Bratislava

Popis ilustrácie

Erb mesta Bratislava

Popis ilustrácie

Panoráma mesta

Popis ilustrácie

Primaciálny palác, 1776 – 81

Popis ilustrácie

Prezidentský (Grasalkovičov) palác, po 1765

Popis ilustrácie

Most SNP, aktuálny stav

Text hesla

Bratislava — hlavné mesto Slovenska a administratívne stredisko Bratislavského kraja v juhozápadnej časti štátu na obidvoch brehoch rieky Dunaj na styku Podunajskej nížiny, Malých Karpát a Záhorskej nížiny v blízkosti hraníc s Maďarskom a Rakúskom, 169 m n. m. (stred mesta); 426-tis. obyvateľov (2017). Bratislava má 17 mestských častí (Čunovo, Devín, Devínska Nová Ves, Dúbravka, Jarovce, Karlova Ves, Lamač, Nové Mesto, Petržalka, Podunajské Biskupice, Rača, Rusovce, Ružinov, Staré Mesto, Vajnory, Vrakuňa, Záhorská Bystrica) zoskupených do 5 okresov: Bratislava I, Bratislava II, Bratislava III, Bratislava IV, Bratislava V. Je sídlom prezidenta, vlády, NR SR, ministerstiev, konzulárnych zastupiteľstiev a veľvyslanectiev, vedeckým centrom, sídlom SAV, strediskom vysokého a stredného školstva. Je to tiež mesto s najväčším počtom divadiel, kín, múzeí, galérií a výstavných siení na Slovensku, turistické a športové centrum a významná dopravná križovatka (železničný a cestný uzol). Nachádza sa tu medzinárodné letisko (Letisko M. R. Štefánika) a riečny prístav (jeden z najväčších na Dunaji). Dunaj je na území Bratislavy premostený šiestimi mostami (→ bratislavské mosty) – Mostom Lanfranconi (diaľničný most), Mostom SNP (cestný most), Starým mostom (určený na električkovú dopravu, pre cyklistov a chodcov), Mostom Apollo (cestný most), Prístavným mostom (diaľnično-železničný most) a Lužným mostom (diaľničný most). V Bratislave je najvýznamnejšia koncentrácia priemyslu na Slovensku zastúpeného najmä automobilovým, chemickým, petrochemickým, strojárskym, elektrotechnickým, elektronickým, textilným, polygrafickým, potravinárskym a energetickým priemyslom.

Nachádza sa tu Zoologická záhrada (založená 1960, plocha 96 ha, asi 178 druhov živočíchov) a Botanická záhrada UK (založená 1942, plocha 5,5 ha, asi 5-tis. domácich a cudzokrajných druhov rastlín). V meste má sídlo aj Slovenská akadémia vied. V Bratislave sa každoročne usporadúvajú viaceré kultúrne a spoločenské akcie a výstavy (Bratislavské hudobné slávnosti, Bratislavské jazzové dni, Bienále ilustrácií Bratislava, medzinárodná výstava kvetov Flóra, knižný veľtrh Bibliotéka a i.). Je tiež rodiskom, pôsobiskom a miestom odpočinku mnohých významných osobností.

Prírodné pomery

Podunajskú nížinu a Záhorskú nížinu spája na juhu Devínska brána (lat. Porta Hungarica), na severe Lamačská brána. Bratislava leží na rozhraní teplej a miernej klimatickej oblasti s priemernou ročnou teplotou 9,6 °C, priemernou teplotou v júli nad 20 °C, v januári -1,6 °C a s ročným úhrnom zrážok 650 – 670 mm, maximum v júli (70 – 72 mm), minimum vo februári (39 – 40 mm). Malé Karpaty ako významná horská prekážka prúdenia vzduchu spôsobujú značný rozdiel v rozložení smerov a rýchlosti vetra: v Podunajskej nížine prevládajú severozápadné, v Záhorskej nížine juhovýchodné vetry. Dunaj, druhý najväčší veľtok Európy, vchádza na územie Slovenska cez Devínsku bránu, kde má väčší spád, pri výstupe z brány sa spád zmenšuje, v dôsledku čoho dochádza k akumulácii nánosov a Dunaj sa rozvetvuje. Pod Zimným prístavom sa oddeľuje ľavostranné rameno Malý Dunaj. Priemerný ročný prietok Dunaja v Bratislave je 2 000 m3/s, maximum v máji – júni. Pôda v nížinách sa intenzívne poľnohospodársky využíva, na svahoch Malých Karpát má tradíciu vinohradníctvo.

Dejiny

Najstaršie stopy osídlenia Bratislavy pochádzajú zo staršieho paleolitu (archeologické nálezy z Dúbravky a Mlynskej doliny) a z mezolitu (Šúr, Dúbravka). Nálezy z neolitu patria ku kultúre s lineárnou keramikou (Staré Mesto, Mlynská dolina, Devínska Kobyla, Devín) a k lengyelskej kultúre (Mlynská dolina, Dúbravka, Devínska Kobyla, Záhorská Bystrica, Lamač). V eneolite sídlil na území Bratislavy ľud bolerázskej skupiny i badenskej kultúry (Staré Mesto, Hradný vrch, Dúbravka, Devín). Sídliská i pohrebiská sú doložené i zo staršej bronzovej doby (únětická, wieselburská a maďarovská kultúra), zo strednej bronzovej doby (ľud mohylovej kultúry) a z mladšej bronzovej doby (velatická kultúra). Sídliská a pohrebiská z halštatskej doby (kalendenberská kultúra) sú doložené na Hradnom vrchu, v Starom Meste, na Devíne, vo Vajnoroch a i. V laténskej dobe dosiahla Bratislava vrchol pravekého vývoja. V 5. alebo vo 4. stor. pred n. l. prišli na juhozápadné Slovensko Kelti, ktorí na území Veľkej Bratislavy vybudovali niekoľko sídlisk, z ktorých najrozsiahlejšie sa nachádzalo na území dnešného Starého Mesta. Toto keltské mesto (oppidum) bolo správnym strediskom širšej oblasti, jeho súčasťou bolo aj sídlisko na mieste dnešného Bratislavského hradu, pod jeho správu patrili keltské sídliská vo Vajnoroch, v Devíne, Záhorskej Bystrici, Devínskej Novej Vsi, Dúbravke a i. Na území Bratislavy sa našlo niekoľko pokladov zlatých a strieborných keltských mincí (→ biatek), doklady o ich razbe (dávkovacie platničky na mince a tégliky na mincový kov), ako aj nástroje a šperky. Dôležité refúgium Keltov s dokladmi o výrobe bronzových predmetov bolo na Devíne. Keltské oppidum prekvitalo najmä v 1. stor. pred n. l. a jeho zánik pred prelomom letopočtu (pravdepodobne 60 – 58 pred n. l.) súvisel s vpádom Dákov pod vedením kráľa Burebistu.

Po prelome letopočtu prichádzali na územie Bratislavy prvé germánske kmene Markomanov a Kvádov (doteraz najstaršie preskúmané sídlisko z 1. stor. n. l. bolo v Dúbravke, ďalšie vo Vajnoroch, v Trnávke, Devínskej Novej Vsi, Záhorskej Bystrici a i.). V tom období sa posúvali hranice Rímskej ríše na severe a začiatkom n. l. sa severnou hranicou rímskeho impéria stala rieka Dunaj. Hoci Rimania územie na ľavom brahu Dunaja nikdy trvalo neobsadili, vybudovali tam niekoľko dočasných táborov a pevností (rímske vojenské stavby na Bratislavskom hrade a na Devíne, rímska stanica v Stupave, rímsky kúpeľ vo vidieckej usadlosti v Dúbravke – Villa rustica, rímsky objekt na Laurinskej ulici za zadným traktom Primaciálneho paláca a i.). Na pravom brehu Dunaja, ktorý bol integrálnou súčasťou rímskeho impéria, boli odkryté pozostatky rímskeho vojenského mesta Gerulata (Rusovce). Nálezy z obdobia sťahovania národov (4. a 5. stor. n. l.) sú známe z Vajnôr, Devína, Rusoviec a Devínskej Novej Vsi, kde bolo preskúmané longobardské pohrebisko.

Okolie Bratislavy patrí k územiam s najstarším slovanským osídlením na Slovensku. Najstaršie slovanské nálezy sú známe z 5. – 6. stor. (osada i žiarové pohrebisko v Dúbravke), zo 7. – 8. stor. sú známe slovansko-avarské pohrebisko v Devínskej Novej Vsi, ďalšie v Záhorskej Bystrici a takmer vo všetkých mestských častiach. Hradný vrch bol Slovanmi osídlený najneskôr koncom 8. stor., čoho dokladom sú odkryté základy trojloďovej veľkomoravskej baziliky v jeho východnej časti a hroby z 9. stor. Postupne bol opevnený tak, že sa v nasledujúcich storočiach stal politickým, cirkevným a správnym centrom juhozápadného Slovenska. Mimoriadny strategický význam mal vo veľkomoravskom období (9. stor.) aj Devín i ďalšie dve hradiská situované nad Devínskou Novou Vsou.

Bratislava je písomne doložená 907 ako Braslavespurch, Brezalauspurc, 1002 Poson, 1042 Brezesburg, 1045 Bosenburg, 1048 Brecesburg, 1052 Poson, Brezisburg, Bresburc, Preslawaspurch, 1098 Prespurch, 1107 Bosan, 1108 Presburch, Bosania, Prespurch, Bresburch, Prespuerch, Brespurg, Posonia, Possen, 1109 Bosan, Presburch, 1142 Poson, 1143 Bosonium, 1146 Bosan, 1147 Prespurch, 1151 Posonium,1163 – 64 Posonium, 1172 Poson, 1189 Bosonium, Brezburc, Bosonium quod Prespurc teutonica nuncupatur, Brisburc, Posonium, 1194 Poson, 1197 Posony, 1217 Posonia, 1773 Posonium, Posony, Presburg, Pressporek, 1786 Pressburg, Posony, Pressporek, Posonium, Pisonium, 1808 Posonium, Posony, Pozsony, Pressburg, Pressporek, 1863, 1877 – 1913 Pozsony, 1873 Poson, 1919 Bratislava.

Od 9. stor. predstavovala správne centrum s hradom, od 10. stor. osídlenie v rámci dnešnej Bratislavy vzrastalo a vývoj smeroval k vzniku stredovekého mesta. V 11. stor. bol na hradnom kopci postavený kostol s patrocíniom (asi) najsv. Spasiteľa, pri ktorom sídlila kolegiátna kapitula na čele s prepoštom. Už v 11. stor. bol v sídlisku východne od hradu menší Kostol sv. Martina a na hradnom svahu rotunda (pravdepodobne) sv. Mikuláša s cintorínom. V roku 1204 pápež povolil presťahovať prepoštstvo z hradu do podhradnej osady (burgus) a novopostavený prepoštský (kapitulný) kostol (1221) dostal dvojité patrocínium (najsv. Spasiteľa a sv. Martina). V podhradnej osade bol aj ženský kláštor, ktorý v roku 1235 dostali cisterciánky (z Heiligenkreuzu) a po nich koncom 13. stor. klarisky. Počas mongolského vpádu (1241 – 42) bolo sídlisko (mesto) pod hradom vyplienené a po obnovení opätovne v rokoch 1271 a 1273 spustošené vojskami českého kráľa Přemysla Otakara II. V roku 1278 sa spomína mestský richtár Jakub a 12 prísažných, v roku 1280 zasa spoločenstvo mešťanov. Základné mestské privilégium potvrdil mestu v roku 1291 Ondrej III. Je to jediné mestské privilégium v Uhorskom kráľovstve z 13. stor., v ktorom sa darované výsady výslovne udeľujú aj Židom bývajúcim v meste. V 2. polovici 13. stor. vznikol na okraji mesta františkánsky konvent a existovali aj ďalšie tri fary (sv. Michala, sv. Ondreja, sv. Vavrinca) pre obyvateľov predmestí. Koncom 13. alebo začiatkom 14. stor. bol vedľa zničenej rotundy novopostavený Kostol sv. Mikuláša a na predmestí špitál spravovaný rehoľou antonitov. Synagóga je písomne doložená v roku 1335. Pri brode cez Dunaj stála už v roku 1254 Vodná veža, ktorá bola mýtnicou. V roku 1288 dostalo mesto Krásnu Ves (Széplak, Schöndorf) s Kostolom sv. Gotharda, 1390 Vydricu, 1412 Blumenau (neskorší Lamač) a osadu Sellendorf (zaniknutá). V majetku hradu ostala len osada na južnom a východnom svahu Hradného vrchu (pri Kostole sv. Mikuláša). V 13. stor. boli na okraji románskeho mesta (rozlohou tvorilo len asi polovicu neskoršieho gotického mesta) viaceré vežové domy.

Súvislé mestské hradby s bránami a vežami boli postavené koncom 13. a začiatkom 14. stor. (zo štyroch brán sa dodnes zachovala iba Michalská brána a fragmenty hradbových múrov). Už v 2. polovici 14. stor. boli predmestia omnoho väčšie ako gotické mesto medzi hradbami (16 ha). V 14. stor. rozšírili Anjouovci najmä hospodárske privilégiá mesta (právo výročného trhu a trhová sloboda, mýtne slobody, oslobodenie od tridsiatku). Mesto prosperovalo najmä za vlády Žigmunda Luxemburského, ktorý mu potvrdil všetky staršie donácie a výsady a udelením nových privilégií ho vyzdvihol na popredné politické a hospodárske mesto Uhorska: 1402 dostalo právo skladu, 1405 sa na základe kráľovského dekrétu stalo slobodným kráľovským mestom, 1430 dostalo právo raziť mince, 1436 právo používať mestský znak. Jeho ďalší rozmach nastal za vlády Mateja I. Korvína, ktorý 1459 povolil pečatiť mestské listiny červeným voskom, 1464 vydal pre Bratislavu zlatú bulu, v ktorej mestu potvrdil všetky privilégiá od predchádzajúcich panovníkov, 1468 posilnil právomoc mestskej rady udelením práva meča a 1465 na základe povolenia pápeža Pavla II. zriadil v Bratislave Univerzitu Istropolitanu, prvú univerzitu na našom území. V 15. stor. vznikli ďalšie dve predmestia – Nové Mesto a Dunajské Mesto. Koncom 15. stor. mala Bratislava okolo 8-tisíc obyvateľov, ktorí sa zaoberali najmä vinohradníctvom, remeslami a obchodom.

Od 10. stor. bola Bratislava na rozhraní troch etník – Slovákov, Nemcov a Maďarov. Od 2. polovice 13. až do začiatku 20. stor. tam boli početne najsilnejšou národnosťou Nemci. Osobitný význam nadobudla po bitke pri Moháči a po nástupe Habsburgovcov na uhorský trón (1526 Ferdinand I.), keď sa po obsadení Budína Turkami uhorská šľachta sťahovala na sever, na územie dnešného Slovenska. V roku 1530 Turci ohrozovali aj Bratislavu a čiastočne ju poškodili ostreľovaním. V roku 1531 boli v očakávaní tureckého útoku zbúrané tri predmestské kostoly ležiace neďaleko hradieb (sv. Michala, sv. Ondreja, sv. Vavrinca), ako aj kláštory a nemocnice spred hradieb. Materiál z nich sa použil na spevnenie a opravu hradieb. Turci však Bratislavu nikdy nedobyli. Bratislava sa postupne stala sídlom centrálnych uhorských inštitúcií a v roku 1536 bola krajinským zákonom ustanovená za (dočasné) hlavné mesto, čo však fakticky trvalo skoro 250 rokov. Po obsadení Stoličného Belehradu Turkami sa stala korunovačným miestom uhorských kráľov. Ako prvý tam bol v Dóme sv. Martina korunovaný za uhorského kráľa neskorší rímsko-nemecký cisár Maximilián II. (1563). Na tento účel sa dóm používal až do roku 1830, bolo v ňom korunovaných jedenásť kráľov vrátane Márie Terézie a sedem kráľovien – manželiek kráľov, z habsburskej dynastie. Do 2. polovice 18. stor. bola Bratislava sídlom Uhorskej komory a Uhorskej miestodržiteľskej rady a až do polovice 19. stor. sídlom uhorského snemu (posledné zasadanie, na ktorom bolo zrušené poddanstvo a niektoré výsady šľachty, sa konalo 1847 – 48). Súčasne bola sídlom ostrihomského arcibiskupa, prímasa Uhorska. V 2. štvrtine 16. stor. sa počet jej obyvateľov odhadoval na 6- až 7-tisíc a začiatkom 18. stor. na 9-tisíc.

Veľký rozkvet mesta nastal koncom 17. stor. po vyhnaní Turkov z Uhorska. Od roku 1720 až do 80. rokov 18. stor. sa počet obyvateľov viac ako strojnásobil (33-tisíc). V roku 1715 bolo v Bratislave 350 remeselníckych dielní, v roku 1765 tam pracovalo 800 majstrov, v roku 1785 už 1 000 remeselníckych majstrov, 1 800 tovarišov a 500 učňov. V 70. a 80. rokoch 18. stor. sa všetky uhorské ústredné inštitúcie (okrem snemu) presťahovali do Budína. V čase protireformácie prišli do Bratislavy viaceré cirkevné rehole (jezuiti, trinitári, milosrdní bratia, alžbetínky a i.). Cirkevným centrom evanjelikov a. v. sa stala štvrť v okolí Panenskej ulice. Pôvodný gotický ráz mesta sa zmenil v 17. – 18. stor., keď bolo vo vnútornom meste postavených viacero barokových kostolov a množstvo šľachtických palácov (napr. Primaciálny palác, v ktorom bol 26. decembra 1805 podpísaný Bratislavský mier) a za hradbami vtedajšej mestskej zástavby v zeleni parkov letné paláce šľachty i cirkevných hodnostárov: Grasalkovičov palác (dnes sídlo prezidenta SR), Aspremontov palác (sídlo dekanátu Lekárskej fakulty UK), letný arcibiskupský palác (sídlo Úradu vlády SR). Koncom 18. stor. malo mesto už vyše 30-tisíc obyvateľov, a preto sa začalo s búraním hradieb, ktoré prekážali jeho rastu. Po úpravách dunajského nábrežia v južnej časti mesta vznikla promenáda (dnešné Hviezdoslavovo námestie) a pozdĺž severných hradieb dnešné Námestie SNP.

V tomto období sa Bratislava stala i významným kultúrnym centrom. Rozvíjal sa divadelný a hudobný život. V meste účinkovali profesionálne talianske a nemecké divadelné spoločnosti (prvá divadelná scéna bola zriadená 1656 pri evanjelickom lýceu), od 1747 mala Bratislava stálu divadelnú scénu (spočiatku v časti paláca Uhorského snemu na Laurinskej ulici, neskôr v objekte v Streleckej priekope, 1764 – 75 v Zelenom dome), od 1776 na dnešnom Hviezdoslavovom námestí vlastnú divadelnú budovu. V kostoloch sa pestovala chrámová, v šľachtických palácoch svetská hudba, vystupovali tam významní hudobníci (napr. J. Haydn, L. van Beethoven, W. A. Mozart), 1828 bol založený Cirkevný hudobný spolok (Kirchenmusikverein). V Bratislave pôsobili, resp. z nej pochádzali významní skladatelia (napr. J. N. Hummel). V rokoch 1721 – 22 tam M. Bel vydával prvý pravidelne vychádzajúci týždenník v Uhorsku Nova Posoniensia, od 1764 (až do 1929) vychádzal Pressburger Zeitung, 1780 – 88 Magyar Hírmondó, 1783 – 87 Prešpurské noviny (Presspurské nowiny). Existovali tam viaceré významné tlačiarne (napr. belnaiovská). Mesto sa stalo významným vzdelávacím centrom: pôsobili tam dve gymnáziá (katolícke, založené 1626 ako jezuitské kolégium, a bratislavské evanjelické lýceum), 1784 – 90 na hrade generálny seminár, po jeho zrušení seminár ostrihomskej arcidiecézy (1790 – 1802), 1784 – 1919 právnická akadémia (preložená z Trnavy) a ješiva, jedna z najvýznamnejších škôl tohto druhu v Európe, od 1859 verejná vysoká rabínska škola. Koncom 18. stor. sa Bratislava stala jedným z najdôležitejších centier slovenského národného obrodenia. Z prostredia generálneho seminára vyšla prvá generácia bernolákovcov, na bratislavskom evanjelickom lýceu študovali celé generácie národných buditeľov (→ štúrovci) a významných slovenských osobností. Okolo polovice 19. stor. mala Bratislava 42 238 obyvateľov, z toho 22 518 Nemcov, 7 584 Slovákov, 4 840 Židov a 3 145 Maďarov.

Prudkému rozvoju priemyslu a obchodu v 19. stor. pomohlo vybudovanie prvej konskej železnice (1837 – 46), ktorá spojila Bratislavu s Trnavou (1872 – 73 bola prebudovaná na spojenie s Považím), ako aj železničné spojenie s Viedňou (1848) a s Budínom (1850). V roku 1890 bol postavený prvý železný most cez Dunaj, 1895 mestská električková trať. V roku 1900 bolo v Bratislave už vyše 50 väčších priemyselných podnikov s účasťou zahraničného i domáceho kapitálu, napr. továreň Dynamit-Nobel, pivovar Stein, Patrónka (Rothova muničná továreň), Stollwerck, neskôr vznikli Kablo, rafinéria minerálnych olejov Apollo, Siemens a Danubius. Pred 1. svetovou vojnou tam sídlilo veliteľstvo V. armádneho zboru, ktorého veliteľ, arcivojvoda Friedrich, mal sídlo v Grasalkovičovom paláci. V roku 1912 bola založená Alžbetínska univerzita.

Veľký rozvoj Bratislavy nastal po vzniku Československa (1918), keď sa v roku 1919 stala hlavným mestom Slovenska a sídlom Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. V roku 1928 sa stala aj sídlom Krajinského úradu a vznikali tu kultúrne inštitúcie s celonárodnou pôsobnosťou (UK, SND a i.). V roku 1919 mala 83 200 a v roku 1930 už 123 844 obyvateľov. Po vyhlásení slovenskej autonómie 6. októbra 1938 sa stala sídlom autonómnej vlády, slovenského snemu a 14. marca 1939 na šesť rokov hlavným mestom vojnovej Slovenskej republiky. V roku 1940 bolo zo 133 506 obyvateľov Bratislavy 66 835 Slovákov. Od roku 1945 bola Bratislava opäť súčasťou ČSR. Po vzniku (tzv.) Veľkej Bratislavy (1. apríla 1946) bolo k mestu pričlenených i sedem dovtedy samostatných obcí (Petržalka, Prievoz, Rača, Lamač, Devín, Dúbravka, Vajnory). V 2. polovici 20. stor. sa počet obyvateľov Bratislavy viac ako strojnásobil, v hromadnej bytovej výstavbe kvalita ustúpila kvantitatívnym požiadavkám; boli vybudované veľké sídliská (Štrkovec, Trávniky, Ostredky, Pošeň, neskôr Petržalka, Dúbravka, Lamač, Dolné Hony a i.) a pripojené dovtedy samostatné obce Devínska Nová Ves, Jarovce, Podunajské Biskupice, Rusovce, Vrakuňa, Záhorská Bystrica a Čunovo. V súčasnosti je Bratislava najvýznamnejším kultúrnym a vzdelávacím centrom Slovenska.

Kultúrno-vzdelávacie inštitúcie

Divadlá: Slovenské národné divadlo s umeleckými súbormi Opera SND, Balet SND a Činohra SND (sídlia v historickej budove SND a v novej budove SND), ďalej Nová scéna, Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava, Divadlo West, Štúdio L + S, ASTORKA Korzo ’90, Stoka, Aréna, GUnaGU, Bratislavské bábkové divadlo a viaceré ďalšie amatérske a poloprofesionálne tanečné a divadelné súbory;

hudobné telesá: Slovenská filharmónia, Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala, SĽUK, Lúčnica, Gymnik a i.;

múzeá: Slovenské národné múzeum (Archeologické múzeum SNM, Historické múzeum SNM, Hudobné múzeum SNM, Múzeum kultúry Chorvátov na Slovensku SNM, Múzeum židovskej kultúry na Slovensku SNM, Múzeum kultúry Karpatských Nemcov SNM, Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku SNM, Prírodovedné múzeum SNM), Múzeum mesta Bratislavy (Múzeum dejín mesta, Múzeum farmácie, Múzeum historických interiérov, Múzeum hodín, Múzeum vinohradníctva, Múzeum zbraní, Múzeum Johanna Nepomuka Hummela, Múzeum Janka Jesenského, Múzeum Arthura Fleischmanna, Hrad Devín, Antická Gerulata Rusovce), Múzeum obchodu, Múzeum polície SR, Múzeum colníctva a finančnej správy, Múzeum školstva a pedagogiky, Múzeum telesnej kultúry v SR, Tenisové múzeum, Krajanské múzeum Matice slovenskej, Slovenské plynárenské múzeum, Múzeum dopravy, Železničné múzeum SR, Múzeum petržalského opevnenia, Vodárenské múzeum, Múzeum Divadelného ústavu, Múzeum Jána Cikkera, Múzeum fotografie, Židovské komunitné múzeum a i.;

galérie: Slovenská národná galéria, Galéria mesta Bratislavy, Danubiana Meulensteen Art Museum, Galéria Horský park, Kunsthalle Bratislava, Galéria Nedbalka a i.;

knižnice: Univerzitná knižnica, Ústredná knižnica SAV s Lyceálnou knižnicou, Slovenská lekárska knižnica, Centrum vedecko-technických informácií SR, Slovenská ekonomická knižnica, Slovenská pedagogická knižnica, Mestská knižnica, Knižnica Archívu mesta Bratislavy a i.;

archívy: Slovenský národný archív, Archív mesta Bratislavy, Štátny archív v Bratislave;

vysoké školy: Univerzita Komenského, Slovenská technická univerzita, Ekonomická univerzita, Vysoká škola múzických umení, Vysoká škola výtvarných umení, Akadémia Policajného zboru, Slovenská zdravotnícka univerzita;

Stavebné pamiatky

Medzi národné kultúrne pamiatky patrí Bratislavský hrad, hrad Devín, Dóm sv. Martina, budovy Univerzity Istropolitany a bratislavského evanjelického lýcea a pamätník Slavín.

Staré Mesto (mestská pamiatková rezervácia)

Zo stredovekého opevnenia mesta sa zachovali zvyšky kamenných hradbových múrov, ktoré sa budovali od 13. stor. (v 18. stor. čiastočne zbúrané). Opevnenie malo pôvodne 4 brány, z ktorých sa zachovala len Michalská brána. Pochádza pôvodne zo 14. stor., neskôr bola viackrát prestavovaná, posledná baroková úprava je z roku 1758. Na jej vrchole je medená socha archanjela Michala s drakom. Dnes sa vo veži nachádza Múzeum zbraní Múzea mesta Bratislavy. V predbrání je baroková lekáreň U červeného raka s Múzeom farmácie Múzea mesta Bratislavy.

Dóm sv. Martina je najväčšou sakrálnou stavbou mesta. Pôvodne to bol kapitulský prepoštský a mestský farský kostol, v rokoch 1563 – 1830 aj korunovačný kostol uhorských kráľov, od 1995 konkatedrála, od 2008 katedrála. Jedinečná gotická pamiatka (14. – 15. stor.) bola postavená na mieste staršieho románskeho sakrálneho objektu (z 13. stor.) ako trojloďová hala (juhovýchodné nárožie staršej stavby z 13. stor., severný obvodový múr z 1370 – 1400, južný z 1401 – 11, osemboké piliere po 1435, sieťová klenba v strednej lodi dokončená 1452 podľa plánov staviteľa viedenskej svätoštefanskej huty H. Puchspauma) s presbytériom (1461 – 97, na sieťovej klenbe sú svorníky s erbmi kráľa Mateja I. Korvína, krajín, miest a magnátov), s predsieňou (po 1510), s vežou so symbolom uhorskej kráľovskej koruny na vrchole (pôvodne súčasť mestského opevnenia, plnila zároveň funkciu obrannej bašty, 1849 neogoticky prestavaná podľa návrhu I. Feiglera st.) a s kaplnkami (južná Kaplnka kráľovnej Žofie, postavená po 1400; na severnej strane dómu Kaplnka sv. Anny z 2. polovice 15. stor., neogoticky upravená 1854; baroková Kaplnka sv. Jána Almužníka z 1727 – 32 s náhrobkom kardinála I. Esterháziho od J. R. Donnera z 1732). Na severnej strane chrámu je hlavný portál (upravený 1893 – 95 v neogotickom slohu, pôvodný z 2. pol. 15. stor. sa zachoval len vo fragmentoch). V rokoch 1865 – 67 bol dóm regotizovaný (J. Lippert). V interiéri sa nachádza bronzová gotická krstiteľnica (1409), renesančná drevená Pieta (1642) na neogotickom oltári pri južnom vchode, jazdecké súsošie sv. Martina so žobrákom (1734 – 35, J. R. Donner) i epitafy (J. Schomberga, M. Pálfiho, P. Pázmaňa a i.). Pod dómom sa nachádzajú krypty, do ktorých boli pochovávaní bratislavskí prepošti a kanonici, ale aj mešťania, v 16. – 18. stor. ostrihomskí arcibiskupi a významní hodnostári uhorského štátu. Pochovaný je tam aj slovenský spisovateľ, bratislavský kanonik J. I. Bajza.

Na Hlavnom námestí sa nachádza komplex budov Starej radnice (dnes Múzeum dejín mesta Múzea mesta Bratislavy) z 13. – 20. stor. Jej dnešný štvorkrídlový pôdorys s ústredným dvorom vznikol postupným pripájaním budov k pôvodnému gotickému vežovému domu richtára Jakuba (severné krídlo a časť západného krídla s vežou, 13. stor.), ktorý mestská rada prebudovala na radnicu. V 15. stor. bol pripojený Pawerov dom, koncom 16. stor. Ungerov dom zo 14. stor. na priečelí so soškou sv. Ladislava, v 16. stor. bolo postavené východné krídlo so žalárami v pivniciach, 1867 bol pripojený rokokový Aponiho palác, 1868 bola na mieste jeho zbúraného severného krídla a časti Ungerovho domu postavená nová radná sieň (I. Feigler ml., 1910 zbúraná), po 1911 zadný trakt budovy obrátený do Primaciálneho námestia.

Pred Starou radnicou na Hlavnom námestí stojí kamenná Maximiliánova fontána (nazývaná aj Rolandova, podľa legendárneho rytiera) postavená 1572 na počesť Maximiliána I., prvého uhorského kráľa, ktorý bol korunovaný v Bratislave. Vedľa sa nachádza aj gotický rímskokatolícky Kostol zvestovania Panny Márie (františkánov) s kláštorom a s dvojpodlažnou Kaplnkou sv. Jána Evanjelistu s hrobkou rodiny richtára Jakuba. Kostol bol vysvätený v roku 1297 a v 18. stor. barokovo upravený.

Medzi významné sakrálne stavebné pamiatky v Starom meste patrí aj gotický kostol a kláštor klarisiek zo začiatku 14. stor., ktorý sa dnes využíva ako koncertná sieň a príležitostná galéria, ďalej tiež neskororenesančný rímskokatolícky Kostol najsv. Spasiteľa (jezuitský; pôvodne evanjelický z 1636 – 38, od 1672 patrí jezuitom), neskororenesančný rímskokatolícky Kostol Loretánskej Panny Márie (uršulínky) s kláštorom (pôvodne evanjelický z 1658), jednoloďový barokový rímskokatolícky Kostol sv. Mikuláša (1661, od 1950 využívaný pravoslávnou cirkvou) či gotická Kaplnka sv. Kataríny (1311 – 25) s klasicizujúcim priečelím (I. Feigler st., okolo 1840).

Z profánnych stavieb v Starom meste vynikajú najmä viaceré paláce. Klasicistický Primaciálny palác (1778 – 81, M. Hefele) je dnes sídlom primátora Bratislavy. V jeho interiéri sa nachádza séria vzácnych tapisérií z 1. polovice 17. stor. s výjavmi z antickej legendy o láske Héry a Leandra vyrobených v anglickej kráľovskej manufaktúre v Mortlake, ako aj freska od F. A. Maulbertscha v Kaplnke sv. Ladislava (1780 – 81). Bývalý barokový palác Uhorskej kráľovskej komory (1753 – 56, G. Martinelli; prístavba od F. A. Hillebrandta z 1772) a priľahlý barokový palác de Pauliho (1775 – 76, F. A. Hillebrandt) sú sídlom Univerzitnej knižnice. Rokokový Mirbachov palác (1768 – 70, M. Höllrigl) je dnes sídlom Galérie mesta Bratislavy. Ďaľšími významnými palácmi sú napr. barokový Jesenákov palác (1. pol. 18. stor.), neskororenesančný palác M. Esterháziho (pol. 17. stor.) na Kapitulskej ulici, barokový palác L. Pálfiho (pred 1747), barokový palác J. Esterháziho (okolo 1740 – 43), Balašov palác (1754 – 62), neskorobarokový Čákiho palác (1775, Matej Walch) či rokokový Erdődyho palác (1770, Matej Walch). Z meštianskych domov je významná renesančná Segnerova kúria (1648).

Mimo mestskej pamiatkovej rezervácie

Medzi významné pamiatky sakrálnej architektúry patria:

barokový rímskokatolícky Kostol sv. Jána z Mathy (trinitárov, nazývaný aj Kostol Sv. Trojice, Kostol Najsv. Trojice, trojičný; 1717 – 25) na klenbe s iluzívnou freskou od Antonia Galli-Bibienu z 1744 – 45;

barokový rímskokatolícky Kostol sv. Štefana (kapucíni; 1711 – 17) s kláštorom (1708 – 12);

barokový rímskokatolícky Kostol navštívenia Panny Márie (milosrdných bratov; 1723 – 28) s oltárnymi maľbami od M. Speera a so sochami od A. Rigeleho;

barokový rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety (alžbetínok) s kláštorom (1739 – 43);

rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (kanonistiek Notre-Dame) s kláštorom (1747 – 54);

klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Ladislava (postavený 1830 – 32 spolu s mestským špitálom podľa projektu I. Feiglera st.);

klasicistický Veľký evanjelický kostol (1776, M. Walch);

klasicistický Malý evanjelický kostol (1778, M. Walch);

secesný rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety, nazývaný aj Modrý kostolík, a gymnázium (1909 – 13 a 1906 – 08, Ö. Lechner);

Medzi významné svetské stavby patria:

barokový Grasalkovičov palác (okolo 1760, dnes sídlo prezidenta SR);

barokový bývalý letný arcibiskupský palác (17. – 18. stor., dnes sídlo Úradu vlády SR);

barokový Aspremontov palác (1770, dnes sídlo Dekanátu Lekárskej fakulty UK);

bývalé vodné kasárne (1759 – 63, dnes sídlo Slovenskej národnej galérie);

budova Slovenského národného divadla (1884 – 86, F. Fellner, H. Helmer);

secesná budova bývalej Eskontnej a zmenárenskej banky (1906 – 11, Albert Körössy, Géza Kiss);

Reduta (1911 – 19, dnes sídlo a koncertná sieň Slovenskej filharmónie);

budova Starej tržnice (1910, Endre Makay, Gyula Laubner, František Nechyba, Jenő Dobisz).

Po vzniku Československa: budovy Tatra banky (1922 – 25, M. M. Harminc, dnes sídlo Ministerstva kultúry SR), Umeleckej besedy slovenskej (1924 – 26, A. Balán, Jiří Grossmann), Policajného riaditeľstva (1925, F. Krupka), Všeobecného penzijného úradu (1925 – 27, J. Merganc, dnes sídlo Predsedníctva SAV), vysokoškolského internátu Lafranconi (1928 – 33, K. Šilinger), Zemedelského múzea (1924 – 30, M. M. Harminc, dnes Slovenské národné múzeum), hotela Carlton (1928 – 30, M. M. Harminc), Rektorátu UK (1931 – 37, F. Krupka);

funkcionalistická architektúra medzivojnového obdobia, ktorá dosiahla vrchol v 30. rokoch 20. stor. a jej kvalita je porovnateľná so svetovým vývojom: prvá výšková skeletová 12-podlažná budova Manderla (1934 – 35, Christian Ludwig a A. Danielis), obchodné domy Baťa (1931, V. Karfík), Bohuslav Brouk (1936, Christian Ludwig, A. Danielis, dnes Duna; 1979 – 85 bol k nemu pristavaný Dom odievania, Peter Minarovič, J. M. Bahna), Zemská úradovňa pre poistenie robotníkov (1932) a Okresná sociálna poisťovňa (1937 – 39, A. Balán, Jiří Grossmann) na Bezručovej ulici, komplex polyfunkčných budov bývalého Ústredného družstva a Zväzu roľníckych vzájomných pokladníc (1934 – 39, E. Belluš) na Námestí SNP, budova bývalej Československej národnej banky (1937 – 38, E. Belluš, dnes sídlo Generálnej prokuratúry SR), budova bývalej Slovenskej národnej banky a Divadla P. O. Hviezdoslava (1942 – 55, E. Kramár, Š. Lukačovič, dnes Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava).

Po 2. svetovej vojne: Nová radnica (1947 – 48, E. Belluš), hotel Devín (1949 – 54, E. Belluš, Ernest Krampl, V. Uhliarik), vysokoškolský internát Mladá garda (1951 – 55, E. Belluš), areál STU (1950 – 85), komplex Slovenskej televízie (1965 – 78, V. Čurilla, J. Struhař) s 29-podlažnou budovou tvorby programov, v tých časoch najvyššou v Česko-Slovensku, Krematórium s urnovým hájom (1965 – 69, F. Milučký), športová hala na Pasienkoch (1962, J. Chovanec), komplex obchodného domu (bývalý Prior) a hotela Kyjev (1964 – 78, I. Matušík), budova Slovenského rozhlasu v tvare obrátenej pyramídy (1970 – 85, Š. Ďurkovič, Š. Svetko, B. Kissling), nová budova NR SR (1986 – 94, Ľ. Jendreják a kolektív);

architektúra neskorej moderny a postmoderny: hotel Fórum (1986 – 89, J. Hauskrecht a kolektív), centrála Všeobecnej úverovej banky (1996, J. M. Bahna, Ľubomír Závodný a kolektív), Slovenskej sporiteľne (1994 – 95, I. Marko, prestavaná 2014 –15), nová budova Národnej banky SR (1998 – 2002, M. Kusý, Pavol Paňák a kolektív) a i.

Cintorín a pamätník Červenej armády Slavín (1957 – 60, J. Svetlík) na kopci nad Bratislavským hradom, v areáli ktorého sa nachádza umelecká výzdoba od L. Snopka, J. Kostku, J. Kulicha, T. Bártfaya, R. Pribiša, J. Kréna, D. Castiglioneho a A. Trizuliaka.

Zverejnené v júli 2001. Aktualizované 25. októbra 2022.

Bratislava [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-04-21 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/bratislava-0