bizmut

Text hesla

bizmut [nem.], bismuthum, zn. Bi — chemický prvok 15. skupiny periodickej sústavy prvkov, protónové číslo 83, relatívna atómová hmotnosť 208,98. Posledný stabilný prvok v periodickej sústave. Krehký biely kov s červenkastým odtieňom, teplota topenia 271,4 °C, teplota varu 1 564 °C, hustota 9,808 g/cm3, tvrdosť 7 Mohsovej stupnice. Má relatívne vysoký merný elektrický odpor (rezistivitu) 1,20 μΩ·m. Na rozdiel od väčšiny látok zväčšuje objem pri tuhnutí. Bizmut patrí medzi ušľachtilé kovy, na vzduchu je stály. Reaguje s oxidujúcimi kyselinami (kyselina dusičná, koncentrovaná kyselina sírová) za vzniku príslušných solí. Je známy od stredoveku, už okolo roku 1450 sa používal do tlačiarenských zliatin. Názov pochádza z nemeckého Wismut (biely kov).

Podľa výskytu v zemskej kôre je bizmut 69. prvkom (0,008 g/t). V prírode sa vyskytuje ako rýdzi striebrobiely minerál so žltkastým odtieňom kryštalizujúci v trigonálnej sústave. Tvorí lístkovité a zrnité agregáty, niekedy drobné zrnká v iných mineráloch. Pomerne častý je na hydrotermálnych žilách kobaltovo-niklových rúd so striebrom. Vyskytuje sa v Nemecku (Schneeberg, Annaberg-Buchholz), Španielsku, Kanade, Bolívii. Na Slovensku sa ťažil pri Dobšinej (okres Rožňava). Jeho najdôležitejšími minerálmi sú bizmit (bizmutový oker) Bi2O3, bizmutinit (bizmutín) Bi2S3 a bizmutit Bi2(CO3)O2. Získava sa ako vedľajší produkt pri výrobe iných kovov (zinku, olova, medi) a používa sa na výrobu spájok a najmä ľahkotaviteľných zliatin.

V zlúčeninách má atóm bizmutu najčastejšie oxidačné číslo III. Pri zvýšenej teplote reaguje s kyslíkom, halogénmi a sírou. S kovmi tvorí intermetalické zlúčeniny nazývané bizmutidy. Najdôležitejšie zlúčeniny bizmutu sú: Bi2O3 – žltá látka s teplotou topenia 824 °C, ktorá sa používa pri výrobe optického skla; Bi(NO3)3·5H2O – vo vode rozpustná biela látka, ktorá slúži na prípravu iných zlúčenín bizmutu, napr. Bi(NO3)O, Bi(Cl)O. Zlúčeniny bizmutu sa používajú v kozmetike aj v medicíne, napr. hydrát galanu-hydroxidu bizmutitého (Bi(C7H4O5)(OH)·xH2O) sa používa ako prášok na odreniny (zastavuje krvácanie, vysušuje mokvajúce rany), črevné dezinficiencium (→ dezinfekčné prostriedky) a adstringencium; bis(citrónan) bizmutito-pentadraselný (BiK5(C6H4O7)2) sa používa ako antiulcerózum (proti žalúdočným vredom). Chlorid-oxid bizmutitý slúži ako netoxická náterová látka.

Atóm bizmutu môže nadobúdať aj oxidačné číslo V (napr. v KBiO3), ale ide o pomerne nestabilné zlúčeniny vzhľadom na efekt inertného elektrónového páru (tendencia dvoch elektrónov v najvzdialenejšom atómovom s-orbitále zostať nezdieľaná). Bizmutičnany sú reaktívne zlúčeniny, pôsobia ako silné oxidovadlá, pričom atómy bizmutu sa redukujú na oxidačné číslo III.

Text hesla

bizmut [nem.], bismuthum, zn. Bi — chemický prvok 15. skupiny periodickej sústavy prvkov, protónové číslo 83, relatívna atómová hmotnosť 208,98. Posledný stabilný prvok v periodickej sústave. Krehký biely kov s červenkastým odtieňom, teplota topenia 271,4 °C, teplota varu 1 564 °C, hustota 9,808 g/cm3, tvrdosť 7 Mohsovej stupnice. Má relatívne vysoký merný elektrický odpor (rezistivitu) 1,20 μΩ·m. Na rozdiel od väčšiny látok zväčšuje objem pri tuhnutí. Bizmut patrí medzi ušľachtilé kovy, na vzduchu je stály. Reaguje s oxidujúcimi kyselinami (kyselina dusičná, koncentrovaná kyselina sírová) za vzniku príslušných solí. Je známy od stredoveku, už okolo roku 1450 sa používal do tlačiarenských zliatin. Názov pochádza z nemeckého Wismut (biely kov).

Podľa výskytu v zemskej kôre je bizmut 69. prvkom (0,008 g/t). V prírode sa vyskytuje ako rýdzi striebrobiely minerál so žltkastým odtieňom kryštalizujúci v trigonálnej sústave. Tvorí lístkovité a zrnité agregáty, niekedy drobné zrnká v iných mineráloch. Pomerne častý je na hydrotermálnych žilách kobaltovo-niklových rúd so striebrom. Vyskytuje sa v Nemecku (Schneeberg, Annaberg-Buchholz), Španielsku, Kanade, Bolívii. Na Slovensku sa ťažil pri Dobšinej (okres Rožňava). Jeho najdôležitejšími minerálmi sú bizmit (bizmutový oker) Bi2O3, bizmutinit (bizmutín) Bi2S3 a bizmutit Bi2(CO3)O2. Získava sa ako vedľajší produkt pri výrobe iných kovov (zinku, olova, medi) a používa sa na výrobu spájok a najmä ľahkotaviteľných zliatin.

V zlúčeninách má atóm bizmutu najčastejšie oxidačné číslo III. Pri zvýšenej teplote reaguje s kyslíkom, halogénmi a sírou. S kovmi tvorí intermetalické zlúčeniny nazývané bizmutidy. Najdôležitejšie zlúčeniny bizmutu sú: Bi2O3 – žltá látka s teplotou topenia 824 °C, ktorá sa používa pri výrobe optického skla; Bi(NO3)3·5H2O – vo vode rozpustná biela látka, ktorá slúži na prípravu iných zlúčenín bizmutu, napr. Bi(NO3)O, Bi(Cl)O. Zlúčeniny bizmutu sa používajú v kozmetike aj v medicíne, napr. hydrát galanu-hydroxidu bizmutitého (Bi(C7H4O5)(OH)·xH2O) sa používa ako prášok na odreniny (zastavuje krvácanie, vysušuje mokvajúce rany), črevné dezinficiencium (→ dezinfekčné prostriedky) a adstringencium; bis(citrónan) bizmutito-pentadraselný (BiK5(C6H4O7)2) sa používa ako antiulcerózum (proti žalúdočným vredom). Chlorid-oxid bizmutitý slúži ako netoxická náterová látka.

Atóm bizmutu môže nadobúdať aj oxidačné číslo V (napr. v KBiO3), ale ide o pomerne nestabilné zlúčeniny vzhľadom na efekt inertného elektrónového páru (tendencia dvoch elektrónov v najvzdialenejšom atómovom s-orbitále zostať nezdieľaná). Bizmutičnany sú reaktívne zlúčeniny, pôsobia ako silné oxidovadlá, pričom atómy bizmutu sa redukujú na oxidačné číslo III.

Zverejnené v júli 2001.

Bizmut [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-06-26]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/bizmut