Bruckner, Anton

Text hesla

Bruckner [bruk-] Anton, celým menom Josef Anton Bruckner, 4. 9. 1824 Ansfelden, Rakúsko – 11. 10. 1896 Viedeň — rakúsky hudobný skladateľ, významný symfonik neskorého romantizmu.

Študoval kontrapunkt u Simona Sechtera (*1788, †1867) vo Viedni a orchestráciu u dirigenta Otta Kitzlera (*1834, †1915) v Linzi, kde sa oboznámil s hudbou Ludwiga van Beethovena, Carla Mariu von Webera a Johanna Sebastiana Bacha. Spočiatku pôsobil ako asistent učiteľa a organista dómu v Linzi, v roku 1868 sa stal profesorom hudobnej teórie na konzervatóriu a od 1875 pôsobil na univerzite vo Viedni. Ako organista podnikol cestu do Bayreuthu, kde sa oboznámil s tvorbou Richarda Wagnera a stal sa jeho veľkým obdivovateľom, koncertoval aj v Anglicku, vo Francúzsku či Švajčiarsku.

V tvorbe vychádzal z odkazu Ludwiga van Beethovena, Franza Schuberta a barokových majstrov, najmä Johanna Sebastiana Bacha. Zlúčením charakteristických prvkov ich tvorby s vlastným originálnym hudobným myslením dospel k syntéze dvoch veľkých slohových prúdov 19. stor., a to k romantickému klasicizmu a romantickému realizmu, resp. novoromantizmu, čím vniesol do tradičnej symfonickej stavby veľkolepú orchestrálnu zvukovosť. Jeho rozsiahle symfónie majú premyslenú štruktúru, v rámci ktorej rozšíril sonátovú formu o nové tematické skupiny. Osobitosťou jeho hudobnej reči sú podmanivé adagiá a ländlerové ľudové scherzá bohaté na melodickú invenciu, prepracovaný kontrapunkt a farebnú inštrumentáciu. Komponoval najmä symfónie a symfonicky ponímané omše s pestrým obsahom, so slávnostným pátosom a s nádychom duchovnosti. Zachytávajú autorovu lásku k prírode, smútok duše i ľudskú veselosť.

Jeho tvorba získala uznanie vďaka nadšeným dirigentom ako Franz Schalk (*1863, †1931), Ferdinand Löwe (*1865, †1925), Arthur Nikisch a Gustav Mahler. V roku 1891 mu Viedenská univerzita udelila titul doktor honoris causa.

Dielo: symfónie: f mol (1863), d mol (1863 – 64), 1. symfónia c mol (1865 – 66), 2. symfónia c mol (1871 – 72), 3. symfónia d mol (1873), 4. symfónia Es dur Romantická (1873 – 74), 5. symfónia B dur (1875 – 78), 6. symfónia A dur (1879 – 81), 7. symfónia E dur (1881 – 83), 8. symfónia c mol (1884 – 87), 9. symfónia d mol (nedokončená, 1887 – 96); sakrálne zborové diela: Omša C dur (1842), Chorálová omša (1844), Rekviem d mol (1848 – 49), Missa solemnis b mol (1854), Omša d mol (1864), Omša e mol pre 8-hlasový zbor so sprievodom dychových nástrojov (1866), Omša f mol (1867 – 68), Te Deum (1881 – 84); žalmy; ofertóriá; motetá; hymny; kantáty; komorné skladby (Sláčikové kvarteto c mol, 1862, Sláčikové kvinteto F dur, 1879 a i.); klavírne a organové skladby a i.

Text hesla

Bruckner [bruk-] Anton, celým menom Josef Anton Bruckner, 4. 9. 1824 Ansfelden, Rakúsko – 11. 10. 1896 Viedeň — rakúsky hudobný skladateľ, významný symfonik neskorého romantizmu.

Študoval kontrapunkt u Simona Sechtera (*1788, †1867) vo Viedni a orchestráciu u dirigenta Otta Kitzlera (*1834, †1915) v Linzi, kde sa oboznámil s hudbou Ludwiga van Beethovena, Carla Mariu von Webera a Johanna Sebastiana Bacha. Spočiatku pôsobil ako asistent učiteľa a organista dómu v Linzi, v roku 1868 sa stal profesorom hudobnej teórie na konzervatóriu a od 1875 pôsobil na univerzite vo Viedni. Ako organista podnikol cestu do Bayreuthu, kde sa oboznámil s tvorbou Richarda Wagnera a stal sa jeho veľkým obdivovateľom, koncertoval aj v Anglicku, vo Francúzsku či Švajčiarsku.

V tvorbe vychádzal z odkazu Ludwiga van Beethovena, Franza Schuberta a barokových majstrov, najmä Johanna Sebastiana Bacha. Zlúčením charakteristických prvkov ich tvorby s vlastným originálnym hudobným myslením dospel k syntéze dvoch veľkých slohových prúdov 19. stor., a to k romantickému klasicizmu a romantickému realizmu, resp. novoromantizmu, čím vniesol do tradičnej symfonickej stavby veľkolepú orchestrálnu zvukovosť. Jeho rozsiahle symfónie majú premyslenú štruktúru, v rámci ktorej rozšíril sonátovú formu o nové tematické skupiny. Osobitosťou jeho hudobnej reči sú podmanivé adagiá a ländlerové ľudové scherzá bohaté na melodickú invenciu, prepracovaný kontrapunkt a farebnú inštrumentáciu. Komponoval najmä symfónie a symfonicky ponímané omše s pestrým obsahom, so slávnostným pátosom a s nádychom duchovnosti. Zachytávajú autorovu lásku k prírode, smútok duše i ľudskú veselosť.

Jeho tvorba získala uznanie vďaka nadšeným dirigentom ako Franz Schalk (*1863, †1931), Ferdinand Löwe (*1865, †1925), Arthur Nikisch a Gustav Mahler. V roku 1891 mu Viedenská univerzita udelila titul doktor honoris causa.

Dielo: symfónie: f mol (1863), d mol (1863 – 64), 1. symfónia c mol (1865 – 66), 2. symfónia c mol (1871 – 72), 3. symfónia d mol (1873), 4. symfónia Es dur Romantická (1873 – 74), 5. symfónia B dur (1875 – 78), 6. symfónia A dur (1879 – 81), 7. symfónia E dur (1881 – 83), 8. symfónia c mol (1884 – 87), 9. symfónia d mol (nedokončená, 1887 – 96); sakrálne zborové diela: Omša C dur (1842), Chorálová omša (1844), Rekviem d mol (1848 – 49), Missa solemnis b mol (1854), Omša d mol (1864), Omša e mol pre 8-hlasový zbor so sprievodom dychových nástrojov (1866), Omša f mol (1867 – 68), Te Deum (1881 – 84); žalmy; ofertóriá; motetá; hymny; kantáty; komorné skladby (Sláčikové kvarteto c mol, 1862, Sláčikové kvinteto F dur, 1879 a i.); klavírne a organové skladby a i.

Zverejnené v júli 2001. Aktualizované 12. marca 2021.

citácia

Bruckner, Anton [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-10-16]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/bruckner-anton