Chačaturjan, Aram

Chačaturjan, Aram (Iľjič), 5. 6. 1903 Kjoti (neďaleko Tbilisi) – 1. 5. 1978 Moskva, pochovaný v Jerevane — arménsky skladateľ, dirigent a pedagóg, popri Sergejovi Sergejovičovi Prokofievovi a Dmitrijovi Dmitrijevičovi Šostakovičovi najznámejší skladateľ bývalého ZSSR.

V rokoch 1922 – 25 študoval biológiu a súčasne hru na violončele na moskovskej univerzite, od 1925 aj kompozíciu na Hudobnej škole Gnesinovcov (neskôr Inštitút, dnes Ruská akadémia hudby Gnesinovcov). Od roku 1929 študoval kompozíciu na moskovskom konzervatóriu (dnes Moskovské konzervatórium P. I. Čajkovského) u Michaila Fabianoviča Gnesina a 1930 – 36 u Nikolaja Jakovleviča Miaskovského. V rokoch 1939 – 48 bol zástupcom predsedu organizačného komitétu Zväzu skladateľov ZSSR, počas 2. svetovej vojny členom komisie na ochranu hudby. V povojnovom období sa nevyhol prenasledovaniu, 1948 bol označený za formalistu a pozbavený zväzovej funkcie. Od roku 1950 s úspechom dirigoval najmä svoje diela, súčasne vyučoval kompozíciu na Inštitúte Gnesinovcov a od 1951 pôsobil aj ako profesor na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského. V roku 1957 sa stal tajomníkom Zväzu skladateľov, 1958 bol rehabilitovaný.

Dirigoval vo viac ako 30 štátoch Európy (o. i. 1972 v Bratislave na BHS) a v Severnej i Južnej Amerike. Bol prvým arménskym skladateľom, ktorý dosiahol svetové uznanie. V skladbe vychádzal z tradícií i z foriem európskej hudby (najmä zo štylistických prvkov impresionizmu), z ruských klasikov (Michaila Ivanoviča Glinku, Piotra Iľjiča Čajkovského, Nikolaja Andrejeviča Rimského-Korsakova), ako aj z tradičnej i zo súčasnej arménskej ľudovej i umelej hudby. Uprednostňoval motivické variácie, vo voľne improvizačnom rozvíjaní hudobného tematického materiálu často priamo citoval témy ľudovej hudby v súlade s dramatickým dynamizmom a príznačným ohnivým temperamentom arménskeho folklóru.

Je autorom prvého arménskeho národného baletu Gajané (1942) so známym Šabľovým tancom, ktorý sa uvádza aj ako samostatná symfonická skladba, a baletu Spartakus (1956) na antický námet odboja otrokov (s ktorými popri koncertantnej literatúre pre klavír, husle i violončelo dosiahol svetový ohlas), troch symfónií (1935 – 46), scénickej (o. i. k hre Maškaráda Michaila Jurieviča Lermontova, 1941) a filmovej hudby, viacerých tancov, samostatných tanečných suít a i. Skomponoval niekoľko obľúbených sólových inštrumentálnych skladieb, o. i. Sonáty pre klavír (1961), rapsódie pre husle (1961), violončelo (1963) a klavír (1965), Sonáty pre violu (1976). Je autorom početnej piesňovej i zborovej tvorby a úprav najmä tatárskych ľudových piesní. Zložil hudbu k štátnej hymne Arménskej SSR (1944 – 91), v 1966 vytvoril skladbu pre amerického džezového klarinetistu Bennyho Goodmana.

Chačaturjanovo originálne využívanie arménskej ľudovej hudby sa stalo inšpiráciou pre viacerých pokračovateľov nielen doma a v štátoch bývalého ZSSR, ale aj v orientálnych krajinách. Z jeho žiakov vynikli Andrej Jakovlevič Ešpaj, rumunský skladateľ Anatol Vieru a i. Je nositeľom viacerých ocenení a vyznamenaní. V roku 1984 bolo v Jerevane, v byte, v ktorom žil, zriadené múzeum.