Československo

Československo, 1918 – 38 a 1945 – 60 Československá republika (ČSR), aj Republika československá (RČS), 1938 – 39 Česko-Slovenská republika, 1960 – 90 Československá socialistická republika (ČSSR), 1990 – 92 Česká a Slovenská Federatívna Republika (ČSFR) — historický štátny útvar v strednej Európe; rozloha 127 900 km², 15,6 miliónov obyvateľov (1991), hlavné mesto Praha.

[IMG-3]

Prvá ČSR (1918 – 38) sa konštituovala po rozpade Rakúsko-Uhorska ako jeden z jeho nástupníckych štátov, vyhlásená 28. 10. 1918 v Prahe Národným výborom československým a 30. 10. 1918 v Turčianskom Sv. Martine (→ Martinská deklarácia). Konkrétne podmienky na vytvorenie samostatného štátu nastali v priebehu 1. svetovej vojny a s novým mocenským usporiadaním Európy. K jeho vzniku prispela aj významná aktivita skupiny politikov v zahraničnom odboji (T. G. Masaryk, E. Beneš, M. R. Štefánik; → Clevelandská dohoda, → Pittsburská dohoda), ktorej činnosť bola podporovaná i aktivitou domácej rezistencie (K. Kramář, A. Rašín, P. Šámal; na Slovensku V. Šrobár, M. Hodža, I. Dérer a i.). ČSR tvorili Čechy, Morava a České Sliezsko (pripojené boli ešte drobné územia Vitorazska, Valticka a Hlučínska), Slovensko a Podkarpatská Rus (od 1919). Hranice republiky boli stanovené sústavou mierových zmlúv s Nemeckom, Rakúskom a Maďarskom (Versaillská 1919, Saintgermainská 1919, Trianonská 1920) a zvláštnymi zmluvami s Rumunskom (1920) a Poľskom (1921). Na Slovensku sa situácia skomplikovala po vzniku boľševickej Maďarskej republiky rád (21. 3. 1919), ktorá odmietla uznať pripojenie Slovenska k českým krajinám, čo vyústilo do československo-maďarského vojnového konfliktu. Na základe silných politických tlakov Dohody bola 1. 7. 1919 podpísaná československo-maďarská zmluva o prímerí a československé vojsko mohlo obsadiť okrem Slovenska už v priebehu leta 1919 i Podkarpatskú Rus, čo fakticky znamenalo vojenskú kontrolu nad celým územím nového štátu. Zabezpečenie obrany ČSR sa však vzhľadom na stupňujúce sa úsilie revidovať versaillský systém v strednej Európe zo strany väčšiny susediacich štátov muselo nevyhnutne opierať o dobrú zahraničnú politiku. Už 14. 8. 1920 uzavrela ČSR obrannú dohodu s Kráľovstvom Srbov, Chorvátov a Slovincov a 20. 4. 1921 s Rumunskom, na základe ktorej vznikla v júni 1921 politicko-vojenská aliancia týchto troch štátov Malá Dohoda. Svoj obranný charakter zameraný najmä proti snahám maďarskej zahraničnej politiky, ktorej hlavným cieľom bolo obnovenie veľkého Uhorska, mohla potvrdiť už v októbri 1921 (čiastočná mobilizácia), keď sa v susednom Maďarsku excisár Karol I. (IV.) už druhýkrát pokúsil o návrat na uhorský trón. Významným medzníkom na diplomatickom poli, ktorý znamenal dôležité posilnenie obranného systému československého štátu, sa stala československo-francúzska zmluva o spojenectve a priateľstve (25. 1. 1924).

Národnostne bola ČSR značne nesúrodá: Česi a Slováci, ktorí boli oficiálne chápaní ako dve vetvy jednotného československého národa (→ čechoslovakizmus), tvorili iba 65 % všetkého obyvateľstva, Nemcov boli asi 3 milióny (tvorili 35 % obyvateľstva Českých zemí), oblasť Tešínska bola osídlená poľskou menšinou, na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi žila silná maďarská menšina (asi 700-tisíc), väčšinu obyvateľov Podkarpatskej Rusi tvorili Rusíni, početné bolo i židovské obyvateľstvo. Národnostný problém sa stal zásadnou slabinou vnútropolitickej stability štátu, zvláštne nebezpečenstvo predstavoval najmä nepriateľský postoj časti sudetských Nemcov k československému štátu a ich iredentistické snahy, postupne sa výraznejšie prejavovali aj rozpory v česko-slovenských vzťahoch. Vnútropoliticky sa ČSR zaraďovala k štátom s rozvinutou parlamentnou demokraciou s delením moci na tri zložky (zákonodarná, výkonná, súdna) a s garantovanou ústavou (február 1920), ktorá vychádzala zo zásady rovnosti, ochrany života, majetku a osobnej slobody, zaručovala slobodu spolčovania, tlače, svedomia a vyznania. Po prekonaní obdobia sociálneho a politického radikalizmu (vplyv boľševizmu) nastala začiatkom 20. rokov 20. stor. konsolidácia ekonomiky (ČSR patrila medzi 10 priemyselne najrozvinutejších krajín sveta) a vnútropolitických pomerov. Vedúce politické pozície mala neoficiálna skupina Hrad na čele s prezidentom T. G. Masarykom a s jeho nabližšími poradcami, ktorá predstavovala demokratický stred a svojich zástupcov mala vo všetkých vládnych stranách. Z politických strán sa najsilnejšou stala agrárna strana, významné boli aj Československá sociálně demokratická strana dělnická, Československá strana lidová a Československá strana národně socialistická, na Slovensku Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Krajnú ľavicu politického spektra predstavovala Komunistická strana Československa (KSČ). V rokoch 1929 – 33 československou ekonomikou silno otriasla svetová hospodárska kríza, ktorá mala negatívne sociálne i politické dôsledky (1,3 milióna nezamestnaných).

Po nástupe A. Hitlera k moci v Nemecku (1933) a postupnom presadzovaní sa autoritatívnych režimov v celej Európe sa ČSR stala zraniteľným štátom. Zahraničnopolitické komplikácie priniesla nemecko-poľská zmluva o neútočení (26. 1. 1934), vážne nebezpečenstvo pre ČSR znamenalo aj zavedenie všeobecnej brannej povinnosti v Nemecku (16. 3. 1935). Československá zahraničná politika sa pokúsila prelomiť medzinárodnú izoláciu uzavretím československo-sovietskej zmluvy o vzájomnej pomoci (16. 5. 1935). V oblasti vnútornej politiky zároveň narastali separatistické tendencie zo strany sudetských Nemcov (K. Henlein), ktorých cieľom bolo pripojenie českého pohraničia k Nemecku, na Slovensku vrcholil dlhoročný zápas o autonómiu. Po anšluse Rakúska Nemeckom 12. 3. 1938 sa v československo-nemeckom pohraničí množili incidenty, okrem toho sa čoraz častejšie objavovali i správy o presunoch nemeckých vojsk k československým hraniciam. Na obranu republiky bol 15. 5. 1938 zverejnený manifest predstaviteľov československého kultúrneho života pod názvom Věrní zůstaneme. V priebehu mája 1938 bol zaznamenaný zvýšený pohyb nemeckých vojsk v československom pohraničí (Sasko, južné Sliezko, severné Rakúsko a i.), narastala bojová pohotovosť nemeckých oddielov SS a SA a nemecké letectvo neustále narúšalo československý vzdušný priestor. Velenie československej armády vyhlásilo v noci z 20. na 21. 5. 1938 čiastočnú mobilizáciu československej brannej moci, ktorá bola veľkou časťou československej spoločnosti prijatá jednoznačne pozitívne a v zahraničí zabezpečila ČSR rešpekt i uznanie. V podstate to bol prvý vážnejší akt odporu, s ktorým sa nemecký nacizmus za celé dovtedajšie obdobie svojej vlády stretol. Napriek tomu, že politické dôsledky májovej mobilizácie boli prinajmenšom sporné, československá armáda získala potrebné poznatky a skúsenosti. Po prejave A. Hitlera na zjazde NSDAP v Norimbergu (12. 9. 1938), v ktorom hrubo napadol ČSR, vypuklo v československom pohraničí povstanie sudetských Nemcov (tzv. henleinovské povstanie). V nasledujúcich dňoch nastalo ďalšie zhoršenie medzinárodného postavenia ČSR (19. 9. nóta britskej a francúzskej vlády, tzv. anglo-francúzsky plán), čo 23. 9. 1938 vyústilo do vyhlásenia všeobecnej mobilizácie. V priebehu piatich dní nastúpilo do zbrane vyše milióna mužov a početný stav vojnovej armády tak dosiahol takmer 1,5 milióna vojakov. Zložitú krízu v septembri 1938, keď československo-nemecký konflikt hrozil prerásť do vojnového stretnutia, vyriešila 29. – 30. 9. 1938 konferencia 4 veľmocí (→ Mníchovská dohoda), ktorá postavila ČSR pred jednoznačný diktát. Prezident E. Beneš 5. 10. abdikoval a odišiel do emigrácie.

[IMG-4]

Po vyhlásení autonómie Slovenska a Podkarpatskej Rusi začalo obdobie tzv. druhej republiky (6. 10. 1938 – 14./15. 3. 1939) s oficiálnym názvom štátu Česko-Slovensko, resp. Česko-Slovenská republika. Prvá pomníchovská vláda vydala nariadenie o demobilizácii československej armády (6. 10. 1938) a jej pomoc využila pri vyprázdňovaní československo-nemeckého pohraničia, ktoré bolo prisúdené Nemecku, a Tešínska obsadeného poľským vojskom. Na Slovensku bolo nemeckým vojskom 10. 10. 1938 zabrané petržalské obranné predmostie (dnes Bratislava). Územné straty republiky boli dovŕšené 2. 11. 1938 oklieštením Slovenska v prospech Maďarska a Poľska (→ Viedenská arbitráž), Česko-Slovensko stratilo celkove 41 098 km² svojho územia. Vnútropoliticky došlo zároveň k zásadnému zjednodušeniu politickej scény a k jej totalitarizácii. Proti slovenskej autonómnej vláde obviňovanej zo separatizmu sa v napätej medzinárodnej atmosfére pokúsili českí predstavitelia centrálnej vlády zakročiť vojenskou akciou. V noci z 9. na 10. 3. 1939 bolo na Slovensku vyhlásené stanné právo, na celom jeho území prevzala moc do svojich rúk armáda, ktorá dostala pokyn obsadiť všetky verejné budovy a internovať niektorých poslancov Slovenského snemu i verejných činiteľov zastávajúcich myšlienku rýchleho osamostatnenia (→ Homolov puč).

Zachovanie spoločného štátu bolo v danej situácii nemožné a po polročnej existencii bola druhá ČSR definitívne rozbitá nacistickým Nemeckom: 14. 3. 1939 vyhlásil Slovenský snem Slovenskú republiku (Slovensko), formálne samostatnú, fakticky však vazalský štát hitlerovského Nemecka; 15. 3. 1939 sa začala okupácia Českých zemí nemeckou armádou a bol zriadený formálny autonómny útvar v rámci Veľkonemeckej ríše (→ Protektorát Čechy a Morava); zvyšok Podkarpatskej Rusi bol pripojený k Maďarsku.

Takmer vzápätí sa začal formovať domáci i zahraničný odboj, po vypuknutí 2. svetovej vojny boli postupne vytvorené československé zahraničné vojenské jednotky najskôr v Poľsku (→ Česká a slovenská légia v Poľsku), potom vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve (→ československé vojsko na Západe), na Strednom východe (→ československé vojsko na Strednom východe) a od 1941 i v ZSSR ( → československé vojsko v ZSSR), 1939 bol vytvorený Československý národný výbor v Paríži, ktorý sa 1940 premenil na dočasnú vládu so sídlom v Londýne. Exilovú štátnu reprezentáciu tam okrem nej tvorili prezident (E. Beneš) a Štátna rada, ktorí boli 1941 uznaní spojeneckými mocnosťami. Okrem londýnskeho centra, ktorého typickým znakom bol čechoslovakizmus, sa v zahraničnom odboji výrazne uplatňovalo moskovské komunistické centrum. Pod vplyvom víťazného postupu armády ZSSR, rastu jeho medzinárodného významu i proklamovanej podpory snáh o obnovu predmníchovskej ČSR uzatvoril E. Beneš 1943 novú československo-sovietsku spojeneckú zmluvu. V domácom odboji boli zastúpené všetky protifašistické sily, v priebehu rokov sa výraznejšie prejavoval politický posun doľava. Spočiatku bol odboj najmä na území Protektorátu silno decimovaný perzekúciou, koncom vojny bola obnovená aktivita, ktorá na Slovensku vyvrcholila 1944 Slovenským národným povstaním a v Česku májovým povstaním 1945.

[IMG-5]

Československé územie sa v záverečnom období vojny dostávalo stále výraznejšie do sféry sovietskych veľmocenských záujmov, čomu zodpovedal i fakt, že hlavný podiel na rozhodovaní o povojnových pomeroch v obnovenej ČSR získala KSČ. Z jej iniciatívy sa 1945 uskutočnili moskovské rokovania a bol prijatý Košický vládny program. Po postupnom oslobodzovaní československého územia sovietskou (časť na Západe americkou) armádou bola v máji 1945 ČSR obnovená, ale bez Podkarpatskej Rusi, ktorá bola odstúpená (ako Zakarpatská Ukrajina) Sovietskemu zväzu. Na základe rozhodnutia Postupimskej konferencie prebiehal 1945 – 46 odsun takmer 3-miliónovej nemeckej menšiny, podobný chystaný transfer Maďarov veľmoci zakázali a uskutočnila sa iba čiastočná výmena obyvateľov. ČSR nastúpila cestu budovania tzv. ľudovodemokratického systému všeobecne chápaného ako spojenie demokracie a socializmu popri zachovaní národných špecifík a progesívnych tradícií minulosti. Predstavy demokratických síl zotrvávajúce na princípoch ústavnosti, parlamentarizmu, právneho štátu a rovnoprávnej spolupráce so všetkými členmi protihitlerovskej koalície narážali na komunistické zámery vytvoriť v ČSR ekonomicko-sociálne a politické štruktúry sovietskeho typu a urobiť z nej zahraničnopolitického vazala ZSSR. Vďaka demagógii získala KSČ podporu väčšiny obyvateľstva a 1946 vyhrala v Českých zemiach voľby, zatiaľ čo na Slovensku zvíťazila Demokratická strana.

V roku 1947 sa vyhrotili vnútropolitické rozpory a vystupňoval sa zápas o moc v štáte. KSČ sa podarilo obratnými manévrami vyvolať politickú krízu, zatlačiť nekomunistických odporcov do defenzívy, štátnym prevratom prevziať moc a nastoliť nedemokratický, autoritársky režim (→ Február 1948). Po abdikácii E. Beneša bol v júni 1948 za prezidenta zvolený K. Gottwald. Nasledujúce obdobie sprevádzali masové perzekúcie (vrátane justičných vrážd, pracovných táborov a táborov nútených prác), vyvlastňovanie majetkov, násilná kolektivizácia poľnohospodárstva i úplné zoštátnenie priemyslu a obchodu. Postupne bola znemožnená sloboda tlače a prejavu, potláčalo sa náboženské zmýšľanie obyvateľstva, oblasť vedy, kultúry a umenia bola podriadená komunistickej ideológii. V oblasti štátnej správy sa republika budovala ako centralistický štát s asymetrickým modelom, t. j. existovali slovenské národné orgány s minimálnymi právomocami a centrálne orgány v Prahe s rozhodujúcimi kompetenciami. Zahraničnopoliticky sa ČSR stala pevnou súčasťou sovietskeho bloku, od 1949 bola členom Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) a od 1955 Varšavskej zmluvy. V roku 1960 bola prijatá nová ústava, ktorá konštatovala zavŕšenie budovania socializmu a názov štátu bol zmenený na Československú socialistickú republiku (ČSSR).

[IMG-6]

V 60. rokoch 20. stor. nastalo najmä v ideologickej a kultúrnej oblasti čiastočné uvoľnenie, súčasne však narastali hospodárske problémy a pálčivou sa stala predovšetkým otázka štátoprávneho postavenia Slovenska. Úsilie o všestrannú reformu vyvrcholilo na jar 1968 pokusom o nastolenie systému tzv. demokratického socializmu (→ socializmus s ľudskou tvárou), ktorý však bol v auguste 1968 násilne ukončený inváziou armád piatich štátov Varšavskej zmluvy (→ Pražská jar). Jediným výsledkom obrodného procesu sa stalo nové štátoprávne usporiadanie, podľa ktorého sa ČSSR od 1. 1. 1969 pretvorila na federatívny štát zložený z dvoch rovnoprávnych republík: Českej socialistickej republiky (ČSR) a Slovenskej socialistickej republiky (SSR).

Nástupom nového vedenia KSČ na čele s G. Husákom v apríli 1969 sa začalo obdobie tzv. normalizácie (70. a 80. roky 20. stor.). Po vnútrostraníckych čistkách bol naplno obnovený autoritársky politický systém s direktívno-byrokratickými metódami riadenia. Veda, školstvo, kultúra a umenie boli postihnuté zvlášť tvrdými čistkami a ich rozvoj bol prakticky paralyzovaný. Dlhoročná stagnácia sa tragicky prejavila vo všetkých oblastiach života obidvoch národov. Občania prejavujúci politickú nespokojnosť (→ Charta 77) boli exemplárne trestaní, tisíce volili emigráciu. Po nástupe k moci M. S. Gorbačova (1985) a jeho reformného kurzu v ZSSR sa i v ČSSR začali pokusy o tzv. reformy popri zachovaní mocenského monopolu KSČ.

Nespokojnosť s komunistickým režimom a dlhoročné vnútropolitické napätie vyústili po 17. 11. 1989 do otvoreného vystúpenia najširších vrstiev obyvateľstva (→ Nežná revolúcia). Komunistickí vládni činitelia museli bez sovietskej podpory kapitulovať a odovzdať moc opozícii. V decembri 1989 bola vymenovaná nová federálna vláda (premiér M. Čalfa), prezident G. Husák abdikoval a za nového prezidenta bol zvolený (29. 12.) dovtedajší hlavný predstaviteľ disentu V. Havel. V nasledujúcom roku bola postupne obnovená parlamentná demokracia a bola pripravená hospodárska reforma, ktorá mala viesť k obnove trhovej ekonomiky, ako aj reforma štátnej správy. V apríli 1990 bol názov štátu zmenený na Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku (ČSFR), zároveň bol zmenený aj štátny znak. Začiatkom júna 1990 sa uskutočnili prvé slobodné voľby, v ktorých v Česku zvíťazilo Občianske fórum (OF) a na Slovensku Verejnosť proti násiliu (VPN). V nasledujúcom období sa politická scéna značne diferencovala, OF i VPN sa rozložili na ďalšie strany a hnutia.

Základný problém predstavovala otázka česko-slovenských vzťahov a nového štátoprávneho usporiadania. Rokovania medzi českou a slovenskou politickou reprezentáciou (1990 – 92) nedospeli k obojstranne prijateľnému riešeniu. Po parlamentných voľbách v júni 1992, v ktorých v Česku zvíťazila Občianska demokratická strana (ODS) a na Slovensku Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), a po opätovných rokovaniach ich predsedov V. Klausa a V. Mečiara, pri ktorých nedošlo k zblíženiu rozdielnych stanovísk, sa obidve strany nakoniec dohodli na rozdelení federácie na dva samostatné štáty. Toto riešenie bolo schválené obidvoma komorami Federálneho zhromaždenia a realizované 1. 1. 1993, keď vznikli nezávislé štáty Česká republika a Slovenská republika.