Cikker, Ján
Pavol Breier st.: Ján Cikker, 1960 – 89, Slovenská národná galéria
Cikker, Ján, 29. 7. 1911 Banská Bystrica – 21. 12. 1989 Bratislava — slovenský hudobný skladateľ, dirigent a pedagóg, jeden zo zakladateľov slovenskej modernej hudby.
Základné hudobné vzdelanie získal u matky, učiteľky hudby, a u Viliama Figuša-Bystrého v Banskej Bystrici. V rokoch 1930 – 33 študoval hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a zároveň 1930 – 36 na pražskom konzervatóriu kompozíciu u Jaroslava Křičku, hru na organe u Bedřicha Antonína Wiedermanna a dirigovanie u Pavla Dědečka, 1935 – 36 študoval kompozíciu na Majstrovskej škole konzervatória u Vítězslava Nováka a 1936 – 37 dirigovanie u Felixa von Weingartnera vo Viedni. Od roku 1936 vyučoval harmóniu, zborový spev a hru z continua a partitúr na konzervatóriu v Bratislave. V rokoch 1939 – 44 pôsobil ako dirigent ochotníckeho združenia Slovenskej filharmónie, 1943 – 44 dirigent Speváckeho zboru slovenských učiteľov, 1945 – 48 ako dramaturg Opery SND, od 1951 až do konca života vyučoval kompozíciu na Hudobnej fakulte VŠMU v Bratislave; 1966 získal titul profesora.
Patrí k zakladateľom slovenskej národnej hudobnej moderny, ktorá sa formovala v 30. a 40. rokoch 20. stor. prijímaním podnetov vyspelej európskej hudobnej tradície a tvorivou transformáciou domácej ľudovej hudobnej kultúry do profesionálneho umeleckého tvaru. Pre jeho ranú tvorbu je príznačná bohatá inštrumentačná koloristika, melodická a harmonická invencia, dynamická výbušnosť i temperament, čo sa prejavilo v jeho Symfonickom prológu (1934), a najmä v Jarnej symfónii op. 15 (1937) venovanej Vítězslavovi Novákovi. Pod vplyvom dramatických vojnových udalostí napísal trilógiu O živote (Leto, 1941; Vojak a matka, 1943; Ráno, 1945 – 46), ktorá je prechodom k jeho nastávajúcim obsahovo závažným dielam s vyhraneným cikkerovským kompozičným rukopisom. Toto obdobie otvárajú Concertino pre klavír a orchester (1942), Slovenská suita pre orchester (1943) a suita Spomienky pre sláčiky a päť dychových nástrojov (1947).
Od 50. rokov sa ťažiskom Cikkerovej tvorby stala opera. V opere Juro Jánošík (1954, libreto Štefan Hoza) použil prvky slovenskej ľudovej hudby a pretavil ich do dramatickej kompozície, v ktorej dominujú tanečno-vokálne štylistické prvky. V opere Beg Bajazid (1957, libreto Ján Smrek) má jeho hudba už baladickejší a introvertnejší charakter, ktorý sa prehĺbil v opere Mister Scrooge (pôvodne Tiene, 1963; vlastné libreto podľa novely Vianočná koleda od Charlesa Dickensa). Doma aj v zahraničí najhranejšia opera Vzkriesenie (1962, podľa rovnomenného románu Leva Nikolajeviča Tolstého) je už v pravom zmysle slova hudobnou drámou.
Počnúc operou Mister Scrooge, komponoval opery na vlastné libretá, v ktorých sa podľa vzoru Richarda Wagnera usiloval vytvárať kompaktný dramatický celok s vyváženými hudobnými a dramaticko-scénickými princípmi. Jeho hudobná reč sa výrazne obohatila o chromatické expresívne prvky, významnú úlohu zohráva orchester (často používa medzi dejstvami orchestrálne intermezzá), zbor a rôzne štylizované hudobno-scénické prvky. V opere Hra o láske a smrti (1969, podľa rovnomennej hry Romaina Rollanda), podobne ako vo Vzkriesení, kladie dôraz na filozofickú otázku viny a odpúšťania. Táto tendencia pokračuje aj v ďalšej opere Coriolanus (1974, podľa rovnomennej tragédie Williama Shakespeara) a vrcholí v opere Rozsudok (1979, podľa novely Heinricha von Kleista Zemetrasenie v Čile). Opera Obliehanie Bystrice (1983, podľa románu Kálmána Mikszátha Posledný hradný pán) je jeho jedinou operou komicko-groteskného typu. V poslednej opere Zo života hmyzu (1987, podľa rovnomennej hry Josefa a Karla Čapkovcov) sa opäť vrátil k humanistickému posolstvu.
Ďalšie diela: dve sláčikové kvartetá (1935), kantáta pre miešaný zbor, basové sólo a veľký orchester Cantus filiorum (1940, na texty Vladimíra Reisela), tri etudy pre klavír Tatranské potoky (1954), Akvarely pre klavír (1957), meditácie na chorál Heinricha Schütza Selig sind die Toten pre orchester Blažení sú mŕtvi (1964), Variácie na slovenskú ľudovú pieseň pre orchester (1970), scénická hudba pre divadlo a rozhlas, hudba k filmu Vlčie diery (1948), tvorba pre SĽUK, úpravy slovenských ľudových piesní.
V roku 1944 vytvoril znelku povstaleckého rozhlasového vysielača v Banskej Bystrici. Ako pedagóg vychoval niekoľko generácií slovenských skladateľov (Miroslav Bázlik, Juraj Beneš, Martin Burlas, Igor Dibák, Peter Kolman, Dušan Martinček, Ilja Zeljenka a i.).
V roku 1966 mu bol udelený titul Národný umelec, 1966 Herderova cena, 1979 Cena UNESCO za hudbu a i.