citara

citara, citera [gr. > lat.] — brnkací strunový hudobný nástroj, od 18. stor. populárny v európskom ľudovom prostredí pod rôznymi názvami: fidla (Írsko), hummel (Švédsko), langleik (Nórsko), humle (Dánsko), hommel (Holandsko), Scheitholz (Nemecko), kobza (Česká republika).

Najčastejšie používaná podoba citary má plochý, na jednej strane esovito prehnutý korpus s rovným vekom (vrchná doska) i dnom (spodná doska), ktoré sú spojené veľmi nízkymi lubmi. Vo veku je umiestnený kruhový alebo elipsovitý zvukový otvor. Priemerné rozmery rezonančnej skrinky sú cca 60 × 35 cm. Nástroj má päť kovových melodických strún vedených nad mierne klenutým hmatníkom, na ktorom je umiestnených 29 vysokých kovových pražcov. Nad zvyšnou časťou korpusu je natiahnutých 24 – 42 sprievodných strún. Sú ladené v kvartách a kvintách a siahajú od F až k a¹, pričom celkový rozsah dosahuje tri – štyri oktávy. K štandardným ladeniam strún nad hmatníkom patrí mníchovské (c, g, d¹, a¹, a¹) a viedenské (c, g, g¹, d¹, a¹) ladenie. Pri hre citara spočíva štyrmi krátkymi nožičkami na stole alebo si ju hráč kladie na kolená hmatníkom k sebe. Prsty ľavej ruky pritláčaním na vysoké pražce skracujú melodické struny, ktoré sa rozochvievajú palcom pravej ruky, na ktorom je navlečené plektrum (kovový alebo plastový prstenec s hrotom). Sprievodné struny sú rozochvievané zvyšnými prstami pravej ruky.

Vzhľadom na to, že citara je ľudový hudobný nástroj, vyznačuje sa veľkou variabilitou tvarov. Sú známe citary s korpusom tvaru podlhovastého hranola (väčšina z nich nemá dno; dno bolo nahrádzané doskou stola, na ktorom nástroj pri hre ležal), citary so zaoblenou rezonančnou skrinkou na jednej strane (salzburský typ), citary so zaoblenou rezonančnou skrinkou na obidvoch stranách, resp. citary s gitarovým korpusom (mittenwaldský typ) a citary so stupňovitým količníkom, ktorý umožňoval použitie až piatich rôznych dĺžok strún.

Začiatky remeselnej výroby citár sú spojené s menami Ignaz Simon (*1789, †1866), Georg Tiefenbrunner (*1812, †1880) a Franz Kren. V druhej polovici 19. stor. prešla citara rýchlym vývojom a konštrukčným zdokonalením. Vyrábali sa krátke citary, väčšie koncertné poloelegické a elegické citary, harfové citary, akordické citary s klávesnicou pre jednotlivé akordy, americké citary s oddelene ladenými akordmi, americké harfové citary a Auto-Chordephonetty (citary ovládané perforovanými plechovými kotúčmi), ktoré však bývajú zaraďované medzi automatofóny. Jedni z prvých hromadných výrobcov kvalitných citár boli Anton Kiendl (*1816, †1871) vo Viedni a Max Mathias Amberger (*1839, †1889; vyrobil prvú koncertnú citaru dnešného typu s predĺženou menzúrou) v Mníchove.

Vďaka svojej rozšírenosti a ľahkej dostupnosti bola citara na prelome 19. a 20. stor. obľúbeným nástrojom nenáročného muzicírovania v meštianskych domácnostiach, vznikali rôzne citarové spolky a súbory. Významným súdobým hráčom na citaru bol dolnorakúsky virtuóz Johann Petzmayer (*1803, †1884). Záujem o citaru neutíchol ani v 21. stor.