Chopin, Fryderyk

Text hesla

Chopin [šopen], Fryderyk, aj Frédéric, 1. 3. 1810 Żelazowa Wola, Mazovské vojvodstvo, Poľsko – 17. 10. 1849 Paríž — poľský skladateľ, klavirista a pedagóg, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov hudobného romantizmu a zakladateľov poľskej národnej hudby.

Vyrastal v rodine francúzskeho emigranta (otec pochádzal z Lotrinska, matka z nižšej poľskej šľachty), hre na klavíri sa začal venovať v ranom detstve pod vedením matky a staršej sestry Ludwigy. Jeho prvým učiteľom hudby (1816 – 22) bol český pedagóg a hudobný skladateľ Vojtěch Živný (*1756, †1842). Komponovať začal už ako sedemročný (1817 vyšli tlačou jeho prvé skladby Polonéza B dur a Polonéza g mol), ako osemročný prvýkrát verejne koncertoval vo Varšave, kde uviedol Klavírny koncert e mol Vojtěcha Jírovca (*1763, †1850).

Všestranné hudobné vzdelanie získal u Józefa Xaveryho Elsnera (*1769, †1854), ktorého súkromným žiakom bol od 1822. V rokoch 1823 – 26 študoval na varšavskom lýceu, 1826 – 29 na Hlavnej hudobnej škole vo Varšave (Szkoła Głównej Muzyki). V tomto období vznikli jeho viaceré sólové (rondá, mazúrky, nokturná, valčíky) i prvé klavírne diela so sprievodom orchestra, napr. Variácie pre klavír a orchester B dur op. 2 (1827) na tému z opery Don Juan Wolfganga Amadea Mozarta a Rondo à la Mazur op. 5 (1826), v ktorých sa prejavil jeho hlboký vzťah k poľskej ľudovej hudbe. Poľský folklór spoznával počas prázdnin na vidieku vo viacerých regiónoch. Zaoberal sa poéziou Adama Mickiewicza, Juliusza Słowackého (*1809, †1849) a iných poľských básnikov, zaujímal sa aj o výtvarné umenie, filozofiu a históriu. Koncom 20. rokov 19. stor. bol už uznávaným poľským hudobníkom.

V rokoch 1828 – 29 koncertoval v Berlíne, vo Viedni, v Prahe i v Drážďanoch. Jeho vystúpenia sa stretli s veľkým ohlasom. Interpretoval najmä svoje diela, napr. Variácie pre klavír a orchester op. 2, Rondo op. 14. Zaujal svojou bravúrnou, emocionálne bohatou melodickou hrou, pohotovou improvizáciou na vtedy populárne témy (napr. z opier Gioacchina Rossiniho), ale aj ako originálny tvorca. Po návrate do Varšavy (1829 – 30) v krátkom čase skomponoval viaceré novátorsky ponímané etudy na tie časy so závažným obsahom. V tomto období vznikli aj obidva klavírne koncerty: Koncert pre klavír a orchester e mol č. 1 op. 11 (1830) a Koncert pre klavír a orchester f mol č. 2 op. 21 (1829 – 30), ktoré sú považované za vrchol jeho varšavskej klavírnej tvorby.

V novembri 1830, krátko pred vypuknutím varšavského povstania (29. novembra), odišiel na otcovu radu do Talianska, kde sa chcel zdokonaliť v kompozícii. Koncertoval vo Vroclave, v Drážďanoch, Prahe, a najmä vo Viedni, kde čakal na vývoj politických udalostí vo Varšave. Zvesti o represáliách proti účastníkom povstania (mnohí z nich boli skladateľovými blízkymi priateľmi) mu spôsobili duševnú krízu. Pod ťarchou tragických udalostí vznikli Mazúrky (z op. 6, 7 a 17), Scherzo h mol op. 20 (1831), Veľká brilantná polonéza Es dur pre klavír a orchester op. 22 (Grande polonaise brillante, 1830 – 31), náčrt Balady g mol op. 23 (1831 – 35) a viaceré piesne, napr. Smutná rieka (Smutna rzeka) a Snúbenec (Narzeczony) z op. 74. V lete 1831 definitívne opustil Viedeň, v Stuttgarte ho zastihla správa o potlačení povstania vo Varšave. Následne vznikla Etuda c mol (č. 12 z op. 10, neskôr nazvaná Revolučná) a dramatické Prelúdium d mol (z op. 28). Koncom 1831 sa definitívne usadil v Paríži. Už vo februári 1832 účinkoval na prvom verejnom koncerte a úspešne uviedol svoj Klavírny koncert f molVariácie op. 2. Napriek tomu sa vzdal sľubnej kariéry virtuóza a svoju umeleckú činnosť sústredil na komponovanie a vyučovanie klavírnej hry. Občasné verejné koncerty a publikovanie skladieb mu umožnili existenciu slobodného umelca. Spoznal popredné osobnosti umeleckého života (Franz Liszt, Eugène Delacroix, Heinrich Heine, Honoré de Balzac), stýkal sa s poľskými emigrantmi. Čoskoro sa stal idolom šľachtických salónov, bol vyhľadávaným klavírnym pedagógom, získal viacerých žiakov z aristokratických kruhov.

V roku 1836 sa prostredníctvom Franza Liszta zoznámil s francúzskou spisovateľkou George Sandovou, s ktorou udržiaval blízky, avšak rozporuplný vzťah. V rokoch 1837 – 46 trávil letá v jej rodinnom sídle v Nohante, kde napísal podstatnú časť svojich zrelých diel. V roku 1847 sa s ňou definitívne rozišiel a 1848 poznačený chorobou pľúc podnikol poslednú koncertnú cestu do Anglicka a Škótska, ktorú zorganizovala jeho žiačka z radov škótskej šľachty Jane Stirlingová (Stirling, *1804, †1859). Jeho zdravotný stav sa prudko zhoršil a krátko po návrate do Paríža 1849 zomrel. Pochovaný je na cintoríne Père-Lachaise, podľa jeho poslednej vôle je jeho srdce uložené v Kostole Sv. kríža vo Varšave.

Psychické založenie a virtuózne schopnosti orientovali Chopina ako jedného z mála skladateľov 19. stor. takmer výlučne na tvorbu pre klavír (výnimku tvoria piesne a niekoľko skladieb pre violončelo so sprievodom klavíra, napr. Klavírne trio g mol op. 8, 1828, Sonáta g mol op. 65, 1846). V obidvoch klavírnych koncertoch, ako aj v ďalších raných dielach pre klavír a orchester je orchestrálny part vedľajší, preto sa pri realizácii často obohacuje a mení. Chopin vo svojej tvorbe spájal slovanské, talianske i francúzske prvky. Nadväzoval na eleganciu Johanna Nepomuka Hummela, lahodnosť a spevnosť kantilény Gioacchina Rossiniho a Vincenza Belliniho i na podmanivú priezračnosť hudby Wolfganga Amadea Mozarta. Obsiahol aj poetické nokturná Johna Fielda a brilantné rondá Carla Mariu von Webera. Jeho originálne diela sa intímne prihovárajú poslucháčovi, pôsobia dojmom improvizácie a spontánnosti, napriek tomu sú však pevne tvarované, napr. Sonáta b mol op. 35 (1839) so známym smútočným pochodom a Sonáta h mol op. 58 (1844) obsahujúca nokturno ako pomalú časť. Jemné ovzdušie a eleganciu aristokratických salónov zachytil v 17 valčíkoch, v ktorých viedenský valčík povýšil na salónnu skladbu najušľachtilejšieho druhu. V 58 mazúrkach a v 16 polonézach vychádzal zo špecifík poľského folklóru, ktorý spájal s vyhroteným dramatizmom, najmä v 4 baladách (op. 23, 38, 47, 52) a 4 scherzách (op. 20, 31, 39, 54). Rozlet tvorivej fantázie ho neraz viedol k rozbíjaniu ustálených klasických foriem. Bol majstrom drobných miniatúr, z ktorých dokázal vytvoriť celok plný dramatizmu, napr. 24 prelúdií (op. 28, 1838 – 39).

Do vývoja hudby prispel aj novými harmonickými postupmi. Scherzo (pôvodne časť klasickej sonáty) povýšil na samostatnú skladbu. Rozšíril techniku klavírnej hry, a to nielen v Etudách (op. 10 a 25), ale aj v dramaticky vystupňovaných úsekoch balád, scherz, sonát, polonéz a i. V jeho odkaze sú aj typicky talianske skladby, napr. Barkarola Fis dur op. 60 (1846), Tarantella As dur op. 43 (1841), i španielske Bolero a mol op. 19 (1833). Virtuozita, rytmická bohatosť i melodická krása jeho diel sú podriadené najosobnejšiemu výrazu bez okázalosti a prázdnej povrchnosti.

Chopin patril k hudobníkom, ktorí originalitou svojej klavírnej tvorby ovplyvnili mnohých európskych skladateľov. Jeho tvorba s vlasteneckým vzdorom proti útlaku Poliakov sa stala symbolom národnej revolty (napr. aj v čase 2. svetovej vojny). Na jeho počesť sa koná vo Varšave najprestížnejšia Medzinárodná klavírna súťaž F. Chopina (založená 1927), Hlavná hudobná škola vo Varšave, na ktorej študoval, bola 1979 premenovaná na Hudobnú akadémiu Fryderyka Chopina (Akademia Muzyczna Fryderyka Chopina) a 2008 pretvorená na Hudobnú univerzitu Fryderyka Chopina (Uniwersytet Muzyczny Fryderyka Chopina), od 1934 je vo Varšave zriadené Múzeum Fryderyka Chopina a od 2001 Narodowy Institut Fryderyka Chopina, ktorý sa venuje výskumu Chopinovho života a diela, organizácii koncertov, konferencií, súťaží a i. Je po ňom nazvaný asteroid č. 3784 (Chopin).

Text hesla

Chopin [šopen], Fryderyk, aj Frédéric, 1. 3. 1810 Żelazowa Wola, Mazovské vojvodstvo, Poľsko – 17. 10. 1849 Paríž — poľský skladateľ, klavirista a pedagóg, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov hudobného romantizmu a zakladateľov poľskej národnej hudby.

Vyrastal v rodine francúzskeho emigranta (otec pochádzal z Lotrinska, matka z nižšej poľskej šľachty), hre na klavíri sa začal venovať v ranom detstve pod vedením matky a staršej sestry Ludwigy. Jeho prvým učiteľom hudby (1816 – 22) bol český pedagóg a hudobný skladateľ Vojtěch Živný (*1756, †1842). Komponovať začal už ako sedemročný (1817 vyšli tlačou jeho prvé skladby Polonéza B dur a Polonéza g mol), ako osemročný prvýkrát verejne koncertoval vo Varšave, kde uviedol Klavírny koncert e mol Vojtěcha Jírovca (*1763, †1850).

Všestranné hudobné vzdelanie získal u Józefa Xaveryho Elsnera (*1769, †1854), ktorého súkromným žiakom bol od 1822. V rokoch 1823 – 26 študoval na varšavskom lýceu, 1826 – 29 na Hlavnej hudobnej škole vo Varšave (Szkoła Głównej Muzyki). V tomto období vznikli jeho viaceré sólové (rondá, mazúrky, nokturná, valčíky) i prvé klavírne diela so sprievodom orchestra, napr. Variácie pre klavír a orchester B dur op. 2 (1827) na tému z opery Don Juan Wolfganga Amadea Mozarta a Rondo à la Mazur op. 5 (1826), v ktorých sa prejavil jeho hlboký vzťah k poľskej ľudovej hudbe. Poľský folklór spoznával počas prázdnin na vidieku vo viacerých regiónoch. Zaoberal sa poéziou Adama Mickiewicza, Juliusza Słowackého (*1809, †1849) a iných poľských básnikov, zaujímal sa aj o výtvarné umenie, filozofiu a históriu. Koncom 20. rokov 19. stor. bol už uznávaným poľským hudobníkom.

V rokoch 1828 – 29 koncertoval v Berlíne, vo Viedni, v Prahe i v Drážďanoch. Jeho vystúpenia sa stretli s veľkým ohlasom. Interpretoval najmä svoje diela, napr. Variácie pre klavír a orchester op. 2, Rondo op. 14. Zaujal svojou bravúrnou, emocionálne bohatou melodickou hrou, pohotovou improvizáciou na vtedy populárne témy (napr. z opier Gioacchina Rossiniho), ale aj ako originálny tvorca. Po návrate do Varšavy (1829 – 30) v krátkom čase skomponoval viaceré novátorsky ponímané etudy na tie časy so závažným obsahom. V tomto období vznikli aj obidva klavírne koncerty: Koncert pre klavír a orchester e mol č. 1 op. 11 (1830) a Koncert pre klavír a orchester f mol č. 2 op. 21 (1829 – 30), ktoré sú považované za vrchol jeho varšavskej klavírnej tvorby.

V novembri 1830, krátko pred vypuknutím varšavského povstania (29. novembra), odišiel na otcovu radu do Talianska, kde sa chcel zdokonaliť v kompozícii. Koncertoval vo Vroclave, v Drážďanoch, Prahe, a najmä vo Viedni, kde čakal na vývoj politických udalostí vo Varšave. Zvesti o represáliách proti účastníkom povstania (mnohí z nich boli skladateľovými blízkymi priateľmi) mu spôsobili duševnú krízu. Pod ťarchou tragických udalostí vznikli Mazúrky (z op. 6, 7 a 17), Scherzo h mol op. 20 (1831), Veľká brilantná polonéza Es dur pre klavír a orchester op. 22 (Grande polonaise brillante, 1830 – 31), náčrt Balady g mol op. 23 (1831 – 35) a viaceré piesne, napr. Smutná rieka (Smutna rzeka) a Snúbenec (Narzeczony) z op. 74. V lete 1831 definitívne opustil Viedeň, v Stuttgarte ho zastihla správa o potlačení povstania vo Varšave. Následne vznikla Etuda c mol (č. 12 z op. 10, neskôr nazvaná Revolučná) a dramatické Prelúdium d mol (z op. 28). Koncom 1831 sa definitívne usadil v Paríži. Už vo februári 1832 účinkoval na prvom verejnom koncerte a úspešne uviedol svoj Klavírny koncert f molVariácie op. 2. Napriek tomu sa vzdal sľubnej kariéry virtuóza a svoju umeleckú činnosť sústredil na komponovanie a vyučovanie klavírnej hry. Občasné verejné koncerty a publikovanie skladieb mu umožnili existenciu slobodného umelca. Spoznal popredné osobnosti umeleckého života (Franz Liszt, Eugène Delacroix, Heinrich Heine, Honoré de Balzac), stýkal sa s poľskými emigrantmi. Čoskoro sa stal idolom šľachtických salónov, bol vyhľadávaným klavírnym pedagógom, získal viacerých žiakov z aristokratických kruhov.

V roku 1836 sa prostredníctvom Franza Liszta zoznámil s francúzskou spisovateľkou George Sandovou, s ktorou udržiaval blízky, avšak rozporuplný vzťah. V rokoch 1837 – 46 trávil letá v jej rodinnom sídle v Nohante, kde napísal podstatnú časť svojich zrelých diel. V roku 1847 sa s ňou definitívne rozišiel a 1848 poznačený chorobou pľúc podnikol poslednú koncertnú cestu do Anglicka a Škótska, ktorú zorganizovala jeho žiačka z radov škótskej šľachty Jane Stirlingová (Stirling, *1804, †1859). Jeho zdravotný stav sa prudko zhoršil a krátko po návrate do Paríža 1849 zomrel. Pochovaný je na cintoríne Père-Lachaise, podľa jeho poslednej vôle je jeho srdce uložené v Kostole Sv. kríža vo Varšave.

Psychické založenie a virtuózne schopnosti orientovali Chopina ako jedného z mála skladateľov 19. stor. takmer výlučne na tvorbu pre klavír (výnimku tvoria piesne a niekoľko skladieb pre violončelo so sprievodom klavíra, napr. Klavírne trio g mol op. 8, 1828, Sonáta g mol op. 65, 1846). V obidvoch klavírnych koncertoch, ako aj v ďalších raných dielach pre klavír a orchester je orchestrálny part vedľajší, preto sa pri realizácii často obohacuje a mení. Chopin vo svojej tvorbe spájal slovanské, talianske i francúzske prvky. Nadväzoval na eleganciu Johanna Nepomuka Hummela, lahodnosť a spevnosť kantilény Gioacchina Rossiniho a Vincenza Belliniho i na podmanivú priezračnosť hudby Wolfganga Amadea Mozarta. Obsiahol aj poetické nokturná Johna Fielda a brilantné rondá Carla Mariu von Webera. Jeho originálne diela sa intímne prihovárajú poslucháčovi, pôsobia dojmom improvizácie a spontánnosti, napriek tomu sú však pevne tvarované, napr. Sonáta b mol op. 35 (1839) so známym smútočným pochodom a Sonáta h mol op. 58 (1844) obsahujúca nokturno ako pomalú časť. Jemné ovzdušie a eleganciu aristokratických salónov zachytil v 17 valčíkoch, v ktorých viedenský valčík povýšil na salónnu skladbu najušľachtilejšieho druhu. V 58 mazúrkach a v 16 polonézach vychádzal zo špecifík poľského folklóru, ktorý spájal s vyhroteným dramatizmom, najmä v 4 baladách (op. 23, 38, 47, 52) a 4 scherzách (op. 20, 31, 39, 54). Rozlet tvorivej fantázie ho neraz viedol k rozbíjaniu ustálených klasických foriem. Bol majstrom drobných miniatúr, z ktorých dokázal vytvoriť celok plný dramatizmu, napr. 24 prelúdií (op. 28, 1838 – 39).

Do vývoja hudby prispel aj novými harmonickými postupmi. Scherzo (pôvodne časť klasickej sonáty) povýšil na samostatnú skladbu. Rozšíril techniku klavírnej hry, a to nielen v Etudách (op. 10 a 25), ale aj v dramaticky vystupňovaných úsekoch balád, scherz, sonát, polonéz a i. V jeho odkaze sú aj typicky talianske skladby, napr. Barkarola Fis dur op. 60 (1846), Tarantella As dur op. 43 (1841), i španielske Bolero a mol op. 19 (1833). Virtuozita, rytmická bohatosť i melodická krása jeho diel sú podriadené najosobnejšiemu výrazu bez okázalosti a prázdnej povrchnosti.

Chopin patril k hudobníkom, ktorí originalitou svojej klavírnej tvorby ovplyvnili mnohých európskych skladateľov. Jeho tvorba s vlasteneckým vzdorom proti útlaku Poliakov sa stala symbolom národnej revolty (napr. aj v čase 2. svetovej vojny). Na jeho počesť sa koná vo Varšave najprestížnejšia Medzinárodná klavírna súťaž F. Chopina (založená 1927), Hlavná hudobná škola vo Varšave, na ktorej študoval, bola 1979 premenovaná na Hudobnú akadémiu Fryderyka Chopina (Akademia Muzyczna Fryderyka Chopina) a 2008 pretvorená na Hudobnú univerzitu Fryderyka Chopina (Uniwersytet Muzyczny Fryderyka Chopina), od 1934 je vo Varšave zriadené Múzeum Fryderyka Chopina a od 2001 Narodowy Institut Fryderyka Chopina, ktorý sa venuje výskumu Chopinovho života a diela, organizácii koncertov, konferencií, súťaží a i. Je po ňom nazvaný asteroid č. 3784 (Chopin).

Zverejnené v apríli 2010. Aktualizované 29. januára 2021.

citácia

Chopin, Fryderyk [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-10-20]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/chopin-fryderyk