremonial contra un oso hormiguero, 1968) získal významné postavenie v súčasnej hispanoamerickej poézii. Verš využil na interpretáciu histórie Peru z pohľadu utláčaných, používajúc ironický tón a štýl zbavený frázovitosti. V dielach Voda, z ktorej piť ti neprináleží (Agua que no has de beber, 1971) a Ako figovník na golfovom ihrisku (Como higuera en un campo de golf, 1972) sú úvahy o všednom dni nahradené úvahami o samotnom autorovi. Náboženské a sociálne nepokoje inšpirované folklórom zvečnil v diele Kronika o Božom dieťati z Chilcy (Cronica del Niño Jesus de Chilca, 1981). Jeho dielo vyšlo súborne pod názvom Výdavky v noci. Poézia 1961 – 1986 (Por la noche los gatos. Poesía 1961 – 1986, 1989). V roku 1989 vyšla jeho antológia Poézia, príbeh bláznov (Poesía, una historia de locos). Bol nositeľom viacerých ocenení, napr. Ceny Casa de las Américas (1968).

Cortázar [kortásar], Julio (Florencio), pseudonym Julio Denis, 26. 8. 1914 Ixelles – 12. 2. 1984 Paríž — argentínsky románopisec a poviedkar, predstaviteľ tzv. nového hispanoamerického románu. Po štúdiách v Buenos Aires pôsobil ako stredoškolský profesor literatúry, v roku 1951 sa presťahoval do Paríža, kde sa v roku 1952 stal pracovníkom UNESCO. Spočiatku písal lyriku, neskôr pod vplyvom existencializmu napísal drámu Králi (Los reyes, vydaná 1949, uvedená 2005). Bol znepokojený sociálnymi a politickými problémami v Južnej Amerike, písal diela odsudzujúce diktatúru v Čile, podporoval Nikaragujskú revolúciu (→ Sandinovský front národného oslobodenia).

Inovatívnosť jeho poetiky spočíva v obohacovaní všednej skutočnosti prvkami hry a fantázie, čo ho radí k exponentom hispanoamerického fantastického realizmu. Preslávil sa románom Škôlka (Rayuela, 1963), v ktorom použil rôzne umelecké prostriedky a štylistické roviny (alternácia chronologických sledov, zložitá štruktúra rozprávania, lexikálne invencie, ľubovoľné množstvo výkladov príbehu a pod.). Významná úloha fantázie ustupuje motívu hry v sebareflexívnom románe (paródii na dobrodružné príbehy) Autonauti na kozmostráde alebo Nečasové putovanie z Paríža do Marseille (Los autonautas de la cosmopista o Un viaje atemporal París~Marsella, 1983; s manželkou Carol Dunlopovou, Dunlop, *1946, †1982) o spoločnej ceste po diaľnici, pričom sa zastavujú na jednotlivých stanovištiach a vydávajú sa na rôzne vedecké expedície. Medzi jeho ďalšie romány patria Výhercovia (Los premios, 1960; slov. 1981), 62. Model na skladanie (62. Modelo para armar, 1968), Manuelova kniha (Libro de Manuel, 1973), Skúška (El examen, posmrtne 1986), Zábava (Divertimento, posmrtne 1986) a i.

Najrozsiahlejšiu časť jeho tvorby tvoria krátke poviedky (zbierky Zvieratník, Bestiario, 1951; Koniec hry, Final del juego, 1956; Tajné zbrane, Las armas secretas, 1959; a i.) charakteristické svojským spôsobom umelecko-estetického vyjadrovania. Jeho poviedka Babie leto (Las babas del diablo) inšpirovala talianskeho režiséra M. Antonioniho k nakrúteniu filmu Zväčšenina (Blowup, 1966). V slovenčine vyšli výbery z jeho tvorby V každom ohni oheň (1971), Solentinamská apokalypsa (1982) a Krk čiernej mačky (1998).

Cruz [krus], Juana Inés de la, vlastným menom Juana Inés de Asbaje y Ramírez de Santillana, 12. 11. 1648 San Miguel Nepantla – 17. 4. 1695 Mexiko — mexická poetka. Už ako trojročná vedela písať a ako osemročná napísala prvú eucharistickú báseň. Študovala na univerzite v Mexiku, od roku 1665 bola dvornou dámou. Povesť o jej výnimočnom vzdelaní sa tak rozšírila, že ju miestokráľ dal verejne vyskúšať štyridsiatim vedcom, ktorých ohromila svojimi vedomosťami a zjavom. V roku 1687 vstúpila do rádu bosých karmelitánok, neskôr do rádu sv. Hieronyma, kde popri štúdiu písala básne na cirkevné slávnosti.

V roku 1689 vyšiel v Madride prvý zväzok jej súborného diela Kastalská záplava (Inundacion castalida), na ktorý v roku 1692 v Seville nadviazal Druhý zväzok prác sestry Juany Ines de la Cruz (Segundo volumen de las obras de soror Juana Ines de la Cruz). Jej komentár ku kázni portugalského jezuitu A. Vieiru vydal pod názvom List hodný Aténinej múdrosti (Carta athenagorica, 1690) biskup z Puebly Manuel Fernández de Santa Cruz (*1637, †1699), ktorý jej v úvodnom liste (pod pseudonymom Filotea de la Cruz) zároveň radí, aby zanechala svetskú tematiku a venovala sa náboženstvu. Reagovala naň známym autobiografickým vyznaním Odpoveď sestre Filotei de la Cruz (Respuesta a Sor Filotea de la Cruz, 1691). Počas epidémie pri opatrovaní chorých sestier ochorela a zomrela.

Ďalšie diela: komédia Snahy jedného domu (Los empeños de una casa, uvedená 1683, vydaná 1692 v súbornom diele), mytologicko-galantná hra Láska je skôr labyrint (Amor es mas labyrintho, uvedená 1689, vydaná 1725), auto sacramental Božský Narcis (Auto sacramental del divino Narciso, 1690), Jozefovo žezlo (El cetro de Joseph) a Mučeník sviatosti (El martyr del Sacramento), filozoficko-opisná báseň s autobiografickými črtami Prvý spánok (Primero sueño), ktorá má takmer tisíc veršov, vydané 1692 v súbornom diele.

Cuzaová Maléová [kusa-] (Cuza Malé), Belkis, 15. 6. 1942 Guantánamo — kubánska poetka, manželka H. Padillu. Pôsobila ako profesorka španielčiny a dopisovateľka významných zahraničných časopisov. Od roku 1968 bola redaktorkou literárneho časopisu La Gaceta de Cuba (Kubánske noviny). V roku 1979 emigrovala s manželom do USA. Je autorkou básnických zbierok Vietor na stene (El viento en la pared, 1962), Blázni (Los alucinados, 1962), Slnečné časy (Tiempos de sol, 1963) a Listy Anne Frankovej (Cartas a Ana Frank, 1966). V roku 1984 vydala v Madride biografiu Klinček a ruža. Biografia Juany Borrerovej (El clavel y la rosa. Biografía de Juana Borrero).

Dalton, Roque, vlastným menom Roque Antonio García, 14. 5. 1935 San Salvador – 10. 5. 1975 Quezaltepeque — salvadorský básnik, advokát a antropológ. V rokoch 1954 – 1959 študoval na Salvádorskej univerzite, kde v roku 1956 založil Univerzitný literárny krúžok. Zapojil sa do partizánskeho protidiktátorského odboja (guerillero). Pre politické názory bol väznený, ako exulant žil v Guatemale, Mexiku, Československu a na Kube.

Vo svojich veršoch rebelským spôsobom pristupoval k sociálnym témam, pričom ich spracovával raz s nehou, inokedy so silnou dávkou irónie a sarkazmu. Je autorom básnických zbierok Okno v tvári (La ventana en el rostro, 1961), Krčma a iné miesta (Taberna y otros lugares, 1969), Služba dotknutého (El turno del ofendido, 1962) poznačených iróniou a románu Aký som to bol chudáčik básnik... (Pobrecito poeta que era yo..., posmrtne 1976) z prostredia salvádorskej buržoázie. Bol nositeľom ceny Casa de las Américas (1969) a Stredoamerickej ceny za poéziu (1956, 1958 – 59, 1964).

Darío, Rubén, vlastným menom Félix Rubén García Sarmiento, 18. 1. 1867 Metapa, dnes Ciudad Darío – 6. 2. 1916 León — nikaragujský básnik. Bol hlavným predstaviteľom obrodného hnutia, ktoré zlučovalo všetky nové tendencie v hispanoamerickej literatúre vrátane amerických prvkov a nazval ho modernizmus.

Od roku 1886 pôsobil ako novinár v Čile. Prvotiny z roku 1887, básnické zbierky Bodľačie (Abrojos), Verše (Rimas) a poému Epický spev na slávu Čile (Canto épico a las glorias de Chile), písal ešte v tradičnom štýle. Nové básnické prvky sú zreteľné už v súbore básní a poviedok Azúr... (Azul..., 1888), najmä v ich druhom, rozšírenom vydaní (1890). V roku 1892 cestoval po Španielsku a Francúzsku, kde sa stretol aj s P. Verlainom a utvrdil sa v názore o potrebe obrody hispanoamerickej poézie. V rokoch 1893 – 96 pôsobil ako kolumbijský konzul v Buenos Aires, kde v roku 1896 vydal portréty súčasných francúzskych básnikov Neobvyklí (Los raros) a básnickú zbierku Svetské sekvencie a iné básne (Prosas profanas y otros poemas; rozšírená 1901).

Od roku 1898 bol európskym dopisovateľom argentínskeho denníka La Nación (Národ), žil striedavo v Madride a Paríži, kde bol od roku 1903 nikaragujským konzulom. Od roku 1905 pôsobil ako diplomat v Madride, kde vydal svoju najvýznamnejšiu zbierku Spevy života a nádeje (Cantos de vida y esperanza, 1905), v ktorej rozvíja bežné životné témy (láska, umenie, náboženstvo), ako aj spoločenské, politické či etické otázky. Medzi jeho ďalšie diela patria básnické zbierky Túlavý spev (El canto errante, 1907), Jesenná báseň a iné básne (Poema del otoño y otros poemas, 1910), autobiografia Život Rubéna Daría, ako ho sám spísal (La vida de Rubén Darío escrita por el mismo, 1913) a i.

Pomenované sú po ňom viaceré literárne ocenenia, napr. nikaragujská národná cena Premio Nacional Rubén Darío a medzinárodná cena poézie Premio Internacional de Poesía Rubén Darío.

Díaz Mirón [dyjas], Salvador, vlastným menom Salvador Antonio Edmundo Espiridión y Francisco de Paula Díaz Ibáñez, 14. 12. 1853 Veracruz – 12. 6. 1928 tamže — mexický básnik. V roku 1914 odišiel do Španielska, potom bol profesorom matematiky v Havane. V roku 1920 sa vrátil do Mexika a do roku 1927 viedol univerzitnú prípravku vo Veracruze.

Jeho prvotiny sú ovplyvnené romantizmom rétorického hugovského a byronovského typu, neskôr modernizmom. Vyvrcholením jeho tvorby je básnická zbierka Úlomky (Lascas, 1901), v ktorej prešiel k poézii klasického výrazu, starostlivo prepracovanej a obohatenej novými rýmovými prostriedkami a hudobnosťou, čím dosiahol nezvyčajné zmyslové až telesne pôsobiace efekty. Svojou tvorbou, napriek jej neveľkému rozsahu, výrazne ovplyvnil celú hispanoamerickú poéziu. Medzi ďalšie diela patrí zbierka Básne (Poemas, 1918), jeho celoživotné dielo vyšlo viackrát pod názvom Zobrané básne (Poesías completas, prvýkrát 1941).

Donoso, José, plným menom José Donoso Yáñez, 5. 10. 1924 Santiago – 7. 12. 1996 tamže — čilský prozaik; významný predstaviteľ tzv. novej hispanoamerickej prózy. V rokoch 1967 – 81 žil v exile v Španielsku.

Hlavným námetom jeho románov a poviedok je úzkostná vízia rozpadu hodnotového poriadku súčasnej spoločnosti a jedinca. V románe Korunovácia (Coronación, 1957) s tematikou úpadku bohatého rodu a Oplzlý vták noci (El obsceno pájaro de la noche, 1970) s tematikou straty identity sveta a ľudí prechádza táto vízia od konkrétneho spoločenského poriadku k ľudskej existencii vôbec. Román Vidiecky dom (Casa de campo, 1978) o potlačenom pokuse nastoliť nový poriadok symbolizuje súčasnú históriu Čile a Latinskej Ameriky.

Je autorom románov Túto nedeľu (Este domingo, 1966), Miesto bez hraníc (El lugar sin límites, 1966), Susedná záhrada (El jardín de al lado, 1981), Beznádej (La desesperanza, 1986), Kam chodia zomrieť slony (Donde van a morir los elefantes, 1995), noviel Tri meštianske novely (Tres novelitas burguesas, 1973), Taratuta. Zátišie s fajkou (Taratuta. Naturaleza muerta con cachimba, 1990), zbierok poviedok Letný byt a iné poviedky (Veraneo y otros cuentos, 1955), autobiografických esejí Osobná história boomu (Historia personal del boom, 1972), kde načrtol vývoj nového hispanoamerického románu, a i.

Echeverría [ečeverríja], Esteban, plným menom José Esteban Antonio Echeverría Espinosa, 2. 9. 1805 Buenos Aires – 19. 1. 1851 Montevideo — argentínsky spisovateľ, vedúca osobnosť prvej generácie hispanoamerických romantikov. R. 1825 – 30 študoval v Paríži, po návrate bol 1838 spoluzakladateľom najvýznamnejšieho združenia argentínskych romantikov Asociación de Mayo (Májové spoločenstvo), autor jeho manifestu Krédo (Credo), ktorý vydal 1839 v exile v Montevideu.

V básnickej poéme Elvíra alebo Laplatská nevesta (Elvira ó la novia del Plata, 1832) ako prvý po španielsky píšuci autor uplatnil formálne i tematické zásady romantizmu prenesené z Francúzska. V lyrickoepickej básni Zajatkyňa (La cautiva) zo zbierky Verše (Rimas, 1837), v tragickom príbehu lásky ohrozenej Indiánmi a divokým prostredím, uviedol do argentínskej literatúry motív pampy. Autor novely Bitúnok (El Matadero, posmrtne časopisecky 1871, knižne 1874 v 5. zv. Súborného diela dona Estebana Echeverríu, Obras completas de d. Esteban Echeverria), ktorá je metaforou Argentíny za vlády diktátora J. M. de Rosasa a pôsobivým obrazom súdobej spoločenskej morálky a politických problémov. V opisoch drsného prostredia bitúnku s krutými obrazmi zábavy mäsiarov sú už badateľné zárodky realizmu a naturalizmu.

Espinosa Medrano, Juan de, pseudonym El Lunarejo (Pehavý), asi 1629 Calcauso – 13. 11. 1688 Cuzco — peruánsky esejista, dramatik, teológ a filozof, jeden z vrcholných predstaviteľov kulteranizmu. Študoval v seminári v Cuzcu, kde prednášal teológiu a umenie, od roku 1658 pôsobil ako kazateľ v tamojšej katedrále. Bol veľmi dobrý rečník, ovládal gréčtinu a hebrejčinu, do kečuánčiny preložil Vergília.

Napísal viacero náboženských hier, z ktorých vynikajú Milovať vlastnú smrť (Amar su propia muerte, asi 1650) a auto sacramental Márnotratný syn (El hijo pródigo, asi 1657), napísané v kečuánčine. Bol obdivovateľom Luisa de Góngora, ktorému venoval spis Obrana dona Luisa de Góngora, kniežaťa lyrických básnikov Španielska (Apologetico en favor de D. Luis de Gongora principe de los poetas lyricos de España, 1662). Jeho kázne vyšli posmrtne v diele Deviaty div (La novena maravilla, 1695).

Fallas [-jas], Carlos Luis, plným menom Carlos Luis Fallas Sibaja, pseudonym Calufa, 21. 1. 1909 Alajuela – 7. 5. 1966 San José — kostarický spisovateľ, autor sociálne ladených románov. Pôvodne pracoval ako robotník na banánových plantážach, neskôr ako komunistický a odborový predák a novinár. Známym sa stal románom Mamička Junaj (Mamita-Yunai, 1941; slov. 1954), v ktorom opisuje vykorisťovateľské metódy severoamerickej spoločnosti United Fruit Company a ktorý bol preložený do mnohých jazykov. Je autorom próz Ľudia a ľudkovia (Gentes y gentecillas, 1947), Moja kmotra (Mi madrina, 1954) a Tri poviedky (Tres cuentos, 1967), k najlepším patrí pútavá autobiografia Dobrodružstvo môjho života (Marcos Ramírez, 1952; slov. 1977).

Heredia [eré-], José María, plným menom José María Heredia y Heredia, aj José María Heredia y Campuzano, 31. 12. 1803 Santiago de Cuba – 7. 5. 1839 Toluca, Mexiko — kubánsky básnik, literárny kritik a prekladateľ, iniciátor romantizmu v hispanoamerickej poézii. R. 1823 musel pre účasť na neúspešnom protišpanielskom sprisahaní emigrovať do USA, kde v New Yorku vydal prvú básnickú zbierku Básne (Poesias, 1825). Odišiel do Mexika, kde žil (okrem 1836 – 37, keď mu bolo umožnené vrátiť sa na Kubu) až do smrti. Jeho básnická tvorba bola ovplyvnená štúdiom antických autorov a španielskych neoklasicistických básnikov, na ktorých nadviazal formami (óda) a celkovým rétorickým ladením svojej lyriky. Osobné prežívanie neslobody jeho vlasti, skúsenosti vyhnanca, človeka bez domova, ako aj osobný kontakt s navzájom odlišnými prírodnými a kultúrnymi rozdielmi Ameriky v ňom prebudili cítenie romantika, čo sa najzreteľnejšie prejavilo v básňach s prírodnou tematikou, napr. Na oceán (Al océano, napísaná 1836, vydaná 1837 v antológii Havajský dar, Aguinaldo habanero), a najmä v óde Niagara (Niágara, napísaná 1824, vydaná 1825 v zbierke Básne) ovplyvnenej pocitmi pri návšteve tohto nespútaného prírodného živlu. Návšteva pôvodného aztéckeho chrámu, na ktorého zvyškoch vybudovali španielski kolonizátori barokový chrám, ho inšpirovala k napísaniu básnickej skladby Na pyramíde v Cholule (En el teocalli de Cholula, napísaná 1820, vydaná 1825 v zbierke Básne pod názvom Opisné fragmenty mexickej básne, Fragmentos descriptivos de un poema mexicano, prepracovaná 1832 v zbierke Básne občana Josého Maríu Herediu, Poesias del ciudano Jose Maria Heredia), ktorá je považovaná za jeho umelecky najlepšie dielo. Jeho básnická tvorba vyšla v Súborných básňach (Poesías completas, 2 zväzky, 1940 – 41).

Hernández [ernandes], José, plným menom José Rafael Hernández y Pueyrredón, 10. 11. 1834 Chacra Pueyrredón, dnes súčasť mesta Villa Ballester – 21. 10. 1886 Buenos Aires — argentínsky básnik. Ako 19-ročný vstúpil do armády. Bol odporcom D. F. Sarmienta, po potlačení povstania utiekol do Brazílie, 1872 sa po amnestii vrátil do Argentíny. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov gaučovskej poézie, ktorú žánrovo, výrazovo a obsahovo dotvoril do definitívnej podoby. Jeho epická básnická skladba Martin Fierro (El gaucho Martin Fierro, 1872; slov. 1982) je jedným z najvýznamnejších diel argentínskeho romantizmu a literatúry vôbec. Jej štýl, a najmä jazyk sa natoľko priblížili k tvorbe samotných spevákov gaučov (tzv. payadores), že ju väčšina ľudí považovala za autentický výtvor ľudovej poézie. Zachytil v nej hovorový jazyk pampy, ľudovú poéziu, hudbu, spev i gaučovský kult odvahy a lásky k slobode. Hrdina skladby Martin Fierro sa stal legendou a dielo národnou epopejou. Dosiahlo medzi čitateľmi obrovský úspech, takže Hernández bol prinútený napísať jeho pokračovanie, ktoré vyšlo 1879 pod názvom Návrat Martina Fierra (La vuelta de Martin Fierro). Autor biografie Chachov život (Vida del Chacho, 1863) o zavraždenom politikovi a generálovi Ángelovi Vicentovi Peñalozovi (*1796, †1863), príručky Návod pre statkárov (Instruccion del estanciero, 1882) a i.

Herrera y Reissig [erre- i rej-], Julio, 9. 1. 1875 Montevideo – 18. 3. 1910 tamže — uruguajský básnik, významný predstaviteľ latinskoamerického modernizmu. Jeho dielo ovplyvnené dozvukmi európskeho romantizmu sa vyznačuje bohatou metaforou a takmer expresionistickou alegóriou (básnická zbierka Spev na Lamartina, Canto a Lamartine, 1898), neskôr novými myšlienkami a estetickými modelmi konca 19. stor., čo sa prejavilo vo veršoch básnických zbierok Sviatky času (Las pascuas del tiempo, napísaná 1902) a Nočné modlitby (Los maitines de la noche, napísaná 1902), ktoré vyšli až po jeho smrti v súbornom vydaní Sviatky času. Súborné dielo. Zväzok IV (Las pascuas del tiempo. Obras completas. Tomo IV, 1913). Autor ľúbostných sonetov Opustené parky (Los parques abandonados, 1919) a Vodné hodiny (Las clepsidras, napísané 1909), veršov s prírodnými a dedinskými námetmi v bukolickom duchu Extázy hory (Los éxtasis de la montaña, napísané 1904 – 07), obe vydané 1913 vo výbere Divadlo pokory. Súborné dielo. Zväzok II (El teatro de los humildes. Obras completas. Tomo II), básne Absurdné zúfalstvo (Desolación absurda, 1906 v antológii Mladá hispanoamerická literatúra, La joven literatura hispanoamericana) a i.

Hidalgo [idal-], Bartolomé (José), 24. 8. 1788 Montevideo – 28. 11. 1822 Morón, provincia Buenos Aires — uruguajský spisovateľ, zakladateľ laplatskej gaučovskej poézie. Prívrženec protišpanielskeho odporu, o. i. sa 1811 – 14 pod vedením J. G. Artigasa zúčastnil tzv. vojny gaučov, ako vojenský komisár bojoval proti španielskym a brazílskym vojskám. Aktuálne vojenské a politické udalosti komentoval v strofách nazývaných cielitos (forma uruguajskej ľudovej tanečnej piesne laplatských gaučov), ktoré transformoval do podoby umelej poézie. Autor tzv. diálogos (dialógy, rozprávky) nesúcich pečať španielskej ľudovej poézie a poznačených vlasteneckým zápalom a myšlienkami politického boja; spolu s cielitos sa šírili v odpisoch, sám ich predával na uliciach Buenos Aires, niektoré vyšli v periodickej tlači. Viaceré vyšli knižne až po jeho smrti vo dvoch zborníkoch laplatskej poézie: Argentínska lýra (La lira argentina, 1824) a Východný Parnas alebo Básnická girlanda Uruguajskej republiky (El Parnaso Oriental o Guirnalda poética de la República Uruguaya, 1835). R. 1950 vyšlo súborné vydanie jeho diela Cielitos a vlastenecké rozprávky (Cielitos y diálogos patrióticos). R. 1816 mala v Montevideu premiéru jeho hra jedného herca Vlastencove city (Sentimientos de un patriota).

hispanoamerický [vl. m.] — latinskoamerický.

Isaacs [isaks], Jorge, plným menom Jorge Ricardo Isaacs Ferrer, 1. 4. 1837 Santiago de Cali – 17. 4. 1895 Ibagué — kolumbijský spisovateľ. Jeho matka bola Španielka, otec Angličan židovského pôvodu. Študoval medicínu v Európe, štúdiá však nedokončil. R. 1870 – 73 pôsobil ako konzul v Čile, neskôr sa venoval politike. Tvorca prvého sentimentálneho hispanoamerického románu María (Maria, 1867; slov. 1978), ktorého námetom je tragická láska Maríe a Efraína uprostred tropickej kolumbijskej prírody. Román nadviazal na novelu F.-R. de Chateaubrianda Atala (1801) i na kostumbrizmus. Autor básnickej zbierky Básne (Poesias, 1864) a básnickej skladby Saul (Saulo, 1881).