Chruščov, Nikita Sergejevič

Chruščov, Nikita Sergejevič, 17. 4. 1894 Kalinovka, Kurská oblasť – 11. 9. 1971 Moskva — sovietsky politik. Pochádzal z roľníckej rodiny, od detstva pracoval ako robotník a baník, od roku 1918 člen KSSZ. Počas občianskej vojny v Rusku 1918 – 20 slúžil v Červenej armáde ako politický komisár. Jeho kariéra v straníckom aparáte sa začala po smrti V. I. Lenina (1924), keď počas bojov o moc podporil J. V. Stalina a začal pôsobiť ako stranícky funkcionár na Ukrajine. V roku 1931 bol vymenovaný do funkcie prvého tajomníka oblastného výboru KS v Moskve, 1933 druhý tajomník mestského výboru strany v Moskve, od 1935 jeho prvý tajomník. V roku 1934 bol vymenovaný za člena ÚV KSSZ, 1939 – 64 člen politbyra. V rokoch 1938 – 49 prvý tajomník KS Ukrajinskej zväzovej sovietskej socialistickej republiky, od 1944 aj predseda Rady ľudových komisárov Ukrajiny. Počas 2. svetovej vojny bol členom vojenských sovietov na rôznych frontoch (stalingradský, voronežský, juhozápadný, 1. ukrajinský), kde sa podieľal na politickej činnosti a udržiavaní morálky.

Po Stalinovej smrti (1953) sa ako jeden z najvyšších straníckych činiteľov zapojil do boja o moc, ktorú získal po zinscenovaní pádu a poprave L. P. Beriju. V rokoch 1953 – 64 bol Chruščov prvým tajomníkom ÚV KSSZ, 1958 – 64 predsedom rady ministrov (predseda vlády). Spolu s ďalšími straníckymi funkcionármi založil svoju moc na odsúdení stalinskej diktatúry a reforme systému. Opatrne začal uvoľňovať tvrdý policajno-vojenský režim, čo sa neskôr odzrkadlilo aj na procese uvoľňovania vo vtedajších sovietskych satelitoch (destalinizácia). Na XX. zjazde KSSZ (február 1956) vystúpil s (tajným) prejavom O kulte osobnosti a jeho následkoch, v ktorom kritizoval zločiny stalinizmu. Zaslúžil sa aj o prepustenie tisícov väzňov z gulagov a o zlepšenie životných podmienok v táboroch.

Napriek zásluhám o zmiernenie totalitného režimu však zostal verný zásadám marxisticko-leninskej ideológie a pevne veril v konečné víťazstvo komunizmu a tzv. socialistických vymožeností. V roku 1956 neváhal potlačiť maďarské protikomunistické povstanie i robotnícke nepokoje v Poľsku. Počas jeho funkčného obdobia vypukla berlínska kríza a bol postavený Berlínsky múr (1961). Poskytoval podporu ľavicovým povstalcom na celom svete, od roku 1960 zabezpečoval stálu pomoc Kube, jeho projekt vybudovania raketových základní na ostrove priviedol svet na okraj jadrového konfliktu (→ kubánska kríza). Táto skúsenosť však zároveň prispela k pokusom o reguláciu vzťahov medzi Východom a Západom. Jeho snahy o reformnú politiku viedli aj k definitívnej roztržke s maoistickou Čínou, ktorej vedenie požadovalo tzv. tvrdé metódy práce v komunistickom hnutí. Vo vnútornej politike vzhľadom na katastrofálny stav sovietskeho hospodárstva neuspel, jeho koncepcie boli nereálne (napr. pokus o zvýšenie poľnohospodárskej produkcie rozorávaním celín). V roku 1964 bol zbavený moci poprednými zástupcami vtedajšieho sovietskeho režimu, ktorí sa cítili ohrození jeho administratívnymi reformami a personálnymi zmenami. Po svojom páde bol fakticky v domácom väzení bez možnosti cestovať. Jeho nástupcom sa stal L. I. Brežnev.