Charta 77

Text hesla

Charta 77 — neformálne spoločenstvo politickej opozície v ČSSR. Vzniklo v decembri 1976 a 1. 1. 1977 vydalo Vyhlásenie Charty 77 (Prohlášení Charty 77). Podpísalo ho 242 signatárov, prevažne bývalých politikov, vedcov a umelcov, ktorým normalizačný režim bránil vo výkone zamestnania i vo verejnom prejavovaní názorov. Dokument vydaný v zahraničí a v Československu, šírený ako samizdat, upozorňoval na porušovanie občianskych a politických práv v Československu, pričom sa odvolával na Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe podpísaný 1. 8. 1975 v Helsinkách. Prvými hovorcami Charty 77 boli J. Hájek, V. Havel a J. Patočka. Činnosť chartistov spočívala vo vydávaní a rozširovaní samizdatových a exilových kníh, časopisov a ďalších tlačovín, ako aj v usporadúvaní seminárov, prednášok a diskusií. Charta 77 upozorňovala na konkrétne prípady porušovania ľudských práv, viedla o nich dokumentáciu a navrhovala riešenia. Ťažisko jej pôsobenia bolo v českých krajinách, na Slovensku bol počet jej signatárov minimálny (1977 – 89 ju celkove podpísalo okolo 1 900 osôb). Komunistický režim rozpútal proti signatárom Charty 77 rozsiahlu propagandistickú kampaň, ktorú odštartoval redakčný článok Stroskotanci a samozvanci uverejnený v Rudom práve a v Pravde 12. 1. 1977. Nasledovali organizované petície a rezolúcie z rôznych organizácií a inštitúcií i vyjadrenia jednotlivcov, ktorí signatárov Charty 77 odsudzovali, 28. 1. 1977 sa v Národnom divadle v Prahe zišli predstavitelia československých výborov umeleckých zväzov, ktorí prijali prorežimné vyhlásenie Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru. V ďalších dňoch komunistické periodiká zverejňovali množstvo mien tvorivých pracovníkov, ktorí sa pripájali k vyhláseniu. Pre celú kampaň proti signatárom Charty 77 sa neskôr zaužíval pojem Anticharta. Signatári Charty 77 boli policajne a administratívne perzekvovaní (policajné výsluchy, prepúšťanie zo zamestnania, odoberanie vodičských preukazov ap.), niektorí aj väznení. Súčasťou propagandistickej kampane proti Charte 77 bol nátlak na signatárov, aby svoj podpis odvolali, urobilo to však len niekoľko z nich. R. 1978 časť signatárov Charty 77 založila Výbor na ochranu nespravodlivo stíhaných (VONS). V tom istom roku založil profesor František Janouch (*1931) v Štokholme Nadáciu Charty 77, ktorá mala chartu a jej signatárov podporovať. Charta 77 vydala (do konca 1989) 572 dokumentov. Počas Nežnej revolúcie sa jej príslušníci podieľali na rokovaní s komunistickou vládou o odovzdaní moci a angažovali sa v novovzniknutých politických stranách (Občanské fórum, neskôr Občanské hnutí). Po páde komunistického režimu (1989) pokračovala v činnosti do novembra 1992, keď svoju činnosť ukončila (Nadácia Charty 77 existuje dodnes, jej regionálne výbory sú v Prahe, Brne a v Bratislave).

Text hesla

Charta 77 — neformálne spoločenstvo politickej opozície v ČSSR. Vzniklo v decembri 1976 a 1. 1. 1977 vydalo Vyhlásenie Charty 77 (Prohlášení Charty 77). Podpísalo ho 242 signatárov, prevažne bývalých politikov, vedcov a umelcov, ktorým normalizačný režim bránil vo výkone zamestnania i vo verejnom prejavovaní názorov. Dokument vydaný v zahraničí a v Československu, šírený ako samizdat, upozorňoval na porušovanie občianskych a politických práv v Československu, pričom sa odvolával na Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe podpísaný 1. 8. 1975 v Helsinkách. Prvými hovorcami Charty 77 boli J. Hájek, V. Havel a J. Patočka. Činnosť chartistov spočívala vo vydávaní a rozširovaní samizdatových a exilových kníh, časopisov a ďalších tlačovín, ako aj v usporadúvaní seminárov, prednášok a diskusií. Charta 77 upozorňovala na konkrétne prípady porušovania ľudských práv, viedla o nich dokumentáciu a navrhovala riešenia. Ťažisko jej pôsobenia bolo v českých krajinách, na Slovensku bol počet jej signatárov minimálny (1977 – 89 ju celkove podpísalo okolo 1 900 osôb). Komunistický režim rozpútal proti signatárom Charty 77 rozsiahlu propagandistickú kampaň, ktorú odštartoval redakčný článok Stroskotanci a samozvanci uverejnený v Rudom práve a v Pravde 12. 1. 1977. Nasledovali organizované petície a rezolúcie z rôznych organizácií a inštitúcií i vyjadrenia jednotlivcov, ktorí signatárov Charty 77 odsudzovali, 28. 1. 1977 sa v Národnom divadle v Prahe zišli predstavitelia československých výborov umeleckých zväzov, ktorí prijali prorežimné vyhlásenie Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru. V ďalších dňoch komunistické periodiká zverejňovali množstvo mien tvorivých pracovníkov, ktorí sa pripájali k vyhláseniu. Pre celú kampaň proti signatárom Charty 77 sa neskôr zaužíval pojem Anticharta. Signatári Charty 77 boli policajne a administratívne perzekvovaní (policajné výsluchy, prepúšťanie zo zamestnania, odoberanie vodičských preukazov ap.), niektorí aj väznení. Súčasťou propagandistickej kampane proti Charte 77 bol nátlak na signatárov, aby svoj podpis odvolali, urobilo to však len niekoľko z nich. R. 1978 časť signatárov Charty 77 založila Výbor na ochranu nespravodlivo stíhaných (VONS). V tom istom roku založil profesor František Janouch (*1931) v Štokholme Nadáciu Charty 77, ktorá mala chartu a jej signatárov podporovať. Charta 77 vydala (do konca 1989) 572 dokumentov. Počas Nežnej revolúcie sa jej príslušníci podieľali na rokovaní s komunistickou vládou o odovzdaní moci a angažovali sa v novovzniknutých politických stranách (Občanské fórum, neskôr Občanské hnutí). Po páde komunistického režimu (1989) pokračovala v činnosti do novembra 1992, keď svoju činnosť ukončila (Nadácia Charty 77 existuje dodnes, jej regionálne výbory sú v Prahe, Brne a v Bratislave).

Zverejnené v apríli 2010.

citácia

Charta 77 [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-11-30]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/charta-77